Taktne a zároveň pevne

TAKTNOSŤ je schopnosť zaobchádzať s druhými ľuďmi tak, aby sa zbytočne necítili dotknutí. K tomu patrí vedieť, ako a kedy čo povedať. To neznamená, že máš robiť ústupky v tom, čo je správne, alebo prekrúcať fakty. Taktnosť by sa nemala zamieňať ani so strachom z človeka. — Prísl. 29:25.

Ovocie ducha je tým najlepším podkladom na taktnosť. Človek, ktorý je motivovaný láskou, nechce druhých dráždiť; chce im pomáhať. Ten, kto je láskavý a mierny, si počína citlivo. Človek, ktorý je pokojamilovný, hľadá spôsoby, ako podporiť dobré vzťahy s druhými. I keď sa druhí správajú hrubo, ten, kto je zhovievavý, si zachová pokoj. — Gal. 5:22, 23.

No niektorí ľudia sa nad biblickým posolstvom pohoršia bez ohľadu na to, ako je predložené. Keďže u väčšiny Židov v prvom storočí sa prejavoval zlý stav srdca, Ježiš Kristus sa pre nich stal „kameňom potknutia a skalným masívom pohoršenia“. (1. Petra 2:7, 8) Ježiš v súvislosti so svojou činnosťou oznamovania Kráľovstva povedal: „Prišiel som, aby som zapálil oheň na zemi.“ ​(Luk. 12:49) A posolstvo o Jehovovom Kráľovstve, ktoré poukazuje na to, že ľudia by mali uznať zvrchovanosť svojho Stvoriteľa, je naďalej pálčivou spornou otázkou, pred ktorou stojí ľudstvo. Mnohí ľudia sa pohoršujú nad posolstvom, že Božie Kráľovstvo čoskoro odstráni súčasný skazený systém vecí. No my poslúchame Boží pokyn a ďalej zvestujeme. Pritom však stále pamätáme na biblickú radu: „Ak je to možné, pokiaľ to záleží na vás, zachovávajte pokoj so všetkými ľuďmi.“ — Rim. 12:18.

Taktní pri vydávaní svedectva. Je mnoho okolností, za ktorých hovoríme s druhými o našej viere. Robíme to, samozrejme, vo zvestovateľskej službe, ale vhodné príležitosti hľadáme aj v kontakte s príbuznými, spolupracovníkmi a spolužiakmi. Za všetkých týchto okolností je potrebné byť taktný.

Ak posolstvo o Kráľovstve predkladáme tak, že druhí majú pocit, že im robíme prednášku, môžu zareagovať odmietavo. Keďže ťa nepožiadali o pomoc a zrejme si myslia, že žiadnu ani nepotrebujú, môže ich pohoršovať akýkoľvek náznak toho, že potrebujú urobiť nejaké zmeny. Ako sa vyhnúť tomu, že by sme vyvolali takýto zlý dojem? Pomocou môže byť to, keď sa naučíme umeniu priateľskej konverzácie.

Snaž sa začať rozhovor tým, že nadhodíš námet, ktorý toho druhého zaujíma. Ak sa rozprávaš s príbuzným, spolupracovníkom alebo so spolužiakom, zrejme už vieš, čo ho zaujíma. A aj keď si toho človeka nikdy predtým nestretol, môžeš nadhodiť nejaký problém, o ktorom si počul v správach alebo čítal v novinách. Práve o takých témach zvyčajne mnohí ľudia premýšľajú. Keď zvestuješ z domu do domu, buď všímavý. Výzdoba domu, prítomnosť hračiek a náboženských predmetov môžu naznačovať záujmy domáceho. Keď domáci príde k dverám, počúvaj, čo hovorí. Jeho slová buď potvrdia, alebo napravia tvoje postrehy o jeho záujmoch a postojoch, a získaš tak ďalšie informácie, ktoré by si pri vydávaní svedectva mal vziať do úvahy.

