Životný príbeh

Hľadala som najprv Kráľovstvo a prežila som šťastný a uspokojujúci život

ROZPRÁVA JETHA SUNALOVÁ

Po raňajkách sme z rádia počuli oznam: „Jehovovi svedkovia sú zakázaní a ich činnosť je protizákonná.“

BOL rok 1950 a ja spolu s ďalšími troma dievčatami sme slúžili ako misionárky Jehovových svedkov v Dominikánskej republike. Mali sme iba niečo vyše 20 rokov a prišli sme sem rok predtým.

Misionárska služba nebola vždy mojím cieľom. Ako dieťa som chodila do kostola. No môj otec prestal chodiť do kostola už cez prvú svetovú vojnu. V deň mojej konfirmácie v episkopálnej cirkvi v roku 1933 biskup prečítal iba jeden verš z Biblie a potom začal hovoriť o politike. Mamu to tak nahnevalo, že do kostola už nikdy nevkročila.

Náš spôsob života sa mení

Mojim rodičom, Williamovi Karlovi a Mary Adamsovcom, sa narodilo päť detí. Chlapci sa volali Don, Joel a Karl. Najmladším dieťaťom bola moja sestra Joy a ja som bola najstaršia. Mala som asi 13, keď som jedného dňa prišla zo školy domov a našla som mamu čítať brožúrku, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Brožúrka mala názov Kráľovstvo, nádej sveta. „Toto je pravda,“ povedala mi mama.

Mama nám všetkým rozprávala o tom, čo sa dozvedala z Biblie. Slovom i príkladom nám vštepovala dôležitosť Ježišovej rady: „Stále hľadajte najprv kráľovstvo a Jeho spravodlivosť.“ — Matúš 6:33.

Nepočúvala som ju vždy s nadšením. Raz som povedala: „Mami, prestaň mi kázať, lebo ti už nikdy neutriem riad.“ Ale ona sa s nami ďalej taktne rozprávala. Pravidelne brávala všetky deti so sebou na štúdium Biblie, ktoré sa konalo v dome Clary Ryanovej neďaleko nášho domu v Elmhurste v americkom štáte Illinois.

Clara dávala hodiny klavíra. Každoročné koncerty svojich študentov využívala ako príležitosť hovoriť o Božom Kráľovstve a o nádeji na vzkriesenie. Keďže ma hudba odmalička zaujímala a od siedmich rokov som sa učila hrať na husliach, Claru som počúvala.

My deti sme spolu s mamou čoskoro začali navštevovať zborové zhromaždenia v západnej časti Chicaga. Bola to dlhá cesta autobusom a električkou, ale takto sme sa už v ranom veku učili, čo to znamená hľadať najprv Kráľovstvo. V roku 1938, tri roky po maminom krste, som s ňou išla na zjazd Jehovových svedkov v Chicagu. Bolo to jedno z 50 miest, ktoré boli navzájom telefonicky prepojené. To, čo som tam počula, hlboko zapôsobilo na moje srdce.

No moje srdce si podmaňovala aj láska k hudbe. V roku 1938 som ukončila strednú školu a otec zariadil, aby som mohla študovať na Americkom hudobnom konzervatóriu v Chicagu. A tak som nasledujúce dva roky študovala hudbu, hrala som v dvoch orchestroch a uvažovala som o kariére v tejto oblasti.

Môj učiteľ hry na husliach, Herbert Butler, prišiel do Spojených štátov z Európy. A tak som mu dala brožúrku Utečenci,a lebo som si myslela, že by ho to mohlo zaujímať. Prečítal si ju a nasledujúci týždeň mi po hodine povedal: „Jetha, hráš dobre, a ak budeš v štúdiu pokračovať, mohla by si dostať miesto v nejakom rozhlasovom orchestri alebo sa stať učiteľkou hudby.“ Potom ukázal na brožúrku a dodal: „Ale myslím si, že si srdcom pri týchto veciach a zrejme im sa budeš v živote naplno venovať.“

Vážne som sa nad tým zamyslela. Prerušila som štúdium na konzervatóriu a prijala som mamičkino pozvanie na zjazd Jehovových svedkov v Detroite v Michigane, ktorý sa konal v júli 1940. Bývali sme v stanovom mestečku. Samozrejme, moje husle cestovali so mnou a hrala som v zjazdovom orchestri. V stanovom mestečku som stretla veľa priekopníkov (evanjelistov celým časom). Všetci boli takí šťastní! Rozhodla som sa dať pokrstiť a podať si prihlášku do priekopníckej služby. Modlila som sa k Jehovovi, aby mi v službe celým časom pomohol vytrvať celý život.

