Otázky čitateľov

Prečo Biblia hovorí, že človek by mal kričať, ak mu hrozí znásilnenie?

Kto osobne nezažil hrôzu brutálneho prepadu a znásilnenia, nikdy nemôže úplne pochopiť, ako to môže človeku zničiť život. Pre obeť je táto trpká skúsenosť taká desivá, že ju môže sužovať po zvyšok života.a Istá mladá kresťanka, ktorú pred niekoľkými rokmi prepadol a znásilnil jeden muž, rozpráva: „Slovami nemožno vyjadriť hrôzu, ktorú som v tú noc pociťovala; ani traumu, ktorú odvtedy musím prekonávať.“ Je pochopiteľné, že mnohí na takú desivú vec radšej ani nemyslia. Hrozba znásilnenia je však v tomto zlom svete realitou.

Biblia sa nevyhýba opisu niektorých prípadov znásilnenia a pokusov o znásilnenie, ktoré sa stali v minulosti. (1. Mojžišova 19:4–11; 34:1–7; 2. Samuelova 13:1–14) Ale poskytuje tiež radu, čo by mal človek robiť, ak mu hrozí znásilnenie. V 5. Mojžišovej 22:23–27 nájdeme, čo o tejto veci hovorí Zákon. Tento text sa zaoberá dvoma situáciami. V prvom prípade našiel muž mladú ženu v meste a ležal s ňou. No žena nekričala o pomoc. Preto bolo rozhodnuté, že dievča je vinné, „pretože v meste nekričalo“. Ak by kričalo, ľudia zo susedstva ju mohli prísť zachrániť. V druhom prípade našiel muž mladú ženu ďaleko od ľudí, kde ju ‚chytil a ležal s ňou‘. Brániace sa dievča „kričalo, ale nebolo nikoho, kto by ju vyslobodil“. Na rozdiel od ženy v prvom prípade táto žena sa zjavne nepodvolila konaniu útočníka. Aktívne sa mu bránila, kričala o pomoc, ale útočník ju premohol. Jej krik dokazoval, že sa stala obeťou; neprevinila sa nesprávnym konaním.

Hoci kresťania dnes nie sú pod mojžišovským Zákonom, spomenuté zásady im poskytujú vedenie. Uvedená správa vyzdvihuje, že je dôležité brániť sa a kričať o pomoc. V prípade, že hrozí znásilnenie, krik sa stále považuje za praktický postup. Jeden odborník na prevenciu kriminality uviedol: „Ak je žena prepadnutá, jej najlepšou zbraňou sú stále jej pľúca.“ Krik ženy môže privolať iných ľudí, ktorí jej potom môžu pomôcť, alebo možno vyľaká útočníka a prinúti ho, aby odišiel. Jedna mladá kresťanka, ktorú prepadol násilník a chcel ju znásilniť, povedala: „Kričala som z celej sily a on ustúpil. Keď sa ku mne znovu priblížil, opäť som kričala a utiekla som. V minulosti som často premýšľala, ako mi môže krik pomôcť, keď ma schmatne nejaký veľký muž, ktorý myslí len na jedno. Ale zistila som, že to funguje!“

Zápas a volanie o pomoc nie sú zbytočné dokonca ani vtedy, keď ženu premôžu a znásilnia. Naopak, je to dôkaz, že na obranu pred útočníkom urobila všetko, čo bolo v jej silách. (5. Mojžišova 22:26) Napriek tomuto trpkému zážitku stále môže mať čisté svedomie, sebaúctu a istotu, že je v Božích očiach čistá. Hrozná skúsenosť v nej môže zanechať citové rany, ale vedomie, že na obranu pred útočníkom urobila všetko, čo mohla, značne prispeje k jej postupnému uzdraveniu.

Aby sme pochopili, ako uplatniť 5. Mojžišovu 22:23–27, musíme si uvedomiť, že táto stručná správa sa nezaoberá všetkými možnými situáciami. Napríklad nehovorí o situácii, keď napadnutá žena nie je schopná kričať, pretože je nemá, v bezvedomí, ochromená strachom alebo jej násilník zabráni kričať tým, že jej dá na ústa ruku či lepiacu pásku. No keďže Jehova je schopný zvážiť všetky faktory vrátane pohnútok, koná v týchto prípadoch s pochopením a so spravodlivosťou, pretože „všetky jeho cesty sú právom“. (5. Mojžišova 32:4) Vie, čo sa v skutočnosti stalo, a vie aj o úsilí, ktoré obeť vynaložila na zahnanie útočníka. Preto ak obeť nemohla kričať, ale inak urobila všetko, čoho bola v danej situácii schopná, môže ponechať veci v Jehovových rukách. — Žalm 55:22; 1. Petra 5:7.

Napriek tomu niektoré kresťanky, ktoré boli prepadnuté a znásilnené, neustále trápi pocit viny. Keď spätne uvažujú o tom, čo sa stalo, majú pocit, že mohli urobiť viac pre to, aby tomu zabránili. Ale namiesto toho, aby sa takéto obete obviňovali, môžu sa modliť k Jehovovi, žiadať ho o pomoc a dôverovať v jeho hojnú milujúcu láskavosť. — 2. Mojžišova 34:6; Žalm 86:5.

Kresťanky, ktoré sa vyrovnávajú s citovými ranami následkom znásilnenia, môžu dôverovať, že Jehova plne rozumie bolestným pocitom, s ktorými zápasia. Božie Slovo ich uisťuje: „Jehova je blízko tých, ktorí majú zlomené srdcia, a tých, ktorí sú zdrvení na duchu, zachraňuje.“ ​(Žalm 34:18) Ďalšiu pomoc pri prekonávaní svojej traumy môžu získať, ak prijmú úprimné prejavy pochopenia a láskavú podporu spoluveriacich v kresťanskom zbore. (Jób 29:12; 1. Tesaloničanom 5:14) Okrem toho, ak sa obete znásilnenia budú snažiť zamerať na pozitívne myšlienky, pomôže im to pocítiť „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“. — Filipanom 4:6–9.

[Poznámka pod čiarou]