Môj smäd po Bohu bol uspokojený
STRÁVIL som desať rokov štúdiom na juhoamerických seminároch, pričom posledné tri roky som sa špecializoval na teológiu a filozofiu. A teraz mi nejaký prostý vidiečan hovorí, že by mi mohol pomôcť porozumieť Biblii. Sklamanie z vyučovania v seminári spôsobilo, že som počúval.
Čo ma podnietilo k tomu, že som chcel byť kňazom? A prečo i po rokoch strávených v seminároch zostal môj smäd po Bohu neuspokojený?
Skromný pôvod
Rodičia nás, siedmich chlapcov, vychovali vo Vallegrande v Bolívii. Žili sme v jednom úrodnom údolí, chovali sme dobytok a pestovali plodiny, ako je kukurica, arašidy a zemiaky. Naša dedina Naranjal ležala na osamelom mieste, a tak som mal len málo príležitostí na vzdelávanie. Naučil som sa však čítať a písať.
Pri príležitosti miestneho náboženského sviatku našu dedinu navštevoval každý rok jeden rímskokatolícky kňaz. Vždy som obdivoval spôsob, akým hovoril o Bohu. Pri jednej návšteve oznámil, že v Bolívii bol otvorený seminár, kde sa mladí muži školia za kňazov. Keď som povedal, že sa chcem učiť o Bohu, začal sa o mňa zaujímať. Povedal: „Môžeš byť ako rebrík, ktorý pomáha ľuďom dostať sa do neba.“
A tak som túžil ísť do seminára a získať poznanie o Bohu. Dúfal som, že zo zmätku, ktorý som cítil, mi bude niečo objasnené. Lebo, hoci ma napríklad moja matka učila, že vrchy, kvety a stromy sú dary od Boha, hovorila tiež, že Boh posiela niektorých ľudí do pekla, aby tam trpeli hroznými mukami. ‚Ako len môže byť Boh taký?‘ kládol som si otázku.
Vzdelávanie v seminári
Nový seminár bol v meste Tupiza, ktoré leží v nádhernom údolí. Pricestoval som tam v roku 1958. Keď som bol mladší, rád som si vyšiel na nejaký vrch, kde som rozjímal o Bohu. Ale v seminári som bol sklamaný z toho, že o Bohu som sa veľa neučil. Nemali tam dokonca ani celú Bibliu, iba „Nový zákon“. Keď som o Bibliu poprosil, vyučujúci mi povedali, aby som bol trpezlivý.
Po prvom roku iba traja z nás splnili podmienky na ďalšie štúdium. Všetci ostatní boli poslaní domov. Keďže nás bolo tak málo, poslali nás do Buenos Aires (Argentína), aby sme v štúdiách pokračovali tam. Keď som pricestoval do Seminára San Miguela, pociťoval som hlbokú bázeň, lebo pôsobil naozaj mohutným dojmom. ‚Tu sa určite budem môcť priblížiť k Bohu,‘ pomyslel som si. Študovali sme latinčinu, gréčtinu, angličtinu a francúzštinu a čítali sme o živote tých, ktorých si katolícka cirkev ctí ako „svätých“. Ale tieto štúdiá zanechali vo mne pocit prázdnoty. Moje otázky zostali nezodpovedané.
„Ako to, že Boh je trojica?“ spýtal som sa jedného z vyučujúcich. Odpovedal, že ani veľkí teológovia, ako bol Talian Tomáš Akvinský z 13. storočia, nevedeli takéto veci vysvetliť. Ešte stále som nevidel celú Bibliu, a tak som požiadal jedného z profesorov o „Starý zákon“.
„Ten je iba pre protestantov,“ povedal.
Čudoval som sa, ako je to možné. Vedel som totiž, že Ježiš z neho často citoval. Bol som sklamaný a deprimovaný.
Časom z nás vybrali šiestich ako novicov, a zložili sme sľub cudnosti, chudoby a poslušnosti. Po roku štúdia sme ako novici odišli do seminára v Córdobe (Argentína). Mohli sme nosiť iba náboženský odev, ktorý pozostával z dlhého čierneho habitu a bieleho goliera spolu s ružencom a veľkým krucifixom. Bol som naplnený očakávaním; teraz sa budem po prvý raz venovať štúdiu teológie.
Ďalšie sklamanie
Študijný kurz teológie obsahoval štúdium vyššej kritiky, ktorá hodnotí Bibliu ako literárne dielo, ako akúkoľvek inú knihu. Bol som sklamaný, lebo mnohé moje otázky zostávali stále bez odpovede. Stal som sa blízkym priateľom jedného biskupa. „Ako to, že Biblia hovorí, že Ježiš bol v pekle?“ spýtal som sa. (Skutky 2:31) Ale on sa mojej otázke jednoducho vyhol.
Znepokojovali ma tiež mnohé otázky mravného charakteru. Jednému teológovi som položil otázku o masturbácii a pohlavných stykoch medzi slobodnými osobami. Namiesto aby sa odvolal na to, čo o týchto záležitostiach hovorí Božie Slovo, nadchýnal sa najnovšími myšlienkami známych parížskych teológov. Ukázal mi jednu z ich kníh. „Hovoria, že to nie je hriech,“ povedal. „Nemusíš si s tým robiť starosti.“ Ale táto odpoveď ma neuspokojila.
