„Bol som odhodlaný zomrieť za cisára“

1. „Vojak musí byť oddaný svojmu vládcovi.

2. Vojak musí považovať slušné správanie za spôsob života.

3. Vojak si musí vysoko vážiť udatnosť v boji.

4. Vojak musí mať veľkú úctu k spravodlivosti.

5. Vojak musí žiť jednoduchým spôsobom života.“

TÝCHTO päť článkov prísahy malo formovať postoj nováčkov, ktorí boli odvedení do Japonskej cisárskej armády. Denne prichádzali veliaci dôstojníci a každý regrút musel odrecitovať týchto päť článkov. Ak ich nezopakoval správne, hrozili mu údery päsťou. Mimoriadne bola zdôrazňovaná neochvejná vernosť cisárovi a vlasti.

Bol som odvedený v roku 1938, uprostred čínsko-japonskej vojny, ktorá zúrila v rokoch 1937–1945. Pri každej príležitosti nám vštepovali myšlienku, že vojna je svätá a že práve tak, ako „božský vietor“ (kamikadze) zmietol Mongolov, keď koncom 13. storočia zaútočili na Japonsko, japonskí bohovia čiže kami Japonska nám tiež dajú víťazstvo.

Po vojenskom a „duchovnom“ výcviku sme boli v roku 1939 poslaní do boja. Moji rodičia mi dali opasok s tisícom stehov, ktorým som si mal opásať boky. Bol urobený tak, že tisíc rôznych ľudí urobilo po jednom stehu červenou niťou ako prosbu za víťazstvo a za to, aby ma v armáde sprevádzalo šťastie. Keď som odchádzal do Číny a lúčil sa s domovinou, mal som zmiešané pocity. ‚Možno vidím svoju vlasť naposledy,‘ pomyslel som si. Súčasne som bol odhodlaný zomrieť za cisára.

Zúfalé podmienky v Číne

V júli 1939 sme v strednej Číne za strašnej horúčavy, typickej pre čínske vnútrozemie, likvidovali zvyšky nepriateľských vojsk. Pochodoval som v plnej poľnej s 30 kilogramovým plecniakom, ale stále som mal na sebe opasok s tisícom stehov. Na konci denného pochodu dlhého asi 40 kilometrov som za sebou sotva vliekol nohy otlačené od bagančí. Bodákom som si prepichol pľuzgiere a nasypal som si na ne kyselinu salicylovú. Od pálčivej bolesti som takmer vyskočil z kože. No opakoval som toto trýznenie, kým sa pľuzgiere nezmenili na stvrdnutú kožu, takže som už necítil bolesť.

Pochod v takej horúčave ma vysušoval na kosť. Naberal som si do poľnej fľaše hnedú vodu z potoka, pridával do nej chlórové vápno a hasil som si smäd. Po každom napití som bol mokrý od potu, ktorým mi nasiakli šaty, a na uniforme sa mi tvorili biele fľaky soli. Čoskoro ma svrbelo a bolelo celé telo. Jedného dňa som si rozopol uniformu a našiel som vši, ako lezú a kladú hnidy! Rozpúčal som ich jednu za druhou, no nebolo možné zvíťaziť nad takou úžasnou presilou. Všetci sme mali vši. Keď sme prišli k potoku, poskákali sme do vody, aby sme sa vykúpali. Po tele sme mali napuchnuté červené fľaky od vší. Vykúpali sme sa a uniformy sme namočili do horúcej vody, aby sme tú háveď zničili.

Neskôr ma preložili na veliteľstvo divízie do Šanghaja a stal som sa pokladníkom zásobovacej služby. Ako pokladník som mal za úlohu starať sa o účty a o pokladnicu. Jedného dňa som videl dvoch čínskych kuliov, ako sa pokúšajú utiecť aj s pokladnicou. Zvolal som na výstrahu, zamieril som a vystrelil. Obaja boli na mieste mŕtvi. Neskôr ma pre túto príhodu celé roky trápilo svedomie.

