Môžeš slúžiť v zahraničnom poli?

„VŽDY som sníval o tom, že budem misionárom. Ako slobodný som slúžil v Texase v USA, kde bola veľká potreba zvestovateľov. Po svadbe sa ku mne pripojila manželka. Keď sa nám narodila dcéra, pomyslel som si: ‚Tak, a moje sny sú preč.‘ No Jehova spĺňa sny, zvlášť keď sú v súlade s jeho vôľou.“ — Jesse, ktorý teraz slúži v Ekvádore s manželkou a troma deťmi.

„Nikdy som si nemyslela, že by som niečo také mohla robiť bez školy misionárskej služby Gileád. Keď som videla, ako niektorý zo záujemcov, s ktorými som študovala Bibliu, má prejav alebo káže, vzrušovalo ma to a ďakovala som Jehovovi za to, že mi dal takúto možnosť.“ — Karen, slobodná žena, ktorá slúžila osem rokov ako priekopníčka v Južnej Amerike.

„Po tom, čo sme trinásť rokov slúžili celým časom v Spojených štátoch, spolu s manželkou sme cítili, že potrebujeme nové pridelenie. Sme šťastnejší ako kedykoľvek predtým; je to skutočne nádherný spôsob života.“ — Tom, ktorý spolu s manželkou Lindou slúži ako priekopník v amazonskej oblasti.

Tieto vyjadrenia ocenenia sú od ľudí, ktorým okolnosti neumožnili absolvovať misionárske školenie v Gileáde, biblickej škole spoločnosti Watchtower. Napriek tomu zakúsili radosti i nároky služby v zahraničí. Ako sa im to podarilo? A je taká služba aj pre teba?

Potrebné sú správne pohnútky

Aby si dosiahol úspech v službe v zahraničí, treba niečo viac ako len mať dobrodružného ducha. Tých, ktorí vytrvávajú, vedú správne pohnútky. Podobne ako apoštol Pavol, aj oni sa považujú za dlžníkov nie iba voči Bohu, ale aj voči ľuďom. (Rimanom 1:14) Božský príkaz kázať si mohli spĺňať službou vo svojom domácom obvode. (Matúš 24:14) No cítili sa dlžníkmi a boli pobádaní rozšíriť sa a pomáhať tým, ktorí majú iba zriedka príležitosť počuť dobré posolstvo.

Túžba slúžiť v oblasti, ktorá je úrodnejšia, je často ďalší motív — a je to správne. Kto z nás by po tom, čo videl iného rybára, ktorý mal veľký úlovok, nechcel ísť bližšie k tomu miestu rybníka? Podobne povzbudzujúce správy o výnimočnom vzraste v iných krajinách mnohých podnietili ísť tam, kde je „veľké množstvo rýb“. — Lukáš 5:4–10.

Spočítaj si náklady

Mnohé krajiny nedovoľujú dobrovoľným náboženským pracovníkom zo zahraničia vykonávať svetskú prácu. A tak tí, ktorí si želajú slúžiť v zahraničí, musia byť obyčajne finančne nezávislí. Ako sa vyrovnať s takýmto ekonomickým problémom? Mnohí predali alebo prenajali svoj dom, aby získali potrebné prostriedky. Ďalší predali svoj obchod. Niektorí si odkladali peniaze so zreteľom na tento cieľ. A ešte ďalší slúžia v zahraničí rok alebo dva, vrátia sa do domovskej krajiny, pracujú a nazhromaždia si nejaké úspory a potom sa vrátia, aby mohli slúžiť ďalej.

Nespornou výhodou života v rozvojovej krajine je, že životné náklady sú obyčajne podstatne nižšie ako v rozvinutejších krajinách. To niektorým umožňuje žiť primerane zo skromnej penzie. Samozrejme, náklady zvyčajne závisia od životnej úrovne, pre akú sa človek rozhodne. Aj v rozvojových krajinách sa dá nájsť veľmi pohodlné ubytovanie, ale je oveľa drahšie.

