Životný príbeh

Jehova poskytuje „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“

ROZPRÁVA HELEN MARKSOVÁ

Bol dusný letný deň roku 1986. Bola som jediná, ktorá čakala na colnú kontrolu na jednom z najtichších letísk v Európe. Bolo to v Tirane, hlavnom meste Albánska, ktoré sa vyhlasovalo za „prvý ateistický štát na svete“.

SO ZMIEŠANÝMI pocitmi, plná neistoty a znepokojenia som sledovala, ako jeden ozbrojený colník začína prehľadávať moju batožinu. Keby som urobila alebo povedala niečo, čím by som v ňom vzbudila podozrenie, mohlo to viesť k tomu, že by som bola vyhostená z krajiny a ľudia, ktorí na mňa vonku čakali, by boli poslaní do väzenia alebo do pracovného tábora. Našťastie, keď som ponúkla colníkovi žuvačky a nejaké koláčiky, podarilo sa mi podnietiť ho, aby bol priateľskejší. Ale ako som sa ja, žena vo veku okolo 65 rokov, dostala do takejto situácie? Prečo som obetovala pohodlný život a vystavila sa riziku tým, že som sa usilovala podporovať záujmy Kráľovstva v jednej z posledných bášt marxizmu-leninizmu?

Chorľavé dievča s hlavou plnou otázok

Narodila som sa v roku 1920 v Ierápetre na Kréte. Dva roky nato môj otec zomrel na zápal pľúc. Matka bola chudobná a negramotná. Ja som bola najmladšia zo štyroch detí, a keďže som mala žltačku, bola som bledá a chorľavá. Susedia matke radili, aby sa venovala trom zdravším deťom a svoje obmedzené prostriedky využívala pre ne a mňa nechala zomrieť. Som šťastná, že neposlúchla ich radu.

Aby matka zaistila, že otcova duša bude odpočívať v nebesiach, chodievala často na cintorín a využívala aj služby pravoslávneho kňaza. Tieto služby však neboli lacné. Doteraz si pamätám na jeden strašne chladný vianočný deň, keď sa matka vracala domov z cintorína a ja som sa vliekla popri nej. Práve sme dali kňazovi naše posledné peniaze. Keď mama pripravila pre nás deti nejakú zeleninu na jedenie, utiahla sa do druhej izby s prázdnym žalúdkom a s tvárou zmáčanou slzami zúfalstva. O niečo neskôr som pozbierala odvahu, zašla za kňazom a spýtala som sa ho, prečo musel otec zomrieť a prečo moja chudobná matka musí platiť kňaza. Rozpačito potichu odpovedal: „Boh si ho vzal. Taký je život. Dostanete sa z toho.“

Bolo ťažké dať si do súladu jeho odpoveď s Pánovou modlitbou, ktorú som sa učila v škole. Stále si pamätám na jej prekrásne a zmysluplné úvodné slová: „Náš Otče v nebesiach, nech sa posvätí tvoje meno. Nech príde tvoje kráľovstvo. Nech sa deje tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.“ ​(Matúš 6:9, 10) Ak si Boh zaumienil, aby sa tu na zemi diala jeho vôľa, prečo musíme tak veľmi trpieť?

Takmer som mohla mať zodpovedanú túto otázku, keď v roku 1929 navštívil náš dom Emmanuel Lionoudakis, zvestovateľ celým časom spomedzi Jehovových svedkov.a Keď sa ho matka spýtala, čo chce, nepovedal ani slovo, len jej podal svedeckú kartu. Dala mi tú kartu, aby som ju prečítala. Keďže som mala iba 9 rokov, pochopila som z toho len málo. Matka pokladala tohto kazateľa, ktorý nás navštívil, za nemého, a preto povedala: „Chudáčik! Ty nemôžeš rozprávať a ja neviem čítať.“ Potom urobila láskavé gesto smerom k dverám.

