Z nesmelého dievčaťa misionárka

Narodila som sa v roku 1951 vo Viedni do katolíckej rodiny. Verila som v Boha, a aj keď som bola plachá, k nemu som sa nebála prihovárať v modlitbách. Keď som mala deväť, otec začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a mama sa k nemu krátko nato pridala.

Čoskoro sme sa pripojili k zboru Döbling vo Viedni. Ako rodina sme robili veľa vecí spoločne. Čítali sme si a študovali Bibliu, chodili sme na zhromaždenia a slúžili sme ako dobrovoľníci na zjazdoch. Otec ma už odmalička vychovával tak, aby som milovala Jehovu. Často sa modlil o to, aby sme sa jedného dňa so sestrou stali priekopníčkami. Ale vtedy to nebolo to, po čom som túžila aj ja.

ZAČÍNAM SLÚŽIŤ CELÝM ČASOM

Dala som sa pokrstiť v roku 1965, keď som mala 14. No bolo pre mňa ťažké prihovárať sa v službe cudzím ľuďom. Bojovala som aj s pocitmi menejcennosti a veľmi som túžila zapadnúť medzi iných mladých. A tak som sa krátko po krste začala kamarátiť s ľuďmi, ktorí neslúžili Jehovovi. Aj keď mi s nimi bolo dobre, trápilo ma svedomie, lebo som si uvedomovala, že by som nemala tráviť toľko času s ľuďmi, ktorí Jehovu nemilujú. Ale nemala som silu to zmeniť. Čo mi pomohlo?

V tom čase k nám do zboru prišlo jedno 16-ročné dievča, Dorothée. Jej horlivosť v službe z domu do domu na mňa veľmi zapôsobila. Bola som len o trochu staršia ako ona, ale do služby som veľmi nechodila. Pomyslela som si: Moji rodičia sú svedkovia, ale Dorothée nemá rodinu v pravde. Musí sa starať o svoju chorú mamu, a predsa je stále v službe. Jej príklad ma motivoval robiť pre Jehovu viac. Čoskoro sme sa stali priekopníčkami a v službe sme veľa spolupracovali. Najprv sme boli pomocné priekopníčky – vtedy sa tomu hovorilo prázdninové priekopníčky – a potom sme začali slúžiť v pravidelnej priekopníckej službe. Nadšenie, s akým Dorothée zvestovala, bolo nákazlivé. Pomohla mi začať moje prvé biblické štúdium. Po čase bolo pre mňa čoraz ľahšie rozprávať sa s ľuďmi v službe z domu do domu, na ulici či kdekoľvek inde.

Počas môjho prvého roka v priekopníckej službe prišiel do nášho zboru brat, ktorý sa volal Heinz. Bol to Rakúšan, ale pravdu spoznal v Kanade, keď bol na návšteve u svojho brata, ktorý bol svedkom. Heinz bol do nášho zboru vo Viedni pridelený ako zvláštny priekopník. Hneď mi padol do oka. Ale chcel byť misionárom, po čom som ja netúžila. A tak som mu zozačiatku nedávala najavo, že sa mi páči. No neskôr sme začali spolu chodiť, vzali sme sa a slúžili sme v priekopníckej službe v Rakúsku.

TÚŽBA PO MISIONÁRSKEJ SLUŽBE

Heinz mi často rozprával o tom, ako veľmi by chcel byť misionárom. Aj keď na mňa nikdy netlačil, snažil sa ma na to namotivovať otázkami, ako napríklad: „Keďže nemáme deti, nemohli by sme pre Jehovu robiť viac?“ Kvôli tomu, že som bola plachá, som mala z misionárskej služby obavy. Je pravda, že som bola v priekopníckej, ale byť misionárkou by bolo pre mňa priveľké sústo. No Heinz to so mnou nevzdával. Hovoril mi, aby som sa viac zameriavala na ľudí ako na svoje obavy. Jeho rady naozaj fungovali.

