Človek nežije len zo samého chleba — ako som prežil nacistické väzenské tábory

Rozpráva Joseph Hisiger

„Čo to čítaš?“ opýtal som sa spoluväzňa. „Bibliu,“ odpovedal a dodal: „Vymením ju za týždenný prídel chleba.“

NARODIL som sa 1. marca 1914 v departemente Moselle, ktorý bol v tom čase súčasťou Nemecka. Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bol Moselle znova pripojený k Francúzsku. V roku 1940 ho však opäť anektovalo Nemecko. A potom, keď sa v roku 1945 skončila druhá svetová vojna, znova sa stal súčasťou Francúzska. S každou touto zmenou sa mi zmenila národnosť, a tak som sa naučil po nemecky aj po francúzsky.

Moji rodičia boli oddanými katolíkmi. Každý večer pred spaním sme si celá rodina kľakli a pomodlili sa. Vždy v nedeľu a vo sviatky sme chodili do kostola. Bral som svoje náboženstvo vážne a bol som členom jednej katolíckej študijnej skupiny.

Aktívne sa zapájam do diela

V roku 1935 mojich rodičov navštívili dve Jehovove svedkyne. Rozprávali sa o účasti náboženstva v prvej svetovej vojne. Po tejto návšteve som sa začal viac zaujímať o Bibliu. V roku 1936 som sa opýtal kňaza, či by mi mohol zadovážiť Bibliu. Povedal mi, že by som musel študovať teológiu, aby som jej rozumel. No to iba vo mne vzbudilo ešte väčší záujem o Bibliu a ešte viac som túžil čítať ju.

V januári 1937 sa so mnou začal môj kolega Albin Relewicz, ktorý bol Jehovovým svedkom, rozprávať o tom, čo učí Biblia. „Predpokladám, že máš Bibliu, však?“ opýtal som sa ho. Mal a krátko nato mi ukázal Božie meno v nemeckom preklade Elberfelder, ktorý mi potom dal. Dychtivo som sa pustil do čítania Biblie a začal som tiež chodiť na zhromaždenia svedkov v neďalekom meste Thionville.

V auguste 1937 ma Albin zobral na medzinárodný zjazd Jehovových svedkov do Paríža. Tam som sa prvý raz zapojil do zvestovateľskej služby z domu do domu. Onedlho som bol pokrstený a začiatkom roka 1939 som sa stal priekopníkom, čiže kresťanským služobníkom, ktorý väčšinu svojho voľného času venuje zvestovaniu. Bol som pridelený slúžiť do mesta Metz. Potom v júli som dostal pozvanie pracovať v odbočke Jehovových svedkov v Paríži.

Utrpenie počas vojny

Moja služba v odbočke netrvala dlho, lebo v auguste 1939 ma povolali do francúzskej armády. Z dôvodu svedomia som sa odmietol zapojiť do vojny, a tak som bol odsúdený do väzenia. V máji 1940, kým som bol vo väzení, Nemecko nečakane zaútočilo na Francúzsko. V júni bolo Francúzsko porazené, a tak som sa opäť stal občanom Nemecka. Po prepustení z väzenia v júli 1940 som sa vrátil k rodičom.

Keďže pri moci boli nacisti, na štúdium Biblie sme sa stretávali tajne. Strážnu vežu sme dostávali cez Marysu Anasiakovú, odvážnu kresťanku, s ktorou som sa obyčajne stretol v pekárni, ktorú vlastnil jeden svedok. Až do roku 1941 sa mi darilo unikať pred ťažkosťami, s ktorými sa stretávali svedkovia v Nemecku.

Potom ma jedného dňa navštívilo gestapo. Dôstojník dal jasne najavo, že Jehovovi svedkovia boli zakázaní, a opýtal sa ma, či chcem naďalej byť svedkom. Keď som odpovedal, že áno, povedal mi, aby som ho nasledoval. Keď matka videla, čo sa deje, omdlela. Nato mi dôstojník povedal, aby som zostal a postaral sa o ňu.

V továrni, kde som pracoval, som nepozdravil nadriadeného pozdravom „Heil Hitler!“ a odmietol som vstúpiť do nacistickej strany. Nasledujúci deň ma zatklo gestapo. Keď som počas vypočúvania odmietol prezradiť mená ďalších svedkov, vyšetrovateľ ma tak zúrivo udrel rukoväťou revolvera do hlavy, že som upadol do bezvedomia. Dňa 11. septembra 1942 ma Sondergericht (zvláštny súd) v Metzi odsúdil na tri roky väzenia za „šírenie propagandy Združenia Jehovových svedkov a Bádateľov Biblie“.

Po dvoch týždňoch vo väzení v Metzi som bol premiestnený do pracovného tábora v Zweibrückene. Tam som bol zaradený do pracovnej skupiny železničných robotníkov, ktorí mali na starosti údržbu trate. Menili sme ťažké koľajnice, pripevňovali ich na podvaly a vyrovnávali sme štrk, ktorý sa dáva pod koľaje. Naša celodenná strava pozostávala z hrnčeka kávy a asi 50 g chleba ráno a misky polievky na obed a na večeru. Neskôr ma premiestnili do väzenia v neďalekom meste, kde som pracoval v obuvníckej dielni. Po niekoľkých mesiacoch ma znova poslali do Zweibrückenu, tentoraz pracovať na polia.

