„Videli sme, ako sa Jehova o nás stará a vedie nás“

Keď sme kňazovi povedali, že by sme tomu vodičovi mohli ublížiť, odpovedal nám: „Pokojne ho aj zabite! A ruky od jeho krvi si utrite do môjho rúcha!“ Aj keď som bol hrdý na to, že som bol v Gréckej pravoslávnej cirkvi, tieto jeho slová ma neskôr motivovali, aby som z nej vystúpil. Teraz, keď nad tým premýšľam, uvedomujem si, že to, čo sa vtedy stalo, mi pomohlo zistiť pravdu o Jehovovi.

Zisťujem pravdu o Jehovovi

Keď som vyrastal, prístavné mesto Tripolis bolo plné ľudí rôznych kultúr, jazykov a náboženstiev. Každá rodina bola hrdá na svoj pôvod a ani naša nebola výnimkou. Spolu s mojimi staršími bratmi sme sa pripojili k skupine, ktorá sa nazývala Vojaci vierya a ktorá bola proti Jehovovým svedkom. My sami sme Jehovových svedkov nikdy predtým nestretli, ale náš kňaz nám povedal, že je to gang, ktorý je proti Gréckej pravoslávnej cirkvi a že ich vodca je Jehova. Stále nám opakoval, že ak nejakého svedka stretneme, máme ho napadnúť.

Hoci som o tom nevedel, traja z mojich bratov sa s Jehovovými svedkami stretli. No namiesto toho, aby ich napadli, súhlasili so štúdiom Biblie, s tým, že im chceli dokázať, že sa mýlia. Keď som sa raz večer vrátil domov, v našej obývačke bolo plno svedkov, ktorí sa o Biblii rozprávali s mojou rodinou a s niekoľkými našimi susedmi. Hrozne ma to rozčúlilo. Nedokázal som pochopiť, ako mohli moji bratia zradiť našu cirkev. Chcel som odísť, ale jeden sused, ktorý bol Jehovov svedok a bol aj známym zubárom, mi povedal, aby som si k nim sadol a počúval. Jeden náš rodinný priateľ práve nahlas čítal Žalm 83:18 z mojej Biblie. Vtedy som si uvedomil, že náš kňaz nám klamal. Jehova nie je žiadny vodca gangu – je to jediný pravý Boh!

Chcel som sa o Jehovovi dozvedieť viac, a tak som aj ja začal chodiť na biblické štúdium, ktoré u nás doma viedol brat Michel Aboud. Raz sa jeden z tých, ktorí boli na štúdiu, spýtal na niečo, čo ma zaujímalo už odmala: „Povedz nám, kto vytvoril Boha?“ Brat Aboud nám to vysvetlil na príklade mačky, ktorá tam práve ležala na gauči. Podobne ako mačky nerozumejú, o čom hovoria ľudia a ako uvažujú, ani my nedokážeme pochopiť veľa vecí o Bohu. Toto jednoduché prirovnanie mi pomohlo prijať to, že niektoré veci o Jehovovi proste pochopiť nedokážem. Onedlho nato som zasvätil svoj život Jehovovi a v roku 1946 som sa dal vo veku 15 rokov pokrstiť.

Mám radosť z priekopníckej služby

V roku 1948 som začal podnikať s mojim bratom Hannom, ktorý sa živil ako fotograf. Fotoateliér mal vedľa dielne brata Nadžiba Salema,b kde tento brat maľoval rôzne veci. Nadžib bol nebojácnym zvestovateľom, ktorý verne slúžil Bohu až do svojej smrti, keď mal sto rokov. Chodieval som s ním zvestovať do dedín. Všímal som si, aký je odvážny aj napriek odporu. A mal som pocit, že sa dokáže rozprávať o Biblii úplne s každým – bez ohľadu na to, aké má náboženstvo. Nikdy som nezabudol na to, aký bol horlivý.