S priekopníckou službou som začala vo svojom rodnom meste. Neskôr som slúžila v Chicagu. V roku 1943 som sa presťahovala do Kentucky. V to leto, tesne pred oblastným zjazdom, som dostala pozvánku do druhej triedy školy Gileád, kde som mala byť vyškolená za misionárku. Vyučovanie sa malo začať v septembri 1943.

Počas zjazdu v to leto som bývala u sestry, ktorá mi ponúkla, aby som si zo šatníka jej dcéry vybrala, čo budem chcieť. Jej dcéra vstúpila do vojska a svojej mame povedala, aby sa zbavila všetkých jej vecí. Pre mňa to znamenalo splnenie Ježišovho sľubu: „Stále hľadajte najprv kráľovstvo a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“ ​(Matúš 6:33) Päť mesiacov v Gileáde rýchlo ubehlo a po graduácii 31. januára 1944 som sa nevedela dočkať, kedy začnem s misionárskou službou.

Ďalší z rodiny začínajú slúžiť celým časom

Mama si podala prihlášku do priekopníckej služby v roku 1942. V tom čase moji traja bratia a sestra ešte chodili do školy. Mama ich často čakala po vyučovaní pred školou a brala ich so sebou do zvestovateľskej služby. Učila ich tiež, aby jej pomáhali s domácimi prácami. Sama často zostávala dlho do noci hore a žehlila alebo robila iné potrebné veci, aby cez deň mohla byť v službe.

V januári 1943, kým som slúžila v Kentucky, začal priekopníčiť aj môj brat Don. To otca sklamalo, lebo dúfal, že všetky jeho deti budú mať vysokoškolské vzdelanie rovnako ako on s mamou. Po necelých dvoch rokoch priekopníckej služby bol Don pozvaný, aby pokračoval v službe celým časom ako člen svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku.

Joel začal s priekopníckou službou v júni 1943, kým býval doma. Snažil sa presvedčiť otca, aby navštívil zjazd, ale neúspešne. No keď sa Joelovi nepodarilo zaviesť v tej oblasti biblické štúdium, otec súhlasil, aby pomocou knihy „Pravda vás oslobodí“ viedol štúdium s ním. Otec nemal problém odpovedať na otázky z knihy, ale nútil Joela, aby mu všetko biblicky dokázal. To Joelovi pomohlo ešte lepšie si osvojiť biblické pravdy.

Joel dúfal, že odvodová komisia, ktorá Donovi ako náboženskému služobníkovi udelila výnimku z vojenskej služby, ju udelí aj jemu. Ale keď komisia videla, ako mlado Joel vyzerá, odmietla ho označiť za náboženského služobníka a poslala mu povolávací rozkaz. Keď Joel odmietol nastúpiť vojenskú službu, vydali naňho zatykač. Po tom, ako ho našli agenti FBI, strávil tri dni vo väznici v Cook County.

Ocko použil náš dom ako kauciu, aby bol Joel prepustený. Neskôr urobil to isté aj pre iných mladých svedkov, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Táto nespravodlivosť otca veľmi rozčuľovala, a tak šiel s Joelom do Washingtonu, D. C., podať odvolanie. Joela nakoniec zaradili medzi náboženských služobníkov a žaloba bola zamietnutá. Ja som v tom čase už slúžila ako misionárka a otec mi napísal: „Myslím, že za toto víťazstvo môžeme ďakovať iba Jehovovi!“ Koncom augusta 1946 bol aj Joel pozvaný slúžiť ako člen ústredia v Brooklyne.

