Ježiš odchádza z Jeruzalema v pondelok popoludní a vracia sa do Betánie, ktorá leží na východnom svahu Olivového vrchu. Prenocuje zrejme u svojich priateľov – Lazara, Márie a Marty.

Teraz je ráno 11. nisana. Ježiš je s učeníkmi opäť na ceste. Smeruje naspäť do Jeruzalema, kde poslednýkrát navštívi chrám. Je to posledný deň jeho verejnej služby, predtým ako oslávi Pesach, zavedie slávnosť na pripomienku svojej smrti a napokon bude postavený pred súd a popravený.

Keď cestou z Betánie do Jeruzalema prechádzajú Olivovým vrchom, Peter si všimne figovník, ktorý Ježiš deň predtým preklial. Zvolá: „Rabbi, pozri, figovník, ktorý si preklial, uschol.“ (Marek 11:21)

Prečo to vlastne Ježiš urobil? Vysvetľuje to takto: „Uisťujem vás, že keď budete mať vieru a nebudete pochybovať, urobíte nielen to, čo som urobil s figovníkom, ale ak poviete tomuto vrchu: ‚Zodvihni sa a zrúť sa do mora,‘ stane sa to. Ak sa budete modliť s vierou, dostanete všetko, o čo budete prosiť.“ (Matúš 21:21, 22) Zopakoval tak dôležitú myšlienku o sile viery, ktorú už kedysi povedal. (Matúš 17:20)

Teda keď spôsobil, že strom uschol, názorne ukázal, aké dôležité je veriť v Boha. Hovorí: „Keď sa o niečo modlíte a prosíte, verte, akoby ste to už dostali, a dostanete to.“ (Marek 11:24) Nie je to dôležité poučenie pre všetkých Ježišových nasledovníkov? Potrebujú ho najmä apoštoli, ktorí onedlho zažijú ťažké skúšky. Medzi uschnutým figovníkom a vierou je však aj iná súvislosť.

Podobne ako ten figovník, aj izraelský národ vyvoláva klamný dojem. Členovia tohto národa sú v zmluvnom vzťahu s Bohom a navonok sa môže zdať, že dodržiavajú jeho Zákon. Ale ukázalo sa, že ako celok nemajú vieru a neprinášajú dobré ovocie. Dokonca zavrhli Božieho vlastného Syna! A tak Ježiš na neplodnom figovníku znázornil, aký koniec čaká tento neplodný národ bez viery.

Onedlho Ježiš s učeníkmi vchádza do Jeruzalema. Ide do chrámu a začne vyučovať, ako to má vo zvyku. Hlavní kňazi a starší ľudu majú ešte čerstvo v pamäti udalosti predošlého dňa, keď Ježiš vyhnal z chrámu zmenárnikov. Zrejme preto sa teraz snažia spochybniť jeho autoritu slovami: „Akým právom robíš tie veci? Kto ti na to dal oprávnenie?“ (Marek 11:28)

Ježiš odpovedá: „Niečo sa vás opýtam. Odpovedzte mi a ja vám poviem, akým právom robím tie veci. Bol Jánov krst z neba alebo od ľudí? Odpovedzte mi!“ Teraz sú jeho odporcovia zneistení. Kňazi a starší sa medzi sebou radia, ako mu odpovedať: „Ak povieme: ‚Z neba,‘ povie: ‚Tak prečo ste mu neuverili?‘ Ale odvážime sa povedať: ‚Od ľudí‘? Báli sa totiž zástupu, lebo všetci považovali Jána za proroka.“ (Marek 11:29–32)

Ježišovi odporcovia nevedia nič vhodné vymyslieť. Preto odpovedajú: „Nevieme.“ Nato im Ježiš hovorí: „Ani ja vám nepoviem, akým právom robím tie veci.“ (Marek 11:33)

Ježiš v chráme práve zmiatol hlavných kňazov a starších ľudu, ktorí sa ho pýtali, odkiaľ má oprávnenie na to, čo robí. Jeho odpoveď ich umlčala. Teraz rozpráva podobenstvo, ktorým odhaľuje, akými ľuďmi v skutočnosti sú.

Hovorí: „Istý človek mal dvoch synov. Šiel k prvému a povedal: ‚Choď dnes pracovať do vinice.‘ Ten odpovedal: ‚Nechce sa mi,‘ no neskôr to oľutoval a šiel. Potom šiel za druhým a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Pôjdem,‘ ale nešiel. Ktorý z týchto dvoch urobil, čo si otec prial?“ (Matúš 21:28–31) Odpoveď je jasná – otcovo želanie nakoniec splnil prvý syn.

Preto sa Ježiš obracia na svojich odporcov so slovami: „Uisťujem vás, že vyberači daní a prostitútky sú k Božiemu Kráľovstvu bližšie než vy.“ Vyberači daní a prostitútky spočiatku neslúžili Bohu. No tak ako ten prvý syn, aj oni to neskôr oľutovali a teraz mu slúžia. Na rozdiel od nich náboženskí vodcovia sú ako ten druhý syn, lebo tvrdia, že slúžia Bohu, ale skutočnosť je iná. Ježiš poznamenáva: „Ján [Krstiteľ] vám prišiel ukázať správnu cestu, no neuverili ste mu. Ale vyberači daní a prostitútky mu uverili. Vy ste to videli, ale ani potom ste to neľutovali a neuverili ste mu.“ (Matúš 21:31, 32)

Potom Ježiš rozpráva ďalšie podobenstvo. Ukazuje v ňom, že náboženskí vodcovia nezlyhávajú len v tom, že zanedbávajú službu Bohu. Sú to zlí ľudia. Ježiš hovorí: „Istý človek vysadil vinicu. Oplotil ju, vytesal lisovaciu nádrž a postavil vežu. Potom vinicu prenajal vinohradníkom a odcestoval do cudziny. V čase oberačky poslal k vinohradníkom otroka, aby od nich prevzal podiel z úrody vinice. Oni ho však chytili, zbili a poslali preč s prázdnymi rukami. A tak k nim poslal iného otroka. Tomu rozbili hlavu a ponížili ho. Poslal ďalšieho a toho zabili. A poslal aj mnoho iných, jedných zbili a iných zabili.“ (Marek 12:1–5)

Budú tí, ktorí počúvajú Ježiša, rozumieť tomuto podobenstvu? Možno si pamätajú Izaiášove kritické slová: „Vinica Jehovu vojsk je izraelský ľud a obyvatelia Judska sú sadba, ktorú mal rád. Očakával, že uvidí dodržiavanie práva, ale našiel iba porušovanie zákona.“ (Izaiáš 5:7) Ježišovo podobenstvo je podobné. Majiteľom vinice je Jehova a vinica je izraelský národ, ktorý chráni ohrada v podobe Božieho Zákona. Jehova posielal prorokov, aby vyučovali jeho ľud a pomáhali mu prinášať dobrú úrodu.