V priebehu rozhovoru poukáž poslucháčovi na myšlienky z Biblie a biblickej literatúry, ktoré súvisia s daným námetom. Ale nesnaž sa mať hlavné slovo. (Kaz. 3:7) Zapoj do rozhovoru aj domáceho, ak je ochotný sa rozprávať. Zaujímaj sa o jeho postrehy a názory. Tie ťa môžu usmerniť v prejavovaní taktnosti.

Skôr ako niečo povieš, zváž, ako to zapôsobí na tvojho poslucháča. Príslovia 12:8 chvália „rozvážne ústa“. Hebrejský výraz, ktorý je tu použitý, sa spája s takými pojmami, ako je pochopenie a prezieravosť. Čiže rozvážnosť okrem iného znamená obozretnú zdržanlivosť v reči, ktorá je výsledkom dôkladného premýšľania s cieľom konať múdro. Verš 18 v tej istej kapitole Prísloví nás varuje, že keď niekto „hovorí bezmyšlienkovito“, je to, „akoby bodal mečom“. Biblickú pravdu je možné obhájiť aj bez toho, aby sme druhých urážali.

Už len rozvážnou voľbou slov sa môžeš vyhnúť vytvoreniu zbytočnej bariéry medzi tebou a poslucháčom. Ak takúto bariéru vytvára slovo „Biblia“, môžeš používať výraz „Sväté Písmo“ alebo „jedna kniha, ktorá bola vydaná vo viac ako 2000 jazykoch“. Ak sa predsa len zmieniš o Biblii, môžeš sa toho človeka opýtať, aký má na ňu názor, a potom zvyšok rozhovoru prispôsobiť jeho vyjadreniu.

Byť taktný často znamená vedieť, kedy je správny čas niečo povedať. (Prísl. 25:11) Možno nie so všetkým, čo hovorí ten druhý, súhlasíš, ale nie je potrebné vyjadriť svoj nesúhlas pri každom nebiblickom názore, ktorý povie. Nesnaž sa mu povedať všetko naraz. Ježiš svojim učeníkom povedal: „Ešte vám mám mnoho povedať, ale teraz to nemôžete zniesť.“ — Ján 16:12.

Keď je to možné, úprimne pochváľ tých, s ktorými sa rozprávaš. I keď ti niekto odporuje, ešte stále bude azda možné pochváliť ho za nejaký názor. To urobil aj apoštol Pavol, keď hovoril k filozofom na Areopágu v Aténach. Filozofi „s ním polemizovali“. Ako mohol povedať to, čo chcel, bez toho, aby sa ich dotkol? Predtým si všimol mnoho oltárov, ktoré urobili svojim bohom. Namiesto toho, aby Aténčanov odsúdil za uctievanie modiel, taktne ich pochválil za ich silné náboženské cítenie. Povedal: „Vidím, že podľa všetkého máte väčšiu bázeň pred božstvami ako iní.“ Takýto prístup mu otvoril cestu, aby im mohol predložiť posolstvo o pravom Bohu. Výsledkom bolo, že niektorí z nich sa stali veriacimi. — Sk. 17:18, 22, 34.

Keď niekto vznesie námietku, neunáhli sa v reakcii. Zostaň pokojný. Pozeraj sa na ňu ako na príležitosť lepšie spoznať zmýšľanie toho človeka. Môžeš mu aj poďakovať za vyjadrenie jeho názorov. Čo ak náhle povie: „Mám svoje náboženstvo“? Taktne sa ho môžeš opýtať: „Ste nábožensky založený od detstva?“ Potom, keď odpovie, dodaj: „Myslíte si, že ľudstvo raz bude zjednotené v jednom náboženstve?“ To môže otvoriť cestu k ďalšiemu rozhovoru.

