„Naším poslaním bola samovražda“
NA SVITANÍ 15. augusta 1945 sme boli ďaleko na juhu Tichého oceánu. Slúžil som pri spĺňaní vojenskej úlohy ako člen špeciálneho (samovražedného) útočného zboru Kaiten na palube ponorky A–367. Keď sme z rádia počuli, ako cisár oznámil kapituláciu, všetci sme zostali stáť na svojom mieste ako omráčení. Vojna v Tichom oceáne sa skončila.
V priebehu desiatich dní sme sa vrátili do Japonska. Tí, ktorým sa námorníctvo stalo životnou cestou, nemohli pochopiť, prečo sú ostatní námorníci takí šťastní, že ich demobilizovali, keď to znamenalo prehratú vojnu! Bolo nepríjemné vidieť radovať sa ľudí z nedobrovoľného ukončenia vojny, keď toľko mladých mužov zomrelo za vlasť!
Spĺňanie samovražednej úlohy
Vtedy som si pripomenul, ako som asi pred ôsmimi mesiacmi ukončil štúdium na námornej protiponorkovej a námornej ponorkovej škole. Bolo to 25. decembra 1944; práve som dostal rozkaz slúžiť na ponorke A–367. Keď sme sa v Jokosuke na Nový rok nalodili, dostali sme rozkaz zúčastniť sa na špeciálnych útočných operáciách. Názov „špeciálny útok“ znamenal samovražedný útok, to isté ako kamikadze vo vzduchu. Dostali sme meno čata Šimbu špeciálneho útočného zboru Kaiten.
Aby sme sa pripravili na tieto operácie, preplavili sme sa do Kure, hlavného prístavu vojnového loďstva blízko Hirošimy, aby ponorka mohla byť prispôsobená na nosenie kaitenov. Kaiten bolo upravené torpédo s malým priestorom pre jedného človeka uprostred. Po vypustení z hlavnej paluby ponorky ho operátor riadil tak, aby zasiahlo cieľ — odtiaľ názov ľudské torpédo. Keď už raz bolo vypustené, nebolo návratu. Zasiahnuť cieľ znamenalo smrť hrdinu, minúť ho bolo smrťou psa. To hovorievajú Japonci, keď človek zomrie zbytočne.
Zomrieť za vlasť sme považovali za slávne privilégium. Keď náš veliteľ vyzval dobrovoľníkov, aby vystúpili krok vpred tí, ktorí sa chcú stať členmi samovražednej čaty, všetci sme vykročili ako jeden muž. I keď som nebol operátorom kaitenu, celá posádka bola považovaná za členov samovražedného útočného zboru. Koľká česť!
Keď sme nacvičili vypúšťanie kaitenu, vydali sme sa za naším poslaním s piatimi kaitenmi na hornej palube. Keď sme zamierili do Tichého oceánu cez more Seto–Naikai, stál som na palube a obdivoval som krásu začínajúceho leta. Pýtal som sa sám seba, aká odmena čaká tých päť lodí smrti a v pamäti sa mi oživovali dobré i zlé spomienky na môj námornícky výcvik.
Námornícky výcvik
Od detstva som chcel slúžiť vo vojnovom námorníctve, a keď som v roku 1944 dosiahol 18 rokov, nastúpil som na námornú mínovú školu. Prvé dva mesiace sa výcvik sústreďoval na základy pozemného boja a na intenzívny kurz u vojnového námorníctva. Potom bola škola premenovaná na námornú protiponorkovú školu. Začali nás učiť narábať s hydrofónmi a sonarmi, a potom nás vycvičených rýchlo poslali na front.
Prvé dva dni v škole s nami zaobchádzali ako s hosťami. Inštruktori nám láskavo vysvetľovali čokoľvek, čomu sme nerozumeli. Ale na tretí deň prišlo prvé „prispôsobovanie“. Len čo nás veliteľ hliadky skontroloval, či sme všetci v posteliach, zaznel povel: „Všetci vstávať! Nástup na palubu!“ Nevedeli sme, čo robiť a zmätene sme pobehovali. „Hýbte sa! Rýchlejšie! Nástup!“ štekal na nás. Keď sme sa nakoniec zoradili, povedal: „Chlapci, všetkým chýba morálka.“ A „prispôsobovanie“ sa začalo. U vojnového námorníctva to znamenalo bitku. Najprv nám povedali, aby sme sa postavili rozkročmo a zaťali zuby, aby sme nespadli alebo aby sme si nepohrýzli ústa. Nasledovali rany po tvári jedna za druhou.