Pochopiteľne, náklady si treba spočítať, skôr ako sa niekto presťahuje. Zahŕňa to však viac ako len spočítať si ekonomické náklady. Možno budú pre nás poučné vyjadrenia niektorých, ktorí slúžia v Južnej Amerike.

Najväčší problém

„Naučiť sa hovoriť po španielsky bol pre mňa skutočný boj,“ spomína Markku z Fínska. „Myslel som si, že keď neviem jazyk, bude to chvíľu trvať, kým budem môcť slúžiť ako služobný pomocník. Aké to bolo prekvapenie, keď som bol už po dvoch mesiacoch požiadaný, aby som viedol štúdium knihy! Samozrejme, zažil som aj veľa trápnych chvíľ. Zvlášť som mal problém s menami. Raz som nazval brata Sancha ‚brat Chancho (prasa)‘ a nikdy nezabudnem, ako som sestru Salameu nazval ‚Malasea (skazená)‘. Našťastie bratia a sestry boli veľmi trpezliví.“ Markku nakoniec spolu so svojou manželkou Celine slúžil v tejto krajine osem rokov ako krajský dozorca.

Chris, manželka Jesseho, ktorého sme citovali už skôr, hovorí: „Pamätám si našu prvú návštevu krajského dozorcu po tom, čo sme tu boli iba tri mesiace. Mohla by som povedať, že brat použil znázornenia a hovoril niečo krásne a snažil sa zapôsobiť na naše srdcia, no nerozumela som mu. Priamo tam v sále som sa rozplakala. Neboli to len slzy; vzlykala som. Po zhromaždení som sa snažila vysvetliť svoje správanie krajskému dozorcovi. Bol veľmi láskavý a povedal mi to, čo mi hovoril stále každý: ‚Ten paciencia, hermana‘ (‚Buď trpezlivá, sestra‘). O dva alebo o tri roky sme sa stretli znovu a rozprávali sme sa asi 45 minút, šťastní, že dokážeme komunikovať.“

„Štúdium je nevyhnutné,“ poznamenal ďalší brat. „Čím viac úsilia vložíme do štúdia jazyka, tým viac sa zlepšíme v schopnosti komunikovať.“

Každý súhlasí, že také úsilie prináša mnohoraký úžitok. Keď sa niekto snaží naučiť nový jazyk, pestuje si tým pokoru, trpezlivosť a vytrvalosť. A otvoria sa veľké dvere možností kázať dobré posolstvo ďalším. Napríklad ak sa naučíme hovoriť po španielsky, umožní nám to komunikovať v jazyku, ktorým hovorí viac ako 400 miliónov ľudí po celom svete. Mnohí, ktorí sa neskôr museli vrátiť do svojej domovskej krajiny, môžu stále využívať svoju schopnosť hovoriť týmto jazykom a pomáhať ľuďom, ktorých materinským jazykom je španielčina.

A čo clivota za domovom?

„Keď sme v roku 1989 prišli do Ekvádoru,“ spomína Deborah, ktorá slúžila spolu s manželom Garym v amazonskej oblasti, „bývalo mi veľmi clivo za domovom. Naučila som sa viac sa spoliehať na bratov a sestry v zbore. Boli pre mňa ako rodina.“

Karen, spomenutá v úvode, spomína: „Bojovala som s clivotou za domovom tak, že som každý deň chodila do služby. Tak som nesnívala o domove. Pamätala som aj na to, že moji rodičia doma sú hrdí na to, že pracujem v zahraničnom poli. Mamička ma vždy povzbudzovala slovami: ‚Jehova sa môže o teba postarať lepšie, ako by som sa mohla ja.‘“

Makiko z Japonska humorne dodáva: „Po celom dni strávenom vo zvestovateľskej službe som dosť unavená. Keď sa teda dostanem domov a začne mi byť clivo, obyčajne zaspím. A preto taký pocit netrvá veľmi dlho.“

Ako je to s deťmi?