Raz nás v práci navštívila sestra libanonského pôvodu Mary Šaajahová, ktorá prišla zo Spojených štátov. Napriek tomu, že bola matkou a bola veľmi zaneprázdnená, bola aj horlivou priekopníčkou. Jej návšteva bola zlomovým bodom v mojom živote. Mary nám viac ako dve hodiny rozprávala o tom, čo zažila v službe. Keď odchádzala, pozrela sa na mňa a spýtala sa ma: „Milto, prečo nie si v priekopníckej, keď si slobodný?“ Povedal som jej, že si potrebujem zarábať na živobytie. Spýtala sa ma: „Ako dlho som tu dnes s vami bola?“ Povedal som, že asi dve hodiny. A ona na to: „Veľa si toho za ten čas neurobil. Ak by si bol každý deň toľko času v službe, mohol by si byť priekopník. Vyskúšaj to aspoň na rok a potom sa rozhodneš, či chceš pokračovať.“

Aj keď pre mužov v našej kultúre nie je bežné, aby prijali radu od ženy, to, čo Mary povedala, mi znelo rozumne. A tak som o dva mesiace, v januári 1952, začal s priekopníckou službou. Asi o rok a pol som dostal pozvánku do 22. triedy školy Gileád.

Po škole ma poslali slúžiť na Blízky východ. O necelý rok som sa oženil s Doris Woodovou, veselou, optimistickou misionárkou z Anglicka, ktorá tiež slúžila na Blízkom východe.

Zvestujeme v Sýrii

Krátko po svadbe sme boli pridelení do Aleppa v Sýrii. Naša zvestovateľská činnosť tam bola zakázaná, a tak sme väčšinu štúdií mali na základe odporúčania niekoho iného.

Raz, keď sme prišli za jednou pani, ktorá sa zaujímala o biblickú pravdu, celá sa triasla a povedala nám: „Dajte si pozor, boli tu policajti! A chceli vedieť, kde bývate.“ Bolo jasné, že tajná polícia vedela, s kým študujeme. Zavolali sme bratom, ktorí mali na starosti zvestovateľskú činnosť na Blízkom východe, a oni nám poradili, aby sme z krajiny čo najskôr odišli. Aj keď nám bolo ľúto, že musíme odísť od našich záujemcov, cítili sme, že Jehova nás ochraňuje.

V Iraku cítime Jehovovu pomoc

V roku 1955 nás bratia poslali slúžiť do Bagdadu v Iraku. Hoci sme tu mohli opatrne zvestovať všetkým, zameriavali sme sa hlavne na tých, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu.

Ale skúšali sme sa rozprávať aj s Moslimami, ktorých sme stretli na ulici alebo na trhu. Doris často v rozhovore spomenula niečo, čo by ich mohlo zaujať. Napríklad povedala: „Môj otec mi často hovoril, že raz sa budeme všetci zodpovedať nášmu Stvoriteľovi.“ (Rimanom 14:12) Potom pokračovala: „Vždy mi to pomáhalo. Čo si o tom myslíte vy?“

V Bagdade sme strávili skoro tri roky a pomáhali sme miestnym bratom organizovať službu tak, aby sme nebudili pozornosť. V našom misionárskom domove sme mali zhromaždenia v arabčine. Bolo úžasné vidieť, že na ne chodia úprimní ľudia z asýrskej komunity – etnickej skupiny, ktorú tvoria ľudia hlásiaci sa hlavne ku kresťanstvu. Keď na zhromaždeniach videli, akú lásku máme medzi sebou a akí sme jednotní, uvedomili si, že sme praví nasledovníci Ježiša. (Ján 13:35)

Jedným z tých, ktorí hneď zareagovali na pravdu, bol Nicolas Aziz, pokorný, rodinne založený muž arménskeho a asýrskeho pôvodu. Nicolas a jeho manželka Helen rýchlo pochopili, že Biblia učí, že Jehova a jeho Syn Ježiš sú dve rôzne osoby. (1. Korinťanom 8:5, 6) Dodnes si pamätám na ten deň, keď sa dal Nicolas spolu s ďalšími 20 pokrstiť v rieke Eufrat.

Jehova nám pomáha aj v Iráne

Krátko po vojenskom prevrate, ktorý viedol 14. júla 1958 k smrti irackého kráľa Faisala II., sme boli deportovaní do Iránu. Tam sme sa asi pol roka snažili nenápadne zvestovať cudzincom.

Krátko pred odchodom z hlavného mesta Teherán ma zobrali na policajnú stanicu na výsluch. Tam som si uvedomil, že nás celý čas sledovali. Po výsluchu som sa spojil s Doris a povedal som jej o tom. Dohodli sme sa, že bude bezpečnejšie, keď neprídem domov a stretneme sa až tesne pred odchodom z krajiny.