‚Prispôsobovanie‘ sa udieľalo na základe kolektívnej zodpovednosti. Ak jeden člen oddielu urobil chybu, celý oddiel dostal bitku. Často sme dostávali palicou po zadku; palica pripomínala baseballovu pálku. Hovorilo sa jej „palica na vlievanie vojenskej udatnosti“. Toto ‚prispôsobovanie‘ malo pravdepodobne podporovať ducha oddielovej práce, ktorá bola na mori veľmi potrebná. Ale kedykoľvek som zakúsil ‚prispôsobovanie‘, pýtal som sa, či mi to bude naozaj v skutočnom boji na niečo užitočné.
Keď som dokončil protiponorkovú školu, nastúpil som na ponorkovú školu. Teraz sme sa učili byť na druhom brehu, dostávali sme lekciu a výcvik, ako zachytiť zvuk z ponorky a ako na ňu zaútočiť. Tu bol výcvik ešte ostrejší a riadil sa tým, čomu sa v japonskom vojnovom loďstve hovorí „PoPo–Ut–Str–Štv–Pia–Pia“. Inými slovami — žiadne voľné dni.
Samovražedný útok
„Vyčistili sme prieliv Bungo,“ zareval reproduktor a vytrhol ma zo spomienok. „Na povrchu sa budeme plaviť do zajtrajšieho rána. Očakávame, že naplníte svoje poslanie ako čata Šimbu špeciálneho útočného zboru Kaiten. Robte na svojich pridelených miestach, čo môžete.“ Našou úlohou bolo číhať na zásobovacie lode na trase medzi Okinawou a Guamom a zničiť ich. Štyri dni sme sa za svitania ponárali a za súmraku sme vyplávali na hladinu.
Piaty deň o 1400 čiže o druhej poobede sme zistili zdroj zvuku. Držali sme sa v hĺbke 14 metrov a stále sme sa k nemu približovali a sledovali cieľ periskopom. Zrazu začal pršať jeden príkaz za druhým.
„Všetci na svoje miesta!“
„Pripraviť kaiteny!“
„Operátori ku strojom!“
Keď sa operátori ponáhľali úzkou chodbou a viazali si čelenky s vychádzajúcim slnkom, ostatní členovia posádky sa vyrovnali popri stene a salutovali na rozlúčku.
Operátori vybehli po rebríku vedúcom k spojovacím priechodom (priechod vedúci ku kabíne torpéda zvnútra ponorky), pri príklope sa otočili, salutovali a zakričali: „Ďakujeme vám všetkým, že ste sa o nás dobre starali. Úspešne vykonáme!“ Tí, ktorí stáli dole, mlčali a ich tváre boli meravé.
„Stroje pripraviť na vypustenie!“ Hlas posla sa triasol, keď odovzdával kapitánove rozkazy.
„Cieľ: veľká zásobovacia loď a torpédoborec,“ vyhlásil kapitán. „Stroj číslo jeden nefunguje. Na cieľ pôjde číslo dva a číslo tri. Ostatní zostanú pripravení.“
„Stroj číslo dva: štart!“
„Stroj číslo tri: štart!“
„Tresk! Tresk!“ Drôtené pásy držiace kaiteny sa uvoľnili a udreli o palubu. Stroj číslo dva sa trhnutím uvoľnil, a kým ešte k nám doznieval jeho dunivý rachot, nasledoval ho stroj číslo tri. V mysli sa mi kmitli chlapčenské tváre operátorov. Sústredil som sa však na svoju prácu a sledoval kaiteny pomocou hydrofónu.
„Je čas, aby zasiahli cieľ,“ ktosi zamrmlal. Kaiteny boli vypustené len pred štvrť hodinou, ale nám sa to zdalo už ako hodina alebo viac. „Bum!“ Z diaľky k nám doľahlo burácanie explózie a onedlho nato nasledovalo ďalšie.
„Poddôstojník Čiba zasiahol cieľ!“
„Poddôstojník Ono zasiahol cieľ!“
Rozhostilo sa ticho. Nikto nevydal ani hlások, ba ani nezakašľal. Niektorí zopäli v modlitbe ruky v smere výbuchu. Členovia posádky nemo stáli a po tvárach im tiekli slzy. Neuveriteľne tichá scéna po takom skvelom výsledku!