Karl bol počas strednej školy cez prázdniny niekoľkokrát v priekopníckej službe a po skončení školy začiatkom roku 1947 začal slúžiť ako pravidelný priekopník. V tom čase sa ockovo zdravie začalo zhoršovať, a tak Karl neodišiel hneď slúžiť inde, ale nejaký čas mu pomáhal v jeho firme. Koncom roka 1947 začal Karl slúžiť spolu s Donom a Joelom v brooklynskom ústredí ako člen rodiny Bétel.

Joy začala priekopníčiť po skončení strednej školy. V roku 1951 bola tak ako jej bratia pozvaná do Bételu. Pracovala v upratovaní a v oddelení predplatného. V roku 1955 sa vydala za Rogera Morgana, ktorý bol tiež členom rodiny Bétel. O sedem rokov sa rozhodli založiť si rodinu, a tak odišli z Bételu. Vychovali dve deti, ktoré dnes slúžia Jehovovi.

Keď všetky deti slúžili celým časom, mamička ďalej vytrvalo povzbudzovala ocka, čo viedlo k tomu, že oddal svoj život Jehovovi a v roku 1952 sa dal pokrstiť. Nasledujúcich 15 rokov, až do svojej smrti, vždy hľadal spôsoby, ako hovoriť s druhými o pravde aj napriek obmedzeniam vyplývajúcim z jeho choroby.

Po krátkej prestávke, ktorú si vyžiadala ockova choroba, mamička pokračovala v priekopníckej službe až do svojej smrti. Nikdy nemala auto ani bicykel. Hoci bola drobnej postavy, všade chodila pešo, často aj do vzdialených vidieckych oblastí, kde viedla biblické štúdiá.

Misionárska služba

Po graduácii v škole Gileád sme asi rok viacerí slúžili ako priekopníci severne od New Yorku, kým sme nedostali cestovné doklady. V roku 1945 sme napokon odišli na miesto svojho pridelenia, na Kubu, kde sme si postupne zvykli na nový spôsob života. Ľudia reagovali na naše zvestovanie pozitívne a čoskoro každý z nás viedol mnoho biblických štúdií. Slúžili sme tam niekoľko rokov. Potom sme boli pridelení do Dominikánskej republiky. Jedného dňa som stretla ženu, ktorá chcela, aby som sa zoznámila s jej francúzskou zákazníčkou Suzanne Enfroyovou, ktorá túžila porozumieť Biblii.

Suzanne bola Židovka, a keď Hitler napadol Francúzsko, jej manžel ju spolu s ich dvomi deťmi presťahoval do inej krajiny. O všetkom, čo sa Suzanne dozvedela, ihneď hovorila s ďalšími. Najprv hovorila so ženou, ktorá ma požiadala o návštevu, potom s Blanche, priateľkou z Francúzska. Obidve rýchlo napredovali ku krstu.

„Ako mám pomôcť svojim deťom?“ pýtala sa ma Suzanne. Jej syn študoval medicínu. Dcéra študovala balet a dúfala, že bude tancovať v známej sále Radio City Music Hall. Suzanne im predplatila časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Vďaka tomu sa jej syn s manželkou i manželkina sestra stali svedkami. Suzanninmu manželovi Louisovi sa nepáčilo, že jeho manželka sa zaujíma o Jehovových svedkov, pretože vláda Dominikánskej republiky už zakázala naše dielo. Ale keď sa celá rodina presťahovala do Spojených štátov, nakoniec sa aj on stal svedkom.

Služba počas zákazu

Hoci krátko po tom, čo sme boli v roku 1949 pridelení do Dominikánskej republiky, bolo dielo Jehovových svedkov v tejto krajine zakázané, boli sme rozhodnutí ako vládcu poslúchať viac Boha než ľudí. (Skutky 5:29) Ďalej sme hľadali najprv Kráľovstvo a oznamovali sme o ňom dobré posolstvo tak, ako to Ježiš prikázal svojim nasledovníkom. (Matúš 24:14) No v službe sme sa naučili byť „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. (Matúš 10:16) Moje husle mi v tom boli veľkou pomocou. Brávala som ich so sebou na biblické štúdiá. Moji záujemcovia sa však nestali huslistami, ale niekoľko rodín sa stalo Jehovovými služobníkmi!