Cesta do Singapuru

Koncom roku 1941 sme dostali príkaz nalodiť sa s plnou výzbrojou. O cieli našej cesty nám nepovedali nič. Po príchode do Hongkongu boli naložené bicykle, tanky a ďalekonosné delá. Dostali sme plynové masky a letné uniformy a znova sme vyplávali na more. O niekoľko dní sme sa dozvedeli, že ‚sme nasadení, aby sme viedli systematický boj nesmierneho významu. Teraz určite napíšte svojej rodine list na rozlúčku.‘ Napísal som rodičom lístok na rozlúčku, v ktorom som ich prosil, aby mi odpustili, že som neurobil nič pre splnenie svojej synovskej povinnosti. Napísal som im, že položím svoj život za cisára a zomriem za vlasť.

Skoro ráno 8. decembra 1941, v ten istý deň, keď zaútočili japonské bombardéry na Pearl Harbor, sme ešte za tmy zaútočili z pevniny i z mora na pobrežie thajskej provincie Songkhla.a More bolo rozbúrené. Z našej lode húpajúc sa visel povrazový rebrík. Mali sme zliezť asi do dvoch tretín jeho dĺžky a potom zoskočiť do vyloďovacieho člna, ktorý sa zmietal na vlnách ako list vo vetre. A to sme robili s našimi ťažkými plecniakmi! Nepriateľ nás bombardoval, ale náš útok bol úspešný. Náš postup džungľou do Singapuru sa začal.

Ako pokladník som mal na starosti počas tohto postupu predovšetkým zabezpečovať zásoby pre vojsko. Museli sme ich získavať na mieste, pretože sme sa nemohli spoliehať na zásobovanie z Japonska. To znamenalo, že pokladník musel postupovať s vojakmi vo frontovej línii, hľadať sklady s potravinami a zaisťovať ich pre vojsko. Hoci v tom čase som sa za toto konanie necítil vinný, neodlišovalo sa od lúpeže vo veľkom.

Radšej smrť ako zajatie

Počas neľútostnej zrážky pri Alor Setar v blízkosti hraníc medzi Thajskom a Malajziou sme našli obrovský sklad plný potravín. Pomyslel som si: ‚Túto výbornú správu musím oznámiť v kancelárii zásobovacej služby v tyle.‘ V aute, ktoré sme vzali Britom, som odišiel s jedným vojakom, ktorý šoféroval. Veselo sme uháňali po ceste, kým sme za jednou zákrutou nezbadali zoradené britské tanky. Zmenili sme smer a ocitli sme sa zoči-voči asi 200 indickým a britským vojakom. Znamená to náš koniec? Ak by sme si nevynútili prechod, skončili by sme ako zbabelí zajatci. Ako japonskí vojaci sme boli rozhodnutí radšej zomrieť, než žiť zneuctení ako vojnoví zajatci. Namieril som pištoľ na spánok šoféra a ostrie jeho noža mierilo na môj žalúdok. Rozkázal som mu, aby išiel rovno vpred. Rútili sme sa cez spŕšku guliek. Hoci sme neboli ranení, úplne sme stratili orientáciu. Prišli sme na koniec cesty, opustili sme vozidlo a začali sme postupovať cez džungľu. Niekoľko dní sme sa predierali k svojim jednotkám, zatiaľ čo na nás útočili hady a prenasledovali nás nepriatelia. Keď sme sa dostali k svojim, zistili sme, že už napísali správu, podľa ktorej sme padli v boji.

V Kuala Lumpur v Malajsku sme videli mnoho britských vojnových zajatcov. Bol to ostrý kontrast oproti japonským vojakom, pre ktorých bola už len myšlienka stať sa vojnovým zajatcom pokorujúca a hanebná. Briti boli však optimistami a hovorili, že jedného dňa sa karta obráti. Nevšímali sme si ich slová, pretože sme postupovali zvýšeným tempom vpred.