Prejavovať taktnosť nám pomôže aj správny názor na seba. Sme pevne presvedčení o správnosti Jehovových ciest a o pravdivosti jeho Slova. O týchto veciach hovoríme s presvedčením. Ale nemáme žiaden dôvod byť samospravodliví. (Kaz. 7:15, 16) Sme vďační za poznanie pravdy a za to, že sa môžeme tešiť z Jehovovho požehnania, ale dobre vieme, že Božie schválenie máme vďaka jeho nezaslúženej láskavosti a našej viere v Krista, nie vďaka našej spravodlivosti. (Ef. 2:8, 9) Uvedomujeme si potrebu ‚stále skúšať, či sme vo viere, dokazovať, čím sme my sami‘. (2. Kor. 13:5) A tak keď hovoríme s ľuďmi o potrebe prispôsobiť sa Božím požiadavkám, pokorne vzťahujeme tieto biblické rady aj na seba. Nemáme právo súdiť svojho blížneho. Jehova „všetok súd odovzdal Synovi“ a za to, čo robíme, sa budeme musieť zodpovedať pred jeho sudcovskou stolicou. — Ján 5:22; 2. Kor. 5:10.

V rodine a so spolukresťanmi. Taktnosť by sme nemali prejavovať len v službe. Keďže taktnosť pramení z ovocia Božieho ducha, mali by sme ju prejavovať aj doma, v kontakte s členmi rodiny. Láska nás podnieti brať ohľad na pocity druhých. Manžel kráľovnej Ester nebol ctiteľom Jehovu, a predsa mu jeho manželka prejavovala úctu a veľmi rozvážne mu predkladala záležitosti týkajúce sa Jehovových služobníkov. (Ester, kap. 3–8) V niektorých prípadoch si taktnosť voči členom rodiny, ktorí nie sú svedkami, môže vyžadovať, aby sme upustili od vysvetľovania našej viery a dovolili, aby im cestu pravdy odporúčalo naše správanie. — 1. Petra 3:1, 2.

Podobne skutočnosť, že dobre poznáme členov zboru, neznamená, že k nim môžeme byť hrubí alebo neláskaví. Nemali by sme si myslieť, že by to mali zniesť, lebo sú zrelí. Ani by sme sa nemali ospravedlňovať slovami: „Ja som už raz taký.“ Ak zistíme, že spôsob, akým sa vyjadrujeme, druhých pohoršuje, mali by sme byť rozhodnutí zmeniť sa. Vrúcna láska, ktorú máme jeden k druhému, by nás mala podnecovať ‚robiť dobro tým, čo sú nám príbuzní vo viere‘. — 1. Petra 4:8, 15; Gal. 6:10.

Keď hovoríme k publiku. Aj tí, ktorí hovoria z pódia, by mali byť taktní. Publikum sa zvyčajne skladá z ľudí rôzneho pôvodu, ktorí majú rôzne životné okolnosti. Sú na rôznych stupňoch duchovného vývoja. Niektorí môžu byť v sále Kráľovstva prvýkrát. Iní môžu práve prežívať mimoriadne ťažké obdobie, o ktorom rečník nevie. Čo môže rečníkovi pomôcť vyhnúť sa tomu, aby sa poslucháčov nejako nedotkol?

V súlade s radou apoštola Pavla Títovi si daj za cieľ ‚o nikom nehovoriť urážlivo, byť rozumný a prejavovať miernosť v každom ohľade všetkým ľuďom‘. (Tít. 3:2) Nenapodobňuj svet používaním výrazov, ktoré ponižujú ľudí inej rasy, jazykovej skupiny či národnosti. (Zjav. 7:9, 10) Otvorene hovor o Jehovových požiadavkách a poukáž na to, aké je múdre uplatňovať ich. Pritom sa ale vyhni hanlivým poznámkam o tých, ktorí ešte úplne nekráčajú po Jehovovej ceste. Naopak, povzbuď všetkých, aby spoznali, aká je Božia vôľa, a robili to, čo sa páči Bohu. Keď dávaš radu, zjemni svoje slová úprimnou a vrúcnou pochvalou. Spôsobom reči i tónom hlasu vyjadruj bratskú lásku, ktorú by sme všetci mali cítiť k sebe navzájom. — 1. Tes. 4:1–12; 1. Petra 3:8.