Jehova nám žehnal „v priaznivom i v obťažnom období“

NA SVET som prišiel v marci 1930 v dedine Namkumba, ktorá sa nachádza v blízkosti mesta Lilongwe v dnešnom Malawi. Členovia mojej rodiny už v tom čase slúžili Jehovovi. Ja som sa dal pokrstiť v roku 1942 v jednej z našich malebných riek. Potom som sa viac ako 70 rokov snažil robiť presne to, k čomu apoštol Pavol povzbudzoval Timoteja: „Zvestuj slovo, bezodkladne sa toho drž v priaznivom i v obťažnom období.“ ​(2. Tim. 4:2)

Začiatkom roka 1948 prišli prvýkrát do Malawi zástupcovia svetového ústredia Jehovových svedkov z Brooklynu. Boli to bratia Nathan H. Knorr a Milton G. Henschel. Ich návšteva ma veľmi povzbudila a prebudila vo mne túžbu slúžiť Jehovovi celým časom. Pamätám si, ako sme stáli v rozbahnenom poli a pozorne počúvali burcujúci prejav brata Knorra s názvom „Trvalý panovník pre všetky národy“. Bolo nás tam asi 6 000.

O niečo neskôr som stretol jednu milú sestru. Volala sa Lidasi a aj ona vyrastala v rodine Jehovových svedkov. Zistil som, že má rovnaký cieľ ako ja — službu celým časom. V roku 1950 sme sa vzali a v roku 1953 sme už mali dve deti. Aj keď k mojim povinnostiam pribudla úloha vychovávať deti, s manželkou sme sa rozhodli, že začnem s pravidelnou priekopníckou službou. Po dvoch rokoch som prijal ponuku slúžiť ako zvláštny priekopník.

Krátko nato som dostal jedinečnú úlohu navštevovať zbory ako krajský dozorca. Lidasi ma veľmi podporovala a vďaka tomu som sa dokázal starať o rodinu po hmotnej i duchovnej stránke.a Ale veľmi sme si priali, aby sme mohli byť v službe celým časom obaja. Starostlivo sme plánovali a všetkých päť detí s nami spolupracovalo, takže v roku 1960 mohla začať so službou celým časom aj Lidasi.

V tomto priaznivom období sme zažili veľa radosti. Slúžili sme našim bratom v rôznych zboroch. Dostali sme sa na také miesta, ako sú nádherné úbočia pohoria Mulanje na juhu a pokojné brehy jazera Malawi, ktoré sa tiahne pozdĺž takmer celej východnej hranice krajiny. V krajoch, kde sme slúžili, sme videli neustály vzrast v počte zvestovateľov i zborov.

V roku 1962 sme sa tešili z oblastného zjazdu „Odvážni služobníci“. V nasledujúcom roku prišiel do Malawi opäť brat Henschel, a to na zvláštny zjazd, ktorý sa konal v blízkosti mesta Blantyre. Bolo na ňom asi 10 000 prítomných. Z dnešného pohľadu boli tieto zjazdy presne to, čo sme všetci v Malawi potrebovali. Duchovne nás posilnili a pripravili na obťažné obdobie, ktoré bolo pred nami.

NASTÁVA OBŤAŽNÉ OBDOBIE

V roku 1964 zažili svedkovia ťažké skúšky, pretože sa odmietali zapájať do politických aktivít. Vlna prenasledovania spôsobila, že bolo zničených viac ako 100 sál Kráľovstva a vyše 1 000 domov svedkov. My sme však ďalej pokračovali v krajskej službe, a to až do roku 1967, keď malawijská vláda zakázala Jehovových svedkov. Majetok pobočky v Blantyre bol skonfiškovaný, misionári boli z krajiny vypovedaní a veľa miestnych svedkov vrátane Lidasi a mňa sa dostalo do väzenia. Po prepustení sme pokračovali v krajskej službe tak, aby to nebudilo pozornosť úradov.

Jedného dňa v októbri 1972 zamierilo k nášmu domu asi 100 členov radikálneho politického hnutia známeho ako Liga malawijskej mládeže. Jeden z nich k nám tesne predtým dobehol a povedal mi, aby som sa skryl, lebo ma chcú zabiť. Manželke a deťom som prikázal, aby sa schovali medzi neďaleké banánovníky. Potom som utekal k veľkému mangovníku a vyšplhal sa naň. Odtiaľ som pozoroval, ako tí ľudia ničia náš dom a všetky naše veci.

Prenasledovanie v Malawi čím ďalej, tým viac silnelo, a preto tisíce svedkov utiekli z krajiny. Aj my s deťmi sme utiekli a do júna 1974 sme zostali v utečeneckom tábore na západe Mozambiku. Vtedy ma bratia požiadali, aby sme spolu s Lidasi slúžili ako zvláštni priekopníci v Dómue, malom mozambickom mestečku neďaleko hraníc s Malawi. V tejto službe sme pokračovali až do roku 1975, keď Mozambik získal nezávislosť od Portugalska. Spolu s ďalšími svedkami sme sa museli vrátiť do Malawi, kde stále zúrilo prenasledovanie.