No vinohradníci zbili otrokov, ktorých k nim majiteľ poslal, a niektorých dokonca zabili. Ježiš pokračuje: „[Majiteľ vinice] mal ešte milovaného syna. Nakoniec k nim poslal toho, lebo si povedal: ‚Môjho syna si budú vážiť.‘ Ale vinohradníci si povedali: ‚To je dedič. Poďme, zabime ho a dedičstvo bude naše!‘ A tak ho chytili, zabili a vyvliekli z vinice.“ (Marek 12:6–8)

Teraz sa Ježiš pýta: „Čo urobí majiteľ vinice?“ (Marek 12:9) Náboženskí vodcovia odpovedajú: „Pretože sú zlí, usmrtí ich a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu v určenom čase odovzdajú úrodu.“ (Matúš 21:41)

Tým nevedomky vyrieknu rozsudok sami nad sebou, lebo aj oni patria k „vinohradníkom“ v Jehovovej „vinici“, teda v izraelskom národe. Úrodou, ktorú od nich Jehova právom očakáva, je okrem iného viera v jeho Syna, Mesiáša. Ježiš sa týmto náboženským vodcom pozrie do očí a povie: „Nikdy ste nečítali v Písme? ‚Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, sa stal hlavným uholným kameňom. Pochádza od Jehovu a je obdivuhodný v našich očiach.‘“ (Marek 12:10, 11) Potom dodá vysvetlenie: „Božie Kráľovstvo sa vám vezme a dostane ho národ, ktorý prináša jeho ovocie.“ (Matúš 21:43)

Znalci Zákona a hlavní kňazi si uvedomia, že „tým podobenstvom mal [Ježiš] na mysli ich“. (Lukáš 20:19) Teraz ešte viac než kedykoľvek predtým túžia tohto právoplatného „dediča“ zabiť. No zo strachu pred ľuďmi, ktorí ho považujú za proroka, sa o to nepokúsia teraz.

Ježišova pozemská služba sa chýli ku koncu. Ježiš používa ďalšie podobenstvá, v ktorých odhaľuje skutočnú tvár znalcov Zákona a hlavných kňazov. Preto ho chcú zabiť. (Lukáš 20:19) Ale Ježiša to nezastaví. Rozpráva ďalšie podobenstvo:

„Nebeské Kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý pre svojho syna usporiadal svadobnú hostinu. Poslal svojich otrokov, aby zavolali na svadobnú hostinu tých, ktorí dostali pozvanie, ale oni nechceli prísť.“ (Matúš 22:2, 3) Ježiš začína toto podobenstvo výrazom „nebeské Kráľovstvo“. Kráľom musí byť teda Boh Jehova. A koho predstavuje kráľov syn a tí, ktorí dostali pozvanie? Ani to nie je ťažké uhádnuť. Kráľovým synom je Jehovov Syn, ktorý práve rozpráva toto podobenstvo, a tými pozvanými sú ľudia, ktorí s ním budú v nebeskom Kráľovstve.

Kto je pozvaný ako prvý? Zamyslime sa. Komu Ježiš a apoštoli zvestujú o Kráľovstve? Židom. (Matúš 10:6, 7; 15:24) Tento národ v roku 1513 pred n. l. uzavrel s Jehovom zmluvu Zákona, a tak dostal ako prvý príležitosť stať sa „kráľovstvom kňazov“. (2. Mojžišova 19:5–8) Ale kedy mal byť zavolaný na „svadobnú hostinu“? Je logické, že to bolo v roku 29 n. l., keď Ježiš začal zvestovať o nebeskom Kráľovstve.

Ako na to zareagovala väčšina Židov? Ježiš povedal, že „nechceli prísť“. Drvivá väčšina náboženských vodcov a národa ho neprijala ako Mesiáša a Kráľa, ktorého vybral Boh.

Ježiš však naznačuje, že Židia dostanú ďalšiu príležitosť: „A tak [kráľ] poslal ďalších otrokov so slovami: ‚Povedzte pozvaným: „Pripravil som jedlo, dal som zabiť býky a vykŕmené zvieratá. Všetko je prichystané. Poďte na svadobnú hostinu.“‘ Ale oni si ich nevšímali a odišli, jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní pochytali jeho otrokov, napadli ich a zabili.“ (Matúš 22:4–6) To sa má odohrať po založení kresťanského zboru. Židia budú mať vtedy ešte stále príležitosť dostať sa do Kráľovstva, ale väčšina z nich týmto pozvaním opovrhne, dokonca ublížia „kráľovým otrokom“. (Skutky 4:13–18; 7:54, 58)

Aké následky národ ponesie? Ježiš hovorí: „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, zabil tých vrahov a ich mesto vypálil.“ (Matúš 22:7) To Židia zažijú, keď „ich mesto“, Jeruzalem, zničia v roku 70 n. l. Rimania.

Keďže odmietli kráľovo pozvanie, znamená to, že už nebude pozvaný nikto ďalší? Podľa tohto podobenstva nie. Ježiš pokračuje: „Potom [kráľ] povedal svojim otrokom: ‚Svadobná hostina je síce pripravená, ale tí, ktorí boli pozvaní, jej neboli hodní. Preto choďte na cesty, ktoré vedú z mesta, a pozvite na hostinu každého, koho nájdete.‘ Otroci teda šli a zhromaždili všetkých, ktorých našli, dobrých aj zlých. A svadobná sieň sa naplnila hosťami.“ (Matúš 22:8–10)

V súlade s tým začal neskôr apoštol Peter zvestovať ľuďom, ktorí sa nenarodili ako Židia ani neprestúpili na židovskú vieru. V roku 36 n. l. rímsky dôstojník Kornélius aj so svojou rodinou dostal Božieho ducha, a tým aj možnosť zaujať miesto v nebeskom Kráľovstve, o ktorom Ježiš hovoril. (Skutky 10:1, 34–48)

Ježiš naznačuje, že nie všetkých, ktorí prídu na hostinu, napokon „kráľ“ schváli. Hovorí: „Keď sa kráľ prišiel pozrieť na hostí, uvidel človeka, ktorý na sebe nemal svadobný odev. Opýtal sa ho: ‚Priateľ, ako si sa sem dostal bez svadobného odevu?‘ No on sa nezmohol ani na slovo. Nato kráľ povedal svojim sluhom: ‚Zviažte mu ruky a nohy a vyhoďte ho von do tmy. Tam bude plakať a škrípať zubami.‘ Lebo je mnoho pozvaných, ale málo vyvolených.“ (Matúš 22:11–14)

Náboženskí vodcovia, ktorí Ježiša počúvajú, možno úplne nechápu význam jeho slov. Ale v každom prípade sa im to nepáči a sú viac než kedykoľvek predtým odhodlaní zbaviť sa človeka, ktorý im takto znepríjemňuje život.

