Napodobňoval som vynikajúce vzory

NARODIL som sa 10. decembra 1936 v meste Wichita v Kansase. Bol som najstarší zo štyroch detí. Moji rodičia Wiliam a Jean verne slúžili Jehovovi. Otec bol služobníkom skupiny, ktorý mal podobnú úlohu, akú má dnes koordinátor rady starších. Mama spoznala pravdu od svojej mamy Emmy Wagnerovej. Emma pomohla spoznať Bibliu mnohým ľuďom vrátane Gertrudy Steelovej, ktorá roky slúžila ako misionárka v Portoriku.a Mal som teda okolo seba mnoho vynikajúcich vzorov.

ŽIVOTNÉ VZORY, NA KTORÉ RÁD SPOMÍNAM

Raz, keď som mal päť rokov, sme s otcom v sobotu večer ponúkali na ulici časopisy Strážna veža a Útecha (teraz Prebuďte sa!). V tom čase bola naša krajina zapojená do druhej svetovej vojny. Okolo nás prechádzal jeden opitý doktor a začal otcovi nadávať pre jeho kresťanskú neutralitu. Vyčítal mu, že je zbabelec a že sa vyhýba vojenskej službe. Postavil sa tesne pred neho a povedal mu: „Prečo ma neudrieš, ty bojko?“ Mal som strach, no otca som obdivoval. Naďalej totiž ponúkal časopisy ľuďom, ktorí sa pri nás zhŕkli. Keď okolo prechádzal vojak, doktor zakričal: „Urob niečo s týmto zbabelcom!“ Vojak videl, že je opitý, a preto mu povedal: „Choď domov a vyspi sa z toho.“ Obaja odišli. Som veľmi vďačný, že Jehova dal vtedy otcovi takú odvahu. Otec mal vo Wichite dve holičstvá a ten doktor bol jedným z jeho zákazníkov.

Keď som mal osem rokov, rodičia predali dom a obe holičstvá a vyrobili si malý obytný príves. Presťahovali sme sa do Colorada, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Usadili sme sa neďaleko mesta Grand Junction, kde potom rodičia slúžili ako priekopníci a pracovali na čiastočný úväzok na farme. Vďaka ich úsiliu a Jehovovmu požehnaniu tam vznikol zbor. Dňa 20. júna 1948 ma otec pokrstil v horskej riečke. K ďalším, ktorí sa vtedy dali pokrstiť, patrili Billie Nichols a jeho manželka. Časom boli Nicholsovci poverení slúžiť v krajskej službe a neskôr túto prácu vykonával aj ich syn s manželkou.

Priatelili sme sa s mnohými bratmi a sestrami, ktorí sa namáhali v službe Jehovovi. Často sme sa rozprávali o duchovných veciach. Veľmi blízky vzťah sme mali s rodinou Steelovcov: Donom a Earlene, Davom a Juliou a Siom a Marthou. Práve oni veľmi ovplyvnili môj život. Z ich príkladu som pochopil, že keď človek dáva Kráľovstvo na prvé miesto, jeho život má skutočný zmysel a je naplnený radosťou.

OPÄŤ SA SŤAHUJEM

Keď som mal 19 rokov, náš rodinný priateľ Bud Hasty sa ma opýtal, či by som sa k nemu nechcel pripojiť v priekopníckej službe na juhu Spojených štátov. Krajský dozorca nás požiadal, aby sme sa presťahovali do Rustonu v Louisiane, kde bolo mnoho nečinných svedkov. Mali sme každý týždeň organizovať zhromaždenia bez ohľadu na to, koľko ľudí príde. Našli sme vhodné miesto a dali sme ho do poriadku. Nejaký čas sme na zhromaždenia chodili len my dvaja. Jeden z nás viedol program a druhý odpovedal na otázky. Keď bolo súčasťou programu nejaké predvedenie, na pódiu sme boli my dvaja a v sále nesedel nikto. Potom konečne začala chodiť na zhromaždenia jedna staršia sestra. Časom sa k nám pridalo niekoľko záujemcov a tiež niektorí nečinní bratia a sestry. Čoskoro sme mali pekný zbor.