Dobytie Singapuru

Čoskoro sme sa ocitli pred ostrovom Singapur. Pobrežie lemovalo nespočetné množstvo mín a zátarás z ostnatého drôtu. Sústredenou paľbou našich ďalekonosných diel na cíp pobrežia sa nám podarilo vytvoriť na brehu predmostie a vylodili sme sa.

Singapur je pomerne malý ostrov, ale celkove na ňom bojovalo 160 000 vojakov. Keď sme si razili cestu vpred, potkýnali sme sa o telá svojich mŕtvych kamarátov. Briti sa báli našich nočných útokov. Japonskí kesšitai (rozhodnutí zomrieť), samovražedné oddiely, ktoré mali asi tucet členov, útočili vo vlnách s vytasenými mečmi. Keď bola vydaná výzva, aby sa prihlásili ďalší dobrovoľníci, z desiatich sa prihlásilo desať. Zomrieť za cisára sme považovali za česť.

Keď sme vo februári 1942 prekročili z malajského polostrova Johorský prieliv, zistili sme, že nepriateľ namieril svoje chýrne delostrelecké batérie čangi na opačnú stranu predpokladajúc, že zaútočíme z otvoreného mora. Keď však namierili na nás, boli skutočne strašné.

Granáty nepriateľského delostrelectva narobili v ceste pred nami veľké jamy a znemožnili tak postup vojenských vozidiel. Prikázali sme asi tuctu zajatcov, aby sa postavili okolo jamy. Popravná čata namierila na nich automaty a postrieľala ich. Ďalší tucet zajatcov dostal príkaz, aby nahádzal mŕtve telá do jamy a zakryl ich zemou. Nasledovala ďalšia séria paľby a ďalšia jama na ceste sa zaplnila. Takto sme pokračovali, kým nebola cesta úplne opravená. (Teraz si s bolesťou spomínam na niektoré zverstvá, ktoré sme páchali, ale boli súčasťou príšerných udalostí tej hroznej vojny.) V tom čase bolo moje svedomie tak otupené, akoby „označené... vypaľovacím železom“, že pohľad na tieto zverstvá vôbec nepôsobil na moje city. — 1. Timotejovi 4:2.

Dňa 15. februára 1942 nám vyšiel v ústrety vysoký britský dôstojník s niekoľkými vojakmi a s bielou zástavou. „To je generál Percival!“ vykríkol kamarát. ‚Dokázali sme to,‘ pomyslel som si. Hlavný veliteľ britských ozbrojených síl v Malajsku sa vzdal. Dobre si pamätám na túto historickú udalosť, ktorej som bol svedkom. Posilnilo to moju vieru v moc japonských dávnych bohov.

Po dobytí Singapuru som bol vyslaný na rôzne miesta vrátane Novej Gunei. Potom, v roku 1943, som dostal príkaz vrátiť sa do Japonska. Mal som veľkú radosť z vyhliadky, že uvidím svojich rodičov. Naša loď však musela čakať, kým nebude more zbavené nepriateľských ponoriek. Vtedy sa šťastie začalo obracať proti nám. Spomenul som si, čo nám hovorili britskí zajatci v Kuala Lumpur. Áno, karta sa začala obracať.

Som svedkom tragédie v Hirošime

Keď som konečne pristál v Japonsku, zložil som ruky v modlitbe vďaky bohom a Budhovi. ‚Iste to bola moc opaska s tisícom stehov a starovekí bohovia, čo ma chránili,‘ myslel som si. Po rozchode nám veliteľ nariadil, aby sme mali deti. „Ak si nezaložíte rodinu,“ povedal, „nie ste vlastenci.“ Aby som splnil tento príkaz, rozhodol som sa, že sa ožením. Istý príbuzný mi zariadil svadbu a v decembri 1943 som si vzal za manželku Hacuko.

