Životný príbeh

Služba s duchom obetavosti

ROZPRÁVA DON RENDELL

Matka mi zomrela v roku 1927, keď som mal iba päť rokov. No i tak svojou vierou veľmi ovplyvnila môj život. Ako je to možné?

KEĎ sa matka vydávala za môjho otca, vojaka z povolania, bola neochvejnou členkou anglikánskej cirkvi. To bolo pred prvou svetovou vojnou. Prvá svetová vojna vypukla v roku 1914 a matka vyjadrila nesúhlas s tým, že farár používa kazateľnicu na verbovanie do armády. Ako duchovný zareagoval? „Choďte domov a takými otázkami sa nezaťažujte.“ No to ju neuspokojilo.

Uprostred vojny, v roku 1917, si matka šla pozrieť „Fotodrámu Stvorenie“. S presvedčením, že našla pravdu, okamžite vystúpila zo svojej cirkvi a začala sa stretávať s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Navštevovala zhromaždenia zboru v Yeovile, v meste, ktoré bolo našej dedine West Coker v anglickom grófstve Somerset najbližšie.

Matka čoskoro povedala o svojej novonájdenej viere svojim trom sestrám. Starší členovia yeovilského zboru mi rozprávali, ako so svojou sestrou Millie horlivo jazdili na bicykloch po našom rozľahlom vidieckom obvode a rozširovali pomôcky na štúdium Biblie nazývané Štúdie Písiem. Žiaľ, posledných 18 mesiacov svojho života bola pripútaná na lôžko, lebo mala tuberkulózu, na ktorú v tom čase nebol liek.

Obetavosť v praxi

Teta Millie, ktorá v tom čase bývala s nami, opatrovala matku, keď ochorela, a starala sa o mňa a moju sedemročnú sestru Joan. Keď matka zomrela, teta Millie sa okamžite ponúkla, že sa o nás deti postará. Otec bol rád, že bude oslobodený od tejto zodpovednosti, a ochotne súhlasil, aby teta Millie zostala u nás natrvalo.

Tetu sme si obľúbili a boli sme šťastní, že s nami zostane. Ale prečo sa tak rozhodla? Po mnohých rokoch nám teta Millie povedala, že vedela, čo je jej povinnosťou: stavať na základe, ktorý položila matka — učiť biblickú pravdu Joan a mňa —, vedela totiž, že náš otec to nikdy nebude robiť, lebo náboženstvo ho vôbec nezaujímalo.

Potom — ako sme sa tiež dozvedeli — teta Millie urobila ešte jedno celkom osobné rozhodnutie. Aby sa o nás mohla primerane starať, nikdy sa nevydala. To bola obeť! S Joan máme opodstatnené dôvody byť jej hlboko vďační. To, čo nás teta Millie naučila, a jej vynikajúci príklad na nás dodnes pôsobí.

Čas rozhodovania

S Joan sme navštevovali dedinskú školu anglikánskej cirkvi a tu teta Millie vyjadrila pred riaditeľkou pevný postoj v otázke nášho náboženského vzdelávania. Keď ostatné deti išli do kostola, my sme šli domov, a keď farár prišiel na hodinu náboženstva do školy, sedeli sme oddelene a mali sme za úlohu učiť sa naspamäť biblické texty. To mi bolo veľmi užitočné, lebo tieto pasáže mám zafixované dodnes.

Školu som skončil, keď som mal 14 rokov, a šiel som sa na štyri roky učiť do miestnej syrárne. Okrem toho som sa učil hrať na klavíri a koníčkom sa mi stala hudba a spoločenský tanec. Hoci biblická pravda bola v mojom srdci zakorenená, ešte ma nepodnecovala konať. Potom ma jedného marcového dňa v roku 1940 istá staršia svedkyňa pozvala, aby som s ňou išiel na zjazd do Swindonu vzdialeného asi 100 kilometrov od nás. Verejnú prednášku mal Albert D. Schroeder, ktorý bol v Británii predsedajúcim služobníkom. Tento zjazd bol pre mňa zlomovým okamihom.

