Maj správny názor na Božie milosrdenstvo
LEKÁR bol láskavý a veľmi starostlivý. Podľa jeho najlepšieho úsudku pacientka naliehavo potrebovala operáciu, aby prežila. Keď táto pacientka váhala a začala hovoriť o transfúzii krvi, bol prekvapený. Keď mu vysvetlila, že z náboženských dôvodov nemôže dať súhlas na operáciu s transfúziou krvi, bol ohromený. Lámal si hlavu nad tým, ako jej pomôcť. Napokon, mysliac si, že našiel vhodný spôsob, povedal: „Viete, keď neprijmete transfúziu krvi, zomriete. A to vy predsa nechcete, však?“
„Pravdaže nie,“ odpovedala pacientka.
„Ale zdá sa, že keby ste prijali transfúziu krvi, konali by ste proti svojmu náboženskému presvedčeniu, ktoré je pre vás tiež dôležité. Mám návrh. Prečo neprijať transfúziu krvi, a tak si zachrániť život? Potom sa vyznáte Bohu, že ste zhrešili, a budete sa kajať. Tak sa uzdravíte aj v náboženskom ohľade.“
Tento dobromyseľný lekár sa domnieval, že našiel dokonalé riešenie. Uvedomoval si, že jeho pacientka verí v milosrdného Boha. Bola to istotne vhodná príležitosť, aby využila Božie milosrdenstvo. Ale bol jeho návrh taký rozumný, ako sa zdal?
Uvažujeme niekedy podobne?
Niekedy možno zistíme, že uvažujeme podobne ako spomenutý lekár. Možno nás vystrašila nejaká nečakaná vlna odporu v škole alebo v zamestnaní. Alebo sme pod tlakom urobiť niečo, čo je v rozpore s naším svedomím, a dostaneme sa do rozpakov. Keď sme zaskočení, môžeme mať sklon vybrať si tú najľahšiu cestu a urobiť to, o čom vieme, že je nesprávne, s úmyslom neskôr poprosiť o odpustenie.
Alebo niekto môže byť pokúšaný svojimi hriešnymi sklonmi. Napríklad mladý muž sa môže ocitnúť v situácii, keď je silne pokúšaný dopustiť sa nemravnosti. Namiesto toho, aby bojoval proti nesprávnej túžbe, môže sa vzdať, a to s úmyslom, že s Bohom dá veci do poriadku neskôr. Niektorí šli dokonca tak ďaleko, že sa dopustili vážneho hriechu, hoci si uvedomovali, že pravdepodobne budú vylúčení z kresťanského zboru. Uvažovali zrejme takto: ‚Nechám prejsť nejaký čas. Potom sa budem kajať a budem prijatý späť.‘
Všetky tieto situácie majú spoločné dve veci. Po prvé, niektorí sa radšej vzdajú, než aby bojovali o to, čo je správne. Po druhé, domnievajú sa, že po tom, čo sa dopustili nesprávneho konania, Boh im automaticky odpustí, hneď ako ho o to poprosia.
Aký je správny názor?
Vidno z toho správne pochopenie Božieho milosrdenstva? Nuž, uvažuj chvíľu o tom. Ježiš povedal: „Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život.“ (Ján 3:16) Apoštol Ján vysvetlil, ako toto milosrdenstvo pôsobí, keď povedal: „Píšem vám toto, aby ste nezhrešili. Ak niekto predsa zhreší, máme u Otca pomocníka, Ježiša Krista, spravodlivého.“ (1. Jána 2:1) Ak teda pre nedokonalosť zhrešíme, môžeme sa k Bohu približovať v modlitbe a prosiť o odpustenie na základe obete Ježiša Krista.
Znamená to však, že nezáleží na tom, či hrešíme, alebo nie, ak potom prosíme o odpustenie? Sotva. Spomeň si na prvé slová citátu: „Píšem vám toto, aby ste nezhrešili.“ Ďalšie Jánove slová v tomto verši ukazujú, aké láskyplné opatrenie Jehova urobil vzhľadom na našu nedokonalosť. Napriek tomu sa však musíme zo všetkých síl snažiť vyhnúť sa hriešnemu konaniu. Inak by sme prejavovali žalostnú neúctu k Božej láske, asi ako tí, o ktorých Júda hovoril, že využívajú Božiu nezaslúženú láskavosť na ospravedlnenie voľného správania. — Júda 4.