Raz sme s Budom stretli jedného kazateľa Kristovej cirkvi. Hovoril o biblických veršoch, ktoré som až tak dobre nepoznal. To ma znepokojilo a začal som viac premýšľať o tom, čomu verím. Celý týždeň som dlho do noci hľadal odpovede na otázky, ktoré mi položil. To mi pomohlo, aby som sa viac upevnil v pravde. Nemohol som sa dočkať, kedy opäť stretnem nejakého kazateľa.

Krátko nato ma krajský dozorca požiadal, aby som sa presťahoval do El Dorada v Arkansase a pomohol tam miestnemu zboru. Odtiaľ som často cestoval do Colorada, kam ma predvolávala odvodová komisia. Raz sme spolu s ďalšími priekopníkmi cestovali mojím autom a neďaleko Texasu sme mali nehodu. Auto bolo úplne zničené. Zavolali sme jednému bratovi a ten pre nás prišiel. Vzal nás k sebe domov a neskôr sme s ním išli aj na zhromaždenie. Zbor bol informovaný, že sme mali nehodu, a bratia nám láskavo dali nejaké peniaze. Brat, ktorý nám pomáhal, predal moje auto za 25 dolárov.

Z Texasu sme odišli do Wichity, kde slúžil ako priekopník jeden blízky rodinný priateľ E. F. McCartney, ktorého sme volali Doc. Jeho dvaja synovia, dvojčatá Frank a Francis, boli a stále sú jedni z mojich najlepších priateľov. Mali staré auto, ktoré mi predali za 25 dolárov, presne za sumu, ktorú som dostal za havarované auto. Vtedy som prvýkrát zažil, ako sa o mňa Jehova postaral, keď som dal duchovné veci na prvé miesto. Počas nášho pobytu vo Wichite mi McCartneyovci predstavili sympatickú sestru Bethel Craneovú. Jej mama Ruth horlivo slúžila vo Wellingtone v Kansase a v priekopníckej službe pokračovala až do svojich 90 rokov. O necelý rok, v roku 1958, sme sa s Bethel vzali a spoločne sme začali s priekopníckou službou v El Dorade.

OTVÁRAJÚ SA NÁM ĎALŠIE DVERE K ČINNOSTI

Chceli sme napodobňovať vynikajúce vzory z nášho detstva, a tak sme sa rozhodli, že prijmeme akékoľvek pozvanie od Jehovovej organizácie. Bratia nás poslali ako zvláštnych priekopníkov do Walnut Ridge v Arkansase. Keď sme v roku 1962 dostali pozvanie do 37. triedy Gileádu, boli sme nadšení. Tešili sme sa, že v našej triede bol aj Don Steele. Po absolvovaní Gileádu sa naším novým pôsobiskom stalo Nairobi v Keni. Z New Yorku sme odchádzali s ťažkým srdcom, no keď sme sa na letisku v Nairobi stretli s bratmi a sestrami, mali sme veľkú radosť.

Keňu a nádhernú službu v tejto krajine sme si hneď zamilovali. Naši prví záujemcovia, ktorí sa dali pokrstiť, boli Chris a Mary Kanaiyaovci. Dodnes v Keni slúžia celým časom. Nasledujúci rok nás bratia požiadali, aby sme odcestovali do Kampaly v Ugande. V tejto krajine sme boli prvými misionármi. Boli to krásne časy, pretože mnohí úprimne túžili spoznať biblickú pravdu a stali sa našimi bratmi a sestrami. Avšak po tri a pol roku sme museli odísť, pretože manželka čakala dieťa. Vrátili sme sa do Spojených štátov. Pri odchode z Afriky nám srdce zvieral smútok. Bolo to ešte ťažšie, než keď sme odchádzali z New Yorku. Afričanov sme si veľmi obľúbili a dúfali sme, že jedného dňa sa tam vrátime.