Po zákaze nášho diela sme my štyri — Mary Aniolová, Sophia Soviaková, Edith Morganová a ja — boli presunuté z misionárskeho domova v San Franciscu de Macorís do odbočky v hlavnom meste Santo Domingo. Každý mesiac som však podnikala cestu na miesto nášho pôvodného pridelenia, kde som dávala hodiny hudby. Tak som mohla do puzdra na husle ukryť nejaký duchovný pokrm pre našich kresťanských bratov a priniesť späť správy z ich služby.

Keď boli bratia zo San Francisca de Macorís uväznení v Santiagu za svoju kresťanskú neutralitu, bola som požiadaná, aby som ich navštívila. Mala som im doniesť peniaze, a ak to bude možné, aj Biblie a priniesť o nich správy ich rodinám. Keď dozorcovia v santiagskej väznici videli, že nesiem pod pazuchou puzdro s husľami, spýtali sa ma: „Načo vám to je?“ „Aby som ich trochu rozveselila,“ odpovedala som.

Okrem iných piesní som zahrala aj tú, ktorú napísal jeden brat v nacistickom koncentračnom tábore. V spevníku Jehovových svedkov má táto pieseň teraz číslo 29. Zahrala som ju tak, aby sa ju naši uväznení bratia naučili spievať.

Tam som sa dozvedela, že veľa svedkov bolo presunutých na farmu, ktorá patrila prezidentovi Trujillovi. Povedali mi, že je to blízko cesty, po ktorej chodí autobus. A tak som okolo poludnia vystúpila z autobusu a opýtala som sa, kadiaľ mám ísť. Majiteľ malého obchodu ukázal smerom k neďalekým vrchom a ponúkol mi, že ak mu nechám husle ako záruku, požičia mi koňa a dá mi chlapca ako sprievodcu.

Za vrchmi sme museli na koni prebrodiť rieku. Videli sme kŕdeľ papagájov so žiarivým zeleno-modrým perím lesknúcim sa na slnku. Bolo to také krásne! Modlila som sa: „Jehova, ďakujem ti, že si ich tak krásne vytvoril.“ Nakoniec sme o štvrtej popoludní dorazili na farmu. Vojak, ktorý mal službu, mi láskavo dovolil hovoriť s bratmi a odovzdať im všetko, čo som priniesla, dokonca aj malú Bibliu.

Celou cestou späť som sa modlila, lebo už bola tma. Pršalo, a tak sme do obchodu prišli celí premočení. Keďže v ten deň už odišiel aj posledný autobus, poprosila som majiteľa obchodíka, aby zastavil okoloidúci nákladiak. Pýtate sa, či som sa doň odvážila nastúpiť k dvom mužom? Jeden z nich sa ma opýtal: „Poznáte Sofiu? Študovala s mojou sestrou.“ Považovala som to za Jehovovu odpoveď na moju modlitbu. Bezpečne som sa dostala do Santa Dominga.

V roku 1953 som navštívila medzinárodný zjazd na Yankee štadióne v New Yorku. Bola tam celá moja rodina vrátane otca. Odznela tam správa aj o tom, ako sa darí kazateľskému dielu v Dominikánskej republike. Potom sme s Mary Aniolovou, mojou misionárskou partnerkou, mali krátke predvedenie, v ktorom sme ukázali, ako zvestujeme napriek zákazu.

Mimoriadne požehnania v krajskej službe

V to leto som spoznala Rudolpha Sunala, ktorý sa nasledujúci rok stal mojím manželom. Jeho rodina prijala pravdu v Allegheny v Pensylvánii krátko po prvej svetovej vojne. Rudy bol počas druhej svetovej vojny nejaký čas uväznený za svoju kresťanskú neutralitu a potom začal slúžiť v brooklynskom Bételi v New Yorku. Krátko po našej svadbe bol pozvaný slúžiť ako cestujúci dozorca. Nasledujúcich 18 rokov som ho sprevádzala v krajskej službe.