Zúrila druhá svetová vojna. Ako využívam svoj život? Rozhodol som sa vrátiť do yeovilskej sály Kráľovstva. Na prvom zhromaždení, ktorého som sa zúčastnil, sa zavádzalo vydávanie svedectva na ulici. Napriek obmedzenému poznaniu som sa do tejto činnosti prihlásil, a to na veľké prekvapenie mnohých takzvaných priateľov, ktorí sa mi posmievali, keď prechádzali okolo!

V júni 1940 som bol v Bristole pokrstený. Ani nie o mesiac som sa prihlásil za pravidelného priekopníka, čiže za evanjelistu celým časom. Bol som veľmi šťastný, keď o niečo neskôr symbolizovala oddanosť krstom vo vode aj moja sestra!

Priekopnícka služba za vojny

Rok po začiatku vojny som dostal povolávací rozkaz do armády. Keď som sa dal v Yeovile zaregistrovať ako odpierač z dôvodu svedomia, musel som sa dostaviť na súd v Bristole. Predtým som slúžil ako priekopník s Johnom Wynnom v Cinderforde v grófstve Gloucestershire a potom v Haverfordweste a Carmarthene vo Walese.a Neskôr ma na súde v Carmarthene odsúdili na tri mesiace väzenia v Swanseaskej väznici a na pokutu 25 libier, čo bola v tých časoch značná suma peňazí. Nato som dostal ďalšie tri mesiace väzenia za nezaplatenie pokuty.

Pri treťom výsluchu som dostal otázku: „Neviete, že v Biblii sa píše: ‚Splácajte cézarove veci cézarovi‘?“ Odpovedal som: „Áno, viem, ale dovoľte mi ten verš dokončiť: ‚Ale Božie veci Bohu.‘ A práve to robím.“ ​(Matúš 22:21) O niekoľko týždňov som dostal list, v ktorom stálo, že som oslobodený od vojenskej služby.

Začiatkom roku 1945 som dostal pozvanie stať sa členom londýnskej rodiny Bétel. Nasledujúcu zimu navštívil Londýn Nathan H. Knorr, ktorý sa ujímal vedenia v organizovaní kazateľského diela, a jeho tajomník Milton G. Henschel. Osem mladých bratov z Británie sa prihlásilo do ôsmej triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower pre misionárov, a ja som bol medzi nimi.

Miesta misionárskeho pridelenia

Z malého cornwallského prístavu Fowey sme vyplávali 23. mája 1946 na lodi typu Liberty, ktoré sa vyrábali za vojny. Keď sme sa vzďaľovali od prístavnej hrádze, náčelník správy prístavu, kapitán Collins, ktorý bol Jehovovým svedkom, spustil sirénu. Pochopiteľne, všetci sme mali zmiešané pocity, keď sa nám pred očami strácalo anglické pobrežie. Plavba cez Atlantik bola mimoriadne búrlivá, ale o 13 dní sme bezpečne dorazili do Spojených štátov.

Účasť na osemdňovom medzinárodnom teokratickom zjazde „Radostné národy“, ktorý sa konal v Clevelande v štáte Ohio od 4. do 11. augusta 1946, bola nezabudnuteľným zážitkom. Prítomných bolo 80 000 delegátov vrátane 302 delegátov z 32 iných krajín. Na tomto zjazde zaznel oznam o vydávaní časopisu Prebuďte sa!b a nadšený zástup ľudí si vypočul oznam o vydaní pomôcky na štúdium Biblie „Boh nech je pravdivý“.

Graduácia našej triedy školy Gileád sa konala v roku 1947 a spolu s Billom Copsonom sme boli pridelení do Egypta. Ale skôr ako sme odišli, mal som úžitok z dobrého školenia v kancelárii, ktoré mi v brooklynskom Bételi poskytol Richard Abrahamson. Z lode sme vystúpili v Alexandrii a čoskoro som sa prispôsobil blízkovýchodnému spôsobu života. Ale náročné bolo naučiť sa po arabsky a musel som používať svedecké karty v štyroch jazykoch.