Náboženskí nepriatelia Ježiša sú nahnevaní. Práve vyrozprával podobenstvá, v ktorých odhalil ich skazenosť. Farizeji sa teraz radia, ako mu nastražiť pascu. Podplatia niektorých svojich stúpencov, aby sa pokúsili prichytiť ho v reči. Potom ho budú môcť odovzdať rímskemu miestodržiteľovi. (Lukáš 6:7)

Títo muži hovoria: „Učiteľ, vieme, že hovoríš a vyučuješ správne a že si nestranný a učíš o Bohu pravdu. Povedz: Je správne platiť cisárovi daň alebo nie?“ (Lukáš 20:21, 22) Ježiš sa nedá oklamať ich lichôtkami, lebo vie, že sa za nimi skrýva pokrytectvo a prefíkanosť. Ak povie, že nie je správne platiť túto daň, môžu ho obviniť z poburovania proti Rímu. No ak povie, aby túto daň platili, ľudia, ktorých hnevá nadvláda Ríma, to môžu zle pochopiť a zaútočiť naňho. Ako teda odpovie?

Ježiš hovorí: „Prečo ma skúšate, pokrytci? Ukážte mi mincu, ktorou sa platí daň.“ Podajú mu denár a on sa ich pýta: „Čí je to obraz a nápis?“ Odpovedajú: „Cisárov.“ Nato Ježiš dôvtipne reaguje slovami: „Splácajte teda cisárove veci cisárovi, ale Božie veci Bohu.“ (Matúš 22:18–21)

Mužov táto brilantná odpoveď zaskočí. Nevedia, čo povedať, a tak odchádzajú. No deň sa ešte neskončil. Keď farizejom tento pokus nevyšiel, za Ježišom prichádzajú vodcovia inej náboženskej skupiny, ktorí ho chcú nachytať.

Saduceji, ktorí tvrdia, že neexistuje vzkriesenie, prichádzajú s otázkou o vzkriesení a švagrovskom manželstve. Pýtajú sa: „Učiteľ, Mojžiš povedal: ‚Ak nejaký muž zomrie bezdetný, s jeho manželkou sa má oženiť jeho brat a má mu splodiť potomka.‘ U nás bolo sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel, a keďže nemal potomka, zanechal manželku svojmu bratovi. To isté sa stalo i s druhým a tretím až po siedmeho. Ako posledná zomrela tá žena. Manželkou ktorého z tých siedmich bude pri vzkriesení? Veď ju mali všetci.“ (Matúš 22:24–28)

Ježiš sa v odpovedi opiera o Mojžišove spisy, ktoré saduceji uznávajú, a hovorí: „Mýlite sa, lebo nepoznáte ani Písmo, ani Božiu moc. Lebo keď budú mŕtvi vzkriesení, nebudú sa ženiť ani vydávať, ale budú ako anjeli v nebesiach. Ale pokiaľ ide o vzkriesenie mŕtvych, nečítali ste v Mojžišovej knihe v správe o horiacom kre, že Boh povedal Mojžišovi: ‚Ja som Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakoba‘? On nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Veľmi sa mýlite.“ (Marek 12:24–27; 2. Mojžišova 3:1–6) Zástupy poslucháčov žasnú nad touto odpoveďou.

Ježiš umlčal farizejov i saducejov, a tak teraz za ním prichádzajú spoločne, aby ho ďalej skúšali. Jeden znalec Zákona sa pýta: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najdôležitejšie?“ (Matúš 22:36)

Ježiš mu odpovedá: „Prvé je: ‚Počuj, Izrael, Jehova, náš Boh, je jeden Jehova a budeš milovať Jehovu, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a celou svojou silou.‘ A druhé je: ‚Budeš milovať svojho blížneho ako seba samého.‘ Žiadne prikázanie nie je väčšie ako tieto dve.“ (Marek 12:29–31)

Keď to znalec Zákona počuje, odpovedá: „Dobre, Učiteľ, povedal si pravdu: ‚On je jeden a okrem neho nie je žiadny iný.‘ Milovať ho celým srdcom, celým porozumením a celou silou a milovať svojho blížneho ako seba samého má oveľa väčšiu cenu ako všetky úplné zápalné a iné obete.“ Keď Ježiš vidí, že odpovedá rozumne, hovorí mu: „Nie si ďaleko od Božieho Kráľovstva.“ (Marek 12:32–34)

Už sú to tri dni (9., 10. a 11. nisana), čo Ježiš vyučuje v chráme. Niektorí ľudia, ako tento znalec Zákona, ho počúvajú radi. No to sa nedá povedať o náboženských vodcoch, ktorí sa ho už neodvážia nič vypytovať.

Ešte stále je 11. nisana a Ježiš je v chráme. Náboženským odporcom sa nedarí znevážiť Ježiša ani ho chytiť do pasce a odovzdať Rimanom. (Lukáš 20:20) Teraz si však vymenia úlohy a pýtať sa bude Ježiš. Pritom odhalí svoju skutočnú totožnosť. Pýta sa ich: „Čo si myslíte o Kristovi? Čí je syn?“ (Matúš 22:42) Je všeobecne známe, že Kristus, čiže Mesiáš, má vyjsť z Dávidovej rodovej línie. A tak aj odpovedajú. (Matúš 9:27; 12:23; Ján 7:42)

Ježiš sa ich pýta: „Ako je potom možné, že Dávid, vedený svätým duchom, ho nazýva Pánom, keď hovorí: ‚Jehova povedal môjmu Pánovi: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov pod tvoje nohy“‘? Ak ho teda Dávid nazýva Pánom, ako môže byť Dávidovým synom?“ (Matúš 22:43–45)

Farizeji mlčia, lebo očakávajú, že z Dávidovej línie vyjde človek, ktorý ich oslobodí spod nadvlády Rimanov. Ježiš však pomocou Dávidových slov zaznamenaných v Žalme 110:1, 2 dokazuje, že Mesiáš bude viac než bežný ľudský vládca. Je Dávidovým Pánom, ktorý sa posadí po Božej pravici a neskôr začne vládnuť. Ježišova odpoveď farizejom zavrie ústa.

