„Boj patrí Jehovovi“

Tento spor sa začal koncom 90. rokov 20. storočia. Vtedy francúzska vláda uvalila neoprávnenú daň na dary, ktoré dostala francúzska pobočka v rokoch 1993 až 1996. Domáhali sme sa spravodlivosti na francúzskych súdoch, ale márne. Po tom, čo sme prehrali na odvolacom súde, vláda skonfiškovala peniaze z bankového účtu pobočky vo výške viac ako štyri a pol milióna eur. Našou poslednou nádejou bol ESĽP. Ale pred vynesením súdneho rozhodnutia ESĽP požadoval, aby sme my a právny tím vlády absolvovali predbežné prejednanie sporu pred jedným z registrátorov súdu, čo sú úradníci zodpovední za administratívnu a súdnu činnosť tohto súdu.

Očakávali sme, že registrátorka na nás bude vyvíjať nátlak, aby sme súhlasili s tým, že zaplatíme aspoň časť požadovanej sumy. No jasne sme si uvedomovali, že keby sme zaplatili čo i len jedno euro, porušili by sme tým biblické zásady. Bratia a sestry tie peniaze darovali, aby podporili Božie Kráľovstvo, takže ich dary nepatrili vláde. (Mat. 22:21) No aj tak sme sa toho stretnutia zúčastnili z úcty k súdnym protokolom.

Stretli sme sa v jednej vkusne zariadenej zasadačke súdu. No stretnutie sa nezačalo najlepšie. V úvode registrátorka potvrdila, že Jehovovi svedkovia vo Francúzsku by mali zaplatiť časť uvalenej dane. Z ničoho nič nám napadlo, že sa jej opýtame: „Viete, že vláda z nášho bankového účtu už skonfiškovala viac ako štyri a pol milióna eur?“

Zostala v šoku. Keď právny tím vlády potvrdil, že to urobili, jej postoj k prípadu sa úplne zmenil. Vynadala im a stretnutie okamžite ukončila. Uvedomil som si, že Jehova úplne zmenil vývoj tohto súdneho sporu, a to tak, ako by sme to nikdy nečakali. Odchádzali sme odtiaľ celí bez seba a len ťažko sme dokázali uveriť, čo sa práve stalo.

Dňa 30. júna 2011 ESĽP jednoznačne rozhodol v náš prospech. Daň zrušil a vláde nariadil, aby nám peniaze vrátila aj s úrokmi. Toto historické rozhodnutie chráni čisté uctievanie Jehovu vo Francúzsku až dodnes. Tá jednoduchá nepripravená otázka bola bodom zlomu celého prípadu. Bola ako kameň, ktorý prerazil Goliášovi čelo. Prečo sme vyhrali? Lebo ako povedal Dávid Goliášovi, „boj patrí Jehovovi“. (1. Sam. 17:45–47)

Toto víťazstvo nie je výnimkou. Dodnes napriek silnému politickému a náboženskému odporu najvyššie súdy 70 krajín a viaceré medzinárodné tribunály vyniesli 1 225 rozsudkov v prospech Jehovových svedkov. Tieto víťazstvá chránia naše základné práva, napríklad právo mať právny status náboženstva, vykonávať verejnú službu, odmietnuť účasť na vlasteneckých obradoch a odmietnuť krv.

Ako som sa vlastne dostal k právnemu prípadu v Európe, keď som slúžil vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v New Yorku?

FORMUJE MA MISIONÁRSKY DUCH

Moji rodičia George a Lucille absolvovali 12. triedu školy Gileád, a keď som sa v roku 1956 narodil, slúžili v Etiópii. Dali mi meno Philip po evanjelistovi z prvého storočia. (Sk. 21:8) Rok nato vláda zakázala našu činnosť. Aj keď som bol ešte malý, pamätám si, ako rodičia slúžili Jehovovi potajomky. Bral som to ako dobrodružstvo. No, žiaľ, v roku 1960 nás úrady prinútili odísť z krajiny.

Keď sme sa presťahovali do Spojených štátov do mesta Wichita v Kansase, rodičia si so sebou priniesli niečo špeciálne – nákazlivého misionárskeho ducha. Žili pravdou a vštepovali ju nielen mne, ale aj mojej staršej sestre Judy a mladšiemu bratovi Lesliemu, ktorí sa tiež narodili v Etiópii. Keď som mal 13, dal som sa pokrstiť. O tri roky sme sa presťahovali tam, kde bolo potrebných viac zvestovateľov, do mesta Arequipa v Peru.