O niekoľko rokov som našla odpoveď na svoju otázku. Môj brat Emmanuel Paterakis dostal od toho istého služobníka celým časom brožúrku Kde sú mŕtvi?, ktorú vydali Jehovovi svedkovia.b Uľavilo sa mi, keď som sa pri jej čítaní dozvedela, že môjho otca mi nevzal Boh. Pochopila som, že smrť je následok ľudskej nedokonalosti a že otca čaká vzkriesenie k životu na rajskej zemi.

„Táto kniha ťa zničila!“

Biblická pravda nám otvorila oči. Našli sme starú Bibliu, ktorá patrila nášmu otcovi, a začali sme ju študovať, často pri svetle sviečky pri kozube. Keďže som bola jediná mladá žena v tej oblasti, ktorá prejavovala záujem o Bibliu, nebola som zapojená do činnosti malej skupiny miestnych svedkov. Nejaký čas som si vážne — no nesprávne — myslela, že toto náboženstvo je len pre mužov.

Nadšenie môjho brata pre kazateľské dielo podnecovalo aj mňa. Čoskoro sa však polícia začala zaujímať o našu rodinu, pravidelne k nám chodievala, a to kedykoľvek — cez deň i v noci —, a pátrala po Emmanuelovi a literatúre. Živo si spomínam, ako k nám prišiel kňaz, aby nás presvedčil vrátiť sa späť do cirkvi. Keď mu Emmanuel ukázal z Biblie, že Božie meno je Jehova, kňaz schmatol Bibliu, hrozivo ňou začal mávať bratovi pred tvárou a kričal: „Táto kniha ťa zničila!“

Keď v roku 1940 Emmanuel odmietol slúžiť v armáde, zatkli ho a poslali na albánsky front. Stratili sme s ním kontakt a mysleli sme si, že je mŕtvy. O dva roky sme však nečakane dostali od neho list, ktorý poslal z väzenia. Bol nažive a v poriadku! Jeden z biblických textov, ktoré citoval v liste, som si nezmazateľne zapísala do mysle: „Lebo Jehovove oči chodia sem a tam po celej zemi, aby ukázal svoju silu v prospech tých, ktorých srdce je celé voči nemu.“ ​(2. Paralipomenon 16:9) Ako veľmi sme potrebovali takéto povzbudenie!

Emmanuelovi sa z väzenia podarilo požiadať nejakých bratov, aby ma navštívili. Na jednej usadlosti, ktorá bola mimo mesta, sa hneď začali organizovať tajné kresťanské zhromaždenia. Vôbec sme netušili, že nás sledujú! Jednu nedeľu nás obkľúčili ozbrojení policajti. Naložili nás na otvorenú korbu nákladného vozidla a viezli nás cez mesto. Stále si pamätám na to, ako sa nám ľudia vysmievali a kričali na nás, ale Jehova nám dal prostredníctvom svojho ducha vnútorný pokoj.

Previezli nás do iného mesta, kde nás hodili do veľmi tmavých a špinavých ciel. Záchod v mojej cele tvorilo neprikryté vedro, ktoré vyprázdňovali raz za deň. Odsúdili ma na osem mesiacov väzenia, pretože ma považovali za „učiteľku“ skupiny. Jeden brat, ktorý tam bol tiež uväznený, však zariadil, aby sa nášho prípadu ujal jeho právnik, a tomu sa podarilo vybaviť naše prepustenie.

Nový život

Keď bol Emmanuel prepustený z väzenia, začal navštevovať zbory v Aténach ako cestujúci dozorca. V roku 1947 som sa tam presťahovala aj ja. Konečne som stretla veľkú skupinu Jehovových svedkov — nielen mužov, ale aj ženy a tiež deti. Napokon v júli 1947 som mohla symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Často som snívala o tom, že sa stanem misionárkou, a tak som začala chodiť na večernú školu, aby som sa naučila po anglicky. V roku 1950 som sa stala priekopníčkou. Matka sa prisťahovala ku mne a tiež prijala biblickú pravdu. Zostala Jehovovou svedkyňou až do svojej smrti o 34 rokov neskôr.

