Budujúca a pozitívna reč

POSOLSTVO, ktoré sme poverení kázať, je dobrým posolstvom. Ježiš povedal: „Najprv sa vo všetkých národoch musí zvestovať dobré posolstvo.“ ​(Mar. 13:10) Ježiš sám dal príklad tým, že oznamoval „dobré posolstvo o Božom kráľovstve“. (Luk. 4:43) Aj to, čo kázali apoštoli, bolo opísané ako „Božie dobré posolstvo“ a „dobré posolstvo o Kristovi“. (1. Tes. 2:2; 2. Kor. 2:12) Toto posolstvo je budujúce a pozitívne.

V súlade s tým, že ‚anjel letiaci prostriedkom neba‘ oznamuje „večné dobré posolstvo“, nabádame ľudí: „Bojte sa Boha a oslavujte ho.“ ​(Zjav. 14:6, 7) Ľuďom na celom svete rozprávame o pravom Bohu, o jeho mene, o jeho nádherných vlastnostiach, o jeho obdivuhodných dielach, o jeho láskyplnom predsavzatí, o našej zodpovednosti voči nemu a o tom, čo od nás Boh vyžaduje. Toto dobré posolstvo obsahuje aj fakt, že Jehova Boh zničí zlých, ktorí ho zneuctievajú a kazia život iným ľuďom. Ale nie je na nás, aby sme súdili ľudí, ktorým zvestujeme. Našou vrúcnou túžbou je, aby čo najviac ľudí priaznivo zareagovalo na biblické posolstvo, aby sa tak v ich prípade dokázalo ako naozaj dobré. — Prísl. 2:20–22; Ján 5:22.

Obmedz množstvo negatívnych informácií. Samozrejme, život má svoje negatívne stránky. Nezatvárame pred nimi oči. Na začiatku rozhovoru môžeš nadhodiť nejaký problém, o ktorom premýšľajú ľudia v tvojom obvode, a stručne ho rozobrať. Ale zvyčajne nemá veľkú cenu obšírne sa tomu venovať. Ľudia neustále počúvajú zlé správy, a tak rozhovor o nepríjemných veciach môže viesť k tomu, že zavrú dvere alebo prestanú počúvať. Snaž sa pomerne skoro upriamiť pozornosť na osviežujúce pravdy v Božom Slove. (Zjav. 22:17) I keď ten človek nebude chcieť pokračovať v rozhovore, zanecháš mu už niečo budujúce, o čom môže premýšľať. To môže viesť k tomu, že inokedy bude počúvať ochotnejšie.

Podobne ak si dostal za úlohu predniesť prejav, nezahŕňaj poslucháčov negatívnymi informáciami len preto, že ich máš veľa k dispozícii. Ak rečník obšírne rozoberá zlyhávanie ľudských vládcov, správy o zločinnosti a násilí a šokujúce rozšírenie nemravnosti, na poslucháčov to môže pôsobiť deprimujúco. Negatívne stránky námetu uveď len vtedy, ak poslúžia užitočnému účelu. Určité množstvo takej látky môže vyzdvihnúť aktuálnosť tvojho prejavu. Môže tiež poukázať na významné činitele, ktoré sa podieľali na vzniku nejakej situácie, a tak ukázať, prečo je riešenie uvedené v Biblii praktické. Keď je to možné, buď konkrétny, no problémom nevenuj priveľa času.

Zvyčajne nie je ani možné, ani žiaduce vylúčiť z prejavu akékoľvek negatívne informácie. Podstatné je predložiť poslucháčom takú kombináciu dobrých a zlých informácií, aby celkový účinok bol pozitívny. Ak chceš dosiahnuť tento cieľ, musíš určiť, čo do prejavu zahrnúť, čo vynechať a čo zdôrazniť. V Kázni na vrchu Ježiš nabádal svojich poslucháčov, aby sa vyhýbali sebeckým skutkom znalcov Písma a farizejov, a na ilustráciu tejto myšlienky uviedol niekoľko príkladov. (Mat. 6:1, 2, 5, 16) No Ježiš sa týmto negatívnym príkladom správania náboženských vodcov nevenoval zdĺhavo, ale naopak, dôraz kládol na porozumenie pravých Božích ciest a na to, aké je dôležité žiť v súlade s nimi. (Mat. 6:3, 4, 6–15, 17–34) Celkový účinok bol veľmi pozitívny.

Hovor pozitívne. Ak si dostal za úlohu predniesť v zbore prejav o nejakom druhu kresťanskej činnosti, snaž sa hovoriť konštruktívne, nie kriticky. Dbaj na to, aby si to, k čomu povzbudzuješ druhých, robil aj ty sám. (Rim. 2:21, 22; Hebr. 13:7) Nech ťa k slovám podnecuje láska, nie podráždenosť. (2. Kor. 2:4) Ak dôveruješ, že tvoji spoluveriaci sa chcú páčiť Jehovovi, odzrkadlí sa to na tvojich slovách a to bude mať dobrý účinok na poslucháčov. Všimni si, ako takúto dôveru vyjadril apoštol Pavol v 1. Tesaloničanom 4:1–12, v 2. Tesaloničanom 3:4, 5 a vo Filémonovi 4, 8–14, 21.

