Jehova vždy nájde východisko

Naša rodina bude vždy vďačná za vzácnu návštevu, ktorú sme dostali v roku 1976. Vtedy k nám prišiel strýko s manželkou. Keďže študoval Bibliu s Jehovovými svedkami, porozprával mojim rodičom, čo sa dozvedel z Biblie. Najprv sa zmienil o tom, čo Ježiš povedal o vtedajších náboženských vodcoch, ako sa o tom píše v 23. kapitole Matúša. Potom povedal, v čom sa im podobajú náboženskí vodcovia v dnešných dňoch. Moja mama bola oddaná katolíčka, a tak bolo pre ňu ťažké uveriť, že Ježiš náboženských vodcov tak otvorene odsúdil. No rozhodla sa, že si sama preskúma, čo sa píše v Biblii.

Žili sme v Litve, ktorá bola vtedy časťou Sovietskeho zväzu. Keďže vláda veľmi obmedzovala náboženskú slobodu, Bibliu malo len veľmi málo ľudí. Preto si ju mama požičala od farára, začala si ju čítať a presvedčila sa, že Ježiš naozaj odsúdil náboženských vodcov za ich pokrytectvo. Veľmi ju to zaujalo a premýšľala, čo ďalšie Biblia učí. A tak si začala čítať publikácie, ktoré dostala od Jehovových svedkov, ktorí študovali so strýkom.

Zakrátko naša rodina začala chodiť na zhromaždenia svedkov. Pretože ich činnosť bola zakázaná, konali sa na rôznych miestach v rôznom čase, niekedy v neďalekom lese. Mama bola pokrstená v roku 1978 a spolu s ňou bola pokrstená aj moja sestra Danguolė a ja. Sme dvojčatá a mali sme vtedy 15 rokov. Otec bol pokrstený o pár rokov neskôr.

Jehova mi zaobstaráva východisko už v mladosti

Mesiac po krste sme spolu s Danguolė začali mať v škole problémy pre našu kresťanskú neutralitu. Raz, keď boli všetci žiaci zhromaždení v školskom auditóriu, si učitelia všimli, že my dvaja sme sa nepostavili, keď hrala národná hymna. Učitelia o tom povedali riaditeľovi školy a ten o tom informoval tajnú políciu, známu ako KGB. Jej príslušníci čoskoro prišli k nám domov a začali nás vypočúvať.

Spolu s Danguolė sme boli neustále vystavení ateistickej propagande. Keď sme mali 16, naša trieda dostala za úlohu napísať esej na tému „Prečo neverím v Boha“. Keďže som sa s tou témou nestotožňoval, na kus papiera som napísal „Ja verím v Boha“ a položil som ho na lavicu. Keď učiteľka uvidela tento papier, nahnevala sa a skríkla: „Tak napíš, prečo v neho veríš!“ Bol som šťastný, že mi dovolila písať o tom, čomu verím, a aj moja sestra o tom začala písať. Keď dve dievčatá videli, o čom píšeme, tiež začali písať, prečo veria v Boha. To je len jeden príklad z mnohých, keď som videl, ako Jehova dokáže zaobstarať východisko v ťažkej situácii. (1. Korinťanom 10:13)

Bratia, ktorí mali na starosti našu činnosť, nám na jeden mesiac požičali knihu Od strateného raja k raju znovuzískanému, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Pokiaľ viem, v tom čase boli v celej Litve k dispozícii len štyri výtlačky tejto knihy, možno päť. S Danguolė sme si hovorili: „Keby sme si tak tú knihu mohli nechať!“ Ale keďže to nebolo možné, rozhodli sme sa, že si ju ručne prepíšeme. Boleli nás ruky, ale boli sme veľmi šťastní, že máme knihu, ktorá nám pomáhala posilňovať si vieru.

V roku 1982, krátko po tom, čo som dovŕšil 19 rokov, som bol za odmietnutie vojenskej služby odsúdený na dva roky väzenia. Byť vo väzení bolo veľmi ťažké, pretože okolo mňa boli samí zločinci. No bol som rád, že som sa občas mohol stretnúť s jedným bratom, ktorý bol v tom istom väzenskom tábore. Keď mi vypršal trest, vrátil som sa domov. No nebolo to poslednýkrát, čo som sa dostal do väzenia.

Nachádzam manželku, ktorá miluje Jehovu

Keď som sa v roku 1984 vrátil z väzenia, spoznal som Lidiju, peknú, duchovne zameranú sestru, ktorá bola z Ukrajiny, a vzali sme sa. Po svadbe sa Lidija presťahovala do Litvy. Keďže ona a celá jej rodina boli Jehovovi svedkovia, tiež si v škole veľa vytrpela. Počas týchto skúšok ju veľmi posilňovali príklady bratov a sestier, ktorí boli v koncentračných táboroch alebo vo vyhnanstve na Sibíri.

