Puritáni a ich boj za slobodu

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V HOLANDSKU

V JÚLI 1620 založila skupina anglických puritánov, ktorí vyplávali z Delfshavenu blízko Rotterdamu (Holandsko), prvú trvalú osadu Európanov v Novom Anglicku — kolóniu Plymouth — na mieste, kde je teraz juhovýchodný Massachusetts. Čo podnietilo týchto hlboko nábožných ľudí k tomu, aby riskovali takú dlhú a namáhavú plavbu cez zradný Atlantický oceán na malej lodi Mayflower? Prečo museli ísť najprv do Holandska? Prečo odtiaľ odišli?

Náboženská situácia v Anglicku

Začiatkom 16. storočia bola rímskokatolícka cirkev otrasená reformáciou. V celej Európe vrátane Anglicka vznikali protestantské cirkvi. K poslednému rozporu s Rímom došlo v prípade Anglicka vtedy, keď pápež odmietol vyhovieť požiadavke kráľa Henricha VIII. o zrušenie jeho prvého manželstva. Anglikánska cirkev sa od Ríma oddelila a v roku 1534 anglický parlament oficiálne uznal Henricha za „Najvyššiu hlavu Cirkvi Anglicka na zemi, hneď za Bohom“. Jeho dcéra Alžbeta, narodená v roku 1533, bola vychovaná ako protestantka, a hneď ako sa stala kráľovnou Alžbetou I., dala anglikánskej cirkvi silný protestantský charakter. No boli tam aj menšie protestantské skupiny, ktoré nesúhlasili s prevládajúcou anglikánskou cirkvou. Mnohé z nich začali byť nazývané puritánmi, pretože chceli očistiť anglikánsku cirkev od akejkoľvek stopy rímskeho katolicizmu. Jedna skupina puritánov bola považovaná za zvlášť radikálnu, pretože sa odtrhli od cirkevnej hierarchie biskupov a kňazov. Svoj zbor pod vedením vlastných starších považovali za úplne nezávislý.

Kráľovná Alžbeta sa obávala, že stratí svoju moc nad ľudom, ak puritáni nebudú pod kontrolou. Preto proti nim zaviedla prísne zákony. Napriek tomu sa rôzne skupiny puritánov naďalej stretávali, no tajne, v súkromných domoch. Puritáni rozdali mnoho náboženských pamfletov, ktoré vysvetľovali ich vieru. Londýnski puritáni si ustanovili vlastný zbor starších, ktorý sa skladal najmä z odvolaných anglikánskych duchovných. Skupiny, ktoré sa vzdali nádeje, že zreformujú anglikánsku cirkev, a ktoré sa od nej oddelili, boli označené za separatistov.

Nástupca kráľovnej Alžbety, kráľ Jakub I., pokračoval v jej náboženskej politike a vyhrážal sa, že „vyženie [puritánov] z krajiny“. V tom istom čase objednal nový anglický preklad Biblie — King James Version (Preklad kráľa Jakuba), ktorý bol dokončený v roku 1611. Tento nový preklad podnietil mnohých ľudí, aby skúmali Bibliu. A výsledok? Ešte viac ľudí prestalo súhlasiť s cirkvou štátu. Čo by ste urobili, keby ste žili v tých dňoch? Myslíte si, že by ste pod hrozbou prenasledovania zmenili svoje náboženské presvedčenie? Držali by ste sa pevne svojho presvedčenia bez ohľadu na to, čo by to stálo? Mnohí puritáni to urobili a odmietli dopustiť sa kompromisu.

Útek do Holandska

Jedna skupina separatistov, ktorí sa nedopustili kompromisu, bola v anglickom mestečku Scrooby. Tam sa tajne schádzali v dome prednostu pošty Williama Brewstera, ktorý bol ich „vládnucim starším“. Bol s nimi spojený aj John Robinson, bývalý anglikánsky kňaz. Skupina v Scrooby uznávala cirkevnú vládu starších namiesto kňazov a biskupov a odmietla tiež kňazský odev a väčšinu obradných bohoslužieb anglikánskej cirkvi, hoci tieto veci vyžadoval zákon.

Pod narastajúcim tlakom sa táto malá skupina rozhodla ujsť do Holandska, ktoré bolo v tom čase jediným miestom v Európe, kde sa ich názory a zvyky pripúšťali. Emigrácia však bola ilegálna. Preto tak tajne, ako to len bolo možné, predali svoje domy a všetko ostatné, čo nemohli vziať so sebou, a v roku 1608 odišli loďou do Amsterdamu. Práve tu v Holandsku sa separatisti začali považovať za puritánov.

Rok po príchode sa puritáni presťahovali do Leidenu. Bolo to v tom istom roku, keď prímerie prerušilo vojnu, ktorá zúrila medzi Španielskom a Holandskom. Prímerie viedlo k pokojnejšiemu ovzdušiu pre puritánov. Postupne prišli z Anglicka ďalší utečenci a skupina sa rozrástla asi na 300 osôb. Nakoniec kúpili veľký dom, v ktorom býval John Robinson s rodinou a kde mohli mávať aj zhromaždenia.

