Som rád, že som si vybral tú správnu životnú dráhu

Vyrastal som na austrálskom vidieku. Moji rodičia aj starí rodičia spoznali pravdu v 50. rokoch minulého storočia. Keď som mal šesť rokov, začal som zvestovať a v trinástich som sa dal pokrstiť. Počas prázdnin som často slúžil ako pomocný priekopník. Miloval som Jehovu a túžil som mu slúžiť navždy.

Keď som mal 15, školskí tréneri si všimli, že som dobrý v športe. Dostal som preto od manažérov profesionálneho ragbyového tímu ponuku na športové štipendium. Predstava, že sa stanem slávnym hráčom ragby, sa mi páčila, ale svoj život som zasvätil Jehovovi. Otec mi povedal, aby som nad týmto sľubom ešte popremýšľal a až potom sa rozhodoval, či si vybrať športovú kariéru. Poslúchol som ho a uvedomil som si, že nemôžem byť úspešný v športe a zároveň naplno slúžiť Jehovovi. O niekoľko mesiacov som dostal ďalšiu ponuku na štipendium. Tentokrát ma oslovil austrálsky inštitút športu v Canberre. Mal som trénovať maratónsky beh s tým, že by som neskôr mohol reprezentovať Austráliu na hrách Commonwealthu alebo na olympijských hrách. Znovu u mňa vyhrala túžba žiť v súlade so sľubom, ktorý som dal Bohu z lásky. A tak som aj túto ponuku odmietol.

Krátko nato som dokončil školu a začal priekopníčiť, čo bol cieľ, o ktorom som už nejaký čas premýšľal. Ale keďže moja rodina mala finančné problémy, musel som s priekopníckou prestať a prijal som prácu na plný úväzok. Pracoval som na farme, kde som obsluhoval poľnohospodárske stroje. Mal som vtedy asi 18 rokov a žil som sám. Stále som uctieval Jehovu, ale iba mechanicky. Stalo sa to pre mňa rutinou. Bol som nešťastný a po duchovnej stránke sa mi vôbec nedarilo. Priatelil som sa s ľuďmi, ktorí dosť pili a žili nemorálne, a mne sa ich spôsob života páčil. Pre dočasné pôžitky som zanedbal svoj vzťah s Jehovom.

Potreboval som prehodnotiť svoje priority, a tak som sa presťahoval do iného mesta, ďaleko od vplyvu mojej starej partie. Priblížil som sa k Jehovovi a rozhodol som sa, že opäť začnem priekopníčiť. Potom som stretol Leann McSharryovú, hanblivé dedinské dievča, ktoré už priekopníčilo. Stali sa z nás blízki priatelia a často sme sa rozprávali o svojich cieľoch, medzi ktoré patrila aj misionárska služba. V roku 1993 sme sa vzali. Obaja sme chceli, aby nás v živote viedol Jehova.

Dosahujeme svoje ciele

Ešte v tom roku som začal s pravidelnou priekopníckou aj ja. S Leann sme boli odhodlaní žiť jednoducho a nezadlžovať sa, a preto sme si kúpili starý obytný karavan. Šesť rokov sme cestovali, kdekoľvek nám Jehovova organizácia odporučila, a aby sme sa uživili, robili sme rôzne práce, občas aj nezvyčajné. Zvestovali sme s malými zbormi na pustých a vyprahnutých územiach vo vzdialenom queenslandskom vnútrozemí. Často sme kempovali na osamotených miestach a zhromaždenia sme mali v buši alebo v miestnom kultúrnom dome. Boli sme veľmi šťastní. No aj tak sme zvykli uvažovať: „Mohli by sme pre Jehovu robiť viac?“ A na odpoveď sme nemuseli dlho čakať.

Jehovova organizácia nás pozvala, aby sme slúžili ako misionári v inej krajine. Šokovalo nás to a vôbec sme sa na túto úlohu necítili. Mysleli sme si, že bez školenia v Gileáde z nás nemôžu byť dobrí misionári. Aj keď sme službu milovali, nepovažovali sme sa za veľmi skúsených učiteľov, pretože dovtedy sme študovali Bibliu len s málo ľuďmi.

O svojich obavách sme povedali bratovi Maxovi Lloydovi, ktorý slúžil vo výbore pobočky.a Uistil nás, že ak sa dáme k dispozícii, aj keď sa na to necítime, Jehova nám dá všetko, čo potrebujeme, aby sme zvládli akúkoľvek úlohu od neho. Vďaka tomuto otcovskému povzbudeniu sme s radosťou prijali pozvanie slúžiť na Srí Lanke.

Na novom mieste sa stretávame s ťažkosťami

V roku 1999 sme prišli do Kolomba, hlavného mesta Srí Lanky. Oproti pokojnému životu, ktorý sme mali na austrálskom vidieku, to bola obrovská zmena. Bola tam občianska vojna, chudoba, davy ľudí, žobráci a hovorilo sa tam zložitými jazykmi. No na Srí Lanke sa skrývali aj poklady – naši drahí bratia a sestry, ako aj nespočetne veľa pokorných ľudí, ktorí ešte nepočuli o Jehovovi.

