Z delikventa misionár
Bolo 6. augusta 1950. Stál som s matkou na Yankee Stadione v New Yorku. Boli sme prítomní na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov. Ani jeden z nás vtedy nebol Jehovovým svedkom. Ohromený som sa rozhliadal po davoch ľudí; bolo ich na štadióne a v okolitých priestoroch viac ako sto tisíc, ale nikto sa netlačil, nikde nadávky ani bitky, žiadne prejavy hnevu. Spomínam si, že som vtedy povedal matke: „To je neuveriteľné. V organizáciách, v ktorých som bol, a na miestach, kam som chodil, obyčajne boli bitky. Mami, toto musí byť pravda.“ Iba mi pevne stiskla ruku a usmiala sa, pretože poznala moju minulosť tak, ako ju môže poznať iba matka. Dovoľte mi trochu si zaspomínať.
Narodil som sa v mestečku Metropolis na brehu rieky Ohio v južnom Illinoise. Bol rok 1930 a svet ťažila kríza. Bol som deviaty z jedenástich detí, vychovaný v luteránskom náboženstve. Popoludní matka sedávala a čítavala mi z Biblie. Tie posedenia som mal naozaj rád. Naučila ma text z Jána 3:16, kde sa píše: „Lebo tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho jednosplodeného Syna, aby nikto, kto v neho prejavuje vieru, nebol zničený, ale mal večný život,“ a povedala mi, aby som nikdy nezabudol na Božiu lásku k nám. Často som si tento text pripomínal a opakoval som si ho, keď som bol sám, ale nechápal som, ako nás vlastne Boh miloval a čo by to malo znamenať v mojom živote. Spomínam si, že som sa pýtal rôznych nábožensky zmýšľajúcich ľudí a dostával som rozmanité odpovede, ako: „Boh nám dáva stromy a kvetiny,“ „Boh nám dáva život,“ „Boh nám dáva zvieratá, krásne hviezdy a dážď, aby všetko rástlo.“ Vtedy ma napadlo: ‘Ale to všetko tu bolo ešte predtým, ako sa narodil Ježiš. Text sľubuje večný život, ale môj brat a sestra zomreli.‘ Keď som sa na to pýtal, hovorili mi: „Ale to príde, až keď zomrieš.“ Ako chlapec som z toho bol zmätený a veľmi skoro vo svojom živote som stratil záujem o náboženstvo a nedeľnú školu.
V desiatich rokoch som už bol mladistvý delikvent a člen pouličnej bandy. Niekedy som ju aj viedol. Ustavične som mal ťažkosti s predstaviteľmi moci. Keď otec uvidel na ulici policajné auto, ihneď predpokladal, že sa idú pýtať na mňa, a hovoril: „Zavolajte Róberta. Ide polícia.“ Rodičia mojimi previneniami veľmi trpeli a otec mi dohováral, aby som sa prestal stýkať s bandou, s ktorou som chodil. Bol zarmútený a hovoril mi: „Robíš nám starosti za všetky ostatné deti, a to všetko len pre tú spoločnosť.“ Matka však hovorila otcovi čosi zvláštne: „On sa zmení. Len počkaj, z Róberta bude raz duchovný.“
Božia pravda ma mení
Potom sa stalo niečo, čo neskôr veľmi zapôsobilo na môj život. Moja sestra Evelyn začala v roku 1948 študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. No vtedy som o svedkoch vedel iba to, že sú neutrálni v národných a politických otázkach. Mal som silné nacionalistické cítenie a nechcel som, aby sa sestra zaplietla s tými ľuďmi. Dôrazne som jej odporoval. Napriek tomu rozoznala pravdivosť toho, čo sa učila, a nedala na mňa. Dodnes s väčšinou svojich detí a vnukov verne slúži Bohu Jehovovi. Teraz ďakujem jej i Bohu za jej vytrvalosť, pretože jedného dňa som si z kuchyne vypočul jej rozhovor o Biblii s tou, ktorá ju o Biblii poučovala. Dozvedel som sa o budúcej rajskej zemi a o možnosti večného života na nej. Vynoril sa mi z pamäti Ján 3:16 a napadlo ma: ‘Tak toto je tá Božia láska k nám prostredníctvom Ježiša.‘ Potom som ich z kuchyne počúval každý týždeň. Zanedlho ma pozvali, aby som si počas štúdia prisadol k nim. Tak som spoznal milujúceho pravého Boha, Jehovu.
