Otázky čitateľov

Je ‚označenie‘, o ktorom je zmienka v 2. Tesaloničanom 3:14, nejaký formálny zborový postup, alebo je to niečo, čo robia kresťania individuálne, aby sa vyhýbali spurným ľuďom?

To, čo Pavol napísal Tesaloničanom, naznačuje, že zboroví starší majú v takom ‚označovaní‘ jasnú úlohu. No jednotliví kresťania to potom uplatňujú a pamätajú pritom na duchovné ciele. Najlepšie to pochopíme, keď o Pavlovej rade pouvažujeme v jej pôvodnom rámci.

Pavol pomáhal pri zakladaní tesalonického zboru tým, že mužom a ženám pomáhal stať sa veriacimi. (Skutky 17:1–4) Neskôr im z Korintu napísal, aby ich pochválil a povzbudil. Pavol im poskytol aj potrebné rady. Nabádal ich, aby ‚žili v tichosti a starali sa o svoje záležitosti a pracovali svojimi rukami‘. Niektorí tak nekonali, a preto Pavol dodal: „Bratia... nabádame [vás]: napomínajte neporiadnych, hovorte utešujúco so skľúčenými dušami, podopierajte slabých.“ Je jasné, že medzi nimi boli ‚neporiadni‘,a ktorí potrebovali radu. — 1. Tesaloničanom 1:2–10; 4:11; 5:14.

O niekoľko mesiacov napísal Pavol Tesaloničanom druhý list s dodatočnými myšlienkami o Ježišovej budúcej prítomnosti. Pavol dal aj ďalšie usmernenie v tom, ako zaobchádzať s neporiadnymi, ktorí „nepracujú, ale miešajú sa do toho, čo sa ich netýka“. Ich konanie bolo v rozpore s Pavlovým príkladom usilovného pracovníka a aj s jeho jasným príkazom, aby sa živili vlastnou prácou. (2. Tesaloničanom 3:7–12) Pavol prikázal podniknúť určité kroky. Tieto kroky nasledovali po tom, čo už starší urobili v napomínaní týchto neporiadnych alebo v poskytovaní rád týmto ľuďom. Pavol napísal:

„Bratia, nariaďujeme vám... aby ste sa vyhýbali každému bratovi, ktorý chodí neporiadne, a nie podľa tradície, ktorú ste prijali od nás. Bratia, vy však nepoľavujte v konaní toho, čo je správne. Ak teda niekto neposlúcha naše slovo v tomto liste, označte si takého a prestaňte sa s ním stýkať, aby sa zahanbil. A predsa ho nepovažujte za nepriateľa, ale naďalej ho napomínajte ako brata.“ — 2. Tesaloničanom 3:6, 13–15.

Teda k ďalším krokom patrilo vyhýbať sa neporiadnym, označiť si ich, prestať sa s nimi stýkať, a predsa ich napomínať ako bratov. Čo by malo členov zboru viesť k podniknutiu týchto krokov? Aby sme si mohli objasniť túto otázku, určíme si tri situácie, na ktoré sa tu Pavol nezameriava.

1. Vieme, že kresťania sú nedokonalí a majú rôzne nedostatky. Napriek tomu je láska znakom pravého kresťanstva a táto láska od nás vyžaduje, aby sme boli chápaví a aby sme odpúšťali chyby iným. Napríklad niektorý kresťan výnimočne v hneve vybuchne, ako sa to stalo Barnabášovi a Pavlovi. (Skutky 15:36–40) Alebo je niekto unavený a hovorí drsne a ostro. V takých prípadoch môžeme prejavením lásky a uplatnením biblických rád previnenie prikryť a ďalej môžeme s naším spolukresťanom žiť, pestovať spoločenstvo a spolupracovať. (Matúš 5:23–25; 6:14; 7:1–5; 1. Petra 4:8) Je jasné, že Pavol sa v 2. Tesaloničanom nezaoberal nedostatkami takéhoto druhu.

2. Pavol sa nezameriaval na situáciu, keď sa niektorý kresťan osobne rozhodne obmedziť spoločenstvo s iným kresťanom, ktorého spôsoby alebo postoje nie sú vhodné — ktorý sa napríklad javí ako príliš zameraný na rekreáciu či na hmotné veci. Alebo rodičia azda obmedzia spoločenstvo svojho dieťaťa s deťmi, ktoré znevažujú rodičovskú autoritu, ktoré obľubujú divoké alebo nebezpečné hry, alebo neberú kresťanstvo vážne. Takéto rozhodnutia sú jednoducho osobným rozhodnutím v súlade s tým, čo čítame v Prísloviach 13:20: „Kto chodí s múdrymi, zmúdrie, ale ten, kto sa stýka s hlupákmi, zle pochodí.“ — Porovnaj 1. Korinťanom 15:33.

3. Úplne inú závažnosť malo to, čo Pavol písal Korinťanom o človeku, ktorý sa dopúšťa vážneho hriechu a nekajá sa. Takí nekajúcni hriešnici mali byť vylúčení zo zboru. Ten „zlý“ človek mal byť akoby vydaný Satanovi. Lojálni kresťania sa potom nemali s takými zlými ľuďmi stýkať; apoštol Ján nabádal kresťanov, aby ich ani nezdravili. (1. Korinťanom 5:1–13; 2. Jána 9–11) No ani toto sa nehodí na radu z 2. Tesaloničanom 3:14.