Svedkami tohto rozhovoru sú aj učeníci a mnohí ďalší ľudia. Teraz sa Ježiš obracia na nich, keď ich varuje pred znalcami Zákona a farizejmi. Títo ľudia „obsadili Mojžišovo miesto“, lebo vyučujú Boží Zákon. Ježiš svojim poslucháčom radí: „Robte to, čo vám hovoria, ale nerobte podľa ich skutkov, lebo hovoria, ale sami to nerobia.“ (Matúš 23:2, 3)

Potom Ježiš uvádza príklad, z ktorého vidno ich pokrytectvo: „Rozširujú svoje puzdrá s úryvkami Písma, ktoré nosia na ochranu.“ Niektorí Židia nosili na čele alebo na ramene malé puzdierka, ktoré obsahovali krátke úryvky zo Zákona. Farizeji si ich však zväčšujú, aby vyvolali dojem, že sú veľmi zbožní. Okrem toho „si predlžujú strapce na odevoch“. Izraeliti si mali robiť strapce na svojom odeve, ale farizeji si dávajú záležať na tom, aby boli poriadne dlhé. (4. Mojžišova 15:38–40) To všetko robia len preto, „aby ich ľudia videli“. (Matúš 23:5)

Takouto túžbou po dôležitosti by sa mohli nakaziť aj Ježišovi učeníci, preto im Ježiš radí: „Vy si nedajte hovoriť Rabbi, lebo máte jedného Učiteľa a vy všetci ste bratia. Nikoho na zemi nenazývajte Otcom, lebo máte jedného Otca, toho nebeského. Ani sa nedajte oslovovať vodcovia, lebo máte jedného Vodcu, Krista.“ Ako by sa teda mali učeníci pozerať na seba a ako by sa mali správať? Ježiš hovorí: „Najväčší medzi vami bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Matúš 23:8–12)

Teraz Ježiš prísne karhá pokryteckých znalcov Zákona a farizejov slovami: „Beda vám, znalci Zákona a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské Kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doň nevchádzate a tým, ktorí by doň chceli vojsť, v tom bránite.“ (Matúš 23:13)

Ježiš odsudzuje farizejov za to, že si necenia duchovné hodnoty, čo sa prejavuje aj tým, že si svojvoľne určujú pravidlá. Hovoria napríklad: „Ak niekto prisahá na chrám, to nič neznamená, ale ak prisahá na chrámové zlato, to je záväzné.“ To svedčí o ich morálnej slepote, lebo kladú väčší dôraz na chrámové zlato než na duchovný význam miesta, kde sa uctieva Jehova. A „prehliadajú to, čo je v Zákone dôležitejšie – spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť“. (Matúš 23:16, 23; Lukáš 11:42)

Ježiš označuje farizejov za slepých vodcov a vytýka im: „Komára cedíte, ale ťavu prehĺtate!“ (Matúš 23:24) Cedia víno, aby neprehltli komára, lebo je to obradne nečistý hmyz. Ale ťavu, ktorá je takisto obradne nečistým zvieraťom, no podstatne väčším než komár, obrazne prehĺtajú, keď prehliadajú to, čo je v Zákone dôležitejšie. (3. Mojžišova 11:4, 21–24)

Ježiš je v chráme už naposledy a ďalej odhaľuje pravú tvár znalcov Zákona a farizejov, keď ich otvorene nazýva pokrytcami. Obraznou rečou im dohovára: „Čistíte pohár a misu zvonku, ale vnútri sú plné chamtivosti a nestriedmosti. Slepý farizej, vyčisti najprv vnútro pohára a misy a potom budú čisté aj zvonku.“ (Matúš 23:25, 26) Hoci farizeji úzkostlivo dbajú na obradnú čistotu a vonkajší vzhľad, zanedbávajú vnútornú osobnosť a neprečisťujú svoje obrazné srdce.

Ich pokrytectvo sa prejavuje aj v tom, že sú ochotní stavať a ozdobovať hrobky prorokov. No ako hovorí Ježiš, sú „synmi tých, čo vraždili prorokov“. (Matúš 23:31) Dokazujú to aj tým, že sa snažia zabiť Ježiša. (Ján 5:18; 7:1, 25)

Ježiš potom hovorí, čo čaká týchto náboženských vodcov, ak nebudú robiť pokánie: „Hadi, potomstvo vreteníc, ako uniknete odsúdeniu do gehenny?“ (Matúš 23:33) Slovo gehenna znamená „údolie Hinnom“. V tomto údolí za mestom sa spaľujú odpadky, a je teda živým obrazom trvalého zničenia, ktoré postihne aj skazených znalcov Zákona a farizejov.

Ježiš teraz hovorí o svojich učeníkoch, ktorých vyšle v úlohe „prorokov, múdrych mužov a učiteľov“. Ako sa k nim bude okolie správať? Ježiš adresuje náboženským vodcom tieto slová: „Niektorých z [mojich učeníkov] zabijete a pribijete na kôl a niektorých budete bičovať v synagógach a prenasledovať z mesta do mesta. A tak na vás padne vina za krv všetkých spravodlivých, ktorá bola preliata na zemi, od krvi spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša... ktorého ste zavraždili.“ Varuje ich: „Verte mi, že táto generácia ponesie vinu za to všetko.“ (Matúš 23:34–36) To sa stane skutočnosťou v roku 70 n. l., keď rímske vojská zničia Jeruzalem a státisíce Židov zahynú.

Predstava týchto strašných udalostí Ježiša znepokojuje. So smútkom hovorí: „Jeruzalem, Jeruzalem! Zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, ktorých k tebe poslal Boh. Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla! Ale vy ste nechceli. Preto Boh opúšťa váš dom.“ (Matúš 23:37, 38) Tí, ktorí počujú tieto slová, určite premýšľajú o tom, aký „dom“ má Ježiš na mysli. Mohol by myslieť na veľkolepý chrám v Jeruzaleme, ktorý bol doteraz pod Božou ochranou?