Jedného dňa som si prezeral knihy v seminárnej knižnici a náhodou som otvoril jednu knihu, ktorá bola napísaná vo francúzštine. Bol v nej citovaný Žalm 42:2, kde sa hovorí: „Moja duša je smädná po Bohu.“ Pomyslel som si: ‚Veď to je presne to, čo cítim.‘ Onedlho nato, keď som bol na návšteve doma, išiel som do kláštora v neďalekom meste Vallegrande. Tu som v kníhkupectve uvidel výtlačok celej Biblie — preklad známy ako Nácar-Colunga. Bolo to po prvý raz, čo som vôbec videl celú Bibliu. Spýtal som sa, či by som si ju mohol kúpiť, lebo som ani neveril, že by to bolo možné. Aký som len bol šťastný, keď som vychádzal z obchodu s vlastnou Bibliou pod pazuchou!
Kráčal som domov, pospevujúc a pohvizdujúc si. Po príchode domov som si začal čítať 42. žalm, ktorý sa začína slovami: „Ako laň, ktorá túži po vodných tokoch, tak túži i moja duša po tebe, ó, Bože. Moja duša je smädná po Bohu, po živom Bohu.“ Pomyslel som si: ‚Možno teraz bude uspokojený môj smäd po Bohu.‘ Ale čoskoro som si uvedomil, že budem potrebovať pomoc, aby som našiel biblické odpovede na moje otázky. Štúdium v seminári mi takúto pomoc neposkytlo.
V roku 1966 mi povedali, že neďaleko Cochabamby v mojej rodnej Bolívii bol otvorený vyšší seminár so zameraním na teológiu a filozofiu a že tam mám byť preložený. Seminár viedli mladí španielski kňazi, moderní teológovia, a mal prekrásnu knižnicu. ‚Možno teraz nájdem odpovede na moje otázky,‘ uvažoval som.
Často som kládol takéto otázky: „Ako je to možné, že Mária je Božia matka?“ Vyučujúci sa však o takéto otázky príliš nezaujímali. Skôr ich zaujímala komunistická filozofia. Raz som sa stretol s jedným kardinálom, ale on mal väčší záujem o to, aby mi porozprával o svojich zážitkoch z druhej svetovej vojny, než aby mi odpovedal na moje otázky.
Po desiatich rokoch štúdia na seminároch som požiadal o rok voľna, aby som mohol vyjsť von a stretávať sa s ľuďmi. Chcel som skúsiť hovoriť ľuďom o evanjeliu. Čoskoro som si uvedomil, že kláštory ma nikdy neuspokoja, a tak som sa rozhodol požiadať o zrušenie mojich sľubov. Neskôr som sa oženil s Porfiriou, bývalou mníškou. Usadili sme sa v meste Santa Cruz (Bolívia).
Prekvapujúci návštevník
Jedného dňa nasledujúceho roku som sedel na dvore, kde domáca pani piekla chlieb v peci na drevo. K bráne prišiel akýsi muž. Myslel som si, že má s ňou nejaké obchodné vybavovanie, a tak som zavolal: „Vojdite!“ On vstúpil a posadil sa vedľa mňa. Hoci bol oblečený vkusne, z jeho vzhľadu som spoznal, že pochádza z chudobnejšej vrstvy. Na moje prekvapenie začal so mnou hovoriť o Biblii.
Neskôr som sa dozvedel, že ten muž sa volá Adrian Guerra a že je jedným z Jehovových svedkov. Spozoroval som, že nevie dobre čítať. Bol som pred ním v strehu, ale nemal som obavy. ‚Koniec koncov,‘ pomyslel som si, ‚viem predsa po latinsky a grécky. Študoval som teológiu a strávil som roky rozhovormi o filozofii s teológmi a biskupmi.‘ Nepociťoval som pýchu ani som ním nepohŕdal, ale jednoducho som neočakával, že sa od neho niečo dozviem.
Opýtal sa ma, aký je môj názor na to, prečo sa vo svete zlo natoľko rozšírilo. Rozprávali sme sa o tom, a potom ma poprosil, aby som mu ukázal svoju Bibliu. Mal som vtedy doma nedávno vydanú katolícku Jeruzalemskú Bibliu. Dal mi prečítať Zjavenie 12:12, kde sa hovorí: „Ale na vás, zem a more, prichádzajú ťažkosti — pretože k vám zostúpil diabol v zúrivom hneve vediac, že jeho dni sú spočítané.“
„To sa určite vzťahuje na dobu, keď sa začal hriech,“ oponoval som. Dal mi prečítať kontext, verše 7 až 10, kde sa hovorí, že keď sa Kristus stal Kráľom, v nebi vypukla vojna, a preto Satan a jeho anjeli boli zvrhnutí na zem. „Tie hrozné pomery, ktoré dnes vidíme, sú výsledkom toho, že Diablov hnev vzrástol,“ vysvetľoval Adrian. „Ale môžeme sa tešiť z toho, že Kristus je Kráľom a že Diablove dni sú spočítané.“
Keď som sa to z mojej Biblie dozvedel, bol som uchvátený. Ale bol som tiež udivený tým, ako tu môže tento skromný muž, s takým príjemným úsmevom, len tak sedieť a pokojne mi vysvetľovať Písma.
