„Teraz službu milujem!“

STRÁCAM RADOSŤ

Žiaľ, v dospievaní môj vrúcny vzťah k Jehovovi ochladol. Zdalo sa mi, že moji spolužiaci si môžu robiť, čo chcú, a ja som mala pocit, že o niečo prichádzam. Zrazu sa mi zdalo, že rodičovské pravidlá a kresťanské normy sú obmedzujúce, a duchovné činnosti mi pripadali ako nudná povinnosť. Nepochybovala som, že Jehova existuje, ale bola som duchovne prázdna.

Slúžila som Jehovovi iba symbolicky, aby som nebola nečinná. Do služby som sa nepripravovala, a tak som mala problém začať a viesť rozhovor. Výsledkom bolo, že moja služba bola neproduktívna a nemala som z nej žiadnu radosť. To ma od nej ešte viac odrádzalo. Hovorila som si: Ako to môže niekto robiť týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac?

Keď som mala 17, ovládla ma silná túžba po nezávislosti. A tak som si zbalila veci, odišla som z domu a presťahovala som sa do Austrálie. Rodičia niesli môj odchod ťažko. Báli sa o mňa, ale mysleli si, že budem ďalej slúžiť Jehovovi.

V Austrálii to šlo s mojou duchovnosťou už úplne dole vodou. Na zhromaždenia som chodila len zriedka. Ťahalo ma to k mladým, ktorí tak ako ja nemali problém ísť jeden večer na zhromaždenie a druhý do nočných klubov, kde sa pilo a tancovalo. Dnes vidím, že som bola jednou nohou v pravde a druhou vo svete, ale cítila som, že nepatrím ani tam, ani tam.

NEČAKANÁ POMOC

Asi o dva roky som stretla sestru, ktorá ma nevedomky podnietila zamyslieť sa nad tým, kam smeruje môj život. Bývala som v dome so štyrmi slobodnými sestrami a na týždeň sme u nás ubytovali krajského dozorcu a jeho manželku Tamaru. Kým sa brat venoval zborovým záležitostiam, Tamara trávila čas s nami dievčatami. Veľa sme sa spolu nasmiali. Páčilo sa mi to. Bola úplne normálna, videla veci realisticky a dobre sa s ňou rozprávalo. Prekvapilo ma, že s niekým takým duchovným môže byť toľko zábavy.

Tamara sršala nadšením. Jej láska k pravde a k službe bola nákazlivá. Slúžila Jehovovi naplno a bola šťastná, zatiaľ čo ja som mu slúžila iba symbolicky a bola som nešťastná. Jej pozitívny postoj a nepredstieraná radosť na mňa hlboko zapôsobili. Podnietilo ma to uvažovať o jednej dôležitej biblickej pravde: Jehova si želá, aby sme mu všetci slúžili „s radosťou“ a „s radostným volaním“. (Žalm 100:2)

ZNOVU NACHÁDZAM RADOSŤ V SLUŽBE

Aj ja som chcela zažívať takú radosť ako Tamara, ale najprv som musela urobiť dosť veľké zmeny. Trvalo mi to asi tri roky. Nakoniec som začala robiť malé pokroky. Začala som sa pripravovať do služby a z času na čas som sa prihlásila do pomocnej priekopníckej služby. To zmiernilo moje obavy zo služby a cítila som sa v nej istejšia. Keďže som viac používala Bibliu, služba ma aj viac bavila. Zakrátko som už bola v pomocnej priekopníckej službe každý mesiac.

Začala som sa priateliť s ľuďmi rôzneho veku, ktorí boli pevní v pravde a mali zo služby Jehovovi radosť. Ich príklad mi pomohol prehodnotiť svoje priority a nastaviť si dobrý plán duchovných činností. Zo služby som mala stále väčšiu radosť a nakoniec som začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka. Prvýkrát za tie roky som sa cítila vyrovnaná a šťastná a zbor bol mojím domovom.

STRETÁVAM PARTNERA DO SLUŽBY NA CELÝ ŽIVOT

O rok som stretla Alexa, milého a úprimného človeka, ktorý miloval Jehovu a službu. V priekopníckej službe bol už šesť rokov a slúžil ako služobný pomocník. Nejaký čas slúžil aj v Malawi, kde boli potrební zvestovatelia. Príklad misionárov, s ktorými tam spolupracoval, naňho urobil nezabudnuteľný dojem. Povzbudili ho, aby ďalej dával v živote záujmy Kráľovstva na prvé miesto.