Ježiš teraz dodáva: „Hovorím vám, že odteraz ma už neuvidíte, kým nepoviete: ‚Požehnaný je ten, ktorý prichádza v Jehovovom mene!‘“ (Matúš 23:39) Cituje tu prorocké slová zo Žalmu 118:26: „Požehnaný je ten, ktorý prichádza v Jehovovom mene! Žehnáme vás z Jehovovho domu.“ Je zrejmé, že po zničení jeruzalemského chrámu doň už nikto nebude prichádzať v Božom mene.

Ježiš teraz prechádza do tej časti chrámu, kde sa nachádzajú pokladnice. Do týchto nádob s úzkym hrdlom môžu ľudia vhadzovať svoje príspevky. Ježiš pozoruje ľudí a vidí, ako bohatí Židia „vhadzujú veľké sumy peňazí“. Potom si všimne chudobnú vdovu, ktorá tam vhodí „dve drobné mince“. (Marek 12:41, 42) Ježiš vie, že jej dar sa Bohu páči.

Zavolá si učeníkov a hovorí im: „Verte mi, táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádžu peniaze do pokladníc.“ Ako je to možné? Ježiš vysvetľuje: „Lebo všetci vhadzovali zo svojho prebytku, ale ona, hoci žije v núdzi, vhodila všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ (Marek 12:43, 44) Ako veľmi sa táto žena líši svojimi myšlienkami aj skutkami od náboženských vodcov!

Je 11. nisana a deň už pokročil. Ježiš naposledy odchádza z chrámu. Jeden z jeho učeníkov zvolá: „Učiteľ, pozri, aké kamene a aké budovy!“ (Marek 13:1) Niektoré kamene v chrámových múroch sú naozaj veľmi veľké a prispievajú k tomu, že chrám pôsobí mohutne a nezničiteľne. Preto ďalšie Ježišove slová učeníkov zrejme prekvapia: „Áno, sú to veľké budovy, ale hovorím vám, že tu nezostane kameň na kameni. Všetko bude zbúrané.“ (Marek 13:2)

Po týchto slovách Ježiš a apoštoli prekročia údolie Kidron a vystúpia na Olivový vrch. V jednej chvíli sa ocitne sám so štyrmi apoštolmi – Petrom, Andrejom, Jakubom a Jánom. Z miesta, kde sú, majú výhľad rovno na veľkolepý chrám.

Je utorok poobede 11. nisana a deň sa pomaly chýli ku koncu. Končí sa aj Ježišova intenzívna služba tu na zemi. Posledné dni Ježiš trávil vyučovaním v chráme, ale večer odchádzal nocovať mimo mesta. Už „skoro ráno za ním všetci ľudia prichádzali do chrámu, aby ho počúvali“. (Lukáš 21:37, 38) Ale teraz je na Olivovom vrchu a s ním štyria apoštoli – Peter, Andrej, Jakub a Ján.

Prišli za ním súkromne. Zaujíma ich, čo bude s chrámom, keďže Ježiš práve predpovedal, že tam nezostane kameň na kameni. Ale premýšľajú aj o ďalších veciach. Kedysi ich Ježiš nabádal: „Buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, keď to nebudete považovať za pravdepodobné.“ (Lukáš 12:40) Hovoril aj o dni, „keď sa zjaví Syn človeka“. (Lukáš 17:30) Súvisia nejako tieto jeho výroky s tým, čo práve povedal o chráme? Apoštoli sú veľmi zvedaví. Hovoria: „Povedz nám: Kedy to bude a čo bude znamením tvojej prítomnosti a záveru tohto usporiadania sveta?“ (Matúš 24:3)

Možno majú na mysli koniec doslovného chrámu, na ktorý sa práve pozerajú. Pýtajú sa tiež na prítomnosť Syna človeka. Možno si spomenuli na Ježišovo podobenstvo o „človeku urodzeného pôvodu“, ktorý „odcestoval do ďalekej krajiny, aby získal kráľovskú moc, a potom sa mal vrátiť“. (Lukáš 19:11, 12) A zaujíma ich aj to, čo bude znamenať „záver tohto usporiadania sveta“.

Ježiš im dáva obšírnu odpoveď. Opisuje znamenie, podľa ktorého bude možné zistiť, kedy sa skončí existujúci židovský systém spolu s jeho chrámom. Ale to nie je všetko. Toto znamenie pomôže kresťanom v budúcnosti rozoznať jeho „prítomnosť“ a blízkosť konca celého pozemského usporiadania sveta.

S plynúcimi rokmi budú môcť apoštoli pozorovať, ako sa Ježišovo proroctvo napĺňa. Veľa vecí, o ktorých Ježiš hovoril, sa začne diať ešte za ich života. A tak bdelí kresťania nebudú o 37 rokov, teda v roku 70 n. l., zaskočení blížiacim sa zničením chrámu a koncom židovského systému. Ale nie všetko, čo Ježiš predpovedal, sa udialo v roku 70 n. l. a v období pred ním. Ako sa bude dať rozoznať, že Ježiš je už prítomný ako Kráľ? Aj na túto otázku dáva svojim apoštolom odpoveď.

Ježiš predpovedá, že bude „počuť hluk boja a správy o vojnách“ a že „povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu“. (Matúš 24:6, 7) Hovorí, že „budú veľké zemetrasenia a na jednom mieste za druhým hlad a epidémie“. (Lukáš 21:11) Varuje svojich učeníkov: „Ľudia na vás vztiahnu ruku a budú vás prenasledovať.“ (Lukáš 21:12) Objavia sa aj falošní proroci, ktorí mnohých oklamú. Bude sa rozmáhať zlo a láska medzi ľuďmi ochladne. Okrem toho Ježiš hovorí, že „dobrá správa o Kráľovstve sa bude zvestovať po celej obývanej zemi na svedectvo všetkým národom a potom príde koniec“. (Matúš 24:14)

Do istej miery sa Ježišovo proroctvo splnilo vtedy, keď Rimania zničili Jeruzalem, a v rokoch predtým. Mohol mať však Ježiš na mysli aj nejaké väčšie splnenie v budúcnosti? Vidíme dôkazy o tom, že toto významné Ježišovo proroctvo sa vo väčšej miere spĺňa dnes?

Jednou z vecí, o ktorej Ježiš hovoril v súvislosti so svojou prítomnosťou, je „ohavnosť, ktorá po sebe zanecháva spúšť“. (Matúš 24:15) V roku 66 n. l. sa táto „ohavnosť“ objavuje v podobe rímskych vojsk, ktoré nesú svoje modlárske štandardy. Rimania obkľučujú Jeruzalem a časť jeho múrov podkopávajú. (Lukáš 21:20) V tomto momente „ohavnosť“ stojí tam, kde by nemala – na mieste, ktoré Židia považujú za sväté.