Pomaličky sa vo mne túžba po misionárskej službe prebudila, a tak sme si dali prihlášku do Gileádu. Ale z pobočky mi odporučili, aby som si najprv zlepšila angličtinu. A tak som robila, čo mi povedali. No po troch rokoch sme boli na naše prekvapenie pridelení do juhoslovanského zboru v Salzburgu. Slúžili sme tam sedem rokov, z toho jeden rok v krajskej službe. Srbochorvátčina bola ťažká, ale mali sme veľa biblických štúdií.

V roku 1979 nás požiadali, aby sme išli na „dovolenku“ do Bulharska. Zvestovateľská činnosť tam bola pod zákazom. Takže sme tam vôbec nezvestovali. Ale podarilo sa nám prepašovať miniatúrne publikácie pre päť sestier, ktoré žili v hlavnom meste, v Sofii. Mala som veľký strach, ale Jehova mi pomohol. Tie sestry boli veľmi odvážne a mali radosť napriek tomu, že riskovali svoju slobodu. Ich príklad mi dodal odvahu, aby som bola ochotná urobiť pre Jehovovu organizáciu čokoľvek.

Medzitým sme si zase dali prihlášku do Gileádu a tentoraz to vyšlo. Mysleli sme si, že školu absolvujeme v angličtine v Spojených štátoch. Ale v novembri 1981 začala škola Gileád prebiehať aj v nemeckej pobočke vo Wiesbadene. A keďže boli hodiny v nemčine, bolo to pre mňa oveľa ľahšie. Kam nás po škole pošlú?

SLUŽBA V KRAJINE ZMIETANEJ VOJNOU

Boli sme poslaní do Kene! Ale bratia z kenskej pobočky sa nás opýtali, či by sme nemohli slúžiť v susednej Ugande. Viac ako desať rokov predtým tam bol vojenský prevrat, ktorý viedol generál Idi Amin, a ugandská vláda bola zvrhnutá. V nasledujúcich rokoch jeho diktátorská vláda priniesla smrť tisíckam ľudí a ďalšie milióny trpeli. V roku 1979 bola aj jeho vláda zvrhnutá. Nemusím ani hovoriť, aká som bola vystrašená z toho, že máme slúžiť v takej krajine. Ale Gileád nás naučil dôverovať Jehovovi, a tak sme do toho šli.

Život v Ugande bol nesmierne ťažký. Heinz to v Ročenke 2010 opísal takto: „Mnohé služby, napríklad dodávky vody a komunikačné spojenie, zlyhávali... Bežne dochádzalo k prestrelkám a lúpežným prepadom, a to najmä v noci... Každý sedel doma a dúfal – a často sa aj modlil –, že tú noc prežije bez neželaných hostí.“ Napriek tomu všetkému boli miestni bratia a sestry duchovne silní a s radosťou slúžili Jehovovi.

V roku 1982 sme s Heinzom pricestovali do Kampaly, hlavného mesta Ugandy. Prvých päť mesiacov sme bývali u Sama a Christiny Waiswovcov spolu s ich piatimi deťmi a štyrmi príbuznými. Často jedávali len raz denne. O to viac sme si ich pohostinnosť cenili. Počas toho, ako sme u nich bývali, sme sa naučili veľa praktických vecí, ktoré sa nám zišli v misionárskom živote. Napríklad sme sa naučili, ako šetriť vodou a vystačiť si pri sprchovaní len s pár litrami vody, ktorou sme potom splachovali záchod. V roku 1983 sme si s Heinzom našli vlastné bývanie v relatívne bezpečnej štvrti Kampaly.

Službu sme si veľmi užívali. Pamätám si, že jeden mesiac sme rozdali viac ako 4 000 časopisov! Ale to najlepšie na tom boli ľudia. Boha mali v úcte a chceli sa rozprávať o Biblii. S Heinzom sme mali obaja 10 až 15 štúdií. Od študujúcich sme sa veľa naučili. Napríklad hoci museli chodiť na zhromaždenia pešo, nikdy sa nesťažovali a vždy sa usmievali.