Poslali nás do mesta Kandy, ktoré bolo postavené na nádhernej náhornej plošine obklopenej čajovými plantážami a dažďovými pralesmi. Je známe tým, že je v ňom mnoho budhistických chrámov. Väčšina miestnych nevedela nič o našom milujúcom Stvoriteľovi. Bratia v zbore hovorili po sinhalsky a tamilsky a v oboch týchto jazykoch sa konali zhromaždenia. Učiť sa po sinhalsky bolo pre nás ťažké, ale bratia a sestry a aj študenti Biblie si naše úsilie veľmi cenili, a to aj keď sme ich svojimi chybami veľakrát pobavili.

No jazyk nebol našou najväčšou prekážkou. Prvýkrát v živote sme sa stretli s ostrým odporom v službe. Raz nás obklopil rozzúrený dav. Niektorí z tých mužov pálili naše publikácie, zatiaľ čo ostatní mňa a jedného brata kopali a bili. Počas tohto otrasného zážitku sme sa modlili k Jehovovi, aby nám pomohol zostať pokojnými a pamätal na nás, ak by sme zomreli. Veľmi sa nám uľavilo, keď sa dav rozišiel. Ako sme odchádzali z dediny, celí sme sa triasli, ale ďakovali sme Jehovovi, že nás ochránil.

Časom sme Srí Lanku začali vnímať ako svoj domov. Hoci krajinu rozdeľovala vojna, hrialo nás pri srdci, keď sme videli, ako Jehova do svojej jednotnej rodiny priťahuje ľudí hladných po pravde. Na tento krásny ostrov máme veľa pekných spomienok. Po dvoch rokoch, čo sme tam slúžili, sa vláda poddala tlaku náboženských vodcov, a preto odtiaľ väčšina misionárov musela odísť.

Nasledujúce týždne boli mätúce a znepokojujúce. Kam teraz pôjdeme? Vedúci zbor nás pridelil na Papuu-Novú Guineu. V septembri 2001 sme dorazili do hlavného mesta Port Moresby.

Papua-Nová Guinea – krajina plná prekvapení

Aj keď Papua-Nová Guinea je k Austrálii najbližšie, kultúra a každodenný život na týchto miestach sa veľmi líšia. A tak sme si museli znova zvykať na nové prostredie. Naučili sme sa hovoriť jazykom tok pisin, ktorý je najrozšírenejší spomedzi viac než 800 jazykov v krajine.

Po troch rokoch v Popondette nás pridelili do krajskej služby. Nikdy nám nenapadlo, že by sme od Jehovu mohli dostať takúto úlohu. Vždy som si vážil prácu krajských starších a to, akými sú zrelými kresťanmi a dobrými učiteľmi, ale mal som pocit, že ja sa na to nehodím. Mojím cieľom vždy bola misionárska služba. Nad krajskou som ani len neuvažoval. Doteraz nemôžem uveriť, že Jehova ma poctil touto výnimočnou úlohou.

V mestách, ktoré sme navštívili, sme zvyčajne mali elektrinu a vodu, ako aj izbu s posteľou. Na odľahlých miestach sme často takéto vymoženosti nemali. Prespávali sme v malých chatrčiach, varili si vonku na ohni a kúpali sa v potokoch a riekach. No ak sa v ich okolí objavili krokodíly, nabrali sme si vodu do vedra a umyli sa pri chatrči.

V tejto forme služby sme potrebovali byť oveľa odolnejší než kedykoľvek predtým. Ale boli sme presvedčení, že ak použijeme svoju silu, vďaka Jehovovi to zvládneme. (Sudcovia 6:14) K mnohým zborom a skupinám bolo ťažké sa dostať, pretože boli roztrúsené v hustých lesoch, pobrežných močiaroch alebo horách. Cestovali sme malými lietadlami, na štvorkolkách, člnoch a často aj pešo.b

Keď sme chceli navštíviť zbor pri indonézskych hraniciach, museli sme prejsť viac ako 350 kilometrov po neupravených cestách. Na tejto ceste sme museli viac ako 200-krát prejsť cez potoky a rieky, cez ktoré väčšinou neviedli žiadne mosty. Za tie roky sme strávili nespočetné množstvo hodín vyhrabávaním a tlačením nášho vozidla z hustého lepkavého blata. No nakoniec sa nám podarilo doraziť k drahým bratom a sestrám, ktorí nás čakali so širokým úsmevom na tvári a jedlom v hrnci.