Ak máte deti, treba zvážiť aj ich potreby, ako napríklad vzdelanie. Vzhľadom na to sa niektorí rozhodli pre domáce vyučovanie, kým ďalší prihlásili svoje deti do miestnych škôl.

Al sa presťahoval do Južnej Ameriky spolu s manželkou, dvoma deťmi a matkou. Hovorí: „Zistili sme, že keď sme dali deti do školy, pomohlo im to veľmi rýchlo sa naučiť jazyk. Po troch mesiacoch hovorili celkom plynulo.“ Na druhej strane, dvaja dospievajúci chlapci Mika a Carrie študovali cez akreditovaný ústav pre diaľkové vzdelávanie. Rodičia o tom povedali: „Zistili sme, že takéto štúdium by nemalo byť ponechané iba na deťoch. Museli sme sa aktívne do tohto programu zapojiť, aby sme sa uistili, že chlapci držia krok s pridelenou látkou.“

David a Janita z Austrálie vyjadrili svoje pocity, keď hovorili o svojich dvoch chlapcoch. „Chceli sme, aby naši chlapci sami videli, ako žijú iní ľudia. Je ľahké usudzovať, že životný štýl, v ktorom vyrastáme, je normou, no v skutočnosti sme v menšine. Videli aj to, že teokratické zásady platia na celom svete, bez ohľadu na to, v ktorej sme krajine alebo v akej kultúre žijeme.“

„Mal som iba štyri roky, keď sa naša rodina v roku 1969 odsťahovala z Anglicka,“ spomína si Ken. „Hoci som bol sklamaný, že nežijeme v chatrči z blata a so strechou z trávy, ako som si predstavoval, cítil som, že dostávam tú najvzrušujúcejšiu výchovu, akú len dieťa môže dostať. Vždy som ľutoval iné deti, ktoré nemali takú možnosť. To, že som bol stále v spojení s misionármi a zvláštnymi priekopníkmi, spôsobilo, že som začal s pomocnou priekopníckou službou ako deväťročný.“ Ken je teraz cestujúcim dozorcom.

„Ekvádor je teraz náš skutočný domov,“ súhlasí Gabriella, dcéra Jesseho. „Som taká šťastná, že sa rodičia rozhodli ísť sem!“

Naproti tomu niektoré deti sa z rôznych dôvodov nedokážu prispôsobiť a rodiny s takýmito deťmi sa musia vrátiť do svojej domovskej krajiny. Preto je vhodné najskôr navštíviť krajinu, do ktorej sa chcete presťahovať. Tak môžete urobiť rozhodnutie na základe vlastnej skúsenosti.

Požehnania, ktoré vyplývajú z presťahovania

Je pravda, že presťahovanie sa do zahraničného obvodu prináša so sebou mnoho náročných situácií a vyžaduje veľa obetí. Ukázalo sa však v prípade tých, ktorí to urobili, že to všetko stálo za to? Dovoľme im, aby nám o tom porozprávali.

Jesse: „Za desať rokov, ktoré sme strávili v Ambate, sme videli, ako počet zborov vzrástol z 2 na 11. Mali sme výsadu pomáhať pri zakladaní piatich z týchto zborov a pracovali sme pri výstavbe dvoch sál Kráľovstva. Mali sme radosť aj z toho, že sme mohli pomáhať v priemere dvom študentom Biblie za rok, aby sa mohli dať pokrstiť. Ľutujem iba jednu vec — že sme sem neprišli o desať rokov skôr.“

