Jehova je pre mňa Bohom milujúcej láskavosti

ROZPRÁVA JANIS ANDRONIKOS

Je rok 1956. Som ženatý len deväť dní a už stojím pred odvolacím súdom v meste Komotiní na severe Grécka. Dúfam, že 12-mesačný trest odňatia slobody, ktorý som dostal za kázanie o Božom Kráľovstve, bude zrušený. Rozhodnutie odvolacieho súdu — šesť mesiacov väzenia — túto nádej zmarilo a nakoniec sa ukázalo iba ako začiatok dlhého radu súdnych procesov. Počas všetkých tých skúšok sa však Jehova prejavil voči mne ako Boh milujúcej láskavosti.

KEĎ som sa 1. októbra roku 1931 narodil, moja rodina žila v meste Kavalla, macedónskom Neapolise, ktorý navštívil apoštol Pavol na svojej druhej misijnej ceste. Mamička sa stala Jehovovou svedkyňou, keď som mal päť rokov, a hoci bola takmer negramotná, snažila sa zo všetkých síl vštepovať mi lásku k Bohu a bázeň pred ním. Môj otec bol extrémne konzervatívny človek, ktorý tvrdošijne lipol na gréckych ortodoxných tradíciách. Nemal záujem o biblickú pravdu a matke odporoval, často i násilím.

Teda vyrastal som v rozdelenej domácnosti, kde otec bil a ponižoval matku a napokon od nás odišiel. Od útleho detstva brávala mamička mňa a moju malú sestru na kresťanské zhromaždenia. No keď som dosiahol vek 15 rokov, túžby mladosti a duch nezávislosti ma odvrátili od Jehovových svedkov. Moja verná matka sa veľmi snažila a preliala mnoho sĺz v snahe pomôcť mi.

Následkom chudoby a života, aký som viedol, som vážne ochorel a musel som zostať ležať vyše troch mesiacov. Práve vtedy jeden veľmi pokorný brat, ktorý pomohol mojej mame spoznať pravdu, rozpoznal vo mne úprimnú lásku k Bohu. Uvedomil si, že mi ešte možno pomôcť, aby som sa duchovne uzdravil. Iní mu hovorili: „Strácaš čas, keď sa snažíš pomôcť Janisovi; nikdy sa už nespamätá.“ Ale trpezlivosť tohto brata a jeho vytrvalá pomoc priniesli ovocie. Dňa 15. augusta 1952, vo veku 21 rokov, som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Novomanžel a vo väzení

O tri roky neskôr som sa zoznámil s Marthou, duchovne zmýšľajúcou sestrou s vynikajúcimi vlastnosťami, a onedlho sme sa zasnúbili. Jedného dňa ma Martha zaskočila, keď mi povedala: „Dnes plánujem ísť zvestovať z domu do domu. Chceš ísť so mnou?“ Dovtedy som sa na tomto odvetví služby nikdy nezúčastnil a kázal som väčšinou neformálne. V tom čase bolo kazateľské dielo v Grécku zakázané a my sme museli vykonávať kazateľskú činnosť v podzemí. Mnohí svedkovia boli zatýkaní, predvolávaní na súdy a dostávali prísne rozsudky. No ja som nemohol odmietnuť žiadosť mojej snúbenice!

Martha sa stala mojou manželkou v roku 1956. Práve vtedy, deväť dní po svadbe, som bol odvolacím súdom v Komotiní odsúdený na šesť mesiacov väzenia. To mi pripomenulo otázku, ktorú som predtým položil jednej kresťanskej sestre, priateľke mojej mamy: „Ako by som asi mohol ukázať, že som pravým svedkom Jehovu? Nikdy som nemal príležitosť dokázať svoju vieru.“ Keď ma táto sestra prišla navštíviť do väzenia, pripomenula mi moju otázku a povedala: „Teraz môžeš Jehovovi ukázať, ako veľmi ho miluješ. Je to tvoja úloha.“

Keď som sa dozvedel, že môj právnik sa snaží získať peniaze, aby ma mohol vykúpiť z väzenia na kauciu, povedal som mu, že radšej si trest odpykám. Aký som bol rád, keď som po šiestich mesiacoch odchádzal z väzenia s tým, že dvaja moji spoluväzni prijali pravdu! V nasledujúcich rokoch som bol pre dobré posolstvo zapojený do mnohých súdnych procesov.

Rozhodnutia, ktoré sme nikdy neoľutovali

V roku 1959, niekoľko rokov po mojom prepustení, som slúžil ako zborový služobník, čiže predsedajúci dozorca, a bol som pozvaný, aby som navštívil školu služby Kráľovstva, školenie pre zborových starších. Zároveň mi však bolo ponúknuté stále miesto v jednej štátnej nemocnici, čo bola práca, ktorá by našej rodine poskytla finančné zabezpečenie na celý život. Ako sa rozhodnúť? V tej nemocnici som už dočasne pracoval tri mesiace a riaditeľ bol veľmi nadšený mojou prácou. Ale keď prišlo pozvanie do školy, nedovolil mi vziať si ani neplatené voľno. Po úvahe na modlitbách o tejto dileme som sa rozhodol, že záujmy Kráľovstva dám na prvé miesto a pracovnú ponuku odmietnem. — Matúš 6:33.