Štúdia sa zúčastňovali aj moji rodičia a keď sa presťahovali do Ypsilanti v Michigane, v štúdiu Biblie pokračovali. Tam som sa krátko nato k nim pripojil. V roku 1950 som išiel na svoj prvý zjazd Jehovových svedkov, na medzinárodný zjazd na Yankee Stadione v New Yorku. Celotýždenný pohľad na pravú lásku ma presvedčil, že toto sú ľudia, s ktorými chcem byť v úzkom spoločenstve na celý život. Na tomto zjazde som sa v duchu oddal službe Jehovovi, pravému Bohu.
Cestou zo zjazdu naspäť do Michiganu sme mali to šťastie, že sme navštívili Biblickú školu Strážnej veže Gileád, kde sa školia služobníci, ktorí budú slúžiť ako misionári v iných krajinách. Vtedy bola škola v krásnej vidieckej krajine v South Lansingu v štáte New York. Pri tejto návšteve som si dal cieľ stať sa misionárom.
19. septembra 1950 som bol s dvoma inými pokrstený v potoku na jednej farme. Mal som devätnásť rokov. Menil som svoju spoločnosť, a keď som stretával svojich bývalých spoločníkov, pýtali sa, čo sa stalo. Niektorí mi hovorili, že som sa zbláznil, ale ja som sa nikdy v živote necítil taký zdravý! Môj otec sa divil a bol veľmi šťastný.
V roku 1951 som sa oženil s Earline Merlau Olsonovou. Mala úplne iné zázemie ako ja, pretože bola vychovaná rodičmi, ktorí boli plne oddaní Bohu. Školské prázdniny trávila zvestovateľskou službou celým časom a dúfala, že rozšíri svoju službu na misionárske pole.
Usilujeme sa dosahovať ciele napriek ťažkostiam
Pre svoj neutrálny kresťanský postoj som mal opäť do činenia s predstaviteľmi moci a po prvý raz v živote som išiel do väzenia — za to, že som kresťan! Počas dvoch dní a nocí, čo som bol držaný v okresnej väznici, sa mi živo zjavila Božia láskyplná starostlivosť. Jeden z väzňov, asi šéf cely, povedal ostatným, že si praje, aby prebehol väzenský súd, a ja som mal byť obeťou. Čo robiť? Vrátiť sa k počínaniu, ktoré som roky pestoval ako mladistvý delikvent, alebo dôverovať Bohu? Úpenlivo som prosil Jehovu, aby mi pomohol zostať verný a dal mi múdrosť a silu. Vzápätí mi prišiel na pomoc iný väzeň. Povedal ostatným, aby použili ako obeť jeho, stiahol ma za seba a vyhlásil: „Budete sa musieť k nemu dostať cezo mňa.“ Nasledovala napätá chvíľka. Potom šéf povedal: „Zabudnime na to. Nie je to zase až také dôležité.“ Ďakoval som Bohu. Právny zástupca sa mi na druhý deň postaral o prepustenie, ale súdne konanie sa ťahalo tri roky, kým som bol konečne oslobodený od vojenskej služby ako náboženský služobník.
1. mája 1955 sme spolu s manželkou nastúpili dráhu služobníkov celým časom čiže priekopníkov. Dva roky sme slúžili ako priekopníci v zbore v Ypsilante. Potom sme boli pozvaní, aby sme slúžili ako zvláštni priekopníci. Začali sme 1. mája 1957 v Burlingtone vo Vermonte a venovali sme zvestovaniu ešte viac času. Počas dvoch rokov, ktoré sme tam strávili, sme sa podieľali na zriaďovaní nového zboru. Naša prvá sála kráľovstva bola priamo v strede mesta. Nedeľná verejná prednáška mala názov „Komunizmus, alebo kresťanstvo — čo bude mať úspech?“ Keďže sa ozvali vyhrážky, že naše zhromaždenie bude znemožnené, išiel som na políciu opýtať sa, či môžeme v prípade potreby počítať s jej ochranou. Uistili ma, že situáciu zvládnu. Asi dvadsať minút pred začiatkom zhromaždenia zaparkoval pred sálou kráľovstva plný automobil mužov. Za pár minút prišli policajti, pohovorili si s nimi a oni odišli. Mali sme pokojné zhromaždenie s dobrou účasťou.
