Slúžiť v priaznivom aj ťažkom čase
Rozpráva Hal Bentley
SKONČILI sa prípravy na krajský zjazd Jehovových svedkov v malej dedinke v Ňasku (teraz Malawi). Krajský dozorca spolu s oblastným dozorcom naposledy prezerali pódium z trávy a bambusu a domčeky na prenocovanie. Náhle ich obklopil dav, ktorý sa skrýval v blízkom kroví. Dav podpálil domčeky a pódium a násilím odviedol bratov k domom, kde bývali.
Manželka oblastného dozorcu, Joyce Bentleyová, pribehla, aby videla, čo sa deje. Odsotili ju. Vodca davu kričal, že mzungu (beloch) musí ihneď preč. Dav nám nedovolil vziať si veci a násilím nás posadil do nášho landrovera. Zhŕkli sa okolo vozidla — muži, ženy i deti — a vrieskali: „Pitani mzungu“ (Choď preč, beloch) a „Kwacha“ (Sloboda). Čakali sme, že landrover prevrátia, a potichu sme sa modlili k Jehovovi. Ale dav sa zmenšil a my sme zamierili na najbližšiu policajnú stanicu v Mzimbe, asi 50 kilometrov odtiaľ.
Neskôr sme sa vrátili v sprievode jedného policajného úradníka. Aj inde boli nepokoje, takže bol jediný, koho mohli uvoľniť. Na mieste, kde nás dav napadol, sme našli vlajku malawijskej kongresovej strany a na hlinenom múre vyškrabané písmená MSK. Keď však policajt prehovoril s miestnymi obyvateľmi, dovolili nám naložiť si svoje veci do landrovera.
Našli sme aj krajského dozorcu Rightwella Mosesa a jeho manželku. Počas akcie davu utiekla do buša. Ale Rightwella skoro utopili v neďalekej rieke. Dav tiež pobral všetky potraviny pripravené pre zjazd. Potom prinútili bratov ísť niekoľko kilometrov jedným smerom a sestry s deťmi opačným smerom, kým sa dav neunavil a neopustil ich.
Táto príhoda bola jednou z mnohých, ktoré vyvrcholili zákazom diela v Malawi, čo viedlo ku krutému prenasledovaniu Jehovových svedkov — k zabíjaniu, surovému bitiu, znásilňovaniu žien a väzneniu.
Prečo sme boli v Malawi?
Narodil som sa 28. júna 1916 ako najmladší z piatich detí v Leedse, v anglickom Yorkshire. Neboli sme nábožnou rodinou a nechodili sme do kostola.
V roku 1939, keď vypukla 2. svetová vojna, obaja rodičia už boli mŕtvi. V júni 1940, práve keď som mal dvadsaťštyri rokov, som si obliekol uniformu a päť rokov som slúžil v rôznych mechanizovaných jednotkách. Počas rokov, keď som sedával v guľometných hniezdach na severnom pobreží Anglicka, často som premýšľal o Bohu a pýtal som sa, prečo tvorca tejto krásy vzbudzujúcej posvätnú úctu, pripúšťa také násilie, krviprelievanie a utrpenie medzi ľuďmi. Až po prepustení z armády som našiel odpoveď na mnoho otázok, ktoré ma dlho trápili.
Jedného studeného zimného večera v tom roku niekto zaklopal na moje dvere. Keď som otvoril, videl som staršieho pána, ktorý začal hovoriť o Biblii. To viedlo k biblickému štúdiu a čoskoro aj k môjmu krstu v apríli 1946. V roku 1949 som nechal zamestnanie a stal som sa priekopníckym služobníkom Jehovových svedkov.