Môj smäd po Bohu je uspokojený
Adrian mi nechal nejakú literatúru a sľúbil, že príde znova. Bol som rád, keď ma opäť navštívil, a začal som mu klásť otázky, ktoré ma už taký dlhý čas miatli: „Ako môže byť Boh trojicou?“ a „Prečo bol Ježiš v pekle?“ Používal pomôcku k Biblii s názvom Pravda, ktorá vedie k večnému životu, a nechal ma z mojej vlastnej Biblie čítať biblické texty uvedené v knihe. Cítil som sa ako burro (osol či hlupák). Dozvedel som sa, že Božie meno je Jahve alebo Jehova a že Boh nie je Trojica, že peklo je hrob a že Ježiš tam bol bez vedomia časti troch dní. — Žalm 16:10; Kazateľ 9:10; Izaiáš 42:8.
V seminári som sa často pýtal na posmrtný život a bolo mi povedané, že nebo je ako veľký chrám, kde všetci stoja pred Bohom a modlia sa. ‚Aké nudné!‘ uvažoval som. Ale teraz, keď mi bol vysvetlený biblický sľub večného života na rajskej zemi, bola roznietená moja viera v Božiu lásku k ľudstvu. — Žalm 37:9–11, 39; Zjavenie 21:3, 4.
Po niekoľkých návštevách prišiel Adrian jedného dňa s akýmsi cudzincom, ktorého predstavil ako dozorcu zboru. „Kladiete toľko otázok,“ povedal, „a tak som prišiel k záveru, že tento misionár vám bude môcť pomáhať oveľa lepšie.“ Ale ja som si obľúbil Adriana a misionárova prítomnosť ma znervózňovala. Preto som pokračoval v štúdiu Biblie s Adrianom. Začal som navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva a zistil som, že biblické prednášky sú veľmi poučné.
Prekonávam strach
Časom ma Adrian začal povzbudzovať, aby som sa delil s inými o to, čo som sa dozvedel. Jehovovi svedkovia sú na svojich zhromaždeniach povzbudzovaní, aby vyučovali z domu do domu. Dozvedel som sa, že biblická téma príčiny vzrastu zla, o ktorej so mnou Adrian prvý raz uvažoval, bola odporúčaným námetom na rozhovor pre Jehovových svedkov v Bolívii na ten mesiac v roku 1970. Mohol som spoznať, že školenie, ktoré dostával Adrian, ho vybavilo pre službu Bohu lepšie ako mňa mojich desať rokov vzdelávania. Napriek tomu mi predstava navštevovania ľudí v ich domovoch naháňala strach. Bolo to veľmi odlišné od kázania ľuďom, ktorí prišli do kostola.
Keď Adrian prišiel ku mne na ďalšie štúdium, skryl som sa v dome a predstieral som, že nie som doma. No musel mať určité podozrenie, pretože trpezlivo čakal vonku celú polhodinu a len potom odišiel. Nestratil však nádej, že budem pokračovať; na moje prekvapenie nasledujúci týždeň opäť prišiel. Moja láska k Jehovovi postupne silnela a ja som prekonal svoj strach. V roku 1973 sme boli spolu s manželkou pokrstení. Porfiria sa stala priekopníčkou, slúžila v kazateľskom diele celým časom a viedla biblické štúdiá. Pokračovala v tom až do dňa svojej smrti začiatkom roku 1992.
Adrian sa naučil plynule čítať a ja už mnoho rokov slúžim ako starší v zbore. A obaja ďalej zvestujeme dobré posolstvo o Božom Kráľovstve z domu do domu. Nedávno som stretol jednu pani, ktorá povedala: „Mali ste zostať v cirkvi. Mohli ste v nej vykonať mnoho dobrého.“
Poprosil som ju, či by mi priniesla svoju Bibliu. Keď ju priniesla, ukázal som jej Jeremiáša 2:13, kde sa opisuje, ako Izrael zavrhol Božie Slovo. Hovorí sa tu: „Opustili dokonca mňa, prameň živej vody, aby si vysekali cisterny, puknuté cisterny, ktoré nemôžu udržať vodu.“
„Niečo podobné sa stalo s cirkvou,“ povedal som jej. „Pokúšať sa uspokojiť smäd ľudí po Bohu nebiblickými katolíckymi náukami je niečo podobné, ako pokúšať sa dávať vodu z puknutej cisterny.“ Skutočne, až vtedy, keď som začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami, bol môj smäd po Bohu uspokojený. — Rozprával Hugo Durán.
[Obrázok na strane 15]
Spolu s Adrianom predkladáme posolstvo o Kráľovstve