Keď 6. augusta 1945 vybuchla v Hirošime atómová bomba, slúžil som ako strážca vo väzení na okraji Hirošimy. Niekto musel pomáhať tým, čo ostali v troskách. „Ak je niekto z vás ochotný ísť aj za cenu života, prosím, zhromaždite sa,“ požiadal nás nadriadený. Hoci moja manželka bola ťarchavá — čakala prvé dieťa — moja vycvičená vojenská povaha ma podnietila, aby som išiel. Dostali sme čelenky s vychádzajúcim slnkom uprostred a znakom kesšitai.

Naším poslaním bolo zachraňovať väzňov z hirošimskej väznice. Keď sme sa vydali na cestu, míňali sme rieky preplnené mŕtvolami. Ľudia nemohli zniesť horúčavu spôsobenú výbuchom a poskákali do riek. Keď sme prišli do väzenia, poskytli sme prvú pomoc väzňom a odviezli sme ich nákladným autom do nemocnice. Sotva som mohol vedieť niečo o tom, že Kacuo Miura, Jehovov svedok, ktorý si zachoval cez vojnu v Japonsku svoju kresťanskú neutralitu, bol práve vtedy pre svoje náboženské presvedčenie v tejto väznici.

Strácam vieru v bohov

O týždeň neskôr som sa mal hlásiť v kancelárii intendanta ženijných jednotiek v Hirošime. Keď som išiel k autu, ktoré ma malo odviezť, istá miestna škola vysielala svojím rozhlasom mimoriadnu správu. Bolo to prvýkrát, keď bolo počuť hlas cisára Hirohita v rozhlase. Vzpriamene som stál a počúval som oznam. Oči sa mi naplnili slzami a zanechávali stopy na lícach. Cítil som sa tak, akoby ma úplne opustili sily. Cisár povedal, že ‚znáša neznesiteľné‘, lebo sa bude musieť pokoriť a vzdať Spojeneckým mocnostiam! Neodpustiteľné slovo „vzdať sa“ z úst boha-cisára!

„Božský vietor“ už viac nezavial a Japonsko, „božská“ krajina, bolo porazené. Moja dôvera v cisára a vlasť bola otrasená. Dni plynuli bezcieľne a beznádejne. Pomyslenie, že pravý Boh nebol medzi tými, v ktorých som veril, ma priviedlo k tomu, že som preskúmal rôzne náboženstvá. Ale všetky podporovali sebectvo, vyznačovali sa uzdravovaním vierou a nenásytnosťou po zisku. Skončil som tak, že som si vytvoril vlastné náboženstvo. Hlavným zmyslom života, uvažoval som, je prejavovať lásku blížnemu svojou prácou. Pretože som obchodoval s bicyklami, snažil som sa predávať kvalitné bicykle za primerané ceny, opravy robiť rýchle a byť vždy láskavý. Miesto v mojom srdci, ktoré predtým zaujímali bohovia, zaujala práca.

Nachádzam pravého Boha

Začiatkom roku 1959, keď som pracoval vo svojom obchode, navštívili ma nejakí manželia a ponúkli mi časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Boli to Jehovovi svedkovia a o niekoľko dní sa vrátili, aby ma povzbudili k štúdiu Biblie. Pretože som vždy chcel vedieť o Bohu viac, hneď som súhlasil. Prizval som tiež svoju manželku, aby sa pripojila k môjmu štúdiu, ktoré sa konalo každý týždeň.

Nakoniec som začal chápať, že som veril niečomu, čo nemalo žiaden základ. Pochopil som, aké je nezmyselné, aby bol človek výlučne oddaný niekomu, kto nemal moc poskytnúť záchranu. Tretí a štvrtý verš 143. žalmu zmietli akúkoľvek oddanosť cisárovi, ktorá mi ešte zostávala v srdci. Slová žalmu znejú: „Nevkladajte dôveru v urodzených ani v syna pozemského človeka, ktorému nepatrí záchrana. Jeho duch vychádza, a on sa vracia do svojej zeme; v ten deň sa pomíňajú jeho myšlienky.“ Bezvýhradnú oddanosť, ktorú som vkladal do cisára a vlasti, som teraz vložil do vznešeného Zvrchovaného Panovníka a Pôvodcu života, Boha Jehovu.