V ÚLOHE RODIČOV

Usadili sme sa na západe Colorada, kde žili moji rodičia. Čoskoro sa nám narodila prvá dcéra Kimberly a o 17 mesiacov neskôr Stephany. Novú úlohu rodičov sme brali veľmi vážne. Boli sme rozhodnutí, že do srdiečka svojich dcér budeme vštepovať pravdu. Chceli sme napodobňovať vynikajúce vzory, ktoré sme mali my. Uvedomovali sme si však, že hoci takéto vzory majú na deti silný vplyv, nie sú zárukou, že sa v dospelosti rozhodnú slúžiť Jehovovi. Môj mladší brat a sestra totiž odišli od pravdy. Dúfam, že jedného dňa sa znova budú riadiť vynikajúcimi vzormi, ktoré mali v detstve.

Pri výchove dcér sme zažívali veľa radosti a vždy sme sa snažili robiť veci spoločne. Bývali sme neďaleko Aspenu v Colorade, a tak sme sa naučili lyžovať, aby sme spolu mohli vyraziť na svah. Na takýchto výletoch sme sa s dievčatami veľa rozprávali, napríklad keď sme sa viezli lanovkou. Okrem toho sme spolu chodili kempovať a mali sme veľmi príjemné rozhovory pri ohni. Ako rástli, otvorene sa s nami rozprávali o tom, čo by chceli v dospelosti robiť a akého manžela by si priali. Zo všetkých síl sme sa snažili, aby si pravdu zamilovali. Povzbudzovali sme ich, aby si dali za cieľ slúžiť Jehovovi celým časom a vzali si niekoho, kto bude mať podobný cieľ. Vysvetľovali sme im tiež, prečo by sa do manželstva nemali ponáhľať. Vymysleli sme príslovie: „Keď dvadsaťtri rôčkov máš, môžeš myslieť na sobáš.“

Tak ako kedysi naši rodičia, aj my sme robili všetko pre to, aby celá naša rodina pravidelne chodila na zhromaždenia a do zvestovateľskej služby. Z času na čas sme pozvali služobníkov celým časom, aby u nás prespali. Okrem toho sme často s nadšením rozprávali o zážitkoch z misionárskej služby. Dcéram sme hovorili, že jedného dňa by sme sa radi vybrali do Afriky spolu s nimi. Tá predstava sa im veľmi páčila.

Vždy sme mali pravidelné rodinné štúdium, počas ktorého sme si nacvičovali, ako môžu dievčatá reagovať v situáciách, ktoré by mohli nastať v škole. Kládli sme im aj otázky, s ktorými by sa mohli stretnúť v službe, a ony na ne odpovedali. Páčilo sa im to a dodávalo im to odvahu. Keď boli staršie a mali sme mať rodinné štúdium, občas sa sťažovali. Raz som zo zúfalstva povedal, aby šli do svojej izby a že žiadne štúdium nebude. Zaskočilo ich to a rozplakali sa. Povedali, že chcú, aby štúdium predsa len bolo. Vtedy sme si uvedomili, že naša snaha vypestovať v nich lásku k duchovným veciam nebola márna. Postupne si štúdium zamilovali. Snažili sme sa, aby sa na ňom vyjadrovali s voľnosťou. Mrzelo nás, keď občas s nejakou biblickou myšlienkou nesúhlasili, ale aspoň sme vedeli, čo si naozaj myslia. Keď sme im vysvetlili, ako sa na danú vec pozerá Jehova, prijali to.

ZVYKÁME SI NA ĎALŠIE ZMENY

Ani sme sa nenazdali a roky, ktoré sme venovali výchove dcér, rýchlo ubehli. Urobili sme, čo sme mohli, aby si Jehovu zamilovali, a využívali sme pri tom pomoc a rady jeho organizácie. Boli sme Jehovovi veľmi vďační, že obe naše dcéry po skončení strednej školy začali s priekopníckou službou. Získali zručnosti, vďaka ktorým sa dokázali o seba postarať. Spolu s ďalšími dvoma sestrami sa presťahovali do Clevelandu v Tennessee, kde bolo málo zvestovateľov. Veľmi nám chýbali, no boli sme radi, že sa rozhodli slúžiť Jehovovi celým časom. S manželkou sme sa opäť pustili do priekopníckej služby, a tým sa nám otvorili nové možnosti. Zastupovali sme krajského dozorcu a zapojili sme sa aj do organizovania zjazdov.

