Aký je pôvod tohto mýtu?

„Raní kresťanskí filozofi prijali grécke poňatie nesmrteľnosti duše a mysleli si, že dušu stvoril Boh a vložil ju do tela pri počatí.“ ​(The New Encyclopædia Britannica, 1988, 11. zväzok, strana 25)

Čo hovorí Biblia?

„Duša, ktorá zhreší, tá zomrie.“ ​(Ezechiel 18:4, Katolícky preklad)

V Biblii sa o stvorení prvej ľudskej duše píše: „Boh Jehova potom vytvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou [po hebrejsky nefeš].“ ​(1. Mojžišova 2:7)

Hebrejské slovo nefeš, preložené ako „duša“, znamená ‚tvor, ktorý dýcha‘. Keď Boh vytvoril prvého človeka Adama, nevložil doňho nesmrteľnú dušu, ale životnú silu, ktorá je udržiavaná dýchaním. Teda „duša“ v biblickom zmysle označuje celú živú bytosť. Ak je duša oddelená od životnej sily, ktorú pôvodne dal človeku Boh, zomiera. (1. Mojžišova 3:19; Ezechiel 18:20)

Náuka o nesmrteľnosti duše vyvolala otázky: Kam idú duše po smrti? A čo sa deje s dušami zlých? Keď ľudia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, prijali mýtus o nesmrteľnej duši, viedlo ich to k prijatiu ďalšieho mýtu — náuky o pekle.

Porovnaj tieto biblické verše: Kazateľ 3:19; Matúš 10:28; Skutky 3:23

Aký je pôvod tohto mýtu?

„Zo všetkých klasických gréckych filozofov mal najväčší vplyv na tradičný názor na peklo Platón.“ ​(Histoire des enfers [História pekla] od Georgesa Minoisa, strana 50)

„Od polovice 2. storočia n. l. kresťania, ktorí boli do určitej miery školení v gréckej filozofii, začali pociťovať potrebu vyjadriť svoju vieru jej pojmami... Filozofiou, ktorá im najlepšie vyhovovala, bol platonizmus [Platónovo učenie].“ ​(The New Encyclopædia Britannica, 1988, 25. zväzok, strana 890)

„Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, ‚večný oheň‘. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha.“ ​(Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2. vydanie 1999, strana 268)

Čo hovorí Biblia?

„Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Pretože nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole, na mieste, na ktoré ideš.“ ​(Kazateľ 9:5, 10)

Hebrejské slovo šeol, ktoré bolo opísané ako „miesto, kde prebývajú mŕtvi“, je v niektorých prekladoch Biblie preložené ako „peklo“. Čo sa z citovaného biblického textu dozvedáme o stave mŕtvych? Trpia v šeole, aby si odpykali svoje hriechy? Nie, lebo „si neuvedomujú vôbec nič“. Preto patriarcha Jób, ktorý pre vážnu chorobu nesmierne trpel, prosil Boha: „Ochráň ma v pekle [po hebrejsky v šeole].“ ​(Jób 14:13, Douay-Rheims Version) Aký zmysel by mala jeho prosba, keby bol šeol miestom večných múk? Peklo v biblickom zmysle je jednoducho všeobecný hrob ľudstva, kde sa končí akákoľvek činnosť.

Nie je podľa vás táto definícia pekla logickejšia a v súlade s Písmom? Mohol by nejaký hriech, aj keby bol veľmi veľký, podnietiť Boha lásky, aby niekoho naveky trápil? (1. Jána 4:8) Ale ak je peklo mýtus, ako je to potom s nebom?

Porovnaj tieto biblické verše: Žalm 146:3, 4; Skutky 2:25–27; Rimanom 6:7, 23

Aký je pôvod tohto mýtu?

Po smrti Ježišových apoštolov začiatkom druhého storočia n. l. získali veľký vplyv raní cirkevní otcovia. V diele New Catholic Encyclopedia (2003) v šiestom zväzku na strane 687 sa o ich učení píše: „Prevládajúcim názorom bolo, že nebeská blaženosť je udelená duši oddelenej od tela ihneď po akomkoľvek nevyhnutnom očisťovaní, ktoré nasleduje po smrti.“

Čo hovorí Biblia?