Slúžili sme napríklad v Pensylvánii, Západnej Virgínii, New Hampshire, v Massachusetts a na ďalších miestach. Zvyčajne sme bývali u našich kresťanských bratov. Bolo mimoriadnym požehnaním dobre ich spoznať a bok po boku s nimi slúžiť Jehovovi. Vždy nám prejavovali vrúcnu a pravú lásku a pohostinnosť. Keď sa Joel oženil s mojou bývalou misionárskou partnerkou Mary Aniolovou, tri roky slúžili v krajskom diele a navštevovali zbory v Pensylvánii a Michigane. Potom v roku 1958 bol Joel pozvaný, aby sa opäť stal členom rodiny Bétel, tentoraz spolu s Mary.

Karl bol po siedmich rokoch v Bételi na niekoľko mesiacov pridelený do krajskej služby, aby získal ďalšie skúsenosti. Potom sa stal inštruktorom školy Gileád. V roku 1963 sa oženil s Bobbie, ktorá verne slúžila v Bételi až do smrti v októbri 2002.

Don v priebehu mnohoročnej služby v Bételi z času na čas cestoval do iných krajín, aby slúžil ako zónový dozorca v odbočkách a v misionárskych domovoch. Slúžil v Oriente, Afrike, Európe a v rôznych častiach Ameriky. Donova oddaná manželka Dolores často cestovala s ním.

Zmena okolností

Po dlhej chorobe môj otec zomrel, ale ešte pred smrťou mi povedal, aký je šťastný, že sme sa všetci rozhodli slúžiť Jehovovi Bohu. Povedal, že sme získali oveľa viac požehnaní, ako keby sme študovali na vysokej škole, tak ako to na začiatku chcel on. Len čo som pomohla mamičke zbaliť sa a presťahovať bližšie k mojej sestre Joy, s manželom sme prijali priekopnícke pridelenie v Novom Anglicku, aby sme mohli byť bližšie k jeho mame, ktorá potrebovala našu pomoc. Po jej smrti sa k nám presťahovala moja mama a bývala s nami 13 rokov. Vo veku 93 rokov 18. januára 1987 dokončila svoj pozemský beh.

Často, keď ju priatelia chválili za to, že vychovala všetky deti tak, aby milovali Jehovu a slúžili mu, mamička skromne odpovedala: „Mala som to šťastie, že boli znamenitou ‚pôdou‘, s ktorou som mohla pracovať.“ ​(Matúš 13:23) Bolo naozaj požehnaním mať bohabojných rodičov, ktorí nám dali znamenitý príklad horlivosti a pokory.

Kráľovstvo vždy na prvom mieste

V živote sme sa stále snažili klásť Božie Kráľovstvo na prvé miesto a usilovali sme sa uplatňovať Ježišovu radu o tom, aby sme sa delili o veci s inými. (Lukáš 6:38; 14:12–14) A Jehova nám vždy štedro dal všetko, čo sme potrebovali. Vždy bolo o nás postarané a žili sme šťastným životom.

Svoju lásku k hudbe som nikdy nestratila. Spolu s Rudym máme radi chvíle, keď nás niekedy večer navštívia ďalší, ktorí majú radi hudbu, a spolu si zahráme. Ale hudba nie je v mojom živote najdôležitejšia. Je to len niečo, čo robí náš život radostnejším. Dnes sa s manželom tešíme z ovocia našej priekopníckej služby, z ľudí, ktorým sme v priebehu rokov pomohli.

Napriek súčasným zdravotným problémom môžem povedať, že za vyše 60 rokov služby celým časom bol náš život vždy veľmi šťastný a uspokojujúci. Každé ráno, keď sa prebudím, ďakujem Jehovovi za to, že pred tými mnohými rokmi, keď som začínala so službou celým časom, vypočul moju modlitbu. A premýšľam: ‚Ako dnes budem hľadať najprv Kráľovstvo?‘

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Naša rodina v roku 1948 (zľava doprava): Joy, Don, mamička, Joel, Karl, ja a ocko

[Obrázok na strane 25]

Mamička bola pre nás príkladom horlivosti v službe

[Obrázok na strane 26]

Karl, Don, Joel, Joy a ja dnes, po vyše 50 rokoch

[Obrázok na strane 27]

Zľava doprava: ja, Mary Aniolová, Sophia Soviaková a Edith Morganová ako misionárky v Dominikánskej republike

[Obrázok na strane 28]

S Mary (vľavo) na Yankee štadióne, 1953

[Obrázok na strane 29]

S manželom v krajskej službe