Konečne misionármi
Spoločnosť Strážna veža nás pozvala, aby sme sa od 1. mája 1959 stali členmi osadenstva ústredia v New Yorku. Práve keď sme sa chystali, prišiel iný list, ktorý nás pozýval do školy Gileád, aby sme sa od septembra 1959 školili ako misionári. Dve veľkolepé požehnania v jednom roku! Konečne sme mali na dohľad svoj cieľ stať sa misionármi. Naša svätá služba sa ďalej rozrastala.
Vo februári 1960 sme po necelom pol roku štúdia a školenia absolvovali 34. triedu Gileádu. Boli sme pridelení do Bogoty v Kolumbii a dorazili sme tam 1. marca 1960.
Naša prvá úloha bola naučiť sa po španielsky. Moje chyby v používaní španielskych slov vyvolávali mnoho smiechu. Spomínam si, ako som pri našom prvom oblastnom zjazde pracoval v ubytovacom oddelení a prosil bratov, aby nám požičali matrace (colchones), ale použil som slovo cochinos (prasce). Vľúdne sa ma spýtali: „Načo ich potrebujete?“ Odpovedal som: „Aby mali bratia na čom spať.“ Keď sa dosýta nasmiali, dostali sme matrace.
Tešili sme sa z Božieho stvorenia v prírodných krásach zasnežených Ánd, v džungliach a pláňach a mali sme mnoho nezabudnuteľných zážitkov. Jeden sme získali pri návšteve zvláštnych priekopníkov vo Villavicencio, kde sa začínajú llanos (pláne). V meste San Martín sme sa stretli so skupinou svedkov z Granady. Bolo to prvýkrát, čo ľudia v San Martíne počuli posolstvo o Kráľovstve. Zatiaľ čo manželka hovorila s jednou paňou v jej dome, pribehol ku nej chlapec a spýtal sa jej, čo robí. Keď mu odpovedala, odišiel, ale potom sa vrátil a povedal jej, že s ňou chce hovoriť jeden zákazník z obchodu na druhej strane ulice. Ten muž si radostne vypočul posolstvo a vyžiadal si všetku biblickú literatúru, ktorú žena mala. Keď mu ponúkla, že mu bude poštou posielať Strážnu vežu a Prebuďte sa!, povedal jej: „Bývam ďaleko na pláňach, kde pošta nechodí. Musel by som pre to jazdiť sem do San Martína a ja sem jazdievam iba raz ročne pre zásoby.“ Vďaka prozreteľnosti sa stalo, že toho roku prišiel práve v čase našej návštevy.
S veľkým potešením sme šestnásť rokov šírili pravdu Božieho slova medzi Kolumbijčanmi. Cestovali sme všetkými dostupnými prostriedkami: pirogou, čo je kanoe vydlabané z kmeňa, lietadlom, autobusom, autom, záprahom, i na koni. Kamkoľvek sme prišli, nachádzali sme priateľských ľudí, ktorí radi rozoberali biblickú pravdu, poznávali a skutočne chápali Jehovovu lásku a lásku jeho drahého Syna.
Svätá služba zase v Spojených štátoch
V roku 1976 sme sa kvôli osobným povinnostiam museli vrátiť do Spojených štátov, kde sme mohli pokračovať vo svätej službe ako priekopníci. V roku 1980 som dostal príležitosť navštevovať zbory v kraji ako cestujúci dozorca. Bolo mi vtedy pridelené španielsky hovoriace pole. S veľkou radosťou sme pracovali medzi svojimi vrúcne milujúcimi duchovnými bratmi a sestrami v rôznych častiach Spojených štátov.
Ešte ako dieťaťu mi mamička povedala: „Nikdy nezabudni na Božiu lásku!“ Ďakujem Jehovovi, že mi pomohol, aby som prostredníctvom jeho pozemskej organizácie porozumel jeho láske a tomu, čo znamená pre ľudstvo, a tiež za to, že mi pomohol svojím Slovom a duchom, aby som sa z mladistvého delikventa stal osobou, ktorá je pre neho prijateľná, aby mu konala svätú službu. Vylial svoje požehnania a umožnil mi dosiahnuť cieľ, ktorý som si cestou stanovil. Za naše hojné prednosti v Božej svätej službe a za život prekypujúci šťastím ďakujeme spolu s manželkou Jehovovi, jeho Synovi a jeho vernej organizácii. — Rozprával Robert D. Reed.
[Obrázok na strane 27]
Robert a Earline Reedovci
[Obrázok na strane 28]
Moja manželka Earline má v Kolumbii deň prania