Potom som viac ako tri roky slúžil v londýnskom bételi a v roku 1953 som bol pozvaný do 23. triedy Biblickej školy Strážnej veže Gileád v Južnom Lansingu v štáte New York, aby som sa vyškolil za misionára. V patričnom čase som nastúpil do misionárskeho pridelenia vo vtedajšom Ňasku. Neskôr som bol vyslaný do oblastného diela. Päť rokov som cestovával touto krásnou krajinou ako slobodný mladý muž. Obľúbil som si tamojších ľudí, ktorí boli šťastní a pohostinní, hoci väčšina nemala skoro nijaký hmotný majetok okrem kukuričných políčok, niekoľkých sliepok a kôz alebo ošípaných. Niektorí boli výbornými rybármi. Býval som s nimi v ich skromných príbytkoch z hliny a tyčí a chodil som s nimi hlásať z dediny do dediny. Radoval som sa tiež z ich spoločenstva pri zjazdoch pod šírym nebom, keď sedeli so svojimi rodinami a sústredene sledovali rečníka, hoci niekedy pršalo, len sa tak lialo.
Keď som sa zdržiaval v dedine, každý, mladý i starý, prišiel, osobne ma pozdravil a povedal: „Moni, muli bwandži?“ (Buď zdravý, ako sa máš?) A keď som prechádzal z dediny do dediny, ľudia prestávali okopávať pole a zdravili ma.
Každý zbor, ktorý som navštívil spolu s krajským dozorcom, postavil dom osobitne pre mňa. Niekedy bol dôkladný, z tyčí, so slamenou strechou, ktorú som si veľmi cenil. Ale zistil som, že to istý čas trvá, kým sa taká strecha stane vodotesná!
Raz mi bratia postavili domček, celý zo silnej slonej trávy. Mal tri strany. Ako štvrtá poslúžil môj landrover. Bolo to v údolí rieky Shire, kde je po celý rok horúco a moskyty pracujú, dalo by sa povedať, na smeny, a nedajú pokoj ani vo dne ani v noci. Bez ochrannej siete a repelentu sa to prakticky nedalo vydržať.
Pripája sa ku mne životná družka
V roku 1960 sa ku mne pripojila manželka, Joyce Shawová, ktorá predtým slúžila ako misionárka v Ekvádore. Po niekoľkých rokoch, v ktorých som sa tešil z daru slobodného života, bol som požehnaný iným darom — manželstvom, ktoré si hlboko cením i po tridsiatich rokoch. S Joyce sme zažili mnoho požehnaných, vzrušujúcich, spoločných skúseností.
Raz bratia postavili z tyčí a trávy most cez potok, aby som sa dostal do dediny, kde som mal premietnuť film Spoločnosti „Spoločnosť nového sveta v činnosti“. Ale príves landrovera sa na moste zachytil o nejakú tyč. Bratia bez váhania príves odpojili, takže som mohol zísť z mosta, a príves potom dotlačili. Predstavenie sa vydarilo.
Niekedy boli rieky priširoké na premostenie. Vtedy bratia z landrovera všetko vyložili — prenosný generátor, premietačku, filmy, lôžko — a prebrodili rieku, zatiaľ čo mňa preniesol jeden zdatný brat na chrbte. Dve sestry preniesli Joyce. Niektoré rieky boli veľmi hlboké. Vtedy sme sa prepravovali na núdzovom člne, vyrobenom zo silnej doskovej podlahy, pripevnenej na ôsmich až desiatich veľkých sudoch. Dvaja prievozníci nás potom pretiahli lanom.
Bratia z Malawi boli veľmi ochotní a láskaví a zaobchádzali s nami s hlbokou úctou. Na jednom mieste sa nám miestni obyvatelia vyhrážali, že spália dom, v ktorom sme bývali. Bratia preto celú noc nespali, aby nás chránili. Ešte pred zákazom Jehovových svedkov v roku 1967 vznikali nebezpečné situácie, ako napríklad tá, ktorú som opísal na začiatku. Mnoho malawijských bratov a sestier by bolo dalo za nás život.
Raz som pracoval z domu do domu s bratom, ktorý mal na čele veľkú hrču. Pred niekoľkými dňami bol veľmi zbitý. Pri jednom dome pokojne vydal znamenité svedectvo jeho majiteľovi. Keď sme odišli, povedal: „To bol ten človek, čo ma tak zbil.“ Pripomenul som si Pavlove slová: „Nikomu neodplácajte zlé zlým... Stále premáhaj zlo dobrom.“ — Rimanom 12:17–21.
