Nechávajme svietiť svoje svetlo neprestajne
1 Čo je svetlo? Slovník ho definuje ako „niečo, čo umožňuje videnie“. Ale skutočnosťou zostáva, že človek napriek vyspelej technike ešte stále nevie úplne zodpovedať otázku, ktorú položil Jehova, ako je to zaznamenané v Jóbovi 38:24. Môžeme sa zaobísť bez svetla? Bez svetla by sme nemohli jestvovať. Svetlo je nutné na doslovné videnie a Biblia nám hovorí, že v duchovnom zmysle „Boh je svetlo“. (1. Jána 1:5) Sme úplne závislí od Toho, ktorý ‚nám dáva svetlo‘. — Žalm 118:27.
2 To platí v doslovnom zmysle, ale ešte viac v duchovnom smere. Falošné náboženstvo zviedlo masy ľudí a nechalo ich v duchovnej tme ‚tápať po stene ako slepcov‘. (Iz. 59:9, 10) Jehova, podnecovaný svojou neprekonateľnou láskou a súcitom, ‚vysiela svoje svetlo a svoju pravdu‘. (Žalm 43:3) Doslova milióny ľudí majúcich ocenenie zareagovalo a vychádzajú ‚z tmy do jeho podivuhodného svetla‘. — 1. Petra 2:9.
3 Ježiš Kristus má veľmi dôležitú úlohu v súvislosti s prinášaním tohto svetla do sveta. Povedal: „Prišiel som do sveta ako svetlo, aby nikto, kto vo mňa uverí, nezostal v tme.“ (Ján 12:46) Ježiš venoval celý svoj čas, energiu a prostriedky na to, aby sa svetlo pravdy stalo známym. Precestoval krížom-krážom svoju domovinu, kážuc a vyučujúc prakticky v každom meste a v každej dedine. Znášal neustále prenasledovanie z každej strany, ale vo svojom poverení šíriť svetlo pravdy zostal pevný.
4 Ježiš sa zameriaval na vyberanie, školenie a organizovanie učeníkov, pričom mal na pamäti konkrétny cieľ. V Matúšovi 5:14–16 čítame o jeho pokynoch učeníkom: „Vy ste svetlom sveta... Nech svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše znamenité skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ Rovnako ako Ježiš aj oni mali byť ‚zdrojmi svetla vo svete‘ a široko-ďaleko rozširovať svetlo pravdy. (Fil. 2:15) Učeníci ochotne prijali túto zodpovednosť, považujúc ju za hlavný zmysel svojho života. O krátky čas mohol Pavol povedať, že dobré posolstvo „bolo zvestované v celom stvorení, ktoré je pod nebom“. (Kol. 1:23) Celý kresťanský zbor bol zjednotený v konaní tohto veľkého diela.
5 My dnes by sme mali byť vďační, že sme sa dostali medzi tých, ktorí ‚zobliekli skutky, ktoré patria tme‘. (Rim. 13:12, 13) Svoje ocenenie môžeme prejaviť tak, že budeme napodobňovať príklad daný Ježišom a vernými kresťanmi v minulosti. Dnes je potreba, aby druhí počuli pravdu, viac naliehavá a kritická než v ktoromkoľvek inom období ľudských dejín. Žiadna iná činnosť sa nedá prirovnať k tomuto dielu, pokiaľ ide o jeho naliehavosť a ďalekosiahly úžitok.
6 Ako môžeme svietiť ako nositelia svetla? Hlavný spôsob, ako nechať svietiť svoje svetlo, je zúčastňovať sa na diele kázania o Kráľovstve. Každý zbor má pravidelné, organizované opatrenia na kázanie vo svojom pridelenom obvode. K dispozícii je obrovské množstvo veľmi rozmanitej literatúry v mnohých jazykoch. Rozsiahle vyučovanie sa poskytuje prostredníctvom zhromaždení a tí, ktorí sú skúsení, ponúkajú pomoc pri osobnom školení druhých. Príležitosti na účasť sú otvorené mužom, ženám, vekovo starším, ba aj deťom. Každý jednotlivec v zbore je povzbudzovaný, aby sa zúčastnil v tej miere, ako mu to umožňujú jeho schopnosti a okolnosti. Celá činnosť zboru je zameraná na kázanie a sú urobené opatrenia, aby každý člen zboru mohol mať na ňom určitý podiel. Pravidelné, blízke spoločenstvo so zborom je najlepší spôsob, ako zaistiť, aby naše svetlo stále svietilo.