Bill Copson tam zostal sedem rokov, ale mne po prvom roku neobnovili víza, a tak som musel z krajiny odísť. Keď to spätne hodnotím, ten rok misionárskej služby považujem za najproduktívnejší čas svojho života. Mal som výsadu viesť týždenne viac ako 20 domácich biblických štúdií a niektorí z ľudí, ktorí vtedy spoznali pravdu, stále aktívne chvália Jehovu. Z Egypta som bol poslaný na Cyprus.

Cyprus a Izrael

Začal som sa učiť nový jazyk, gréčtinu, a oboznamovať sa s miestnym nárečím. O niečo neskôr, keď bol Anthony Sideris požiadaný, aby sa presunul do Grécka, dostal som za úlohu dozerať na dielo na Cypre. V tom čase sa odbočka na Cypre starala aj o Izrael a spolu s ďalšími bratmi som mal z času na čas výsadu navštíviť tých niekoľko tamojších svedkov.

Pri mojej prvej ceste do Izraela sme v jednej reštaurácii v Haife usporiadali malý zjazd, na ktorom sa zúčastnilo 50 či 60 ľudí. Účastníkov sme rozdelili podľa národností a zjazdový program sme predkladali v šiestich jazykoch! Pri inej príležitosti som v Jeruzaleme premietol film, ktorý natočili Jehovovi svedkovia, a mal som prednášku, o ktorej sa noviny vychádzajúce v angličtine vyjadrili priaznivo.

V tom čase bolo na Cypre asi 100 svedkov, ktorí museli za svoju vieru tvrdo bojovať. Davy pod vedením kňazov pravoslávnej cirkvi narúšali naše zjazdy a novou skúsenosťou bolo pre mňa kameňovanie počas vydávania svedectva na vidieku. Musel som sa naučiť vziať rýchlo nohy na plecia! Pridelenie ďalších misionárov na tento ostrov bolo uprostred takého zúrivého odporu posilnením viery. Vo Famaguste sa ku mne pripojili Dennis a Mavis Matthewsovci spolu s Joan Hulleyovou a Beryl Heywoodovou, zatiaľ čo Tom a Mary Gouldenovci a Nina Constantiová, Cyperčanka narodená v Londýne, išli do Limassolu. V tom čase prišiel na Cyprus aj Bill Copson a neskôr sa k nemu pripojili Bert a Beryl Vaiseyovci.

Prispôsobujem sa meniacim sa okolnostiam

Koncom roku 1957 som ochorel a už som si nemohol plniť úlohu misionára. So smútkom som sa rozhodol vrátiť do Anglicka, aby som sa zotavil. Tu som pokračoval v priekopníckej službe do roku 1960. Sestra s manželom ma láskavo ubytovali u seba, ale okolnosti sa zmenili. Joan to mala stále ťažšie. Okrem toho, že sa starala o manžela a dcérku, počas mojej 17-ročnej neprítomnosti sa s láskou starala aj o nášho otca a tetu Millie, ktorí boli v tom čase starí a chorí. Bolo mi jasné, že je čas napodobniť príklad, ktorý nám v obetavosti dala teta, a tak som zostal u sestry, až kým teta a otec nezomreli.

Bolo by bývalo veľmi ľahké usadiť sa v Anglicku, ale po krátkom odpočinku som považoval za povinnosť vrátiť sa tam, kam som bol pridelený. Napokon, či Jehovova organizácia nevynaložila na moje školenie množstvo peňazí? A tak som v roku 1972 na vlastné náklady odcestoval na Cyprus, aby som tam opäť slúžil ako priekopník.