Keby sme považovali Božie milosrdenstvo za istý druh záchrannej siete, ktorá nás pri páde vždy zachytí — bez ohľadu na to, čo robíme — začali by sme ho pokladať za niečo všedné a mohlo by sa nám zrazu zdať, že hriech nie je až taký zlý. To je však ďaleko od pravdy. Apoštol Pavol povedal Títovi: „Veď bola zjavená Božia nezaslúžená láskavosť, ktorá prináša záchranu ľuďom každého druhu a poúča nás, aby sme odvrhli bezbožnosť a svetské žiadosti a žili uprostred tohto terajšieho systému vecí so zdravou mysľou a spravodlivosťou a zbožnou oddanosťou.“ — Títovi 2:11, 12.
Ocenenie pre Božie milosrdenstvo dával Pavol najavo tým, ako bojoval proti svojej nedokonalosti. Povedal: „Bijem svoje telo a vediem ho ako otroka, aby som sa potom, keď som zvestoval iným, sám nejako nestal neschváleným.“ (1. Korinťanom 9:27) Pavol nepovažoval jednoducho za samozrejmosť, že z času na čas zhreší. A čo my?
Ježišov názor
Pri jednej príležitosti Ježiš ukázal, ako sa pozerá na kompromisy, keď ide o to, čo je správne, a na hľadanie ľahšej cesty iba preto, aby sa človek vyhol utrpeniu. Keď začal hovoriť učeníkom o svojej blížiacej sa obetnej smrti, Peter sa pokúsil odradiť ho a povedal: „Buď k sebe láskavý, Pane, to sa ti vôbec nestane.“ Aká bola Ježišova reakcia? „Choď za mňa, Satan! Si mi dôvodom na potknutie, lebo nemyslíš Božím myslením, ale ľudským.“ — Matúš 16:22, 23.
Ježiš dôrazne pokarhal Petra, a tým dal jasne najavo, že odmieta ísť ľahšou cestou, ku ktorej patrí konanie v rozpore s Božou vôľou. Správa ukazuje, že bez zakolísania šiel po správnej ceste, pričom stále podstupoval útrapy z rúk Satana. Nakoniec sa mu posmievali, bolestivo ho bili a keď zomieral, trpel v mukách. No nedopustil sa kompromisu, a preto mohol dať svoj život ako výkupné za nás. Určite to všetko nevydržal len preto, aby sme my mohli byť ‚k sebe láskaví‘, keď nastanú ťažkosti alebo keď sme v pokušení!
O Ježišovi bolo povedané: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si nezákonnosť.“ (Hebrejom 1:9) Ľahký únik z ťažkostí sa zvyčajne spája s nezákonnosťou. Preto ak naozaj nenávidíme nezákonnosť — tak ako ju nenávidel Ježiš — vždy odmietneme kompromis. V knihe Príslovia Jehova hovorí: „Buď múdry, syn môj, a rozradostňuj moje srdce, aby som mohol dať odpoveď tomu, ktorý sa mi vysmieva.“ (Príslovia 27:11) Ježišova vyrovnaná, ale nekompromisná spravodlivosť spôsobila Jehovovmu srdcu veľkú radosť. My môžeme Jehovu podobne potešiť, keď nasledujeme Ježišovu dráhu rýdzosti. — 1. Petra 2:23.
Školení vytrvalosťou
Apoštol Peter napísal: „Z tohto sa veľmi radujete, hoci ste boli teraz na chvíľku, ak to musí byť, zarmútení rôznymi skúškami, aby vyskúšaná akosť vašej viery, omnoho hodnotnejšia ako zlato, ktoré sa pomíňa, hoci je skúšané ohňom, bola nájdená ako príčina na chválu a slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista.“ (1. Petra 1:6, 7) Keďže sme nedokonalí a žijeme v tomto Satanovom svete, stále sa budeme stretávať so skúškami a s pokušením. Ako ukazuje Peter, skúšky a pokušenia môžu slúžiť dobrému účelu. Skúšajú našu vieru, ukazujú, či je slabá, alebo silná.