V tom istom roku som stretla Johna Marksa (Markopoulosa), váženého a duchovného človeka zo Spojených štátov. John sa narodil v južnom Albánsku a po imigrácii do Spojených štátov sa stal Jehovovým svedkom. V roku 1950 sa v Grécku pokúšal získať vízum do Albánska — vtedy uzavretej krajiny pod najprísnejšou komunistickou vládou. Hoci John nevidel svoju rodinu od roku 1936, vstup do Albánska mu nepovolili. John na mňa zapôsobil svojou zanietenou horlivosťou pre službu Jehovovi a hlbokou láskou k bratstvu. Dňa 3. apríla 1953 sme sa zobrali. Potom som s ním odišla do nášho nového domova v New Jersey v USA.

S Johnom sme popri zvestovaní celým časom prevádzkovali malý podnik, aby sme sa uživili — pripravovali sme pre rybárov na pobreží New Jersey raňajky. Pracovali sme len počas letných mesiacov od úsvitu do deviatej hodiny ráno. Tým, že sme viedli jednoduchý spôsob života a na prvé miesto sme kládli duchovnú činnosť, dokázali sme venovať väčšinu svojho času kazateľskému dielu. Za tie roky sme boli viackrát požiadaní, aby sme sa presťahovali do miest, kde bola veľká potreba zvestovateľov. Tam sme s Jehovovou pomocou pomáhali záujemcom, zakladali sme zbory a pomáhali sme stavať sály Kráľovstva.

Pomoc našim bratom v núdzi

Čoskoro sa však pred nami otvorila vzrušujúca vyhliadka. Zodpovední bratia chceli nadviazať kontakt so spolukresťanmi, ktorí žili v balkánskych krajinách, kde bola naša činnosť zakázaná. Celé roky boli Jehovovi svedkovia v týchto krajinách odrezaní od medzinárodného bratstva, dostávali málo duchovného pokrmu alebo žiaden a čelili krutému odporu. Väčšina z nich bola stále sledovaná a mnohí boli vo väzení alebo v pracovných táboroch. Súrne potrebovali biblické publikácie, vedenie a povzbudenie. Napríklad v jednej zo zakódovaných správ, ktorú sme z Albánska dostali, bolo napísané: „Modlite sa za nás k Pánovi. Od domu k domu konfiškujú literatúru. Nedovoľujú nám študovať. Tri osoby zadržali.“

Preto v novembri roku 1960 sme sa vybrali na polročnú cestu, aby sme navštívili niektoré z týchto krajín. Bolo jasné, že na to, aby sme mohli splniť svoju úlohu, budeme potrebovať „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“, odvahu od Boha, statočnosť a vynachádzavosť. (2. Korinťanom 4:7) Naším prvým cieľom bolo Albánsko. V Paríži sme kúpili auto a vydali sme sa na cestu. Keď sme prišli do Ríma, vízum do Albánska dostal iba John. Ja som musela ísť do Atén v Grécku a tam naňho počkať.

John sa dostal do Albánska koncom februára 1961 a zostal tam až do konca marca. V Tirane sa osobne stretol s tridsiatimi bratmi. Akí boli nadšení, keď dostali literatúru a povzbudenie, ktoré tak veľmi potrebovali! Dvadsaťštyri rokov ich nikto zvonku nenavštívil.

Johna dojala rýdzosť a vytrvalosť týchto bratov. Dozvedel sa, že mnohí stratili zamestnanie a boli zadržaní, pretože sa nezúčastňovali na aktivitách komunistického štátu. Bol zvlášť dojatý, keď mu dvaja bratia, ktorí mali viac ako 80 rokov, dali dar na kazateľské dielo v hodnote asi 100 amerických dolárov. Celé roky šetrili zo svojich skromných dôchodkov.