Rozširujeme svoju službu
Zatiaľ čo sme ešte boli v Malawi, často sme s Joyce navštevovali susedný Mozambik. Jej znalosť španielčiny získaná v Ekvádore nám bola užitočná, lebo Portugalci jej rozumeli. Časom sme sa obaja naučili hovoriť portugalsky. Mozambik sme ďalej navštevovali zo svojho nasledujúceho pridelenia v Zimbabwe. Katolícka cirkev tvrdo odporovala zvestovateľskému dielu a vyvolávala ťažkosti. Ale v nasledujúcich desiatich rokoch sme často pocítili Jehovovu láskyplnú starostlivosť a ochranu, keď sme tam hľadali ľudí podobných ovciam.
Počas jednej zo svojich návštev v Mozambiku išli sme k záujemkyni severne od prístavu Beira. Jej sestra z Portugalska jej napísala a rozprávala niečo o podivuhodných veciach, ktoré sa dozvedela na štúdiu s Jehovovými svedkami. Pani si to overila v Biblii, a dokonca začala o tom hovoriť so susedmi. Ale jediná adresa, ktorú sme mali, bolo meno garáže, kde pracoval jej manžel.
Keď sme sa priblížili ku vchodu do dielne, jeden muž sa nás spýtal, čo môže pre nás urobiť. Pýtali sme sa na manžela tej panej. Ukázal na mechanika, ktorý pracoval v aute, a rýchlo odišiel. Mechanikovi sme sa predstavili a povedali sme mu, že by sme radi navštívili jeho manželku. Bol veľmi nervózny. Keď nás odprevádzal domov, povedal nám, že muž, s ktorým sme predtým hovorili, ide ohlásiť náš príchod miestnemu veliteľovi PIDE (tajnej polícii). Vošli sme do pasce. Povedal tiež, že manželka je pre svoju zvestovateľskú činnosť už istý čas pod policajným dozorom a že zachytili list, ktorým sa oznamovalo, že ju navštívime. Vzali jej Bibliu, ale ona si múdro schovala inú. Priviedli aj katolíckeho biskupa, ktorý sa pokúsil presvedčiť ju, aby prestala hovoriť o Jehovovi a o kráľovstve.
Keď sme sa so záujemkyňou stretli, v návale citov objala Joyce. Prosila manžela, aby nám dovolil zostať u nich, ale on odmietol a vrátil sa do práce. Krátku návštevu sme využili čo najlepšie, povzbudili sme ju z Biblie a pochválili jej pevný postoj. Aby sme jej nespôsobili ďalšie ťažkosti, pobrali sme sa preč, ale sľúbili sme, že sa vrátime neskôr, keď sa situácia zlepší. Keď sme opúšťali dom a tiež keď sme tankovali v garáži, všimli sme si, že sme sledovaní; ale neboli sme zatknutí. Potom sme išli do Beiry a navštívili sme tamojší zbor, kým sme sa vrátili do Zimbabwe. O niekoľko mesiacov sme boli späť a mohli sme si so záujemkyňou, s jej manželom a dcérou zajesť. Neskôr sa dala počas návštevy v Portugalsku pokrstiť a stala sa horlivou zvestovateľkou kráľovstva.
Ďalej smerom na sever sme často navštevovali miesta ako Quelimane, Nampula a malý prístav Nacala. V Nacale sme navštevovali rodinu Soaresovcov. Pán Soares prvý raz počul o pravde v Portugalsku. Ale keď sa vysťahoval do Mozambiku, bratia v Lourenco Marques (teraz Maputo), hlavnom meste Mozambiku, študovali s ním i s jeho rodinou. Mali veľké ocenenie pre to, že sme boli ochotní cestovať stovky kilometrov, aby sme navštívili osamotenú rodinu. Robili pekné pokroky. Neskôr sa presťahovali do Južnej Afriky, kde dcéra Manuela slúži v bételi ako prekladateľka do portugalčiny.