Slúžia aj na naše školenie. Ježiš sa ‚naučil poslušnosti z toho, čo vytrpel‘. (Hebrejom 5:8) My sa tiež môžeme naučiť poslúchať, ako aj spoliehať sa na Jehovu, ak vytrvávame v skúškach. A tento učebný proces bude pokračovať, kým sa nezavŕši, ako povedal Peter: „Boh... sám dokončí vaše školenie, upevní vás, posilní vás.“ — 1. Petra 5:10.
No ak by sme sa v skúškach dopúšťali kompromisov, dávali by sme tým najavo, že sme zbabelí alebo slabí, že nemáme silnú lásku k Jehovovi a k spravodlivosti alebo že nám chýba sebaovládanie. Každá takáto slabosť by vážne ohrozila náš vzťah k Bohu. V našom prípade by naozaj mohlo platiť Pavlovo varovanie: „Lebo ak úmyselne hrešíme po prijatí presného poznania pravdy, nezostáva už žiadna obeť za hriechy.“ (Hebrejom 10:26) O čo lepšie, než poddať sa slabosti a riskovať stratu vyhliadky na život, je nehrešiť!
Bezvýhradná rýdzosť
Za dní proroka Daniela hrozila trom Hebrejom smrť v ohni, ak nebudú uctievať modlu. Ich odpoveď? „Ak to má byť, náš Boh, ktorému slúžime, je schopný nás oslobodiť. Oslobodí nás z horiacej ohnivej pece a z tvojej ruky, ó, kráľu. Ale ak nie, nech je ti známe, ó, kráľu, že tvojim bohom neslúžime a zlatý obraz, ktorý si postavil, uctievať nebudeme.“ — Daniel 3:17, 18.
Takýto postoj zaujali preto, že chceli robiť to, čo je správne. Ak by to viedlo k ich smrti, nech sa tak stane. Mali dôveru vo vzkriesenie. Ak by ich však Boh vyslobodil, tým lepšie. Ale ich pevný postoj bol bezvýhradný. Tak by to u Božích služobníkov malo byť vždy.
Aj v našej dobe niektorí z tých, čo odmietli dopustiť sa kompromisu, boli väznení, mučení, ba aj zabití. Ďalší priniesli hmotné obete; radšej zostali chudobní, než aby zbohatli na úkor správnych zásad. A čo sa stalo so ženou, ktorá bola spomínaná na začiatku tohto článku? Vážila si lekárovu láskavú, hoci chybnú pohnútku, ale neurobila kompromis vo svojej viere. Naopak, úcta k Jehovovmu zákonu ju viedla k tomu, že odmietla operáciu. Našťastie, predsa sa len uzdravila a pokračovala v aktívnej službe Jehovovi. Keď zaujala pevný postoj, nevedela, aký bude výsledok, ale bola rozhodnutá nechať celú záležitosť v Jehovových rukách.
Čo jej pomohlo, aby zostala pevná napriek tlaku? Nesnažila sa spoliehať na svoju silu, čo by nemal robiť žiaden Boží služobník. Pamätaj, že „Boh je pre nás útočišťom a silou, pomocou, ktorá sa pohotovo nájde v tiesňach“. (Žalm 46:1) Keď sme v skúške, o čo lepšie je obrátiť sa k Bohu o pomoc, než zhrešiť a potom sa musieť k nemu obracať o milosrdenstvo!
Kiež nikdy nezľahčujeme Božie milosrdenstvo. Skôr si pestujme pravú túžbu robiť to, čo je správne, napriek ťažkostiam. Prehĺbi to náš vzťah k Jehovovi, dá nám školenie, ktoré potrebujeme pre večný život, a ukáže správnu úctu k Božiemu milosrdenstvu. Takéto múdre konanie spôsobí radosť srdcu nášho nebeského Otca.
[Obrázok na strane 24]
Absolútna dôvera vo vzkriesenie pomohla trom Hebrejom zachovať si rýdzosť