Posledným dňom Johnovho pobytu v Albánsku bol 30. marec 1961 — dátum Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. John predniesol pred 37 poslucháčmi prejav k Pamätnej slávnosti. Po skončení prejavu bratia rýchlo odprevadili Johna zadným východom a odviezli ho do prístavu v Durrës (Drač), kde nastúpil na tureckú obchodnú loď, ktorá smerovala do Pirea v Grécku.

Bola som šťastná, že sa bezpečne a v zdraví vrátil. Teraz sme mohli pokračovať v našej nebezpečnej ceste. Táto cesta nás zaviedla ešte do troch ďalších balkánskych krajín, kde bolo dielo zakázané. Bola to riskantná cesta, pretože sme prenášali biblickú literatúru, písacie stroje a ďalšie veci. Mali sme výsadu stretnúť sa s niektorými veľmi lojálnymi bratmi a sestrami, ktorí boli pripravení riskovať pre Jehovu stratu zamestnania, slobody a dokonca svoj život. Ich horlivosť a úprimná láska bola pre nás podnetná. Dojímalo nás tiež, ako im Jehova poskytoval „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“.

Po úspešnom zakončení našej cesty sme sa vrátili do Spojených štátov. V nasledujúcich rokoch sme sa naďalej snažili rôznymi spôsobmi posielať literatúru do Albánska a získavať správy o činnosti našich bratov.

Často na cestách, v nebezpečenstvách

Roky plynuli, a keď John v roku 1981 vo veku 76 rokov zomrel, zostala som sama. Moja neter Evangelia a jej manžel George Orphanides ma láskavo prijali k sebe a dodnes mi poskytujú cennú citovú a praktickú podporu. Oni sami pocítili Jehovovu podporu, keď slúžili pod zákazom v Sudáne.c

Časom sa znovu vynakladalo úsilie, aby sa nadviazal kontakt s bratmi v Albánsku. Keďže tam žili príbuzní môjho manžela, bratia ma požiadali, či by som nebola ochotná podniknúť cestu do tejto krajiny. Samozrejme, že som bola ochotná!

Po mesiacoch vytrvalého úsilia som nakoniec v máji 1986 dostala vízum na albánskom veľvyslanectve v Aténach. Členovia diplomatického zboru ma prísne varovali, že ak sa niečo stane, nemôžem očakávať žiadnu pomoc zvonku. Keď som zašla za zamestnancom cestovnej kancelárie, aby som si kúpila lístky do Albánska, bol ohromený. Nedovolila som, aby ma premohol strach, a tak som zakrátko bola na palube jediného lietadla, ktoré premávalo každý týždeň z Atén do Tirany. V lietadle boli iba traja veľmi starí Albánci; v Grécku boli zo zdravotných dôvodov.

Hneď ako lietadlo pristálo, zaviedli ma pod prázdny prístrešok, ktorý slúžil ako colnica. Brat a sestra môjho manžela, hoci neboli Jehovovi svedkovia, mi pomohli skontaktovať sa s niekoľkými miestnymi bratmi. Podľa zákona hlava komunity musela byť informovaná o mojom príchode. Následkom toho som bola pod prísnym dohľadom polície. Preto moji príbuzní navrhli, aby som zostala v ich dome, zatiaľ čo oni vyhľadali dvoch bratov, ktorí žili v Tirane, a priviedli ich ku mne.

V tom čase sa vedelo o deviatich oddaných bratoch v celom Albánsku. Roky zákazu, prenasledovania a neustáleho dozoru ich naučili veľkej opatrnosti. Ich tváre poznačili hlboké vrásky. Keď som získala dôveru týchto dvoch bratov, ich prvá otázka znela: „Kde sú Strážne veže?“ Celé roky mali len dve kópie starších kníh, nieto ešte Bibliu.