Situácia, ktorá je rozoberaná v 2. Tesaloničanom a ktorá sa týka „neporiadnych“, sa odlišuje od troch uvedených situácií. Pavol napísal, že „neporiadni“ sú stále ‚bratmi‘ a ako takí majú byť napomínaní a má sa s nimi podľa toho zaobchádzať. Problém s ‚neporiadnymi‘ bratmi teda nebol len osobnou záležitosťou medzi kresťanmi a nebol ani natoľko závažný, aby zboroví starší museli pristúpiť k vylúčeniu, ako to Pavol prikázal v súvislosti s nemravnosťou v Korinte. Títo ‚neporiadni‘ sa neprevinili vážnym hriechom tak ako vylúčený muž v Korinte.

‚Neporiadni‘ v Tesalonike sa dopúšťali previnenia tým, že sa výrazne odchyľovali od kresťanstva. Nepracovali, či už preto, lebo si mysleli, že Kristov návrat je bezprostredne blízko, alebo boli leniví. Okrem toho pôsobili značný nepokoj tým, že sa ‚miešali do toho, čo sa ich netýkalo‘. Zboroví starší im pravdepodobne opakovane radili v súlade s Pavlovou radou v jeho prvom liste a v súlade s ďalšími božskými radami. (Príslovia 6:6–11; 10:4, 5; 12:11, 24; 24:30–34) No oni stále konali spôsobom, ktorý prinášal pohanu na zbor a ktorý sa mohol rozšíriť na ďalších kresťanov. A tak Pavol ako kresťanský starší bez toho, aby týchto jednotlivcov menoval, verejne upozornil na ich neporiadnosť a odhalil ich nesprávny spôsob konania.

Oznámil tiež zboru, že by bolo vhodné, aby si osobne týchto neporiadnych ‚označili‘. To znamenalo, že členovia zboru si mali všimnúť ľudí, ktorých konanie zodpovedalo spôsobu konania, pred ktorým bol zbor verejne varovaný. Pavol radil, aby sa „vyhýbali každému bratovi, ktorý chodí neporiadne“. To určite nemohlo znamenať úplne sa vyhýbať takému človeku, lebo ho mali ‚ďalej napomínať ako brata‘. Naďalej sa s ním mali ako kresťania stretávať na zhromaždeniach a možno v službe. Mohli dúfať, že ich brat na napomínanie zareaguje a zmení svoje správanie, ktoré druhých znepokojuje.

V akom zmysle sa mu mali ‚vyhýbať‘? Zrejme sa to týkalo spoločenského styku. (Porovnaj Galaťanom 2:12.) Prerušenie spoločenských kontaktov a spoločnej rekreácie mu mohlo ukázať, že zásadoví ľudia jeho správanie neschvaľujú. I keby sa nezahanbil a nezmenil, prinajmenšom by bolo menej pravdepodobné, že by si iní osvojili jeho spôsoby a stali sa mu podobní. Zároveň sa títo kresťania mali sústrediť na budujúce veci. Pavol im radil: „Bratia, vy však nepoľavujte v konaní toho, čo je správne.“ — 2. Tesaloničanom 3:13.

Je jasné, že táto apoštolská rada nie je podkladom na to, aby sme sa pozerali zvrchu na bratov, ktorí urobia nejakú menšiu chybu či priestupok, alebo aby sme ich súdili. Jej cieľom je skôr pomôcť človeku, ktorý sa začal správať spôsobom, ktorý druhých znepokojuje a ktorý je v značnom rozpore s kresťanstvom.

Pavol nestanovil podrobné pravidlá akoby v snahe vytvoriť nejakú zložitú procedúru. Ale je zjavné, že starší by mali najskôr neporiadnemu poradiť a pokúsiť sa pomôcť mu. Ak v tom nebudú úspešní a ten človek zotrváva v konaní, ktoré druhých znepokojuje a ktoré by sa potenciálne mohlo šíriť, azda dôjdu k záveru, že zbor treba varovať. Môžu zariadiť, aby bol prednesený prejav o dôvodoch, prečo sa takej neporiadnosti vyhýbať. Nebudú nikoho menovať, ale ich varovný prejav pomôže chrániť zbor, lebo vnímaví členovia zboru si dajú zvlášť pozor, aby obmedzili spoločenský styk s každým, kto očividne prejavuje takú neporiadnosť.

Azda sa časom ten neporiadny za svoje správanie zahanbí a podnieti ho to, aby sa zmenil. Keď starší a ďalší v zbore uvidia túto zmenu, môžu sa osobne rozhodnúť ukončiť obmedzenia, ktoré voči nemu v pestovaní spoločenstva prijali.

Aby sme si to teda zhrnuli: Zboroví starší sa ujímajú vedenia v poskytovaní pomoci a rád, keď niekto chodí neporiadne. Ak ten človek nevidí na svojom spôsobe konania nič nesprávne, ale ďalej šíri nezdravý vplyv, starší môžu varovať zbor pomocou prejavu, ktorý objasní biblický názor — nech už ide o schôdzky s neveriacimi alebo o akékoľvek iné nesprávne konanie. (1. Korinťanom 7:39; 2. Korinťanom 6:14) Kresťania v zbore, ktorí sú takto varovaní, sa môžu osobne rozhodnúť obmedziť akékoľvek pestovanie spoločenstva s tými, ktorí sa očividne ďalej správajú neporiadne, hoci sú ešte bratmi.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 31]

Kresťanskí starší napomínajú neporiadnych, a predsa ich považujú za spoluveriacich