Asi po desiatich rokoch strávených v Leidene puritáni začali pociťovať nepokoj. Prímerie so Španielskom malo uplynúť a oni sa obávali, že ak v Holandsku získa moc španielska inkvizícia, mali by sa horšie ako pod kráľom Jakubom. Navyše, po náukovej stránke nesúhlasili so svojimi liberálnejšími holandskými susedmi a mali obavy zo stretávania sa svojich detí s holandskými mladými ľuďmi, ktorých považovali za neviazaných. Čo mali robiť? Uvažovali nad ďalším veľkým sťahovaním — tentoraz do Ameriky!

Mayflower sa vydáva na more!

Najväčším problémom bolo financovanie takej dlhej plavby. Ďalším závažným problémom bolo, že povolenie na cestu sa muselo obstarať od anglického kráľa — toho istého kráľa, spod ktorého moci sa snažili uniknúť, keď ušli do Holandska! Puritáni svojimi petíciami oslabili odpor kráľa Jakuba a nakoniec im dal svoje povolenie. Túto výpravu napokon financovala skupina londýnskych obchodníkov.

Konečne nadišiel čas odchodu! Tí z puritánskej cirkvi v Leidene, ktorí sa rozhodli odísť, nastúpili na loď Speedwell a 22. júla 1620 odišli z Delfshavenu do Anglicka, kde sa k nim mali pripojiť ďalší členovia. Puritáni nastúpili na palubu dvoch lodí, Speedwell a Mayflower. Avšak vážne trhliny v trupe lode Speedwell ich prinútili vrátiť sa späť do Anglicka, kde Mayflower zobrala cestujúcich a zásoby z lode Speedwell. Napokon 6. septembra vyplávala malá 27-metrová loď Mayflower z mesta Plymouth (Anglicko) sama na more a na jej palube bolo 24 rodín — spolu 102 cestujúcich — a 25 členov posádky. Akú odvahu si to vyžadovalo od týchto začiatočníckych cestovateľov, aby sa pokúsili o plavbu oceánom dlhú 5000 kilometrov! Loď bola extrémne preplnená a musela zápasiť s nebezpečným počasím severného Atlantiku. Predstavte si pocity ľudí na palube, keď po deviatich dlhých týždňoch na oceáne uvideli zem!

Založenie kolónie

Predtým ako puritáni vyšli na breh, uzavreli spoločnú dohodu alebo zmluvu, ktorá sa týkala budúcej vlády novej kolónie. Touto dohodou, ktorú podpísalo 41 mužov zo skupiny, sa puritáni sformovali do „občianskeho štátu“ a vzali na seba zodpovednosť za vytváranie a dodržiavanie predpisov, ktoré mali riadiť všetky ich záležitosti. Hoci niektorí historici nazvali tento dokument prvou americkou ústavou, dielo Grote Winkler Prins Encyclopedie poukazuje na to, že puritáni, ktorí ju skoncipovali, „mali na mysli ustanovenie autority náboženskej povahy“. Jej cieľom bolo zaviazať všetkých členov kolónie, aby zostali spolu, a to fyzicky aj nábožensky.

Po preskúmaní pobrežia a po uskutočnení výprav do vnútrozemia sa v studenom decembri skupina usadila na mieste, ktoré pomenovali New Plymouth, neskôr nazývané kolónia Plymouth. Prešli cez polia, ktoré predtým obrábali Indiáni. Obrovskú indiánsku populáciu, ktorú tam výskumníci videli len niekoľko rokov predtým, však vyplienili choroby výskumníkov — vrátane kiahní a osýpok. Inak by Indiáni boli mohli odporovať snahe puritánov založiť kolóniu.

Puritáni začali stavbou spoločného domu a niekoľkých súkromných domov. Bol to náročný začiatok, pretože prišli v zime a jedla, ktoré im zostalo zo zásob na lodi, nebolo dosť. Počas tej prvej zimy ich na choroby zomrelo 52, medzi nimi 13 z 24 manželov a 14 z 18 manželiek. Medzi obeťami bol aj ich prvý guvernér, John Carver. Ale prežijúci sa rozhodli zostať v New Plymouthe. Ďalší guvernér, nadšený William Bradford, uchovával podrobný záznam dejín novej kolónie, a preto sa považuje za prvého amerického historika.

Puritáni a Indiáni

Keď prví puritáni dorazili do New Plymouthu, uzavreli vzájomnú mierovú dohodu s Massasoitom, najvyšším náčelníkom miestneho indiánskeho kmeňa Wampanoagov. V dohode si puritáni a Wampanoagovia sľúbili, že nebudú jeden druhému ubližovať, a prisahali si vzájomnú ochranu v prípade vojny zvonku. Je nepravdepodobné, že by niekto z puritánov prežil, nebyť Massasoitovho priateľstva. Títo Indiáni dávali usadlíkom tamojšiu kukuricu na jedenie a siatie a spojenectvo s nimi puritánov chránilo od skazy z rúk iných kmeňov.