7 Môžeme žiariť aj takými spôsobmi, ktoré sa netýkajú slovného vydávania svedectva. Pozornosť druhých môžeme pritiahnuť jednoducho svojím správaním. Práve to mal na mysli Peter, keď nabádal: „Udržte si znamenité správanie medzi národmi, aby... v dôsledku vašich znamenitých skutkov, ktorých sú očitými svedkami, oslavovali Boha.“ (1. Petra 2:12) Mnohí posudzujú dielo alebo organizáciu podľa správania tých, ktorí sú s ňou spojení. Keď si pozorovatelia všimnú ľudí, ktorí sú mravne čistí, poctiví, pokojní a zachovávajú zákon, budú považovať takých ľudí za odlišných a usudzovať, že žijú podľa noriem, ktoré sú na oveľa vyššej úrovni než tie, ktorými sa riadi väčšina. A tak manžel necháva svietiť svoje svetlo, keď preukazuje česť svojej manželke a zaobchádza s ňou láskyplným spôsobom; manželka to robí tak, že rešpektuje manželovo postavenie hlavy. Deti vynikajú ako odlišné vtedy, keď poslúchajú rodičov a vyhýbajú sa sexuálnej nemravnosti a užívaniu drog. Zamestnanca, ktorý je svedomitý v práci, poctivý a ohľaduplný k druhým, si vysoko cenia. Keď prejavujeme tieto kresťanské vlastnosti, nechávame svietiť svoje svetlo, odporúčajúc tak našu životnú cestu druhým.
8 Kázať znamená hovoriť druhým o tom, čo sme sa naučili z Božieho Slova. Robí sa to verejne z pódia alebo pri dverách, ale v žiadnom prípade sa to neobmedzuje na takéto príležitosti. Naša každodenná činnosť nás privádza do styku s mnohými ľuďmi. Koľkokrát za deň sa rozprávaš so svojimi najbližšími susedmi? Ako často niekto zaklope na vaše dvere? S koľkými rôznymi ľuďmi sa dostaneš do styku pri nakupovaní, pri cestovaní autobusom alebo v tvojom svetskom zamestnaní? Ak si mladým človekom, ktorý chodí do školy, dokážeš spočítať, s koľkými jednotlivcami hovoríš každý deň? Príležitosti hovoriť s druhými sú prakticky neobmedzené. Potrebné je iba mať na pamäti niekoľko biblických myšlienok, mať poruke Bibliu a nejaké traktáty a byť iniciatívny, keď máš príležitosť prehovoriť.
9 Hoci neformálne vydávanie svedectva je dosť jednoduché, niektorí sa zdráhajú pokúsiť sa o to. Môžu byť málovravní a trvajú na tom, že sú príliš plachí alebo príliš nervózni na to, aby oslovovali cudzích ľudí. Môžu cítiť obavy z toho, že by upútali na seba pozornosť alebo že by zažili drsnú reakciu. Tí, ktorí sú skúsení v neformálnom vydávaní svedectva, ti môžu povedať, že zriedkavo existuje nejaký dôvod na úzkosť. Druhí ľudia sú v podstate takí istí ako my; majú tie isté potreby, cítia tie isté obavy a chcú tie isté veci pre seba a pre svoje rodiny. Väčšinou budú reagovať láskavo na srdečný úsmev alebo na priateľský pozdrav. Na začatie rozhovoru budeš azda musieť ‚pozbierať odvahu‘. (1. Tes. 2:2) Keď sa už ale raz do toho pustíš, výsledky ťa môžu prekvapiť a potešiť.
10 Keď nechávame svietiť svoje svetlo, sme požehnaní: Uvádzame niekoľko osviežujúcich skúseností z neformálneho vydávania svedectva: Päťdesiatpäťročná pani sa pokúšala prejsť cez ulicu. Jedna sestra ju tesne predtým, ako by ju zrazilo auto, chytila za ruku a stiahla do bezpečia so slovami: „Dávajte pozor, prosím. Žijeme v nebezpečných časoch!“ Potom vysvetlila, prečo sú tieto časy také nebezpečné. Pani sa spýtala: „Ste Jehovova svedkyňa?“ Pani už skôr dostala jednu z našich kníh od svojej sestry a chcela stretnúť niekoho z Jehovových svedkov. Táto príležitosť jej to umožnila.
11 Jedna sestra začala rozhovor so ženou v čakárni u lekára. Žena pozorne počúvala a potom povedala: „Už nejaký čas mám šťastie na Jehovových svedkov; ale ak sa niekedy v budúcnosti naozaj stanem Jehovovou svedkyňou, bude to pre to, čo ste mi práve povedali. Keď vás počúvam, akoby som začala vidieť svetlo na tmavom mieste.“
12 Láskavý skutok môže byť odrazovým mostíkom k tomu, aby sa niekomu mohlo pomôcť spoznať pravdu. Dve sestry vracajúce sa domov zo zvestovateľskej služby si všimli staršiu ženu, ktorá vystupovala z autobusu a vyzerala, akoby mala nejaké zdravotné ťažkosti. Sestry sa pristavili a opýtali sa panej, či nepotrebuje pomoc. Bola taká prekvapená, že dve úplne cudzie osoby prejavili o ňu záujem, že chcela vedieť, čo ich viedlo k takému láskavému gestu. To otvorilo dvere svedectvu. Pani pohotovo dala svoju adresu a srdečne ich pozvala na návštevu. Bolo zavedené štúdium. Pani onedlho začala chodiť na zhromaždenia a teraz sa delí o pravdu s druhými.