V rokoch 1985 a 1986 prebehli v Ugande ďalšie dva vojenské konflikty. Neraz sme na kontrolných stanovištiach videli detských vojakov so zbraňou v ruke. Počas tých rokov sme často prosili Jehovu, aby sme boli v službe rozumní a pokojní. A on naše modlitby vypočul. Keď sme stretli niekoho, kto sa chcel dozvedieť o Jehovovi viac, hneď sme na náš strach zabudli.

Radi sme zvestovali aj cudzincom. Študovali sme napríklad s manželmi Muratom a Dilbar Ibatullinovcami z Tatárska (stredná časť Ruska). Murat bol lekár. Obaja pravdu prijali a dodnes verne slúžia Jehovovi. Neskôr som sa zoznámila s Taťanou Vilejskou z Ukrajiny. V tom čase bola na dne a premýšľala nad samovraždou. Keď sa dala pokrstiť, vrátila sa na Ukrajinu a neskôr pomáhala pri preklade našich publikácií.a

NOVÉ VÝZVY

V roku 1991, keď sme boli s Heinzom na dovolenke v Rakúsku, nás bratia z miestnej pobočky informovali, že sme boli pridelení na nové miesto, do Bulharska. Po páde komunizmu vo východnej Európe sa mohlo v Bulharsku slobodne zvestovať. Ako som už spomínala, s Heinzom sa nám do tejto krajiny ešte počas zákazu podarilo prepašovať nejaké publikácie. Ale teraz sme tam mali ísť zvestovať.

Bratia nám povedali, aby sme šli rovno do Bulharska a do Ugandy sa už nevracali. A tak bez toho, aby sme si zbalili svoje veci a rozlúčili sa s priateľmi, sme išli do Bételu do Nemecka, kde sme dostali auto, a vyrazili sme do Bulharska. Boli sme pridelení do skupinky v Sofii, v ktorej bolo asi 20 zvestovateľov.

V Bulharsku nás čakali nové ťažkosti. Tou prvou bolo, že sme nevedeli jazyk. Navyše jediné publikácie, ktoré boli v bulharčine dostupné, boli Pravda, ktorá vedie k večnému životu a Moja kniha biblických príbehov. Okrem toho bolo ťažké zaviesť nejaké biblické štúdium. Napriek týmto ťažkostiam naša malá, ale horlivá skupinka robila pokrok. To neuniklo pozornosti pravoslávnej cirkvi a skutočné problémy sa ešte len začali.

V roku 1994 bola Jehovovým svedkom zrušená registrácia a boli sme považovaní za zakázanú sektu. Niektorí bratia skončili vo väzení. V médiách sa o nás šírili hrozné klamstvá. Napríklad že zabíjame deti a že svojich spolukresťanov nahovárame na samovraždu. Služba bola pre nás s Heinzom veľmi ťažká. Často sme sa stretávali s agresívnymi ľuďmi, ktorí na nás kričali, volali políciu a dokonca po nás hádzali veci. Do krajiny nebolo možné dostať naše publikácie a prenajať priestory na zhromaždenia bolo takisto náročné. Raz dokonca vtrhla na náš zjazd polícia a ukončila ho. Na takú nenávisť sme neboli zvyknutí. Aký obrovský rozdiel to bol oproti Ugande, kde boli ľudia priateľskí a chceli spoznať Bibliu! Čo nám pomohlo sa s tým vyrovnať?

Radosť nám prinášali spoločné chvíle strávené s bratmi a sestrami. Boli šťastní, že našli pravdu, a vďační, že im pomáhame. Navzájom sme sa podporovali a držali spolu. Naučili sme sa, že ak máme radi ľudí, šťastní môžeme byť kdekoľvek.