Medzi osobnými vecami sme našli ukrytú báseň na rozlúčku, ktorú napísal poddôstojník Ono podľa japonského zvyku nechať po sebe vlastnú báseň, keď človek očakáva smrť. Napísal: „Keď čerešne starého Japonska rozkvitnú, lístočky kvetov sa rozletia, po hlbinách mora sa rozptýlia.“ Mal devätnásť rokov.
Nálet
Stále sme hľadali nepriateľa, ponárali sme sa pred úsvitom a na hladinu sme vyplávali až po zotmení. Po dvoch týždňoch neplodného hľadania kapitán oznámil, že sa ihneď vraciame do Kure. Celá posádka mala povznesenú náladu. Kým ponorka kotvila v Kure, kde ju opravovali a dopĺňali zásoby, členovia posádky si hoveli v miestnych kúpeľoch.
Bolo 15. júna 1945. Kotvili sme v prístave blízko muničného skladu vojnového námorníctva a pripravovali sme sa na ďalšiu akciu. Zrazu začali zavíjať sirény hlásiace letecký poplach. Na prípravu nebol čas. Veľká formácia bombardérov B–29 sa spúšťala nad muničný sklad. Skočil som z paluby na mólo, aby som odviazal predné kotviace lano. Volal som na poddôstojníka Móriho, aby odviazal aj zadné lano. Ponorka vykĺzla od móla a my sme tam zostali.
Útočisko sme hľadali v kryte blízko prístavu, ale ten bol preplnený robotníkmi z muničného skladu. Kým sme stáli pri vchode, spadla bomba a nás to vyhodilo von. Cítili sme, že je tam nebezpečné zostať a rozhodli sme sa bežať do jaskyne, vyhĺbenej v pahorku za muničným skladom. Zmerali sme interval medzi útokmi bombardérov na tri minúty. Len čo preletela jedna skupina bombardérov, vyrazili sme a bežali sme k pahorku. Práve keď som sa dostal k jaskyni, bomba vybuchla za mnou a hodilo ma to dovnútra. Našťastie som nebol zranený. Poddôstojníka Móriho, ktorý bežal za mnou, nebolo. Hneď po nálete som ho hľadal na spiatočnej ceste k prístavu. Bomby zanechali na ceste mnoho veľkých jám. Svojho druha som hľadal všade, ale bez úspechu.
Nikdy som nevidel toľko mŕtvych a ranených. Zúfalosť a zbytočnosť vojny ma zasiahla ostrejšie ako kedykoľvek predtým. Pomyslel som si, že nemôže existovať ani Boh, ani Buddha. Keby existovali, neboli by pripustili také zverstvo.
Nachádzam dôveryhodného Boha
To leto v južnej časti Tichého oceánu, dva mesiace po nálete, som musel prijať porážku Japonského cisárstva. Najprv som si našiel príležitostnú prácu a potom som sa 20. novembra 1945 vrátil domov. O dva dni som dostal prácu pri Japonskej národnej dráhe. 30 rokov som pracoval ako sprievodca a úradník na železnici na mnohých miestach na ostrove Šikoku. Po mojich zážitkoch z vojny ovládol moje myslenie ateizmus.
V roku 1970 mi pridelili prácu na stanici v Sako, čo bolo v susednej prefektúre, na tri hodiny cesty. Dochádzal som vlakom a cestou som čítal noviny a časopisy. Každé ráno, keď som otváral svoj kufrík, našiel som navrchu Strážnu vežu a Prebuďte sa! Moja žena sa práve stala Jehovovou svedkyňou a dávala mi ich. Spočiatku ma to rozčuľovalo, keď som ich videl, a hádzal som ich na batožinovú sieťku. Voči náboženstvu som pociťoval nepriateľstvo a kresťanskému náboženstvu svojej ženy som tvrdo odporoval. „Už mi nikdy nedávaj do kufra tie časopisy,“ kričal som na ňu, keď som sa vracal domov. Ale nasledujúci deň tam boli zas.