V roku 1974, keď som mal ešte len 18, mňa a ďalších štyroch bratov peruánska pobočka vymenovala za zvláštnych priekopníkov. Mali sme zvestovať na nedotknutých územiach vysoko v Centrálnych Andách. To znamenalo zvestovať aj domorodým Kečuáncom a Aymarom. Cestovali sme karavanom, ktorému sme dali meno Koráb, pretože vyzeral ako veľká krabica. Rád spomínam na to, ako sme domorodým ľuďom z Biblie ukazovali, že Jehova čoskoro odstráni chudobu, choroby a smrť. (Zjav. 21:3, 4) Mnohí z nich prijali pravdu a začali slúžiť Jehovovi.

ZAČÍNAM SLÚŽIŤ VO SVETOVOM ÚSTREDÍ

V roku 1977 navštívil Peru člen vedúceho zboru Albert Schroeder. Povzbudil ma, aby som si dal prihlášku do Bételu vo svetovom ústredí. A tak som to urobil. Krátko nato, 17. júna 1977, som začal slúžil v brooklynskom Bételi. Nasledujúce štyri roky som pracoval v upratovaní a údržbe.

V júni 1978 som na medzinárodnom zjazde v New Orleans v Louisiane stretol Elizabeth Avallonovú. Aj ju vychovávali rodičia, ktorí z celého srdca slúžili Jehovovi. Štyri roky bola pravidelnou priekopníčkou a slúžiť celým časom chcela celý život. Boli sme v kontakte a onedlho sme sa do seba zaľúbili. Zobrali sme sa 20. októbra 1979 a v Bételi sme začali slúžiť spoločne.

Bratia a sestry v našom prvom zbore, Brooklyn-španielsky, nás mali veľmi radi. V priebehu rokov sme boli v ďalších troch zboroch, kde nás bratia a sestry s láskou podporovali v našej službe v Bételi. Veľmi si to ceníme, ako aj našich priateľov a rodinu, ktorí nám pomáhali postarať sa o našich rodičov, keď zostarli.

ZAPÁJAM SA DO PRÁVNYCH BOJOV

Na moje prekvapenie ma v januári 1982 bratia v Bételi pridelili do právneho oddelenia. O tri roky ma požiadali, aby som išiel študovať právo a stal sa advokátom. Počas štúdia ma milo prekvapilo, že základné slobody, ktoré väčšina ľudí – či už v Spojených štátoch, alebo na celom svete – berie za samozrejmosť, sú podopreté právnymi víťazstvami Jehovových svedkov. Tieto kľúčové prípady sme na hodinách dopodrobna rozoberali.

V roku 1986, keď som mal 30, som bol vymenovaný za koordinátora právneho oddelenia. Bol som poctený, že aj v takom mladom veku mi bratia v Bételi dôverujú. Ale mal som aj obavy, lebo som toho ešte veľa nevedel a uvedomoval som si, že to nebude ľahké.

Advokátom som sa stal v roku 1988, no ani som si neuvedomoval, ako negatívne to ovplyvnilo môj vzťah s Jehovom. Vysokoškolské vzdelanie môže v človeku živiť túžbu presadzovať samého seba a rozvíjať presvedčenie, že vďaka špeciálnym vedomostiam je niečo viac ako tí, ktorí také vzdelanie nemajú. Elizabeth ma vtedy zachránila. Pomohla mi, aby som sa znova zameral na duchovné činnosti, tak ako som to robil pred školou. Chcelo to čas, ale postupne som sa duchovne zotavil. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že hlava plná vedomostí nie je v živote to najdôležitejšie. To, čo dáva životu skutočný zmysel, je blízky vzťah s Jehovom a hlboká láska k nemu a k bratom a sestrám.