Ježiš ďalej predpovedá: „Vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od začiatku sveta až doteraz a aké nikdy viac nebude.“ V roku 70 n. l. Rimania dobyjú Jeruzalem. Toto rozsiahle zničenie „svätého mesta“ Židov vrátane jeho chrámu bude veľkým súžením, v ktorom zahynie množstvo ľudí. (Matúš 4:5; 24:21) Bude to skaza takého rozsahu, akú toto mesto ani Židia nikdy nezažili. Skončí sa tým aj organizovaný systém uctievania, ktorého sa Židia držia celé stáročia. Je isté, že neskoršie a väčšie splnenie Ježišových prorockých slov bude tiež hrozivé.

DÔVOD NA OPTIMIZMUS V ČASE KONCA

Ježišov rozhovor s apoštolmi o znamení jeho prítomnosti a záveru tohto usporiadania sveta sa ešte neskončil. Teraz ich varuje pred „falošnými Kristami a falošnými prorokmi“, ktorí sa budú snažiť „oklamať aj vyvolených, ak to bude možné“. (Matúš 24:24) Ale títo „vyvolení“ sa nedajú oklamať. Falošní Kristovia sa môžu objaviť len vo viditeľnej podobe. Naproti tomu Ježišova prítomnosť nebude viditeľná.

Väčšie súženie, ktoré vypukne na konci súčasného usporiadania sveta, Ježiš opisuje slovami: „Zatmie sa slnko, prestane svietiť mesiac, z neba budú padať hviezdy a nebeské moci budú otrasené.“ (Matúš 24:29) Apoštoli nevedia, čo si majú pod týmito slovami presne predstaviť, ale určite to bude niečo mimoriadne desivé.

Ako tieto šokujúce udalosti zapôsobia na ľudstvo? Ježiš hovorí: „Ľudia budú omdlievať od strachu a očakávania toho, čo prichádza na obývanú zem, lebo nebeské moci budú otrasené.“ (Lukáš 21:26) To, čo tu Ježiš opisuje, bude najtemnejším obdobím ľudských dejín.

Na druhej strane však Ježiš apoštolov povzbudzuje, že nie všetci budú nariekať, keď uvidia „Syna človeka prichádzať... s mocou a veľkou slávou“. (Matúš 24:30) Už predtým naznačil, že Boh „kvôli vyvoleným“ zasiahne. (Matúš 24:22) Ako by teda mali títo verní reagovať na tento šokujúci vývoj udalostí? Ježiš svojich nasledovníkov povzbudzuje: „Keď sa to začne diať, vzpriamte sa a zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vyslobodenie.“ (Lukáš 21:28)

No ako Ježišovi nasledovníci, ktorí budú žiť v tomto predpovedanom období, rozoznajú, že koniec je blízko? Ježiš rozpráva podobenstvo o figovníku: „Keď zmäknú jeho vetvičky a vypučia na nich listy, viete, že je blízko leto. Podobne keď to všetko uvidíte, vedzte, že Syn človeka je blízko, pri dverách. Uisťujem vás, že táto generácia nepominie, kým sa to všetko nestane.“ (Matúš 24:32–34)

Teda keď učeníci uvidia, ako sa súčasne spĺňajú mnohé črty Ježišovho znamenia, mali by si uvedomiť, že koniec je blízko. Učeníkov, ktorí budú žiť v tomto mimoriadnom období, Ježiš upozorňuje:

„Ten deň a hodinu nepozná nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec. Aké boli Noemove dni, taká bude aj prítomnosť Syna človeka. Pred potopou ľudia jedli a pili, muži sa ženili a ženy sa vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korábu, a nevšímali si, čo sa deje, kým neprišla potopa a všetkých ich nezmietla. Taká bude prítomnosť Syna človeka.“ (Matúš 24:36–39) Potopa v Noemových dňoch, ku ktorej Ježiš prirovnáva to obdobie, zasiahla celú zem.

Apoštoli, ktorí teraz na Olivovom vrchu počúvajú Ježiša, si nepochybne uvedomia, aké dôležité je zostať bdelý. Ježiš hovorí: „Dávajte si pozor, aby vaše srdce nebolo zaťažené prejedaním, nadmerným pitím a starosťami o to, čo potrebujete k životu, aby vás ten deň neprekvapil ako osídlo. Lebo príde na všetkých, ktorí žijú na zemi. Preto bdejte a celý čas úpenlivo proste, aby sa vám podarilo uniknúť všetkému, čo sa má stať, a aby ste obstáli pred Synom človeka.“ (Lukáš 21:34–36)

Týmito slovami Ježiš znovu potvrdzuje, že splnenie jeho proroctva bude mať globálny charakter. Udalosti, ktoré predpovedá, sa nebudú týkať len najbližších desaťročí a len Jeruzalema alebo židovského národa. Opísaný sled udalostí „príde na všetkých, ktorí žijú na zemi“.

Ježiš upozorňuje svojich učeníkov, že musia byť bdelí a pripravení. Vidno to aj z jeho ďalšieho podobenstva: „Keby domáci vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, zostal by hore a nedovolil by mu vlámať sa do domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde vtedy, keď to nebudete čakať.“ (Matúš 24:43, 44)

Ďalšími slovami Ježiš vlieva svojim učeníkom optimizmus. Hovorí im, že počas spĺňania jeho proroctva tu bude „otrok“, ktorý bude bdelý a aktívny. Uvádza situáciu z bežného života, ktorú si apoštoli dokážu ľahko predstaviť: „Kto je ten verný a rozvážny otrok, ktorého jeho pán ustanovil nad svojím služobníctvom, aby mu dával pokrm v pravý čas? Ten otrok bude šťastný, ak jeho pán pri svojom príchode zistí, že to robí. Hovorím vám, ustanoví ho nad celým svojím majetkom.“ Ale keby sa u toho „otroka“ rozvinul zlý postoj a ubližoval by druhým, pán ho „čo najprísnejšie potrestá“. (Matúš 24:45–51; porovnaj Lukáša 12:45, 46.)

Ježiš tým však nechce povedať, že u nejakej skupiny jeho nasledovníkov sa rozvinie zlý postoj. Čo chce teda naučiť svojich učeníkov? Chce, aby zostali bdelí a aktívni, čo vysvetľuje v nasledujúcom podobenstve.