Časom sa situácia začala meniť k lepšiemu. V roku 1998 bola naša organizácia opäť zaregistrovaná a v bulharčine boli čoskoro dostupné mnohé publikácie. V roku 2004 boli zasvätené nové priestory pobočky. Dnes je v Bulharsku 57 zborov a 2 953 zvestovateľov. Minulý služobný rok sa na Pamätnej slávnosti zúčastnilo 6 475 ľudí. Kedysi bolo v Sofii len päť sestier a teraz tu máme deväť zborov! Na vlastné oči sme videli, ako sa „z maličkého [stalo] tisíc“. (Iz. 60:22)

BOJ SO ZDRAVOTNÝMI PROBLÉMAMI

Počas života sa mi nevyhýbali ani zdravotné problémy. Viackrát mi lekári objavili nádor, dokonca raz aj na mozgu. V Indii som podstúpila ožarovanie a 12-hodinovú operáciu, pri ktorej mi väčšinu nádoru odstránili. Po operácii som sa zotavovala v indickej pobočke a potom sme sa vrátili do Bulharska.

Medzitým sa u Heinza rozvinulo zriedkavé dedičné ochorenie, Huntingtonova choroba. Mal problém chodiť, rozprávať a ovládať svoje pohyby. Ako choroba postupovala, bol čoraz viac odkázaný na mňa. Niekedy toho bolo na mňa už priveľa a bála som sa, ako to budem ďalej zvládať. Ale jeden mladý brat, Bobi, pravidelne brával Heinza do služby. Nebolo mu trápne, ako Heinz hovorí a že nevie ovládať svoje pohyby. Vždy, keď som sa nevedela o Heinza sama postarať, mohla som sa na Bobiho spoľahnúť. Hoci sme si povedali, že deti budeme mať až v novom svete, Jehova nám dal Bobiho, ktorý nám bol ako syn! (Mar. 10:29, 30)

Heinz bojoval aj s rakovinou. A, žiaľ, v roku 2015 zomrel. Veľmi mi chýba. On bol vždy ten, kto mi pomáhal, aby som sa tak nebála. Bolo ťažké uveriť, že tu už nie je. Ale v mojej pamäti stále žije. (Luk. 20:38) Počas dňa si často spomeniem na jeho láskavé slová a dobré rady. Som veľmi vďačná za tie roky, čo sme spoločne verne slúžili Jehovovi.

SOM VĎAČNÁ ZA JEHOVOVU PODPORU

Nech som v živote prechádzala čímkoľvek, Jehova bol vždy pri mne. Pomohol mi tiež prekonať plachosť a stať sa misionárkou, ktorá má rada ľudí. (2. Tim. 1:7) Vďaka nemu ja aj moja mladšia sestra slúžime celým časom. Ona je teraz so svojím manželom v krajskej službe a navštevujú srbsky hovoriace zbory v Európe. To, o čo sa môj otec pred toľkými rokmi modlil, sa splnilo!

Keď si študujem Bibliu, vlieva mi to vnútorný pokoj. Naučila som sa, že v náročnom období sa musím tak ako Ježiš modliť „ešte vrúcnejšie“. (Luk. 22:44) Jehova odpovedá na moje modlitby napríklad prostredníctvom láskavých bratov a sestier z môjho zboru Sofia-Nadežda. Často ma niekam volajú a hovoria mi, ako ma majú radi. A to mi robí veľkú radosť.

Často premýšľam o vzkriesení. Predstavujem si svojich rodičov, ako stoja pred naším domom a sú takí krásni, ako keď sa brali. Vidím svoju sestru, ako varí nejaké jedlo. A Heinz stojí pri svojom koni. Pri takýchto predstavách sa moje negatívne pocity rozplynú a moje srdce je naplnené vďačnosťou Jehovovi.

Keď premýšľam o tom, koľko dobrého som od Jehovu dostala a čo všetko ma ešte čaká v budúcnosti, úplne sa stotožňujem s Dávidovými slovami, ktoré sú v Žalme 27:13, 14: „Čo by so mnou bolo, keby som neveril, že ešte za svojho života zakúsim, aký je Jehova dobrý?! Dúfaj v Jehovu. Buď odvážny a silný. Dúfaj v Jehovu.“