Nathan H. Knorr tam prišiel dohodnúť potrebné záležitosti v súvislosti so zjazdom, ktorý sa mal konať ďalší rok. Keď zistil, že som sa vrátil, odporučil, aby som bol vymenovaný za krajského dozorcu pre celý ostrov. Túto výsadu som mal štyri roky. Bola to však úloha, z ktorej som mal obavy, lebo väčšinu času som musel hovoriť po grécky.

Čas ťažkostí

Býval som v jednom dome v dedine Karakoumi východne od Kyrenie na severnom pobreží spolu s Paulom Andreouom, grécky hovoriacim cyperským svedkom. Cyperská odbočka bola v Nikózii, južne od vrchov Kyrenie. Keď som bol začiatkom júla 1974 v Nikózii, odohral sa tam štátny prevrat s cieľom zosadiť prezidenta Makariosa, ktorého palác som videl zhorieť. Keď bolo znovu bezpečné cestovať, poponáhľal som sa späť do Kyrenie, kde sme pripravovali krajský zjazd. O dva dni som počul, ako na prístav dopadla prvá bomba, a videl som na oblohe plno helikoptér privážajúcich turecké vojská, ktoré vtrhli do krajiny.

Ako britského občana ma tureckí vojaci vzali na predmestie Nikózie, kde ma vypočúvali príslušníci OSN, ktorí sa skontaktovali s odbočkou. Potom ma čakala hrozná cesta cez hŕbu zmotaných telefónnych a elektrických káblov do opustených domov na druhej strane územia nikoho. Bol som veľmi rád, že moje spojenie s Jehovom Bohom nemožno prerušiť! Počas tejto skúsenosti, ktorá bola jednou z najhroznejších v mojom živote, som posilnenie čerpal z modlitieb.

Prišiel som o všetko, ale bol som rád, že som v bezpečí odbočky. Takáto situácia však trvala krátko. O niekoľko dní prebrali útočiace vojská kontrolu nad severnou tretinou ostrova. Z Bételu sme museli odísť a presťahovali sme sa do Limassolu. Bol som rád, že tam môžem spolupracovať s výborom vytvoreným na to, aby sa staral o 300 bratov, ktorých postihli nepokoje a z ktorých mnohí prišli o svoj domov.

Ďalšie zmeny pridelenia

V januári 1981 ma vedúci zbor požiadal, aby som sa presťahoval do Grécka a stal sa členom rodiny Bétel v Aténach, ale koncom roka som bol späť na Cypre a bol som vymenovaný za koordinátora výboru odbočky. „Posilňujúcou pomocou“ mi boli Andreas Kontoyiorgis s manželkou Maro, Cyperčania poslaní z Londýna. — Kolosanom 4:11.

Na záver zónovej návštevy Theodora Jaracza v roku 1984 som dostal list od vedúceho zboru, v ktorom sa písalo iba toľko: „Keď brat Jaracz skončí návštevu Cypru, boli by sme radi, keby si s ním išiel do Grécka.“ Nebol uvedený dôvod, ale keď sme prišli do Grécka, výboru odbočky bol prečítaný ďalší list, ktorým som bol vymenovaný za koordinátora výboru odbočky v tejto krajine.

V tom čase sme čelili šíreniu odpadlíctva. Okrem toho nás mnohokrát obvinili z nezákonného obracania na inú vieru. Členov Jehovovho ľudu denne zatýkali a privádzali pred súd. Bolo veľkou výsadou spoznať bratov a sestry, ktorých rýdzosť obstála v skúške času. Niektoré prípady boli následne prerokúvané na Európskom súde pre ľudské práva, kde sa dosiahli úžasné výsledky, ktoré mali dobrý vplyv na kazateľské dielo v Grécku.c

Počas služby v Grécku sa mi podarilo navštíviť nezabudnuteľné zjazdy v Aténach, Tesalonike a na ostrovoch Rodos a Kréta. Boli to štyri radostné a plodné roky, ale v roku 1988 ma čakala ďalšia zmena — návrat na Cyprus.