Ježiš odpovedá apoštolom na otázku, čo bude znamením jeho prítomnosti a záveru usporiadania sveta. Teraz pokračuje podobenstvom, v ktorom dáva múdru radu. Splnenie tohto podobenstva zažijú tí, ktorí budú žiť počas jeho prítomnosti.

Ježiš začína svoje podobenstvo slovami: „Nebeské Kráľovstvo sa podobá desiatim pannám, ktoré si vzali lampy a vyšli naproti ženíchovi. Päť z nich bolo nerozumných a päť múdrych.“ (Matúš 25:1, 2)

Tieto slová neznamenajú, že polovica Ježišových učeníkov, ktorí majú zdediť nebeské Kráľovstvo, je nerozumná a druhá polovica múdra. Ježiš tým chce povedať, že každý jeho učeník sa môže rozhodnúť, či bude bdelý alebo bude jeho pozornosť rozptýlená. Nepochybuje však o tom, že každý jeho služobník môže zostať verný a získať požehnania jeho Otca.

V podobenstve vychádza všetkých desať panien naproti ženíchovi, aby sa pridali k svadobnému sprievodu. Keď ženích príde, panny mu svojimi lampami budú osvetľovať cestu. Tým mu prejavia česť, keď bude svoju nevestu odvádzať do domu, ktorý pripravil. Čo sa však stane?

Ježiš vysvetľuje: „Tie nerozumné si vzali lampy, ale nevzali si olej. Tie múdre si okrem lámp vzali aj nádobky s olejom. Keď ženích neprichádzal, všetkým sa začalo driemať a zaspali.“ (Matúš 25:3–5) Ženích neprichádza tak skoro, ako očakávajú. Mešká tak dlho, že panny zaspia. Apoštolom to možno pripomenie Ježišovo podobenstvo o urodzenom mužovi, ktorý odcestoval a napokon, „keď získal kráľovskú moc“, sa vrátil. (Lukáš 19:11–15)

V podobenstve o desiatich pannách Ježiš pokračuje tým, čo sa stane, keď ženích napokon príde: „O polnoci bolo počuť krik: ‚Ženích je tu! Vyjdite mu naproti!‘“ (Matúš 25:6) Budú panny pripravené?

Ježiš pokračuje: „Vtedy všetky panny vstali a pripravili si lampy. Tie nerozumné povedali múdrym: ‚Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú.‘ Múdre im odpovedali: ‚Možno by ho nebolo dosť pre nás i pre vás. Choďte radšej k predavačom a kúpte si.‘“ (Matúš 25:7–9)

Nerozumné panny teda nie sú pripravené na príchod ženícha. Chýba im olej do lámp a potrebujú ho niekde získať. Ježiš pokračuje: „Keď si ho odišli kúpiť, prišiel ženích. Panny, ktoré boli pripravené, s ním vošli na svadobnú hostinu a dvere sa zatvorili. Potom prišli ostatné panny a volali: ‚Pane, pane, otvor nám!‘ Ale on im odpovedal: ‚Hovorím vám, nepoznám vás.‘“ (Matúš 25:10–12) Na svoju nepripravenosť trpko doplatili!

Apoštoli zrejme vedia, že tým ženíchom je Ježiš. Nie je to prvý raz, čo sám seba pripodobnil k ženíchovi. (Lukáš 5:34, 35) A kto sú múdre panny? Keď Ježiš v minulosti hovoril o „malom stáde“, ktoré dostane Kráľovstvo, použil tieto slová: „Buďte pripravení a svoje lampy majte rozsvietené.“ (Lukáš 12:32, 35) A tak apoštoli zrejme chápu, že Ježiš v tomto podobenstve o pannách hovorí o ľuďoch, ako sú oni. Aké poučenie z toho pre nich vyplýva?

Ježiš to vyjadrí veľmi jasne. Svoje podobenstvo uzatvára slovami: „Bdejte, lebo nepoznáte deň ani hodinu.“ (Matúš 25:13)

Svojim verným nasledovníkom pripomína, že v súvislosti s jeho prítomnosťou budú musieť byť bdelí. Keď príde, budú musieť byť pripravení tak ako tých päť múdrych panien. Iba tak nestratia zo zreteľa svoju vzácnu nádej a nepremeškajú odmenu, ktorá ich čaká.

Ježiš je ešte stále na Olivovom vrchu so svojimi štyrmi apoštolmi a začína im rozprávať ďalšie podobenstvo, tentoraz o talentoch. V mnohom pripomína podobenstvo o mínach, ktoré pred niekoľkými dňami rozprával v Jerichu a na ktorom ukázal, že Kráľovstvo sa týka vzdialenej budúcnosti. Podobenstvo o talentoch je súčasťou odpovede na otázku o jeho prítomnosti a o závere tohto usporiadania sveta. Poukazuje na to, že učeníci si musia usilovne spĺňať úlohy, ktoré im Ježiš zveril.

Začína sa slovami: „Kráľovstvo sa podobá aj človeku, ktorý sa chystal na cestu do cudziny. Zavolal si otrokov a zveril im svoj majetok.“ (Matúš 25:14) Keďže Ježiš sa už predtým prirovnal k človeku, ktorý odcestoval, „aby získal kráľovskú moc“, pre apoštolov nie je ťažké dovtípiť sa, že muž v tomto podobenstve opäť predstavuje Ježiša. (Lukáš 19:12)

Skôr než muž z podobenstva vycestuje do cudziny, zverí svojim otrokom majetok vysokej hodnoty. Ježiš sa počas triapolročnej služby zameriaval na zvestovanie dobrej správy o Božom Kráľovstve a školil v tom aj svojich učeníkov. Onedlho bude musieť odísť, ale dôveruje im, že aj po jeho odchode budú v tejto práci pokračovať. (Matúš 10:7; Lukáš 10:1, 8, 9; porovnaj Jána 4:38; 14:12.)

Ako muž z Ježišovho podobenstva rozdelí svoj majetok? Ježiš rozpráva: „Jednému dal päť talentov, inému dva, ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností. Potom odcestoval.“ (Matúš 25:15) Ako jeho otroci naložia s tým, čo im bolo zverené? Budú usilovne zveľaďovať majetok svojho pána?

Ježiš pokračuje: „Ten, ktorý dostal päť talentov, ihneď odišiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Rovnako aj ten, ktorý dostal dva, získal ďalšie dva. Ale otrok, ktorý dostal len jeden talent, odišiel a zakopal peniaze svojho pána do zeme.“ (Matúš 25:16–18) Čo sa stane pri pánovom návrate?