„Šťastní sú mierni, lebo oni zdedia zem.“ ​(Matúš 5:5)

Hoci Ježiš sľúbil svojim učeníkom, že im v nebi ‚pripraví miesto‘, naznačil, že nie každý spravodlivý ide automaticky do neba. (Ján 3:13; 14:2, 3) Veď či sa nemodlil o to, aby sa Božia vôľa diala „ako v nebi, tak i na zemi“? (Matúš 6:9, 10) Spravodliví majú v skutočnosti dvojakú vyhliadku. Malá časť z nich bude s Kristom vládnuť v nebi, ale väčšina z nich bude žiť večne na zemi. (Zjavenie 5:10)

V priebehu rokov sa pohľad ranej cirkvi na jej úlohu na zemi menil. K čomu to viedlo? „Očakávané Božie Kráľovstvo stále viac nahrádzala inštitucionálna cirkev,“ uvádza sa v diele The New Encyclopædia Britannica. Cirkev začala upevňovať svoju moc tým, že nedbala na Ježišovo jednoznačné vyjadrenie, že jeho nasledovníci nemajú byť „časťou sveta“, a začala sa miešať do politiky. (Ján 15:19; 17:14–16; 18:36) Pod vplyvom rímskeho cisára Konštantína cirkev upustila od niektorých svojich náuk. Jedna z nich sa týkala samotnej podstaty Boha.

Porovnaj tieto biblické verše: Žalm 37:10, 11, 29; Ján 17:3; 2. Timotejovi 2:11, 12

Aký je pôvod tohto mýtu?

„Mohlo by sa zdať, že trojičná dogma v podstate vznikla koncom 4. storočia. V istom zmysle je to pravda... Formulácia ‚jeden Boh v troch Osobách‘ sa nepresadila a určite nebola úplne pojatá do kresťanského života a do kresťanského vyznania viery skôr ako koncom 4. storočia.“ ​(New Catholic Encyclopedia, 1967, 14. zväzok, strana 299)

„Nicejský koncil zasadol 20. mája 325 [n. l.]. Konštantín mu sám predsedal, aktívne riadil rokovania a osobne navrhol... rozhodujúcu formuláciu vyjadrujúcu vzťah Krista k Bohu vo vyznaní, ktoré vyšlo z koncilu, že je ‚jednej podstaty s Otcom‘... Biskupi, zastrašení cisárom, s výnimkou dvoch vyznanie viery podpísali, mnohí z nich do značnej miery proti vlastnému presvedčeniu.“ ​(Encyclopædia Britannica, 1970, 6. zväzok, strana 386)

Čo hovorí Biblia?

Štefan, „plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: ‚Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.‘“ ​(Skutky 7:55, 56, Katolícky preklad)

Čo sa dozvedáme z tohto videnia? Štefan, plný Božej činnej sily, videl Ježiša „stáť po pravici Boha“. Ježiš sa teda po svojom vzkriesení do neba očividne nestal znovu Bohom, ale duchovnou bytosťou odlišnou od Boha. V tejto správe nie je žiadna zmienka o nejakej tretej osobe stojacej pri Bohu. Napriek snahám nájsť biblické pasáže na podporu dogmy o Trojici dominikánsky kňaz Marie-Émile Boismard vo svojej knihe À l’aube du christianisme—​La naissance des dogmes (Úsvit kresťanstva — zrod dogiem) napísal: „Vyjadrenie, že v jednom Bohu sú tri osoby... nikde v Novom Zákone nenájdete.“

Dogma, ktorú presadzoval Konštantín, mala ukončiť spory, ktoré existovali v cirkvi v štvrtom storočí. No v skutočnosti vyvolala ďalšiu otázku: Bola Mária, žena, ktorá porodila Ježiša, „Matkou Božou“?

Porovnaj tieto biblické verše: Matúš 26:39; Ján 14:28; 1. Korinťanom 15:27, 28; Kolosanom 1:15, 16