Pre všetkých ľudí som sa stal všetkým

V TOM období som sa už o pravdu zaujímal aj ja. Od biblických publikácií, ktoré mama dostala, som sa nemohol odtrhnúť, priťahovali ma hlavne obrázky. Otec si neprial, aby mi mama rozprávala o tom, čo sa učí. Ale ja som bol zvedavý a stále som sa jej na to vypytoval. Preto so mnou študovala, keď otec nebol doma. Tak som sa aj ja rozhodol zasvätiť život Jehovovi. Pokrstiť som sa dal ako desaťročný v roku 1943 v anglickom meste Blackpool.

ZAČÍNAM SLÚŽIŤ JEHOVOVI

Odvtedy sme s mamou pravidelne chodili spolu do služby. Biblické posolstvo sme ľuďom odovzdávali pomocou gramofónov. Boli dosť veľké a vážili takmer 5 kilogramov. Predstavte si malého chlapca vláčiť so sebou taký veľký gramofón!

Keď som mal 14 rokov, chcel som začať priekopníčiť. Mama mi povedala, aby som sa najskôr porozprával so služobníkom bratov (teraz krajský dozorca). Odporučil mi, aby som sa najprv vyučil nejakému remeslu, ktoré ma v priekopníckej službe uživí. Poslúchol som. Po dvoch rokoch práce som sa o priekopníckej službe radil s ďalším krajským dozorcom. Ten mi povedal: „Pusť sa do toho!“

Tak sme sa v apríli 1949 s mamou zbavili nábytku, odišli z prenajatého domu a presťahovali sme sa do mesta Middleton pri Manchestri. Tam sme začali slúžiť ako priekopníci. O štyri mesiace som začal v službe spolupracovať s istým bratom. Pobočka nám odporučila, aby sme sa presťahovali do Irlamu, kde bol nový zbor. Mama priekopníčila s jednou sestrou v inom zbore.

Mal som iba 17 rokov, keď sme s mojím spolupracovníkom v službe dostali za úlohu viesť zhromaždenia, lebo v novom zbore bolo málo bratov. Neskôr ma bratia požiadali, aby som prešiel do zboru Buxton, v ktorom bolo veľmi málo zvestovateľov a potreboval pomoc. Tieto zážitky v takom mladom veku som vždy považoval za prípravu na ďalšie úlohy.

V roku 1951 som si vypísal prihlášku do Gileádu, biblickej školy spoločnosti Watchtower. Lenže v decembri 1952 ma povolali do armády. Ako zvestovateľ celým časom som požiadal o výnimku. Súd mi ju nedal. Miesto toho som dostal šesť mesiacov väzenia. Kým som bol zavretý, dostal som pozvanie do 22. triedy Gileádu. V júli 1953 som sa teda ocitol na palube parníka Georgic, ktorý mieril do New Yorku.

Tam som sa zúčastnil na zjazde Spoločnosť nového sveta. Potom som vlakom cestoval do školy v South Lansingu v štáte New York. Keďže ma práve pustili z väzenia, bol som takmer bez peňazí. Keď som vystúpil z vlaku, potreboval som ešte ísť do South Lansingu autobusom, ale 25 centov na lístok som si musel požičať od spolucestujúceho.

SLUŽBA V CUDZINE

To, čo sme sa v škole Gileád naučili, bolo fantastické a pomohlo nám to stať sa v misionárskej službe „pre všetkých... všetkým“. (1. Kor. 9:22, Slovenský ekumenický preklad) Paul Bruun, Raymond Leach a ja sme mali ísť na Filipíny. Niekoľko mesiacov sme museli čakať na víza, ale potom sme sa už vydali loďou cez Rotterdam, Stredozemné more, Suezský prieplav, Indický oceán, Malajziu a Hongkong. Plavili sme sa po mori 47 dní! Do Manily sme sa konečne dostali 19. novembra 1954.

Tam sme sa museli prispôsobiť novým ľuďom, novej krajine i novému jazyku. Ale najprv nás poslali do jedného zboru v Quezon City, kde veľa obyvateľov hovorí po anglicky. Preto sme aj po šiestich mesiacoch vedeli po tagalsky len pár slov. Tento problém sa vyriešil, keď sme dostali novú úlohu.

Raz v máji 1955 sme s bratom Leachom prišli domov zo služby a v izbe sme si našli kôpku listov. Dozvedeli sme sa, že sme boli vymenovaní za krajských dozorcov. Mal som iba 22 rokov, ale vďaka tejto úlohe som mal možnosť vyskúšať nové spôsoby, ako sa stať „pre všetkých... všetkým“.

Napríklad ako krajský dozorca som prvú verejnú prednášku predniesol pred dedinským skladom. Onedlho som zistil, že na Filipínach bolo v tých časoch zvykom organizovať verejné prednášky naozaj na verejnosti! Pri návštevách zborov v kraji som mával prednášky vo verejných altánkoch, na trhoviskách, pred radnicami, na basketbalových ihriskách, v parkoch a často na rohu ulíc. Raz v San Pable som pre lejak nemohol predniesť verejnú prednášku na trhovisku, a preto som bratom navrhol, aby ju usporiadali v sále Kráľovstva. Po prednáške sa ma opýtali, či ju môžu počítať ako verejné zhromaždenie, keďže sa nekonala na verejnom priestranstve!