Po návrate do Malawi som dostal za úlohu navštevovať zbory v hlavnom meste Lilongwe. V krajoch, kde sme slúžili, počet zborov stále rástol, a to napriek prenasledovaniu a ďalším náročným okolnostiam.

CÍTIME JEHOVOVU POMOC

Raz sme prišli do dediny, kde sa práve konala schôdza politickej strany. Niektorí zo sympatizantov strany zistili, že sme Jehovovi svedkovia, a donútili nás sadnúť si k členom mládežníckeho hnutia známeho ako Malawijskí mladí pionieri. Vrúcne sme sa modlili k Jehovovi o pomoc. Keď sa schôdza skončila, začali nás biť. Zrazu pribehla nejaká staršia žena a kričala: „Nechajte ich, prosím, na pokoji! To je syn môjho brata. Pusťte ho!“ Muž, ktorý schôdzi predsedal, prikázal: „Nech idú!“ Nevieme, prečo sa nás tá žena zastala, lebo nebola naša príbuzná. Ale veríme, že to bola Jehovova odpoveď na našu modlitbu.

V roku 1981 sme sa s Malawijskými mladými pioniermi stretli znovu. Tentoraz nám zobrali bicykle, batožinu, škatule s knihami a archív kraja. Utiekli sme im a bežali do domu jedného staršieho. Opäť sme sa veľmi modlili. Mali sme obavy, čo sa stane so všetkými tými informáciami, ktoré boli v archíve kraja. Keď sa doň Mladí pionieri pozreli, našli v ňom listy z celého Malawi, ktoré boli poslané na moju adresu. Zľakli sa, lebo si mysleli, že som vládny úradník. Preto všetky veci ihneď vrátili miestnym starším v takom stave, v akom ich našli.

Inokedy sme sa potrebovali dostať na druhú stranu rieky, a tak sme nastúpili na loď. Jej majiteľ bol politickým predstaviteľom tej oblasti a rozhodol sa skontrolovať všetkých cestujúcich, či majú stranícke preukazy. Už bol takmer pri nás, keď narazil na zlodeja hľadaného políciou. Nastal rozruch a kontrola preukazov sa skončila. Znovu sme cítili Jehovovu pomoc.

ZATKNUTÝ A UVÄZNENÝ

Vo februári 1984 som išiel do Lilongwe, aby som doručil správu pobočke v Zambii. Zastavil ma policajt a prehľadal mi tašku. Našiel v nej nejakú biblickú literatúru, a tak ma vzal na policajnú stanicu. Tam ma začal biť. Potom ma spútal povrazmi a strčil ma do cely so zlodejmi.

Na druhý deň ma policajný náčelník vzal do inej miestnosti, kde pripravil písomné vyhlásenie: „Ja, Trophim R. Nsomba, už nie som Jehovov svedok, takže môžem byť prepustený.“ Odmietol som to podpísať a povedal som mu: „Som ochotný sa dať nielen spútať, ale aj zomrieť. Stále som Jehovov svedok.“ Policajný náčelník sa rozzúril a udrel päsťou po stole takou silou, že policajt z vedľajšej miestnosti sa dobehol pozrieť, čo sa deje. Náčelník mu rozkázal: „Tento muž odmieta podpísať, že už nie je svedok. Tak mu dajte podpísať, že je stále Jehovov svedok, a pošleme ho na policajnú stanicu v Lilongwe.“ Po celý ten čas moja drahá manželka nevedela, čo sa so mnou stalo. Až po štyroch dňoch sa bratom podarilo povedať jej, kde som.

Na policajnej stanici v Lilongwe so mnou zaobchádzali láskavo. Policajný náčelník mi povedal: „Tu máte misku ryže, lebo ste v putách pre Božie Slovo. Ostatní, čo sú tu, sú zlodeji.“ Potom ma poslal do väznice Kachere, kde som zostal päť mesiacov.

Riaditeľ väznice bol rád, že som prišiel, lebo chcel zo mňa urobiť väzenského kaplána. Toho predchádzajúceho odvolal a povedal mu: „Už nechcem, aby si tu učil Božie Slovo, lebo do väzenia si sa dostal za to, že si okrádal svoju cirkev!“ A tak som dostal za úlohu každý týždeň vyučovať z Biblie na zhromaždeniach, ktoré boli organizované pre väzňov.