V 80. rokoch minulého storočia boli Jehovovi svedkovia v Litve stále pod zákazom. Preto keď bola nejaká svadba, často to bol zároveň aj dvojdňový zjazd. Tak to bolo aj v našom prípade. Popri gratuláciách našich hostí sme si vypočuli aj niekoľko prejavov, zaspievali desiatky našich piesní a dokonca sme si pozreli štyri drámy v kostýmoch. Ak si dobre pamätám, na svadbe bolo asi 450 ľudí, medzi ktorými boli naši príbuzní z celého Sovietskeho zväzu. A mali sme aj nepozvaných hostí, agentov KGB, no niekoľkí bratia ich spoznali.

Opäť na súde

Ak nejakého svedka prvé uväznenie neprevychovalo a stále nesúhlasil so sovietskou ideológiou, niekedy bol odsúdený znova. A tak som necelý rok po svadbe opäť stál pred súdom. Raz som strávil na súde celý deň, kým Lidija, ktorá čakala bábätko, bola v neďalekej nemocnici. No nedovolili mi ísť za ňou. Ale v iný deň, keď bola v súdnom procese pauza, som mohol ísť k nemocnici a postavil som sa pod okno jej izby. Otvorila ho a mali sme pár vzácnych chvíľ, aby sme sa povzbudili. Neskôr v ten deň ma odsúdili na tri roky väzenia.

Žiaľ, Lidija o dva dni potratila. Prežívala obrovskú emocionálnu bolesť. Povedala, že mala pocit, akoby ju niečo rozorvalo na dve časti. Okrem tejto tragédie sa musela vyrovnávať aj s ďalšími vecami. Musela sa prispôsobiť životu v inej krajine a bývať s mojimi rodičmi, ktorí hovorili len trochu po ukrajinsky alebo po rusky, čo boli jazyky, ktorými hovorila ona. No stále sa úplne spoliehala na Jehovu a moji rodičia robili všetko pre to, aby ju v tom ťažkom období emocionálne podporovali a s láskou sa o ňu starali.

Jehova mi ďalej zaobstaráva východisko

To, čo som sa naučil počas prvého uväznenia, ma pripravilo na to druhé. Jednou z vecí, ktoré mi pomohli, bolo to, že som zvestoval druhým. Napríklad keď boli väzni prevážaní vlakmi a autobusmi do väzenia, boli tam natlačení ako sardinky. Niekedy sa ich v priestore určenom pre päť až šesť ľudí tlačilo 15 až 20. Využil som túto príležitosť na to, aby som im povedal niečo z Biblie. Vysvetlil som, prečo som politicky neutrálny, prečo sa nezapájam do vojny a ako som sa za to dostal do väzenia. Povedal som im tiež, prečo si myslím, že je rozumné veriť, že Boh existuje.

Trest som si odpykával vo väznici v Marijampolė.a Pokiaľ viem, bol som jediným svedkom medzi 2 000 nebezpečnými zločincami. Bolo bežné, že väzni ohrozovali jeden druhého, bili sa, dokonca niekoho zabili. Mňa veľmi zbili iba raz. Hoci tam vládli drsné podmienky, snažil som sa povzbudzovať tých, ktorí boli na dne, a byť k nim súcitný. Také niečo bolo vo väzení vzácne.

Agenti KGB na nás vo väzení vyvíjali aj psychologický nátlak. Nejako sa dozvedeli, o čom sa moja rodina rozpráva doma v súkromí, a povedali mi o tom. Ale prekrútili to tak, aby to vyzeralo, že sú medzi nimi nezhody a hádajú sa. Hoci som týmto agentom nikdy neveril, to, čo hovorili o mojej rodine, som si mohol overiť, až keď som sa dostal z väzenia. (Matúš 10:16)

Raz jedna sestra poprosila svojho suseda, ktorého dobre poznala a ktorý pracoval ako strážnik, aby mi nenápadne odovzdal malú Bibliu v ruštine. V noci som si na malý kúsok papiera odpísal niekoľko veršov z Ježišovej Kázne na vrchu. Na druhý deň som si ich na väzenskom pracovisku opakovane čítal, keď ma nikto nevidel. Vďaka tomu som sa naučil Ježišovu Kázeň na vrchu naspamäť, hoci nebola v mojom rodnom jazyku. Neskôr väzenskí dozorcovia Bibliu našli a zhabali. Ale Ježišove slová som už mal v mysli i v srdci.

Lidija mi v tom čase bola obrovskou oporou. Takmer každý deň mi napísala nejaký povzbudzujúci list. Ja som jej mohol odpísať len dvakrát za mesiac. Hoci to bolo len tak málo, povedala mi, že listy, ktoré som jej posielal, ju uisťovali o troch dôležitých veciach: že som nažive, že som verný Jehovovi a že ju stále milujem.