Veľa rozprávali o krutých opatreniach zavedených proti nim počas toho režimu. Zmienili sa o prípade jedného drahého brata, ktorý bol odhodlaný zostať politicky neutrálny v nadchádzajúcich voľbách. Keďže štát všetko kontroloval, znamenalo to, že jeho rodina by nedostávala potravinové prídely. Jeho dospelé deti s rodinami by boli poslané do väzenia, hoci nemali nič spoločné s jeho náboženským presvedčením. Hovorilo sa, že členovia rodiny tohto brata v noci pred voľbami zo strachu zabili, jeho telo hodili do studne a neskôr tvrdili, že dostal strach a zabil sa sám.

Chudoba týchto spolukresťanov bola srdcervúca. No keď som sa pokúšala dať každému z nich 20-dolárovú bankovku, odmietli, hovoriac: „Chceme len duchovný pokrm.“ Títo drahí bratia žili celé desaťročia pod totalitným režimom, ktorý úspešne prevychoval väčšinu obyvateľstva na ateistov. Ale viera a odhodlanie týchto bratov boli rovnako silné ako viera a odhodlanie svedkov kdekoľvek inde. Jehovova schopnosť poskytovať „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené“, dokonca aj za tých najťažších okolností, ma hlboko dojímala, keď som po dvoch týždňoch opúšťala Albánsko.

Mala som výsadu navštíviť Albánsko aj v roku 1989 a opäť v roku 1991. Ako začala táto krajina poskytovať postupne stále väčšiu slobodu prejavu a náboženstva, počet Jehovových svedkov veľmi rýchlo vzrastal. Malý počet oddaných kresťanov, ktorí tam boli v roku 1986, teraz vzrástol na viac ako 2200 aktívnych zvestovateľov. Medzi nimi bola aj Melpo, sestra môjho manžela. Môžu byť nejaké pochybnosti o tom, že Jehova požehnal túto vernú skupinu?

Uspokojujúci život s mocou od Jehovu

Keď sa obzriem späť, som presvedčená o tom, že naša práca, ktorú sme s Johnom vykonali, nebola márna. Využili sme svoju mladistvú silu tým najužitočnejším spôsobom. Naša životná dráha v službe celým časom bola omnoho zmysluplnejšia než čokoľvek iné, o čo by sme sa boli mohli usilovať. Radujem sa z mnohých milých ľudí, ktorým sme pomohli spoznať biblickú pravdu. Teraz, keď som už v pokročilom veku, mladých ľudí z celého srdca povzbudzujem, aby ‚pamätali na svojho Vznešeného Stvoriteľa v dňoch svojho mladého veku‘. — Kazateľ 12:1.

Napriek tomu, že mám 81 rokov, stále môžem slúžiť ako zvestovateľka dobrého posolstva celým časom. Vstávam skoro ráno a zvestujem ľuďom na autobusových zastávkach, parkoviskách, uliciach, v obchodoch či v parkoch. Problémy spojené s vysokým vekom mi teraz sťažujú život, ale moji milovaní duchovní bratia a sestry — moja veľká duchovná rodina —, ako aj rodina mojej netere sa preukazujú ako skutočná opora. Predovšetkým som spoznala, že „moc, ktorá je nad to, čo je prirodzené, [je] Božia, a nie z nás“. — 2. Korinťanom 4:7.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

Hore: John (úplne vľavo), ja (v strede) s mojím bratom Emmanuelom (po mojej ľavej ruke) a našou mamou (po Emmanuelovej ľavej ruke) so skupinou bételitov v Aténach v roku 1950

[Obrázok na strane 25]

Vľavo: S Johnom pri našom podniku na pobreží New Jersey v roku 1956

[Obrázok na strane 26]

Oblastný zjazd v Tirane v Albánsku v roku 1995

[Obrázok na strane 26]

Komplex budov Bételu v Tirane v Albánsku. Dokončené v roku 1996

[Obrázok na strane 26]

Hore: článok zo „Strážnej veže“ z roku 1940 tajne preložený do albánčiny

[Obrázok na strane 26]

S mojou neterou Evangeliou Orphanidesovou (vpravo) a jej manželom Georgeom