V roku 2003 sme sa s Alexom vzali a v službe celým časom sme dodnes. Za tie roky sme sa veľa naučili a Jehova nás bohato požehnal.

ĎALŠIE POŽEHNANIA

V roku 2009 sme boli pozvaní slúžiť ako misionári vo Východnom Timore, malej krajine v Indonézskom súostroví. Prekvapilo nás to a boli sme nadšení, ale zároveň sme mali aj obavy. O päť mesiacov sme pricestovali do Dili, hlavného mesta Východného Timoru.

Bola to veľká zmena. Museli sme si zvyknúť na novú kultúru, jazyk, jedlá a životné podmienky. V službe sme často narážali na chudobu, nevzdelanosť a útlak. A videli sme veľa ľudí, ktorí boli poznačení vojnou a násilím na tele i na duši.a

Ale služba tam bola úžasná! Raz som stretla jedno smutné 13-ročné dievča, ktoré nazvem Maria.b Mama jej zomrela pred niekoľkými rokmi a s otcom sa stretávala len občas. Tak ako mnoho mladých v jej veku, ani Maria nemala v živote žiadny cieľ. Pamätám si, ako sa raz rozplakala, keď mi hovorila o tom, čo prežíva. Ale ja som netušila, čo mi hovorí, lebo v tom čase som ešte nehovorila plynule jej jazykom. Rýchlo som poprosila Jehovu, nech mi pomôže, aby som ju dokázala povzbudiť. A potom som jej začala čítať povzbudzujúce biblické texty. V nasledujúcich rokoch som videla, ako pravda mení Mariino správanie, výzor i celý jej život. Dala sa pokrstiť a teraz sama vedie biblické štúdiá. Má veľkú duchovnú rodinu a cíti sa milovaná.

Jehova žehná dielo vo Východnom Timore. Hoci väčšina zvestovateľov sa dala pokrstiť v priebehu posledných desiatich rokov, mnohí slúžia ako priekopníci, služobní pomocníci alebo starší. Iní pracujú vo vysunutej prekladateľskej kancelárii a pomáhajú prekladať duchovný pokrm do miestnych jazykov. Bola som veľmi šťastná, keď som ich počula spievať na zhromaždeniach, keď som videla úsmev na ich tvárach a mohla som pozorovať ich duchovný rast.

NEMÔŽEM SI ŽELAŤ ŠŤASTNEJŠÍ ŽIVOT

Náš život vo Východnom Timore bol úplne iný ako v Austrálii. Ale nemohla som si želať šťastnejší život. Niekedy sme cestovali natlačení v malom autobuse medzi sušenými rybami a kopou zeleniny z miestneho trhu. Občas sme viedli biblické štúdiá v malých domčekoch so špinavou dlážkou, kde bolo horúco a vlhko a okolo nás pobehovali sliepky. Napriek tomu všetkému som si často hovorila: To je paráda!

Som vďačná, že moji rodičia sa zo všetkých síl snažili učiť ma o Jehovovi a pomáhali mi aj v náročných rokoch dospievania. V mojom prípade sa potvrdila pravdivosť Prísloví 22:6. Moja mama i otec sú na mňa a na Alexa hrdí. Sú šťastní, že slúžime Jehovovi. Od roku 2016 slúžime v krajskej službe na území australázijskej pobočky.

Nemôžem tomu uveriť, že kedysi som službu nemala rada. Teraz službu milujem! Uvedomila som si, že nech nám život prinesie čokoľvek, pravú radosť zažijeme iba vtedy, keď slúžime Jehovovi celým srdcom. A môžem potvrdiť, že posledných 18 rokov, čo slúžim Jehovovi s Alexom, boli tie najšťastnejšie roky môjho života. Presvedčila som sa, že to, čo povedal žalmista Dávid Jehovovi, je pravda: „Všetci, ktorí u teba hľadajú útočisko, sa budú tešiť, bez prestania budú nadšene jasať... A tí, čo milujú tvoje meno, sa budú vďaka tebe radovať.“ (Žalm 5:11)