Mnoho ráz sme navštívili zbor v Lourenco Marques. Znamenalo to cestovať 1 100 kilometrov z Blantyre po nerovných horských cestách. Dvakrát sme mali vážne problémy s autom a museli nás odtiahnuť do Salisbury (teraz Harare). Napriek tomu bolo veľmi radostné pozorovať, ako zo skupinky v Lourenco Marques rastie znamenitý zbor, hoci pracovali pod zákazom. Malé krajské zjazdy sa konali pravidelne. Museli sa však uskutočňovať v buši, ako by bratia boli len veľká skupina výletníkov. Niekoľkokrát sa zjazd konal za hranicou v Nelspruite v Južnej Afrike. To pomohlo bratom z Maputa, aby si ocenili Jehovovu organizáciu a duchovne rástli.
Aj zbor v Beire zosilnel. Politické zvraty v Mozambiku spôsobili, že bratia z tejto krajiny sú rozptýlení v Portugalsku, Južnej Afrike, Kanade, Brazílii, Spojených štátoch a inde. Všetka zásluha patrí Jehovovi, ktorý ‚dáva semenu vzrast‘. (1. Korinťanom 3:6, 7) Desať rokov sme mali prednosť pomáhať bratom v Mozambiku pod portugalskou vládou. Keď sa obzrieme späť, žasneme, ako nám Jehova otváral dvere.
Pri jednej návšteve v Nampule na severe nás zatkol člen PIDE. Zabavili nám všetku literatúru vrátane Biblií a povedali nám, že nás už nikdy nepustia do Mozambiku. Napriek tomu sme s Jehovovou pomocou mohli pricestovať do tejto krajiny ešte mnohokrát. Zakaždým, keď sme prišli na hranicu, prosili sme Boha o pomoc a vedenie, aby sme mohli vykonať jeho vôľu a poskytnúť svojim bratom v tejto krajine veľmi potrebné povzbudenie a školenie.
V roku 1979 sme boli premiestnení do Botswany. Je rozľahlá, asi ako polovica Juhoafrickej republiky. Keďže veľkú časť zaberá púšť Kalahari, obyvateľov je necelý milión. Mali sme tam napríklad prednosť pomáhať pri stavbe sály kráľovstva a misionárskeho domova v hlavnom meste Gabarone. Ďalšou prednosťou bolo pomáhať portugalsky hovoriacim uprchlíkom z Angoly a študovať s nimi Bibliu.
Pomohli sme tiež niekoľkým mladistvým zo Zimbabwe. V tejto susednej krajine Jehovovi svedkovia mohli na zvláštne povolenie vyučovať Bibliu na niektorých školách. To vyvolalo u týchto mladých ľudí záujem. Keď sa neskôr presťahovali do Botswany, ozvali sme sa im a oni požiadali o štúdium Biblie. Ich rodičia však boli proti tomu, takže mladí chodili študovať do misionárskeho domova. Robili znamenité pokroky a stali sa pokrstenými svedkami.
Keď sa obzriem na 41 rokov služby celým časom v ôsmich krajinách, som hlboko vďačný Jehovovi za mnohé požehnania, z ktorých sa teším. Nebolo to ľahké, ale pre Joyce i pre mňa znamenalo veľkú radosť pomáhať mnohým zaujať pevný postoj pre kráľovstvo, a vidieť úžasný pokrok napriek mnohým problémom a tvrdému odporu. Skutočne sme ‚hlásali slovo, bezodkladne sa toho držali v priaznivom aj v ťažkom čase‘. Naozaj, služba celým časom je obohacujúcou skúsenosťou a veľkou prednosťou. Zo srdca ju odporúčame všetkým, ktorí si môžu usporiadať svoj život tak, aby sa z nej mohli radovať. — 2. Timotejovi 4:2.
[Mapa na strane 21]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
ANGOLA
ZAMBIA
MALAWI
Mzimba
Blantyre
MOZAMBIQUE
Nacala
Beira
Maputo
ZIMBABWE
Harare
NAMIBIA
BOTSWANA
Gabarone
SOUTH AFRICA
INDIAN OCEAN
600 km
400 mi
[Obrázok na stranách 24, 25]
Keď boli rieky príliš hlboké, preťahovali nás dvaja prievozníci pomocou lán