Ježiš rozpráva: „Po dlhom čase prišiel pán tých otrokov a začal s nimi účtovať.“ (Matúš 25:19) Prví dvaja urobili, čo mohli – „každý podľa svojich schopností“. Obaja boli usilovní a pracovití. Ten, ktorý dostal päť talentov, získal ďalších päť. Zverený majetok zdvojnásobil aj otrok, ktorý dostal dva talenty. (V tých časoch musel robotník pracovať asi 20 rokov, aby zarobil peniaze v hodnote jedného talentu.) Obom otrokom pán adresuje rovnakú pochvalu: „Výborne, dobrý a verný otrok! Verne si spravoval málo, preto budeš spravovať mnoho. Raduj sa spolu so svojím pánom.“ (Matúš 25:21)

Ale s otrokom, ktorý dostal jeden talent, je to iné. Ten hovorí: „Pane, vedel som, že si náročný. Žneš, kde si nezasial, a zberáš úrodu, kde si nepracoval. Bál som sa, a tak som odišiel a skryl som tvoj talent v zemi. Tu máš, čo je tvoje.“ (Matúš 25:24, 25) Dokonca svoj talent ani neuložil do banky, aby jeho pánovi priniesol aspoň nejaký zisk vo forme úroku. Pracoval vlastne proti záujmom svojho pána.

Preto ho jeho pán výstižne nazve „zlým a lenivým otrokom“. To, čo má, mu bude vzaté a dostane to otrok, ktorý je ochotný usilovne pracovať. Pán to uzatvára slovami: „Každý, kto má, dostane ešte viac a bude mať hojnosť. Ale tomu, kto nemá, bude vzaté aj to, čo má.“ (Matúš 25:26, 29)

Ježišovi učeníci majú o čom premýšľať. Z tohto podobenstva môžu pochopiť, že úloha, ktorou ich Ježiš poveril – robiť učeníkov –, má veľkú hodnotu a mali by si ju usilovne spĺňať. Ježiš však neočakáva, že sa všetci budú môcť zapojiť v rovnakej miere. Ako to povedal vo svojom podobenstve, každý by mal robiť, čo môže – „podľa svojich schopností“. No to neznamená, že by sa Ježišovi páčilo, keby bol niekto „lenivý“ a nesnažil by sa zo všetkých síl podporovať jeho záujmy.

Apoštolov však určite veľmi povzbudilo Ježišovo uistenie: „Každý, kto má, dostane ešte viac.“

Ježiš na Olivovom vrchu práve vyrozprával podobenstvo o desiatich pannách a o talentoch. Ešte stále odpovedá apoštolom na otázku, čo bude znamením jeho prítomnosti a záveru tohto usporiadania sveta. Na záver porozpráva ešte jedno podobenstvo – o ovciach a capoch.

Ježiš najprv vysvetľuje, za akých okolností sa bude diať to, čo hovorí: „Keď Syn človeka príde vo svojej sláve a všetci anjeli s ním, posadí sa na svoj slávny trón.“ (Matúš 25:31) Týmito slovami jasne ukazuje, že hlavnou postavou podobenstva je on sám. V minulosti už viackrát sám seba označil ako „Syna človeka“. (Matúš 8:20; 9:6; 20:18, 28)

Kedy sa splní toto podobenstvo? Bude to vtedy, keď Ježiš „príde vo svojej sláve“ spolu s anjelmi a „posadí sa na svoj slávny trón“. Ježiš už predtým hovoril o tom, že „Syn človeka prichádza na nebeských oblakoch s mocou a veľkou slávou“ spolu so svojimi anjelmi. Kedy to bude? „Ihneď po súžení.“ (Matúš 24:29–31; Marek 13:26, 27; Lukáš 21:27) Teda toto podobenstvo sa má splniť pri Ježišovom slávnom príchode v budúcnosti. Čo vtedy Ježiš urobí?

Ježiš pokračuje: „Keď Syn človeka príde... budú pred ním zhromaždené všetky národy a oddelí ľudí jedných od druhých, tak ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce postaví po svojej pravici a capov po svojej ľavici.“ (Matúš 25:31–33)

O ovciach postavených po pravej strane Ježiš hovorí: „Vtedy povie kráľ tým po svojej pravici: ‚Poďte, vy, ktorých požehnal môj Otec, prijmite ako dedičstvo Kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od založenia sveta.‘“ (Matúš 25:34) Čím si ovce získali kráľovu priazeň?

Kráľ vysvetľuje: „Keď som bol hladný, dali ste mi jesť, a keď som bol smädný, dali ste mi piť. Bol som na cestách a pohostinne ste ma prijali, bol som nahý a obliekli ste ma. Bol som chorý a starali ste sa o mňa. Bol som vo väzení a prišli ste za mnou.“ Keď sa ovce, teda „spravodliví“, pýtajú, kedy tieto dobré skutky robili, kráľ im odpovedá: „Čokoľvek ste urobili pre najmenšieho z týchto mojich bratov, urobili ste pre mňa.“ (Matúš 25:35, 36, 40, 46) Tieto dobré skutky nerobia v nebi, lebo tam nie je nikto chorý ani hladný. Musia to byť skutky, ktoré robia pre Kristových bratov tu na zemi.

Ako je to s capmi, ktorí sú postavení po ľavej strane? Ježiš hovorí: „Potom [kráľ] povie tým po svojej ľavici: ‚Odíďte odo mňa, vy prekliati, do večného ohňa pripraveného pre Diabla a jeho anjelov. Lebo keď som bol hladný, nedali ste mi jesť, a keď som bol smädný, nedali ste mi piť. Bol som na cestách, ale neprijali ste ma pohostinne, bol som nahý, ale neobliekli ste ma, bol som chorý a vo väzení, ale nestarali ste sa o mňa.‘“ (Matúš 25:41–43) Tento rozsudok si capi zaslúžia, lebo sa nesprávali ku Kristovým bratom na zemi láskavo.

Apoštoli sa dozvedajú, že výsledok tohto budúceho súdu bude nezvratný. Ježiš hovorí: „[Kráľ] im odpovie: ‚Hovorím vám, že čokoľvek ste neurobili pre najmenšieho z týchto mojich bratov, neurobili ste ani pre mňa.‘ Títo odídu do večného zničenia, ale spravodliví do večného života.“ (Matúš 25:45, 46)

Ježiš v odpovedi na otázku apoštolov dáva svojim nasledovníkom množstvo podnetov na premýšľanie a pomáha im preskúmať svoje postoje a skutky.