13 Jedna staršia sestra využíva skoré ranné hodiny na vydávanie svedectva na miestnej pláži. Stretáva pomocnice v domácnosti, opatrovateľky detí, bankových úradníkov a iných na rannej prechádzke po promenáde. Sestra sedí na lavičke a vedie biblické štúdiá. Niekoľko ľudí od nej spoznalo pravdu a teraz sú Jehovovými svedkami.
14 Jedna sestra počula v zamestnaní spolupracovníčku hovoriť o politickej strane, ktorá by podľa nej mohla vyriešiť svetové problémy. Vtedy sa sestra ozvala a porozprávala o sľuboch, čo uskutoční Božie Kráľovstvo. Tento rozhovor v práci viedol k pravidelnému biblickému štúdiu v domácnosti a nakoniec sa pani i jej manžel stali svedkami.
15 Nikdy nezabudni, že si svedkom! Keď Ježiš opísal svojich učeníkov ako „svetlo sveta“, vysvetlil, že by mali pomáhať iným získať úžitok z duchovného osvietenia Božím Slovom. Ak teda uplatníme Ježišovu radu, ako sa budeme pozerať na svoju službu?
16 Niektorí ľudia pri hľadaní zamestnania uprednostnia prácu na skrátený pracovný úväzok. Obmedzia čas a úsilie vynakladané na svetskú prácu, lebo chcú využiť väčšinu svojho času na činnosti, ktoré sú podľa nich hodnotnejšie. Pozeráme sa na svoju službu podobne? Aj keď azda cítime záväzok vyhradiť si nejaký čas na službu, a dokonca sme ochotní to urobiť, mali by naše hlavné záujmy smerovať k niečomu inému?
17 S vedomím, že nejestvuje nič také ako kresťan na čiastočný úväzok, sme sa oddali Bohu, ‚zapreli sami seba‘ a súhlasili s tým, že budeme nasledovať Ježiša „ustavične“. (Mat. 16:24) Našou túžbou je aj naďalej slúžiť „celou dušou“, využívajúc každú príležitosť nechať svietiť naše svetlo, aby sme zastihli ľudí, nech sú kdekoľvek. (Kol. 3:23, 24) Musíme vzdorovať svetským postojom, udržiavať si horlivosť ako na začiatku a pamätať na to, aby naše svetlo naďalej svietilo žiarivo. Niektorí možno pripustili, aby ich horlivosť ochladla, a ich svetlo sa stalo matným, sotva viditeľným aj z krátkej vzdialenosti. Taký kresťan možno potrebuje pomoc, aby znovu nadobudol stratenú horlivosť v službe.
18 Niektorí možno majú sklon uťahovať sa preto, lebo naše posolstvo je pre mnohých nepopulárne. Pavol povedal, že posolstvo o Kristovi je „pochabosťou tým, ktorí hynú“. (1. Kor. 1:18) No bez ohľadu na to, čo hovorili druhí, dôrazne vyhlásil: „Nehanbím [sa] za dobré posolstvo.“ (Rim. 1:16) Ten, kto sa hanbí, cíti sa menejcenný alebo nehodný. Ako by sme sa vôbec mohli cítiť zahanbení, keď hovoríme o Zvrchovanom Panovníkovi vesmíru a o nádherných opatreniach, ktoré urobil na naše večné šťastie? Je nemysliteľné, aby sme sa cítili menejcenní alebo nehodní, keď hovoríme o týchto pravdách s druhými. Skôr by sme sa mali cítiť podnecovaní robiť, čo môžeme, a dávať najavo svoje presvedčenie, že sa „nemáme za čo hanbiť“. — 2. Tim. 2:15.
19 Svetlo pravdy, ktoré teraz svieti v krajinách po celej zemi, príťažlivo ponúka nádej na večný život v rajskom novom svete. Ukážme, že sme si zobrali k srdcu povzbudenie nechať svoje svetlo svietiť neprestajne! Ak to budeme robiť, budeme mať dôvod radovať sa ako učeníci, ktorí každý deň „bez prestania ďalej vyučovali... a oznamovali dobré posolstvo o Kristovi, Ježišovi“. — Sk. 5:42.