Jedného dňa som si všimol, že akýsi človek zobral tie časopisy zo sieťky a začal ich čítať. „Čo na nich môže byť také zaujímavé?“ hovoril som si. Keď sa to stalo niekoľkokrát, jedného dňa po prečítaní novín som si letmo prezrel Strážnu vežu. Poriadne som tomu nerozumel, ale zistil som, že Prebuďte sa! je zaujímavé. Aj keď som tie časopisy čítal po prvýkrát, cítil som, že sú akosi iné, a odvtedy som čítal obidva. Samozrejme, pre svoje postavenie odporcu som ich nečítal doma, ale postupne som si začal vážiť to, že moja žena chodí každý deň zvestovať.
Od začiatku roku 1975 sa môj zdravotný stav zhoršil a v apríli toho roku som išiel do dôchodku. Lekári mi našli rakovinu hltanu. Keď som bol v nemocnici, navštívil ma jeden muž, svedok, a daroval mi Preklad nového sveta Kresťanských gréckych písiem a knihu Končí sa všetko dnešným životom? Nudil som sa, a pretože som dostal Bibliu ako dar, mal som teraz dobrú zámienku, aby som ju otvorene čítal.
Keď ma pustili z nemocnice, ten muž ma hneď navštívil. Prvé dve návštevy boli len priateľským rozhovorom. Hovorili sme o zážitkoch z vojny. Ale na tretej návšteve mi ponúkol štúdium Biblie a ja som to prijal. Po prekonaní ateistického myslenia, dôsledku vojnových skúseností, som bol nakoniec na oblastnom zjazde v roku 1980 pokrstený. Odvtedy sa teším z prednosti slúžiť iným a nedávno som bol menovaný za staršieho v miestnom zbore.
Keď sa pozerám späť, uvedomujem si, prečo mohli vojenskí a politickí vodcovia vychovávať mladých mužov tak, aby nesebecky obetovali svoje životy za vlasť. Podporovali ich sily satana diabla, ako mi to odhalilo štúdium Božieho slova, Biblie. Za masovou hystériou samovražedných misií teraz vidím satanov sadistický zámer. Je to predpovedané v Zjavení 12:7–9, 12: „A v nebi vypukla vojna: Michael a jeho anjeli bojovali s drakom, a bojoval drak i jeho anjeli, ale nezískal prevahu, ani sa už nenašlo preňho miesto v nebi. Preto bol zvrhnutý veľký drak, ten prahad, ktorý sa nazýva diabol a satan, ktorý zvádza celú obývanú zem; bol zvrhnutý na zem i jeho anjeli boli zvrhnutí s ním. Preto sa radujte, nebesia a vy, ktorí v nich bývate! Beda zemi a moru, lebo k vám zostúpil diabol, majúc veľký hnev, vediac, že má krátky čas.“
Moja myseľ bola dlho zaslepená vierou, že samovražedné úlohy boli cťou. Ale teraz jasne vidím pravdu. Už viem, kto stál za mojou slepotou. Slová apoštola Pavla v 2. Korinťanom 4:3–6 to vysvetľujú: „Ak je dobré posolstvo, ktoré oznamujeme, naozaj zahalené, potom je zahalené medzi tými, ktorí hynú, medzi ktorými boh tohto systému vecí zaslepil mysle neveriacich, aby nepresvietilo osvietenie slávnym dobrým posolstvom o Kristovi, ktorý je Božím obrazom. Veď nehlásame seba, ale Krista Ježiša ako Pána, a seba ako vašich otrokov pre Ježiša. Totiž je to Boh, ktorý povedal: ‚Nech zažiari svetlo z tmy‘ a zažiaril na naše srdcia, aby ich osvietil slávnym poznaním Boha Kristovou tvárou.“
Spoznanie pravdy a jediného pravého a živého Boha sa dá prirovnať k sladkosti a sviežosti vzduchu, ktorý sme dýchali, keď sme sa vynorili a otvorili príklop ponorky. Nikto si nemohol oceniť tú sladkosť a sviežosť viac ako my. Za toto duchovné občerstvenie som hlboko vďačný Jehovovi. Moja vďaka patrí aj mojej žene za jej neúnavné úsilie deliť sa so mnou o biblickú pravdu, za to, že sa desať rokov nevzdávala, kým som sa nakoniec neoddal Bohu. Výsledkom je, že teraz pracujem v kresťanskej službe na poslaní zachraňujúcom život. Vďaka živému Bohu! — Podľa rozprávania Jošimi Aono.
[Obrázok na strane 10]
Vďaka neúnavnému úsiliu mojej ženy sa teraz venujem poslaniu, ktoré zachraňuje život. Vďaka živému Bohu!