Občas je potrebné, aby starší varovali členov zboru pred nemúdrym správaním. Ale pokora im pomôže, aby k svojim bratom pristupovali v duchu miernosti. (Gal. 6:1) Spôsob, akým vec predložia, by mal ukazovať, že sa na členov zboru pozerajú s úctou. (1. Petra 5:2, 3) Biblia radí, aby si túto skutočnosť vzali k srdcu najmä mladší muži. (1. Tim. 4:12; 5:1, 2; 1. Petra 5:5) Keď je potrebné karhať a naprávať, malo by to byť v súlade s tým, čo naozaj hovorí Biblia. (2. Tim. 3:16) Biblia by sa nikdy nemala vykladať príliš voľne ani by sa nemala ohýbať tak, aby podporila nejakú myšlienku, na ktorú je rečník silne upnutý. I keď je potrebné dať vážnu radu, prejav sa môže niesť v pozitívnom duchu, pokiaľ rečník zdôrazní hlavne to, ako sa vyhnúť nesprávnemu konaniu, ako riešiť problémy, ako prekonávať ťažkosti, ako napraviť nesprávne konanie a ako nás chránia Jehovove požiadavky. — Žalm 119:1, 9–16.

Pri príprave prejavu venuj pozornosť najmä tomu, ako ukončíš každý hlavný bod i prejav ako celok. To, čo povieš nakoniec, si ľudia často zapamätajú najdlhšie. Bude to niečo pozitívne?

V rozhovoroch so spoluveriacimi. Jehovovi služobníci si cenia príležitosti stretávať sa spolu na kresťanských zhromaždeniach. Sú to chvíle duchovného osvieženia. Biblia nás nabáda, aby sme pri stretnutiach na našich miestach uctievania mysleli na ‚vzájomné povzbudzovanie‘. (Hebr. 10:25) To sa deje nielen počas prejavov a komentárov na zhromaždeniach, ale aj pri rozhovoroch pred zhromaždením a po ňom.

Hoci je normálne, že naše rozhovory sa točia okolo vecí bežného života, najväčšie povzbudenie pramení z rozhovoru o duchovných veciach. K nim patria skúsenosti, z ktorých sa tešíme vo svätej službe. Budujúce je aj prejavovanie vhodného záujmu o druhých.

Vzhľadom na vplyv sveta okolo nás je potrebné byť opatrný. Pavol kresťanom v Efeze napísal: „Teraz, keď ste odložili falošnosť, hovorte každý pravdu so svojím blížnym.“ ​(Ef. 4:25) Hovoriť pravdu a nevenovať pozornosť falošnosti okrem iného znamená neoslavovať veci a ľudí, ktorých obdivuje tento svet. Ježiš varoval i pred ‚podvodnou mocou bohatstva‘. (Mat. 13:22) A tak keď hovoríme jeden s druhým, musíme si dávať pozor, aby sme nepodporovali tento podvod oslavovaním hmotného majetku. — 1. Tim. 6:9, 10.

Keď apoštol Pavol hovorí o potrebe navzájom sa budovať, nabáda nás, aby sme nesúdili ani neponižovali brata, ktorý sa možno zdržiava určitých vecí, pretože je ‚slabý vo viere‘, čiže preto, lebo ešte nechápe úplnú šírku kresťanskej slobody. Teda ak chceme v rozhovoroch budovať druhých, musíme brať do úvahy prostredie, z ktorého pochádzajú, a mieru ich duchovného rastu. Aké smutné by bolo „dávať bratovi [alebo sestre] dôvod na potknutie alebo príčinu na zakopnutie“! — Rim. 14:1–4, 13, 19.

Tí, ktorí zápasia s vážnymi osobnými ťažkosťami — napríklad s chronickou chorobou —, si cenia budujúce rozhovory. Taký človek možno vynakladá veľa úsilia na to, aby navštívil zhromaždenia. Tí, ktorí vedia o jeho situácii, sa ho možno opýtajú: „Ako sa cítiš?“ Ich záujem si bude nepochybne vážiť. No jeho zdravotný stav zrejme nie je téma, ktorá ho najviac povzbudí. Slová ocenenia a pochvaly ho potešia viac. Vidíš, ako neustáva jeho láska k Jehovovi a ako vytrváva za ťažkých okolností? Cítiš sa povzbudený, keď podáva komentáre? Mohlo by byť preňho budujúcejšie, keby si sústredil pozornosť skôr na jeho silné stránky a na to, ako podporuje zbor, než na jeho obmedzenia? — 1. Tes. 5:11.

Aby bol náš rozhovor budujúci, je mimoriadne dôležité vziať do úvahy Jehovov názor na to, o čom hovoríme. V starovekom Izraeli tí, ktorí hovorili proti Jehovovým ustanoveným zástupcom a sťažovali sa na mannu, pocítili Božiu silnú neľúbosť. (4. Mojž. 12:1–16; 21:5, 6) Keď prejavujeme úctu starším a ocenenie za duchovný pokrm poskytovaný prostredníctvom triedy verného a rozvážneho otroka, dávame tým najavo, že sme sa z týchto príkladov poučili. — 1. Tim. 5:17.

Nájsť užitočné veci, o ktorých sa môžeme rozprávať s kresťanskými bratmi, je zriedkakedy problém. No ak sa niekto vyjadruje príliš kriticky, iniciatívne nasmeruj rozhovor na budujúce veci.

Či už vydávame svedectvo, hovoríme z pódia, alebo sa rozprávame so spoluveriacimi, kiež s rozlišovacou schopnosťou vynášame z pokladu nášho srdca „[každú] reč, ktorá je dobrá na budovanie podľa potreby, aby odovzdala poslucháčom to, čo je užitočné“. — Ef. 4:29.