Linda: „Ocenenie, ktoré prejavujú ľudia pre dobré posolstvo a pre úsilie, ktoré vynakladáme, nás veľmi povzbudzuje. Napríklad v jednom malom mestečku v džungli si študent Biblie menom Alfonso uvedomil, aké užitočné by bolo konať v tejto oblasti verejné prednášky. Práve sa presťahoval do svojho novopostaveného dreveného domu, akých bolo v dedine iba málo. Usúdil, že jeho dom je jediný v celej dedine, ktorý je hodný Jehovu, a tak sa presťahoval do svojej starej chatrče z trávy a nový dom dal bratom, aby ho používali ako sálu Kráľovstva.“

Jim: „Skutočný čas, ktorý strávime v službe rozhovormi s ľuďmi, je desaťnásobkom v porovnaní so službou v Spojených štátoch. Navyše, životné tempo je tu oveľa pokojnejšie. Je tu bezpochyby viac času na štúdium a na zvestovateľskú službu.“

Sandra: „Keď vidím, ako biblická pravda mení ľudí k lepšiemu, prináša mi to veľké uspokojenie. Raz som študovala Bibliu s Amadou, 69-ročnou majiteľkou malého obchodu s potravinami. Pravidelne pridávala dva diely vody na desať dielov mlieka. Okrem toho podvádzala svojich zákazníkov tak, že pri predaji tohto zriedeného mlieka im nedávala plnú mieru. No keď si Amada preštudovala materiál pod podnadpisom ‚Čestnosť vedie k šťastiu‘ v 13. kapitole knihy Poznanie, ktoré vedie k večnému životu, prestala s týmito nesprávnymi praktikami. Akou radosťou bolo vidieť, ako bola o nejaký čas pokrstená!“

Karen: „Nikdy som sa tak veľmi nemusela spoliehať na Jehovu a Jehova ma nikdy nepoužíval viac ako tu. Moje priateľstvo s Jehovom sa prehĺbilo a je silnejšie.“

A čo ty?

Počas rokov sa tisíce svedkov presťahovali, aby slúžili v cudzine. Niektorí tam zostanú rok či dva, kým iní natrvalo. Prinesú si so sebou skúsenosti, duchovnú zrelosť, finančné prostriedky s cieľom podporovať záujmy Kráľovstva v zahraničnom poli. Môžu slúžiť v oblasti, kde by miestni zvestovatelia Kráľovstva nemohli slúžiť pre nedostatok svetskej práce. Mnohí si kúpili auto s pohonom na všetky štyri kolesá, aby sa dostali na územia, ktoré by boli inak nedostupné. Ďalší, ktorí uprednostňujú život v meste, sa stali stabilizujúcim faktorom vo veľkých zboroch, kde je iba málo starších. No všetci bez výnimky tvrdia, že čo sa týka duchovných požehnaní, dostali oveľa viac, ako dali.

Môžeš sa aj ty podieľať na tejto výsade a slúžiť v zahraničnom poli? Prečo nepreskúmať možnosť takého kroku, ak ti to okolnosti umožňujú? Prvý a nevyhnutný krok by mal byť napísať do odbočky Spoločnosti v krajine, v ktorej by si chcel slúžiť. Presné informácie, ktoré dostaneš, ti pomôžu zvážiť, aké sú tvoje vyhliadky na úspech. Navyše, mnoho praktických návrhov môžeš nájsť v článku „Odísť zo svojej krajiny a od svojich príbuzných“ v Strážnej veži z 15. augusta 1988 (angl.). Náležitým plánovaním a s Jehovovým požehnaním možno aj ty budeš môcť zakúsiť radosti služby v zahraničnom poli.

[Obrázok na strane 24]

TOM A LINDA NA ODĽAHLOM CHODNÍKU VEDÚCOM DO INDIÁNSKEJ KOMUNITY ŠUAROV

[Obrázok na strane 25]

MNOHÍ SLÚŽIA V QUITE, HLAVNOM MESTE EKVÁDORU

[Obrázok na strane 25]

MAKIKO KÁŽE V POHORÍ ÁND

[Obrázok na strane 26]

RODINA HILBIGOVCOV SLÚŽI V EKVÁDORE UŽ PÄŤ ROKOV