V prvých dňoch dostali kolonisti od Indiánov veľkú pomoc. Podľa slov guvernéra Williama Bradforda Indián Tisquantum naučil kolonistov, „ako siať ich kukuricu, kde chytať ryby a kde si zadovážiť ďalšie užitočné veci, a bol aj ich vodcom, keď ich viedol na neznáme miesta, z ktorých mohli mať úžitok“. Prvý zber indiánskej kukurice bol dobrý a puritáni uspeli aj v poľovačke na divoké vtáky. Boli vďační Bohu a rozhodli sa sláviť trojdňový sviatok žatvy. Prišiel Massasoit a 90 jeho bojovníkov a priniesli so sebou päť jeleňov ako príspevok k hostine.

Tak ako aj kolónia sama, oslava mala silný náboženský podtón. Hoci nasledujúci rok pre skromnú úrodu puritáni neslávili tento sviatok, Deň vďakyvzdania sa neskôr stal každoročným štátnym a náboženským sviatkom v Spojených štátoch, Kanade a niekoľkých ďalších krajinách. Dnes je Deň vďakyvzdania typickou príležitosťou na rodinnú oslavu s moriakom, brusnicovou omáčkou a tekvicovým koláčom — ale v zásade zostal „časom úprimného náboženského uvažovania, bohoslužieb a modlitby“. — The World Book Encyclopedia, 1994.a

Neskorší vývoj

V roku 1622 prišli z Leidenu a Anglicka ďalší puritáni. Neskôr priplávali ďalšie lode so spoluctiteľmi z Európy. V roku 1630 sa ku kolónii pripojila posledná skupina puritánov z Leidenu, čím bol ich počet asi 300. Kolónia sa napokon spojila s oveľa väčšou kolóniou v Massachusetts Bay, ktorá bola neďaleko smerom na sever. Aj títo kolonisti sa držali puritánskych náuk. Medzitým však vzrastalo napätie medzi kolonistami a ich indiánskymi susedmi. Puritáni, ktorí si mysleli, že Boh ich predurčil, aby vládli na novej zemi, sa stávali stále arogantnejšími. Keď to Indiáni videli, boli na nich stále viac rozhorčení. Je smutné, že len 55 rokov po dohode s Wampanoagmi začala kolónia v Plymouthe spolu s ďalšími troma anglickými kolóniami a niektorými ďalšími Indiánmi vojnu proti Massasoitovmu synovi. On a asi tritisíc indiánskych mužov, žien a detí bolo zabitých, a puritáni predali stovky ďalších do otroctva. Wampanoagovia vymreli.

Dedičstvo puritánov

V Holandsku môžete ešte stále vidieť štvrť v Leidene, kde žili puritáni, ako aj Delfshaven, prístav, odkiaľ odišli do Ameriky. V súčasnom meste Plymouth (Massachusetts) môžete vidieť osadu Plymouth, rekonštrukciu pôvodnej dediny postavenej puritánmi, a tiež múzeum puritánov a reprodukciu lode Mayflower. V dedine herci zobrazujú pôvodných obyvateľov. Povedia vám, že Božie meno je Jehova a že „cirkev“ nie je kostol postavený z kameňa, ale tvoria ju ľudia. Na otázku „Koľko starších je vo vašej cirkvi?“ odpovedajú: „Toľko, koľko ich spĺňa biblické požiadavky.“

Puritáni sa pokúšali vytvoriť svoju spoločnosť „čo najviac podobnú izraelským dvanástim kmeňom pod Mojžišom“, hovorí kniha The Puritan Heritage—​America’s Roots in the Bible (Dedičstvo puritánov — americké korene v Biblii). Niekedy však puritáni šli do extrémov. Napríklad ich povesť usilovných pracovníkov vznikla sčasti z ich viery, že hmotný blahobyt je vyjadrením Božej priazne. A hoci svoje deti úprimne milovali, mnoho raných puritánov si myslelo, že by mali „skrývať svoje... prehnané city“. Preto sa slovo „puritánsky“ začalo spájať so strohosťou, prísnosťou a nadmernou striktnosťou. Avšak napriek svojim slabostiam mali puritáni určitú mieru mravnej sily, boli zbožní a vynakladali úsilie, aby žili podľa Biblie. Boli to určite vlastnosti, ktoré puritánov spájali a podporili ich v mnohých skúškach.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Indiánsky kmeň Wampanoagov pomáhal puritánom

[Prameň ilustrácie]

Harper’s Encyclopædia of United States History

[Prameň ilustrácie na strane 24]

Hore: Model van de Mayflower