Cyprus a späť do Grécka

Počas mojej neprítomnosti na Cypre získali bratia nové priestory odbočky v Nissou, niekoľko kilometrov od Nikózie, a prejav pri príležitosti zasvätenia predniesol Carey Barber z brooklynského ústredia Jehovových svedkov. Situácia na ostrove bola v tom čase už stabilnejšia a bol som rád, že som späť, ale nebolo to nadlho.

Vedúci zbor schválil plány na výstavbu nového domova Bétel v Grécku niekoľko kilometrov od Atén. Keďže viem po anglicky i po grécky, dostal som v roku 1990 pozvanie vrátiť sa späť a na novom stavenisku byť tlmočníkom rodiny medzinárodných služobníkov, ktorí tam pracovali. Dodnes si spomínam na radosť, ktorú som mal, že som mohol byť v lete už o šiestej ráno na stavbe a vítať stovky gréckych bratov a sestier, ktorí sa ponúkli, že budú pracovať spolu s rodinou stavbárov. Navždy si zapamätám ich radosť a horlivosť.

Grécki ortodoxní kňazi a ich stúpenci sa snažili dostať na stavenisko a prerušiť prácu, ale Jehova vypočul naše modlitby a ochránil nás. Na stavbe som zostal až do zasvätenia nového domova Bétel dňa 13. apríla 1991.

Podporujem svoju milú sestru

Na druhý rok som sa vrátil do Anglicka na dovolenku u sestry a jej manžela. Žiaľ, počas môjho pobytu dostal švagor dva srdcové infarkty a zomrel. Joan ma v misionárskej službe neúnavne podporovala. Neprešiel takmer ani týždeň, aby mi nenapísala povzbudzujúci list. Taký kontakt je pre každého misionára veľkým požehnaním. Teraz ovdovela, zhoršovalo sa jej zdravie a potrebovala oporu. Čo robiť?

Joanina dcéra Thelma s manželom už opatrovali inú vernú vdovu zo zboru, jednu z našich sesterníc, ktorá bola smrteľne chorá. Po mnohých modlitbách som sa teda rozhodol, že zostanem a pomôžem pri starostlivosti o Joan. Prispôsobiť sa nebolo ľahké, ale mám výsadu slúžiť ako starší v zbore Pen Mill, jednom z dvoch yeovilských zborov.

Bratia, s ktorými som slúžil v zahraničí, mi pravidelne telefonujú a píšu, za čo som im veľmi vďačný. Keby som si niekedy zaželal vrátiť sa do Grécka alebo na Cyprus, viem, že by mi okamžite poslali cestovné lístky. Ale teraz mám už 80 rokov a ani zrak, ani zdravie už nie sú, čo bývali. Veľmi ma skľučuje, že už nemôžem byť taký aktívny ako v minulosti, ale vďaka rokom služby v Bételi som si vypestoval mnoho návykov, ktoré sú mi dnes užitočné. Napríklad vždy pred raňajkami si prečítam denný text. Okrem toho som sa naučil vychádzať s ľuďmi a milovať ich — čo je kľúč k úspešnej misionárskej službe.

Keď sa pozerám na tých viac ako 60 úžasných rokov, ktoré som využil na prinášanie chvály Jehovovi, viem, že služba celým časom je najväčšou ochranou a najlepšou školou. Z celého srdca sa môžem stotožniť so slovami, ktoré Dávid adresoval Jehovovi: ‚Bol si mi ako bezpečná výšina a miesto úteku v deň mojej tiesne.‘ — Žalm 59:16.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapy na strane 24]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

GRÉCKO

Atény

CYPRUS

Nikózia

Kyrenia

Famagusta

Limassol

[Obrázok na strane 21]

Matka v roku 1915

[Obrázok na strane 22]

V roku 1946 na streche brooklynského Bételu s ďalšími bratmi z ôsmej triedy Gileádu (ja som štvrtý zľava)

[Obrázok na strane 23]

S tetou Millie po prvom návrate do Anglicka