Asi v tom čase prišiel do nášho zboru oblastný i krajský dozorca. Naše zhromaždenia sme pre neustály odpor duchovenstva gréckej ortodoxnej cirkvi a úradov museli usporadúvať tajne v súkromných domoch. Po jednom zhromaždení prišiel za mnou oblastný dozorca a opýtal sa ma, či som už uvažoval o tom, že by som sa zapojil do služby celým časom. Jeho návrh udrel na tú správnu strunu, lebo práve to bol môj sen už od krstu. Odpovedal som: „Veľmi by som chcel.“ No mal som už jednu zodpovednosť navyše — výchovu dcéry. Brat mi povedal: „Dôveruj Jehovovi a on ti pomôže uskutočniť tvoje plány.“ A tak bez toho, aby sme s manželkou zanedbávali svoje rodinné zodpovednosti, upravili sme si okolnosti tak, že v decembri 1960 som začal slúžiť vo východnej Macedónii ako zvláštny priekopník — jeden z piatich zvláštnych priekopníkov v celej krajine.

Keď som slúžil ako zvláštny priekopník už jeden rok, z kancelárie odbočky v Aténach som dostal pozvanie slúžiť ako cestujúci dozorca. Keď som sa vrátil domov z mesačného školenia v tejto forme služby a kým som ešte rozprával svoje skúsenosti Marthe, navštívil nás riaditeľ veľkej mangánovej bane a ponúkol mi miesto vedúceho rafinérie s výhodnou päťročnou zmluvou, pekným domom a autom. Dal mi dva dni na rozmyslenie. Opäť, bez akéhokoľvek zaváhania, som sa modlil k Jehovovi: „Tu som! Pošli ma.“ (Izaiáš 6:8) Moja manželka so mnou plne súhlasila. S dôverou v Boha som začal slúžiť ako cestujúci dozorca a Jehova nás vo svojej milujúcej láskavosti nikdy nesklamal.

Služba v dobrých i zlých časoch

Hoci sme mali ekonomické problémy, vytrvávali sme a Jehova nám dal potrebné veci. Spočiatku som navštevoval zbory na malom motocykli, na ktorom som niekedy musel prejsť až 500 kilometrov. Veľakrát som mal ťažkosti a zažil som aj niekoľko nehôd. Raz v zime som na spiatočnej ceste z jedného zboru prechádzal cez rozvodnený potok, keď mi zhasol motor a ja som sa ocitol po kolená vo vode. Potom som dostal defekt. Jeden okoloidúci, ktorý mal pumpu, mi pomohol, a tak som sa dostal do najbližšej dediny, kde som si opravil pneumatiku. Domov som nakoniec prišiel o tretej ráno, premrznutý a vyčerpaný.

Inokedy som prechádzal z jedného zboru do druhého, keď som dostal šmyk a motocykel mi padol na koleno. Nohavice sa mi roztrhli a nasiakli krvou. Nemal som iné nohavice, a tak som ten večer predniesol prednášku v nohaviciach iného brata, ktoré mi boli dosť veľké. No žiadne ťažkosti nedokázali udusiť moju túžbu slúžiť Jehovovi a milovaným bratom.

Pri inej nehode som sa nepríjemne zranil, lebo som si zlomil ruku a vylomil predné zuby. Práve vtedy ma navštívila moja sestra, ktorá nepatrila k Jehovovým svedkom a žila v Spojených štátoch. Akou úľavou bolo, keď mi pomohla kúpiť si auto! Keď sa bratia v aténskej odbočke dozvedeli o mojej nehode, poslali mi povzbudzujúci list a medziiným mi napísali slová z Rimanom 8:28, kde sa hovorí: „Boh necháva všetky svoje diela spolupôsobiť na dobro tých, čo milujú Boha.“ Znova a znova sa toto uistenie ukazovalo v mojom živote ako veľmi pravdivé!

Príjemné prekvapenie

V roku 1963 som pracoval s jedným zvláštnym priekopníkom v dedine, kde ľudia nereagovali na pravdu. Rozhodli sme sa, že budeme pracovať oddelene, každý na jednej strane ulice. V jednom dome som ešte ani nezaklopal na dvere, keď ma nejaká žena rýchlo vtiahla dnu a zamkla za mnou dvere. Bol som zmätený a čudoval som sa, čo sa deje. Krátko nato žena náhlivo zavolala do domu aj zvláštneho priekopníka. Potom nám povedala: „Ticho! Ani sa nepohnite!“ Po chvíli sme vonku počuli nepriateľské hlasy. Ľudia nás hľadali. Keď sa situácia upokojila, táto pani nám povedala: „Urobila som to na vašu ochranu. Vážim si vás, lebo verím, že ste praví kresťania.“ Úprimne sme sa jej poďakovali a pred odchodom sme jej nechali veľa literatúry.