Doris si našla bezpečné miesto, kde mohla zatiaľ zostať. Ale ako sa dostane na letisko bez toho, aby ju spozorovali? Modlila sa, aby jej Jehova pomohol.

Zrazu sa spustil silný lejak a všetci vrátane policajtov sa schovali. Ulice sa vyprázdnili a Doris sa mohla bez problémov dostať na letisko. Doris hovorí, že ten lejak bol zázrak od Jehovu.

Po odchode z Iránu nás poslali do inej oblasti, kde sme zvestovali ľuďom rôznych etník a náboženstiev. V roku 1961 sme už slúžili v krajskej službe a navštevovali sme bratov a sestry v rôznych častiach Blízkeho východu.

Vidíme moc Jehovovho ducha

Počas našej služby na Blízkom východe sme mali veľakrát príležitosť vidieť, ako svätý duch dokáže zjednocovať ľudí. Doteraz si pamätám živé rozhovory, ktoré sme mali, keď sme študovali Bibliu s dvoma Palestínčanmi, Eddym a Nicolasom. Obidvom sa veľmi páčili naše zhromaždenia, ale potom prestali študovať kvôli svojim radikálnym politickým názorom. Modlil som sa k Jehovovi, aby im pomohol zmeniť postoj. Keď si uvedomili, že Jehova vyrieši nielen problémy Palestínčanov, ale ľudí na celom svete, začali znovu študovať. (Izaiáš 2:4) Dokázali sa zbaviť svojej národnej hrdosti a dali sa pokrstiť. Nicolas sa neskôr stal horlivým krajským dozorcom.

Vo všetkých krajinách, v ktorých sme boli v krajskej službe, na nás veľmi zapôsobilo, akí verní boli naši bratia, a to bez ohľadu na ich okolnosti. Keďže to nemali ľahké, snažil som sa, aby každá moja návšteva bola pre nich povzbudením. (Rimanom 1:11, 12) Vždy som sa tiež snažil pamätať na to, že nie som lepší ako moji bratia a sestry. (1. Korinťanom 9:22) Mal som veľkú radosť, že som mohol povzbudzovať svojich spolukresťanov, ktorí to potrebovali.

Bolo úžasné vidieť, koľkí ľudia, s ktorými sme študovali, sa stali vernými Jehovovými služobníkmi. Niektorí sa kvôli ozbrojeným konfliktom presťahovali aj so svojimi rodinami do zahraničia, napríklad do Austrálie, Európy, Kanady a Spojených štátov. Boli tam veľkou pomocou pre tých, ktorí zvestovali arabsky hovoriacim ľuďom. V posledných rokoch sa veľa ich dospelých detí vrátilo na Blízky východ, aby slúžili tam, kde je potrebných viac odvážnych zvestovateľov. S Doris máme veľkú radosť, že máme okolo seba tak veľa svojich duchovných detí a vnúčat.

Navždy sa chceme spoliehať na Jehovu

Počas celého života sme videli, ako sa Jehova o nás stará a vedie nás. Som mu veľmi vďačný, že mi pomohol zbaviť sa národnej hrdosti a predsudkov, ktoré som mal ako mladý človek. Veľa som sa naučil od bratov a sestier, ktorí boli odvážni a nemali problém zvestovať komukoľvek. To mi pomohlo, aby som sa aj ja dokázal rozprávať o biblickej pravde s ľuďmi z rôznych kultúr a náboženstiev. Za tie roky, čo sme slúžili v rôznych krajinách, sme zažili mnoho situácií, keď sme nevedeli, čo bude ďalej. Naučilo nás to, aby sme sa nespoliehali na seba, ale aby sme sa vždy spoliehali na Jehovu. (Žalm 16:8)

Keď spomínam na tie desaťročia, ktoré som strávil v službe Jehovovi, uvedomujem si, za čo všetko mu vďačím. Moja milovaná Doris často hovorí, že naša oddanosť patrí len Jehovovi, a toho sa nechceme vzdať, ani keby nám išlo o život. Úplne s ňou súhlasím. Sme Jehovovi veľmi vďační, že nám umožnil ľuďom na Blízkom východe zvestovať dobrú správu o tom, že už čoskoro bude na zemi pokoj a mier. (Žalm 46:8, 9) Nemáme strach z budúcnosti, lebo vieme, že Jehova bude ďalej viesť a chrániť všetkých, ktorí sa naňho plne spoliehajú. (Izaiáš 26:3)