Človek nežije len z chleba

Vo väzení som bol v cele s mladým mužom z Holandska. Naučil som sa trochu hovoriť jeho jazykom, a tak som mu mohol povedať o svojom presvedčení. Robil pekné duchovné pokroky, a to až do tej miery, že ma požiadal, aby som ho pokrstil v rieke. Keď vyšiel z vody, objal ma a povedal: „Joseph, teraz sme bratia!“ Dlho sme však spolu v cele neboli, lebo ma opäť poslali pracovať na železnicu.

Tentoraz som bol v cele s Nemcom. Raz večer si začal čítať akúsi malú knižku — bola to Biblia! Ponúkol mi ju za týždenný prídel chleba, ako som opísal v úvode. „Dohodnuté!“ povedal som. Hoci týždenný prídel chleba bola veľká obeť, nikdy som to neoľutoval. Začal som ešte lepšie chápať význam Ježišových slov: „Nielen zo samého chleba bude žiť človek, ale z každého výroku, vychádzajúceho z Jehovových úst.“ ​(Matúš 4:4)

Teraz som mal Bibliu; no stál som pred ďalším vážnym problémom — ako to urobiť, aby som o ňu neprišiel. Svedkovia totiž na rozdiel od ostatných väzňov nemali dovolené mať Bibliu. Preto som si ju čítal tajne v noci, schovávajúc sa pod prikrývkou. Cez deň som si Bibliu strčil pod košeľu a nosil som ju so sebou. Nenechával som ju v cele, lebo cely prehľadávali.

Jedného dňa som si počas nástupu uvedomil, že som si Bibliu zabudol. V ten večer som sa ponáhľal do cely, no Biblia bola preč! Pomodlil som sa k Bohu a zašiel som za dozorcom. Vysvetlil som mu, že mi niekto vzal knihu a že ju chcem späť. Nevenoval tomu príliš pozornosť, a tak sa mi podarilo získať Bibliu späť. Z celého srdca som ďakoval Jehovovi!

Keď sme chodili do spŕch, pri vyzliekaní špinavého oblečenia som Bibliu nenápadne pustil na zem. Keď sa dozorca nepozeral, posunul som ju nohou k sprche. Tam som ju schoval. Pri vychádzaní zo sprchy som zas Bibliu nohou posunul ku kôpke s čistým oblečením.

Povzbudzujúce i skľučujúce chvíle

Jedného rána roku 1943 som pri nástupe väzňov na nádvorí zbadal Albina. Aj on bol zatknutý. Letmo sa na mňa pozrel a na vyjadrenie bratskej náklonnosti si položil ruku na srdce. Gestom mi naznačil, že mi napíše. Nasledujúci deň, keď prechádzal okolo, pustil na zem kúsok papiera. No dozorca to zbadal a obaja sme dostali dva týždne na samotke. Dostávali sme len suchý chlieb a vodu a spali sme na holej drevenej lavici bez prikrývok.

Potom som bol premiestnený do väzenia v Siegburgu, kde som pracoval v zámočníckej dielni. Práca bola vyčerpávajúca a dostávali sme veľmi málo jedla. V noci sa mi snívalo o pochúťkach — o koláčoch a ovocí — a ráno som sa zobúdzal so škvŕkaním v žalúdku a suchým hrdlom. Nemal som ani 45 kilogramov. No každý deň som si čítal svoju malú Bibliu a to mi dávalo dôvod žiť.

Konečne sloboda!

Jedného rána v apríli 1945 dozorcovia náhle opustili väzenie a brány nechali dokorán otvorené. Konečne som bol slobodný! No najprv som musel stráviť istý čas v nemocnici, aby som sa zotavil. Koncom mája som prišiel k rodičom. Už sa vzdali nádeje, že by som ešte mohol byť nažive. Keď ma matka zbadala, od radosti sa rozplakala. Žiaľ, moji rodičia zakrátko zomreli.

Znovu som sa spojil so zborom v Thionville. Nesmierne som sa tešil, že opäť vidím svoju duchovnú rodinu! Bolo úžasné počúvať, ako si bratia a sestry napriek mnohým skúškam zachovávali vernosť. Môj drahý priateľ Albin zomrel v Regensburgu v Nemecku. Neskôr som sa dozvedel, že aj môj bratranec Jean Hisiger sa stal svedkom a bol popravený ako odopierač vojenskej služby z dôvodu svedomia. Jean Queyroi, s ktorým som pracoval v parížskej odbočke, prežil päť rokov v jednom nemeckom pracovnom tábore.a

Rýchlo som sa znova zapojil do zvestovania v meste Metz. V tom čase som sa často stretával s rodinou Minzaniovcov. Ich dcéra Tina sa dala pokrstiť 2. novembra 1946. Bola horlivá v službe a páčila sa mi. Vzali sme sa 13. decembra 1947. V septembri 1967 Tina začala slúžiť ako priekopníčka a v tejto službe pokračovala až do roku 2003, keď vo veku 98 rokov zomrela. Veľmi mi chýba.

Dnes, keď už mám takmer 95 rokov, si uvedomujem, že Božie Slovo mi vždy dávalo silu čeliť skúškam a prekonávať ich. Zažil som chvíle, keď som mal prázdny žalúdok, ale svoju myseľ a srdce som vždy sýtil Božím Slovom. A Jehova ma posilňoval. Jeho „výrok ma zachoval nažive“. (Žalm 119:50)

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

Môj drahý priateľ Albin Relewicz

[Obrázok na strane 21]

Maryse Anasiaková

[Obrázok na strane 22]

Biblia, ktorú som vymenil za týždenný prídel chleba

[Obrázok na strane 23]

So snúbenicou Tinou v roku 1946

[Obrázok na strane 23]

Jean Queyroi s manželkou Titicou