O štrnásť rokov neskôr, keď som navštívil jeden oblastný zjazd v Grécku, pristúpila ku mne jedna žena a povedala mi: „Brat, pamätáš si ma? Ja som tá žena, ktorá vás ochránila pred odporcami, keď ste prišli do našej dediny vydávať svedectvo.“ Táto žena sa presťahovala do Nemecka, študovala Bibliu a pripojila sa k Jehovovmu ľudu. Teraz je celá jej rodina v pravde.

Naozaj, po celé tie roky sme boli požehnaní mnohými ‚odporúčajúcimi listami‘. (2. Korinťanom 3:1) Mnohí z tých, ktorým sme mali výsadu pomôcť získať poznanie biblickej pravdy, dnes slúžia ako starší, služobní pomocníci a priekopníci. Aké vzrušujúce je vidieť, ako sa hŕstka zvestovateľov v krajoch, kde som slúžil začiatkom 60. rokov, rozrástla na viac ako 10 000 ctiteľov Jehovu! Všetka zásluha za to patrí nášmu Bohu milujúcej láskavosti, ktorý nás používa svojím vlastným spôsobom.

‚Na lôžku choroby‘

Počas rokov v službe cestujúceho dozorcu bola pre mňa Martha vynikajúcou životnou partnerkou, ktorá mala vždy radostný postoj. V októbri 1976 však vážne ochorela a podstúpila bolestivú operáciu. Nakoniec jej ochrnula dolná časť tela a zostala pripútaná na invalidný vozík. Ako zvládnuť také výdavky a citovú úzkosť? Opäť sme vložili dôveru v Jehovu a opäť sme pocítili jeho láskavú a štedrú ruku. Keď som odišiel slúžiť do Macedónie, Martha zostala v dome jedného brata v Aténach, kde dostávala terapiu. Telefonicky ma povzbudzovala: „Mám sa dobre. Len pokračuj, a keď sa budem môcť pohybovať, budem ťa sprevádzať na mojom vozíku.“ A to presne urobila. Naši milovaní bratia z Bételu nám poslali mnoho povzbudzujúcich listov. Marthe boli opakovane pripomínané slová zo Žalmu 41:3: „Sám Jehova ho bude podporovať na lôžku v jeho chorobe; celé jeho ležadlo počas jeho choroby istotne zmeníš.“

Vzhľadom na tieto vážne zdravotné problémy bolo v roku 1986 rozhodnuté, že by bolo vhodné, aby som slúžil ako zvláštny priekopník v Kavalle, kde žijem blízko rodiny našej drahej dcéry. V marci tohto roku moja drahá Martha zomrela, verná až do konca. Keď sa jej pred smrťou bratia pýtali, ako sa má, zvyčajne odpovedala: „Keďže mám blízky vzťah k Jehovovi, mám sa veľmi dobre!“ Keď sme sa pripravovali na zhromaždenia alebo keď prichádzali lákavé pozvania slúžiť v oblastiach, kde je veľká žatva, Martha hovorievala: „Janis, poďme slúžiť tam, kde je väčšia potreba.“ Nikdy nestratila horlivého ducha.

Pred niekoľkými rokmi som aj ja musel zápasiť s vážnym zdravotným problémom. V marci 1994 mi diagnostikovali nebezpečné srdcové ochorenie a bolo nevyhnutné podrobiť sa operácii. Opäť som pocítil Jehovovu láskavú ruku, ktorá ma podporovala v kritickom období. Nikdy nezabudnem na modlitbu, ktorú pri mojej posteli vyslovil krajský dozorca, keď som bol prepustený z jednotky intenzívnej starostlivosti, ani na oslavu Pánovej večere, ktorú som viedol priamo tam, v nemocničnej izbe, so štyrmi pacientmi, ktorí prejavili určitý záujem o pravdu.

Jehova bol naším pomocníkom

Čas letí a naše telo slabne, ale náš duch sa obnovuje vďaka štúdiu a službe. (2. Korinťanom 4:16) Je to už 39 rokov odvtedy, čo som povedal: „Tu som! Pošli ma.“ Bol to plný, šťastný a uspokojujúci život. Áno, niekedy sa cítim „strápený a chudobný“, ale potom môžem s dôverou v Jehovu povedať: „Ty si mojou pomocou a ty mi zaobstarávaš únik.“ (Žalm 40:17) Jehova sa naozaj voči mne prejavil ako Boh milujúcej láskavosti.

[Obrázok na strane 25]

S Marthou v roku 1956

[Obrázok na strane 26]

Prístav v Kavalle

[Obrázok na strane 26]

S Marthou v roku 1997