Neskôr sa však situácia zhoršila. Väzenskí dozorcovia ma vypočúvali a chceli vedieť, koľko je v Malawi svedkov. Keď som im to nepovedal, bili ma dovtedy, kým som nestratil vedomie. Inokedy sa ma vypytovali, kde sídli naše ústredie. Reagoval som: „To je jednoduchá otázka a ja vám na ňu odpoviem.“ Policajti sa potešili a zapli magnetofón, aby moju odpoveď nahrali. Povedal som im, že o ústredí Jehovových svedkov sa píše v Biblii. Boli prekvapení a pýtali sa: „Kde v Biblii?“

„V Izaiášovi 43:12,“ odpovedal som. Vyhľadali si ten verš a pozorne si ho prečítali: „‚Vy ste moji svedkovia,‘ je Jehovov výrok, ‚a ja som Boh.‘“ Prečítali si ho trikrát. Potom sa opýtali: „Ako môže byť ústredie Jehovových svedkov tu v Biblii a nie v Amerike?“ Povedal som im: „Aj Jehovovi svedkovia v Amerike sú presvedčení, že v tomto verši sa píše o tom, kto ich vedie.“ Pretože sa odo mňa nič nedozvedeli, poslali ma do väznice Dzaleka na sever od Lilongwe.

POŽEHNANIA V OBŤAŽNOM OBDOBÍ

Keď som v júli 1984 prišiel do väznice Dzaleka, bolo tam už 81 svedkov. Väznica bola preplnená. Všetkých 300 väzňov muselo spať na podlahe, natlačení jeden na druhého. My svedkovia sme časom vytvorili malé skupinky a každý deň sme sa v nich rozprávali o biblickom verši, ktorý jeden z nás vybral. To nám dodávalo veľkú odvahu.

Potom nás riaditeľ väznice oddelil od ostatných väzňov. Jeden väzenský dozorca nám tajne povedal: „Nie je pravda, že vás vláda nenávidí. Vo väzení vás držia z dvoch dôvodov: Jednak sa boja, že vás Mladí pionieri zabijú, a jednak ohlasujete, že príde vojna, a vláda má strach, že sa jej počas tej vojny rozutekajú vojaci.“

V októbri 1984 sme všetci museli ísť pred súd. Každý z nás bol odsúdený na dva roky. Tak ako predtým, aj teraz nás dali do väzenia spolu s tými, ktorí neboli svedkovia. No riaditeľ väznice všetkým oznámil: „Jehovovi svedkovia nefajčia. Takže, dozorcovia, nepýtajte od nich cigarety ani ich neposielajte po žeravý uhlík, aby vám pripálili. Sú to Boží služobníci! Jehovovi svedkovia by mali dostávať jedlo dvakrát denne, lebo nie sú zločincami, ale sú vo väzení pre svoju vieru v Bibliu.“

Vďaka dobrej povesti sme mali aj iné výhody. Keď sa zotmelo alebo pršalo, väzni nesmeli chodiť von. Ale my sme mohli opustiť budovu, kedykoľvek sa nám zachcelo. Dozorcovia nám dôverovali a vedeli, že sa nepokúsime o útek. Raz sa napríklad stalo, že sme pracovali na poli a dozorca, ktorý nás strážil, ochorel. A tak sme ho odniesli do väzenskej ošetrovne. Vždy sme sa snažili udržať si znamenité správanie. Jehova nás požehnal tým, že sme videli, ako je jeho meno oslavované ústami našich väzniteľov. (1. Petra 2:12)b

OPÄŤ NASTÁVA PRIAZNIVÉ OBDOBIE

Z väznice Dzaleka ma prepustili 11. mája 1985. Bolo úžasné znovu sa stretnúť s rodinou! Ďakujeme Jehovovi, že nám v tom veľmi obťažnom období pomáhal, aby sme zostali verní. Máme rovnaké pocity ako apoštol Pavol, ktorý napísal: „Neželáme si, bratia, aby ste boli v nevedomosti o súžení, ktoré nás postihlo... takže sme si neboli istí dokonca ani svojím životom. Naozaj, cítili sme na sebe, že sme prijali rozsudok smrti. Bolo to preto, aby sme sa nespoliehali sami na seba, ale na Boha, ktorý kriesi mŕtvych. Zachránil a zachráni nás dokonca z takej veľkej veci, ako je smrť.“ ​(2. Kor. 1:8–10)

Boli chvíle, keď sme si mysleli, že to už neprežijeme. Ale stále sme prosili Jehovu, aby nám dával odvahu a múdrosť. A tiež aby nám pomáhal zostať pokorní, a tak vždy prinášať česť jeho veľkému menu.

Jehova nám stále žehnal, či už v priaznivom, alebo v obťažnom období. Sme nadšení, že teraz máme v Lilongwe novú pobočku, ktorá bola dokončená v roku 2000, a že v celom Malawi bolo postavených viac ako 1 000 sál Kráľovstva. Tieto požehnania od Jehovu sú pre mňa a Lidasi takým úžasným duchovným bohatstvom, že sa nám to zdá ako sen!c