OBHAJUJEM DOBRÚ SPRÁVU A PRESADZUJEM PRÁVO NA JEJ ZVESTOVANIE

Po škole som začal pomáhať nášmu oddeleniu starať sa o právne záležitosti v Bételi, ale aj obhajovať na súdoch naše právo zvestovať dobrú správu. Podporovať našu dynamickú a rastúcu organizáciu bolo vzrušujúce a zároveň náročné. Napríklad kedysi sme za naše publikácie pýtali príspevky. Ale začiatkom 90. rokov sa to malo zmeniť a publikácie mali byť bezplatné. Právne oddelenie dostalo za úlohu vypracovať pokyny, ktoré sa toho týkali. Zjednodušilo to prácu v Bételi aj v zboroch a dodnes nás to chráni pred neoprávnenými daňami. Niektorí si mysleli, že to značne zredukuje naše financie a negatívne ovplyvní našu službu. Ale opak bol pravdou. Počet Jehovových svedkov sa od roku 1990 viac než zdvojnásobil. A dnes majú ľudia prístup k životodarnému duchovnému pokrmu zadarmo. Bol som svedkom toho, že veľké zmeny v našej organizácii sú možné len vďaka sile od Jehovu a pokynom od verného otroka. (2. Mojž. 15:2; Mat. 24:45)

Právne víťazstvá sú len zriedka výsledkom dobrej obhajoby na súde. To, čo na sudcov a úradníkov často zapôsobí viac, je dobré správanie Jehovovho ľudu. Zažil som to napríklad v roku 1998, keď traja členovia vedúceho zboru a ich manželky navštívili niektoré zjazdy na Kube. Ich láskavé a úctivé správanie presvedčilo vládnych predstaviteľov o tom, že sme politicky neutrálni, oveľa viac než čokoľvek, čo sme im povedali na formálnych stretnutiach.

Niekedy sa však právne záležitosti nedajú vyriešiť priateľskou cestou. Vtedy musíme „obhajovať dobrú správu a presadzovať právo na jej zvestovanie“ na súde. (Fil. 1:7) Napríklad celé desaťročia vlády v Európe a v Južnej Kórei neuznávali naše právo odmietnuť vojenskú službu. A tak sa asi 18 000 bratov v Európe a viac ako 19 000 bratov v Južnej Kórei dostalo do väzenia za to, že odmietli nastúpiť na vojenskú službu z dôvodu svedomia.

Nakoniec 7. júla 2011 vydal ESĽP historické rozhodnutie v prípade Bajatjan verzus Arménsko. Je záväzné pre celú Európu a umožňuje zvoliť si alternatívnu civilnú službu. Podobné rozhodnutie vydal 28. júna 2018 Ústavný súd Južnej Kórey. Ani jedno víťazstvo by nebolo možné, keby čo i len zopár mladých bratov nezostalo neutrálnych.

Právne oddelenie vo svetovom ústredí aj tie v pobočkách po celom svete neúnavne pracujú, aby obhajovali naše právo uctievať Jehovu a zvestovať o Kráľovstve. Je pre nás veľká česť zastupovať bratov a sestry, ktorí čelia vládnemu odporu. Či už na súde zvíťazíme, alebo nie, na súdnych procesoch vydávame svedectvo miestodržiteľom, kráľom a národom. (Mat. 10:18) Sudcovia, vládni predstavitelia, médiá a verejnosť musia brať do úvahy biblické verše, ktoré citujeme vo všetkých našich dokumentoch aj pri ústnej obhajobe na súde. Tí, ktorí majú úprimné srdce, sa tak dozvedia, kto sú Jehovovi svedkovia a že svoje učenie zakladajú na Biblii. A niektorí z nich sa stali našimi bratmi a sestrami.

ĎAKUJEM TI, JEHOVA!

Za posledných viac ako 40 rokov som mal tú česť spolupracovať v právnych prípadoch s pobočkami po celom svete a stáť pred mnohými najvyššími súdmi a vysokopostavenými úradníkmi. Mojich spolupracovníkov v právnom oddelení vo svetovom ústredí aj v právnych oddeleniach všade na svete mám veľmi rád a obdivujem ich. Mám veľmi uspokojujúci život a cítim, že ma Jehova žehná.

Elizabeth ma už celých 45 rokov verne a s láskou podporuje, a to v dobrom aj v zlom. Obdivujem ju za to, pretože to robí napriek tomu, že má poruchu imunitného systému, ktorá ju oberá o silu.

Osobne sme sa presvedčili, že silu a víťazstvá nemáme vďaka našim schopnostiam. Ako povedal Dávid, „Jehova je silou svojho ľudu“. (Žalm 28:8) A je to naozaj tak, že „boj patrí Jehovovi“.