Srdce mi však ťažila ešte jedna vec. Bola to vina krvi, ktorú som na seba uvalil počas bojov v Číne a najmä v Singapure. Ako môže krvou poškvrnený človek ako ja slúžiť Zvrchovanému Panovníkovi? Táto dilema bola vyriešená v roku 1960, keď sa konal krajský zjazd v Iwakuni, kde sme bývali. Poskytli sme ubytovanie misionárovi Adrianovi Thompsonovi a jeho manželke Norrine. Tento misionár prišiel do mesta, aby predsedal zjazdu. Využil som príležitosť a povedal som mu o svojich najskrytejších obavách v súvislosti so zážitkami v Singapure. „Uvalil som na seba veľkú vinu krvi. Môžem získať Božie schválenie?“ spýtal som sa ho. Na to mi povedal iba: „Kráčate cestou rímskeho stotníka Kornélia z prvého storočia.“ Tieto slová odstránili posledné zábrany a nasledujúci deň sme sa dali spolu s manželkou pokrstiť. — Skutky 10:1–48.

Radosť z vernej služby najvyššiemu Bohu

Aká je to radosť, keď môže človek slúžiť najvyššej Osobnosti vesmíru, Jehovovi, ktorý predčí všetkých ostatných bohov, ktorým som slúžil! A aká je to prednosť zúčastňovať sa duchovného boja ako vojak Ježiša Krista. (2. Timotejovi 2:3) Svoju oddanosť Bohu som začal prejavovať aj v rodine. Krátko po krste som začul, ako hovorí môj otec matke: ‚Tomidži sa už nepokloní pred budhistickým oltárom ani nebude viac chodiť na spomienkové slávnosti k hrobu našej rodiny.‘ Japonci totiž považujú za prejav lásky, keď deti dodržiavajú výročné obrady za zomrelých, aby si tak uctili svojich rodičov. Keď som počul tieto otcove slová, podnietilo ma to, aby som sa s ním porozprával o pravde. Študoval so mnou Bibliu a na jeseň 1961 bol pokrstený spolu s mojou dcérou Eiko a synom Akinobu. Naša najmladšia dcéra Masako nasledovala ich príklad. Moja matka mala vlastné náboženstvo a spočiatku nesúhlasila so štúdiom Biblie, no po niekoľkých rokoch sa tiež pripojila k nám v službe Jehovovi.

V roku 1975 som sa pridal k svojej manželke v službe celým časom ako pravidelný priekopník. Odvtedy slúžim ako vojak Ježiša Krista v bojovej línii zboru. Keď som trocha unavený, spomeniem si, s akým zanietením som slúžil cisárovi a vlasti a pomyslím si: ‚Ak som tak oddane slúžil cisárovi a vlasti, ako by som mohol menej slúžiť veľkému Zvrchovanému Panovníkovi?‘ A znova mám silu pokračovať. (Izaiáš 40:29–31) Už neslúžim žiadnemu človeku pod nátlakom piatich článkov prísahy, ale slúžim najvyššiemu Bohu Jehovovi s úprimnou oddanosťou založenou na presnom poznaní. Je hoden našej vernej oddanosti. — Rozprával Tomidži Hironaka.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 15]

Tomidži Hironaka počas vojny

[Obrázky na strane 16]

Pracovníci civilnej obrany hasia oheň v boji o Singapur

Generál Percival sa vzdáva Japoncom

[Prameň ilustrácie]

Bettmannov archív

[Obrázok na strane 17]

Hirošima po zhodení atómovej bomby v roku 1945

[Prameň ilustrácie]

USAF foto

[Obrázok na strane 18]

S manželkou a s knihou, ktorá zmenila náš život — s Bibliou