Maškrty pre mojich psíkov
„NA JAR v roku 2014 som začal s mojimi dvoma psíkmi chodiť na prechádzky do centra mesta,“ napísal Nick, ktorý žije v Oregone v Spojených štátoch. „Často som tam videl Jehovových svedkov, ktorí stáli pri stojanoch s publikáciami. Vždy boli pekne oblečení a každého s úsmevom zdravili.
Svedkovia sa správali milo nielen k ľuďom, ale aj k mojim psíkom. Jedného dňa stála pri stojanoch Elaine a dala im niečo pod zub. Vždy, keď sme potom išli okolo, moje dva teriéry si to namierili rovno k stojanom po ďalšie maškrty.
Mesiace plynuli. Moji psíci radi chodili na maškrty a ja som sa rád chodil porozprávať so svedkami. Ale držal som si odstup. Mal som už viac ako 70 rokov, bol som sklamaný z protestantských cirkví a nevedel som, čomu svedkovia veria. Preto som si myslel, že najlepšie bude, keď si budem Bibliu čítať sám.
V tom čase som stretával svedkov pri stojanoch aj v iných častiach mesta. Všetci boli veľmi priateľskí. Na všetky moje otázky odpovedali z Biblie, a tak som im začal viac dôverovať.
Jedného dňa sa ma Elaine spýtala: ‚Myslíte si, že zvieratá sú darom od Boha?‘ ‚Áno, určite,‘ odpovedal som. Potom mi prečítala Izaiáša 11:6–9. To ma zasiahlo, hoci som si stále nechcel zobrať nič na čítanie.
V nasledujúcich dňoch som mal s Elaine a jej manželom Brentom viacero krátkych, ale veľmi zaujímavých rozhovorov. Navrhli mi, aby som si v Biblii prečítal časť od Matúša po Skutky, kde sa dozviem, čo znamená byť kresťanom. A tak som to urobil. Onedlho som s Brentom a Elaine začal študovať Bibliu. Bolo to v lete v roku 2016.
Každý týždeň som sa tešil na biblické štúdium aj na zhromaždenia v sále Kráľovstva. Bol som veľmi rád, že som spoznával, čo Biblia naozaj učí. O rok aj niečo som sa dal pokrstiť. Teraz mám 79 a viem, že som na tej správnej ceste. Som veľmi vďačný Jehovovi, že môžem patriť do jeho celosvetovej rodiny.“