Jehova ma vypočul a postaral sa o východisko

Raz jedna pracovná skupina väzňov požadovala, aby im vedenie väznice zlepšilo pracovné podmienky. Dovtedy odmietli pracovať. Za túto vzburu boli, samozrejme, prísne potrestaní. Potom väzenskí dozorcovia mňa a ďalších osobne informovali, že sme boli pridelení do novej pracovnej skupiny, ktorá nahradí rebelov.

Keby som odmietol svoje nové zaradenie, čakal by ma tvrdý trest. Ale ak by som ho prijal, väzni by ma považovali za zradcu a pomstili by sa mi za to. Mohlo to znamenať, že ma zbijú alebo dobodajú na smrť. Bolo to pre mňa hrozne ťažké. Cítil som sa ako vo zveráku a nevedel som, čo mám robiť. (2. Kroník 20:12) Preto som Jehovu úpenlivo prosil, aby mi pomohol.

Zrazu ma jeden väzeň z pôvodnej pracovnej skupiny požiadal, aby sme spolu s ďalšími väzňami šli za vedúcim dielne. S týmto väzňom sme neboli nejakými priateľmi, len sme spolu pracovali. No trval na tom, aby som zostal v pôvodnej skupine. Vznikla medzi nimi prudká hádka. Nakoniec nás tento vedúci, ktorý bol vždy neústupný, vyhnal z kancelárie, ale dovolil mi zostať v pôvodnej skupine. Pocítil som nesmiernu úľavu. (2. Petra 2:9) Po celý čas, čo som bol vo väzení, som nikdy nevidel, aby sa nejaký väzeň tak oduševnene postavil za iného väzňa. Naučil som sa, že Jehova môže použiť kohokoľvek na to, aby nám pomohol a tak vypočul naše modlitby.

Jehova zaobstaral východisko aj Lidiji

Rád vám vysvetlím, čo musela zvládnuť Lidija, kým som bol vo väzení. Potrebovala prácu. Ale pretože mala manžela vo väzení, väčšina zamestnávateľov ju nechcela prijať, lebo sa obávali, že im bude KGB robiť problémy. Nakoniec si našla prácu, v ktorej robila 12 hodín denne a starala sa o 30 detí. Bolo to pre ňu veľmi vyčerpávajúce. Ale Jehova jej na to každý deň dával silu. Okrem toho bratia a sestry z celej krajiny cestovali stovky kilometrov, aby s ňou strávili nejaký čas, povzbudili ju a priniesli jej naše publikácie v ruštine. Nikdy sa necítila sama.

Slúžime Jehovovi ako rodina

Keď som prišiel z väzenia, pomáhal som organizovať prekladanie našich publikácií do litovčiny, ktoré ešte stále prebiehalo v ilegalite. O niekoľko rokov sa Sovietsky zväz rozpadol a naša činnosť v Litve bola zákonne zaregistrovaná. Krátko nato tu bola zriadená prekladateľská kancelária. Aj keď cesta tam trvala viac ako hodinu a pol, bol som šťastný, že môžem pomáhať s prekladom. Cestoval som tam každý týždeň celých päť rokov.

V auguste 1997 sme boli spolu s Lidijou pozvaní, aby sme slúžili v pobočke Jehovových svedkov v Litve, čiže v Bételi. Boli sme nadšení! Mali sme dve dcéry, deväťročnú Oxanu a päťročnú Svajūnė. Dostali sme tri dni na to, aby sme sa presťahovali do bytu v blízkosti Bételu a zapísali Oxanu do novej školy.

Ako sme dokázali zosúladiť starostlivosť o deti so službou v Bételi? Každé ráno som cestoval do Bételu a Lidija za mnou prišla, keď dievčatá odišli do školy. Potom sa Lidija vrátila domov ešte pred tým, ako dcéry prišli zo školy, aby sa doma cítili príjemne.

Celá naša rodina sa vždy tešila na piatkový večer. Vtedy sme spolu varili, upratovali, mali sme rodinné uctievanie a robili sme niečo zábavné. Chodili sme aj na výlety do hôr, k moru alebo do iných Bételov v Európe. Chceli sme, aby naše dievčatá vnímali Jehovovo stvorenie a spoznali bratov a sestry z iných krajín. Spolu s Lidijou sme hrdí na naše dcéry. Obe začali slúžiť ako pravidelné priekopníčky, keď mali 15. Oxana a jej manžel Jean-Benoit teraz slúžia v prekladateľskej kancelárii v Litve a Svajūnė so svojím manželom Nicolasom slúži v Bételi vo Francúzsku.

Spolu s Lidijou sme sa naozaj stali „jedným telom“, a to hlavne preto, že služba Jehovovi bola v našom živote vždy na prvom mieste. (Efezanom 5:31; Kazateľ 4:12) Hoci sme boli veľa rokov „utláčaní“ a prenasledovaní, nikdy sme neboli opustení ani „zahnaní do kúta“. (2. Korinťanom 4:8, 9) Znovu a znovu sme videli, ako nám Jehova poskytuje východisko, a sme si istí, že to bude robiť aj naďalej.