Pri každej návšteve som býval u bratov. Ich domácnosti boli síce zariadené jednoducho, ale bolo v nich vždy čisto. Často som spával na pletenej rohoži rozprestretej na drevenej podlahe. Keďže kúpeľne boli pod holým nebom a neposkytovali žiadne súkromie, naučil som sa umývať bez toho, aby som sa odhalil. Cestoval som filipínskym mikrobusom nazývaným „džípny“ a autobusom, ale niekedy, keď bolo treba ísť na iné ostrovy, aj člnom. Celé tie roky som nemal auto.

Po tagalsky som sa naučil vďaka tomu, že som chodil do zvestovateľskej služby a navštevoval som zbory. Kurz som nikdy neabsolvoval, ale učil som sa tak, že som počúval bratov v službe a na zhromaždeniach. Pomáhali mi s učením a ja som im bol veľmi vďačný za trpezlivosť a otvorené rady.

Časom som dostal nové úlohy, ktoré si vyžadovali, aby som sa prispôsoboval v ďalších veciach. V roku 1956, keď prišiel na návštevu brat Nathan Knorr, som mal na starosti styk s verejnosťou na celonárodnom zjazde. Nemal som s tým žiadne skúsenosti, a tak ma bratia ochotne zaúčali. Ani nie o rok sa konal ďalší celoštátny zjazd, na ktorý pricestoval brat Frederick Franz zo svetového ústredia. Vtedy som bol dozorcom zjazdu a bolo pre mňa poučné vidieť, ako ochotne sa brat Franz prispôsobuje ľuďom. Miestnych bratov potešilo, keď verejnú prednášku predniesol v tradičnom filipínskom odeve, ktorý sa nazýva barong Tagalog.

Ešte viac som sa musel prispôsobovať, keď som bol vymenovaný za oblastného dozorcu. V tom čase sme premietali film Šťastie spoločnosti nového sveta a skoro vždy to bolo na verejných priestranstvách pod holým nebom. Niekedy nás obťažoval hmyz. Priťahovalo ho svetlo premietačky a lepil sa na ňu. Kým sme ju vyčistili, dalo nám to poriadne zabrať! Organizovať premietanie nebolo ľahké, ale tešilo nás, ako pekne ľudia reagujú, keď zistia, že Jehovova organizácia je medzinárodná.

Katolícki kňazi tlačili na niektorých miestnych úradníkov, aby nám nedali povolenie na zjazdy. Alebo keď sa prednáška konala neďaleko kostola, snažili sa ju prehlušiť zvonením kostolných zvonov. Dielo však napredovalo a na mnohých tých miestach sú dnes ľudia, ktorí uctievajú Jehovu.

ĎALŠIE ÚLOHY, ĎALŠIE ÚPRAVY

V roku 1959 som dostal list, v ktorom som bol poverený službou v pobočke. Vďaka tomu som zažil veľa ďalších situácií, z ktorých som sa opäť niečo naučil. Neskôr ma bratia požiadali, aby som navštevoval iné krajiny ako zónový dozorca. Na jednej takej ceste som spoznal Janet Dumondovú, ktorá slúžila v Thajsku ako misionárka. Istý čas sme si písali a neskôr sme sa vzali. Spolu sme prežili v službe 51 krásnych rokov.

Celkovo som mal to potešenie navštíviť Jehovových služobníkov v 33 krajinách. Som veľmi šťastný, že úlohy, ktoré som dostal v mladosti, mi pomohli zvládať nároky, ktoré so sebou prináša kontakt s takou rôznorodou skupinou ľudí! Tieto návštevy ešte viac rozšírili môj obzor a pomohli mi pochopiť, že Jehova má vo svojom srdci miesto pre tie najrôznejšie typy ľudí. (Sk. 10:34, 35)

NEPRESTÁVAM SA PRISPÔSOBOVAŤ

Zo služby s bratmi na Filipínach mám nesmiernu radosť! Dnes je tu asi desaťkrát viac zvestovateľov, ako keď som sem prišiel. S Janet stále slúžime v pobočke v Quezon City. A ešte aj po 60 rokoch v zahraničí musím byť pripravený prispôsobiť sa všetkému, čo odo mňa Jehova chce. Nedávne zmeny v organizácii si od nás vyžadovali, aby sme v službe Bohu a bratom zostali pružní.

Snažili sme sa prijať čokoľvek, čo sme vnímali ako Jehovovu vôľu, a tak sme žili veľmi uspokojujúcim životom. Okrem toho sme sa snažili prispôsobiť, v čom bolo treba, a dobre slúžiť bratom a sestrám. Sme odhodlaní, pokiaľ to len bude Jehovova vôľa, stať sa pre „všetkých... všetkým“.