Predtým než sa dcéry presťahovali do Tennessee, si urobili výlet do Londýna, kde navštívili britskú pobočku. Tam sa Stephany, ktorá mala vtedy 19 rokov, zoznámila s mladým bételitom Paulom Nortonom. Pri ďalšej návšteve sa Kimberly zoznámila s jeho spolupracovníkom Brianom Llewellynom. Paul a Stephany sa vzali, ale až keď mala 23 rokov. Kimberly sa za Briana vydala o rok neskôr, keď mala 25 rokov. Dcéry sa teda riadili našou radou, aby do manželstva nevstupovali skôr, ako budú mať 23 rokov. S ich výberom sme boli veľmi spokojní.

Dcéry nám povedali, že my i starí rodičia sme boli pre ne dobrými vzormi a že sme im pomohli, aby vždy poslúchali Ježišov príkaz „stále hľadať najprv kráľovstvo“, a to aj vtedy, keď budú mať finančné ťažkosti. (Mat. 6:33) V apríli 1998 boli Paul a Stephany pozvaní do 105. triedy školy Gileád a po jej absolvovaní boli poslaní do Malawi v Afrike. V tom istom čase boli Brian a Kimberly prijatí do Bételu v Londýne a neskôr ich bratia požiadali, aby sa presťahovali do Bételu v Malawi. Boli sme nesmierne šťastní, pretože slúžiť Jehovovi celým časom je ten najlepší spôsob života, aký si mladí ľudia môžu vybrať.

VÝNIMOČNÉ POZVANIE

V januári 2001 mi zavolal brat Marais, dozorca oddelenia prekladateľských služieb. Bol to rozhovor, o ktorom som sa zmienil v úvode. Vysvetlil mi, že bratia pripravujú kurz, ktorý má prekladateľom na celom svete pomôcť lepšie rozumieť anglickému textu. Hoci som mal 64 rokov, chceli ma vyškoliť za jedného z inštruktorov. S Bethel sme sa v tejto veci modlili a poradili sme sa so svojimi mamami, ktoré boli už v pokročilom veku. Obe chceli, aby sme pozvanie prijali, aj keď to znamenalo, že im nebudeme môcť pomáhať. Zavolal som teda bratom a povedal im, že toto pozvanie veľmi radi prijmeme.

Krátko nato mame zistili rakovinu. Povedal som jej, že nikam nepôjdeme a spolu s mojou sestrou Lindou sa o ňu budeme starať. „To neprichádza do úvahy,“ odpovedala. „Keby ste nešli, bolo by mi ešte horšie.“ Linda sa na to pozerala rovnako. Veľmi sme si vážili ich obetavosť a aj pomoc miestnych bratov a sestier. Deň po našom odchode do Vzdelávacieho strediska Watchtower v Pattersone nám zavolala Linda a povedala, že mama zomrela. Urobili sme presne to, čo nám radila: pohrúžili sme sa do práce.

Boli sme nadšení, keď sme sa dozvedeli, že ako prvú navštívime pobočku v Malawi, kde slúžili naše dcéry s manželmi. Bolo úžasné, že sme zase mohli byť všetci spolu! Ďalší kurz sme viedli v Zimbabwe a neskôr v Zambii. Inštruktorom som bol tri a pol roka a potom nás bratia požiadali, aby sme sa vrátili do Malawi a zdokumentovali zážitky svedkov, ktorí tam boli pre svoju neutralitu prenasledovaní.b

V roku 2005 sme sa opäť vracali s ťažkým srdcom do Basaltu v Colorade, kde slúžime ako priekopníci. V roku 2006 sa hneď vedľa nás nasťahovali Brian a Kimberly a vychovávajú tu svoje dve dcéry Mackenzie a Elizabeth. Paul a Stephany sú stále v Malawi, kde Paul slúži ako člen výboru pobočky. Ja budem mať čoskoro osemdesiat a veľmi ma teší, že mladší bratia, s ktorými som roky spolupracoval, preberajú úlohy, ktoré som kedysi vykonával ja. Celý život sa snažíme napodobňovať vynikajúce vzory, ktoré sme mali okolo seba, a vidíme, že z toho majú úžitok i naše dcéry a vnučky. To nás napĺňa nesmiernou radosťou.