Keď sme malým jednomotorovým lietadlom cestovali vysoko do hôr, pilot často musel hľadať dieru v oblakoch, aby vôbec videl pristávaciu dráhu. Potom k nej klesol, aby sa pozrel, či tam nie sú deti alebo zvieratá. A my sme sa pripravili na drsné pristátie na zablatenej hrboľatej dráhe, ktorá bola nebezpečne situovaná na vrcholku vrchu vo výške cez 2 100 metrov. Niekedy jedinou možnosťou, ako odtiaľ odísť, bolo vzlietnuť z dráhy, ktorá končila na okraji útesu.c

Niekedy sme museli ísť strmými horskými chodníkmi alebo cez močariská. Často bolo horúco a vlhko a batohy sme mali plné publikácií a ďalších nevyhnutných vecí. Keďže sme na týchto cestách boli s bratmi a sestrami, mali sme vzácnu príležitosť navzájom sa povzbudiť a aj sa spolu veľa nasmiať.

Stotožňovali sme sa s pocitmi, ktoré apoštol Pavol opísal v 1. Tesaloničanom 2:8: „Tak sme vás milovali, že sme boli odhodlaní odovzdať vám... samých seba. Takými drahými ste sa pre nás stali.“ Zistili sme, že bratia a sestry by to isté urobili pre nás. Dokonca boli ochotní riskovať život, aby nás ochránili pred ozbrojenými kriminálnymi gangmi. Raz Leann ohrozoval muž oháňajúci sa mačetou. Nevedel som jej pomôcť, pretože som bol v inej časti dediny. Medzi Leann a toho muža sa rýchlo postavil jeden brat. Kým pribehli ostatní, aby toho nahnevaného muža spacifikovali, brat utrpel len malé zranenia. Jehova nám v tejto čoraz nebezpečnejšej krajine každý deň pomáhal, aby sme sa mohli duchovne starať o našich bratov a sestry.

Na Papue-Novej Guinei bolo málo zdravotníckych zariadení, a tak bolo pre nás náročné starať sa o zdravie. V roku 2010 Leann dostala život ohrozujúcu bakteriálnu infekciu, a preto sme kvôli naliehavej liečbe odleteli do Austrálie. Jehova nám aj v tejto situácii dal silu, aby sme zostali pokojní. Lekárskemu tímu sa nakoniec podarilo nájsť antibiotiká, ktoré zabrali. Jeden z lekárov povedal: „Doteraz ste pracovali vy pre Boha. A teraz pracuje on pre vás.“ Po mnohých mesiacoch sme sa vrátili naspäť.

Aj doma nás čaká veľa práce

Ešte asi rok potom sa Leann potrebovala vracať do Austrálie, aby sa ďalej liečila. V roku 2012 nám pobočka povedala, aby sme tam zostali a starali sa o svoje zdravie. Po tom, čo sme boli tak dlho preč, pre nás nebolo najťažšie uzdraviť sa fyzicky, ale správne sa nastaviť po duševnej a emocionálnej stránke. Bolo nám ľúto, že sme museli skončiť s krajskou službou a opustiť duchovnú rodinu, ktorú sme si tak zamilovali. Mali sme pocit, že sme nejako zlyhali a že pre Jehovu už nie sme takí užitoční. A tiež sme mali problém vnímať Austráliu ako domov. Podpora od duchovnej rodiny bola pre nás v tom čase veľmi dôležitá.

Po tom, čo sa Leann zotavila, sme začali slúžiť ako zvláštni priekopníci v meste Wollongong, ktoré je južne od Sydney, v štáte Nový Južný Wales. Asi o rok sme s radosťou prijali pozvanie do biblickej školy pre manželské páry (teraz škola pre zvestovateľov Kráľovstva). Potom nás australázijská pobočka vymenovala do krajskej služby. Niekoľko rokov sme navštevovali zbory a skupiny vo veľkých mestách, v izolovaných púštnych mestečkách a rybárskych dedinách. V súčasnosti máme na starosti zbory na suchom severozápade Austrálie a na celom Východnom Timore.

Po svojom boku mám úžasnú manželku, ktorá je duchovne zameraná a vždy ma podporuje. Je pre mňa tým najvzácnejším darom od Jehovu. Leann nikdy neváhala prijať akúkoľvek úlohu, a to bez ohľadu na to, aké ťažké alebo nepohodlné podmienky by priniesla. Keď sa jej niekto opýta, ako to zvláda, povie: „O všetkom hovorím Jehovovi.“ A potom, keď si číta Bibliu, necháva Jehovu, aby viedol jej myšlienky, pocity a správanie tým správnym smerom.

Nikdy som neoľutoval, že som svoj život zveril do Jehovových rúk a neusiloval sa o športovú kariéru vo svete. Presvedčil som sa, že Jehova nás dokáže vyškoliť na čokoľvek, čo si praje, ak úlohy od neho ochotne prijmeme. Tiež som sa naučil, že keď stojím pred nejakou výzvou alebo rozhodnutím, najprv by som sa mal pomodliť k Jehovovi o múdrosť a svätého ducha. Náš milujúci Otec Jehova nám dal bohatý a odmeňujúci život a tešíme sa na všetko ďalšie, čo s nami, hlinenými nádobami, ešte dosiahne. (2. Korinťanom 4:7)