Obete tvárou v tvár páchateľom
MIESTO: severná časť štátu New York, okres Genesee, stretnutie obetí jazdy v opilosti. Scéna: Šesť osôb spojených spoločným zármutkom, ktoré držia fotografie svojich milovaných. Zúčastňujú sa na bolestnej snahe vyvinúť tlak na páchateľov usvedčených z opilosti počas jazdy.
Toto sú výňatky z ich rozprávania, skrátené pre Prebuďte sa!
Obete
Otec: „Toto je náš syn Erik. Bol ideálnym synom, plný humoru, vždy usmiaty. Teraz som smutným, zarmúteným otcom, ktorý stratil 17–ročného syna. V okamihu zmizli naše plány, naše nádeje do budúcnosti, naša láska — zabité opitým vodičom.
Chodievame s manželkou na cintorín. To je posledné spojivo s ním. Čítame Erikove slová vyryté na náhrobku: ‚Z celého srdca budem po vás túžiť a dúfam, že nebudeme odlúčení nadlho; a ak budeme, budem plakať, pretože som sa nikdy nechcel rozlúčiť.‘ Ani my sme sa s ním nechceli rozlúčiť.“
Mladá vdova: „Toto je moja rodina. 22–ročný muž odišiel zo svadobnej hostiny, tvrdiac, že nie je opitý. Jazdil svojou dodávkou veľmi rýchlo tmavou, neznámou cestou, minul a nevšimol si výstražnú značku, pokračoval napriek značke stop a narazil do nás. Spomínam si už len, ako som sa prebrala s bolestivým tlakom na hrudi. Keď som sa pokúšala otvoriť oči, podarilo sa mi zazrieť manžela zrúteného za volantom. Počula som plakať svoje dieťa. Spomínam si, ako som sa spýtala: ‚Čo sa stalo?‘
Nik neodpovedal. Môj manžel Bill mal 31 rokov, môj najstarší syn 6 rokov, moji chlapci–dvojčatá mali 4 roky a všetci boli mŕtvi. Jedinou nádejou mi zostalo moje maličké deväťmesačné dievčatko, ktoré previezli do nemocnice s vážnymi zraneniami hlavy.
Keď som ležala v nemocnici, v jedno smutné, sychravé stredajšie ráno pochovali môjho manžela a troch synov. Myslela som na štyri rakvy, štyri dolámané telá; štyria ľudia, ktorých už nikdy neuvidím, nepočujem, nepohladkám. Ako mám žiť ďalej?
Moja malá dcérka a ja sme boli nútené začať nový život. Predala som náš dom, pretože som nedokázala žiť so spomienkami. Ťažko som sa vyrovnávala so skutočnosťou, že môj manžel a traja krásni chlapci sú na cintoríne. Všetka starostlivosť, námaha, láska ich nemohli dostatočne ochrániť. Bolesť, sklamanie a prázdnotu, ktorú cítim, nemožno opísať slovami. Žili iba tak krátko.
Človek, ktorý vzal život mojej rodine, nebol zatvrdilým zločincom alebo alkoholikom či recidivistom — bol to obyčajný človek, ktorý si vyšiel večer do spoločnosti. Ja musím zaplatiť strašnú cenu za to, že sa rozhodol piť a jazdiť. Kiež sa to nikdy nestane vám alebo niekomu, koho milujete.“
Matka: „Moja dcéra sa volala Rhonda Lynnová. 21. júna mala maturovať na strednej škole. 10. júna bola na poslednej lekcii vodičského kurzu. V ten istý deň sa nezodpovedne rozhodli dvaja jednotlivci, ktorí sa zabávali a priveľa pili, že budú jazdiť. V jedinom krátkom okamihu spôsobili, že ten deň bol posledný v Rhondinom živote a takisto v živote inštruktora autoškoly a jej dvoch spolužiakov.
V to popoludnie mi zatelefonovali, že Rhonda mala dopravnú nehodu. Mojou jedinou myšlienkou bolo, že musím byť pri nej. Keď som prišla do nemocnice, povedali mi, aby som sa na Rhondu nešla pozrieť. Ale chcela som si byť istá. Primäla som ich, aby zdvihli plachtu. Jej tvár bola napuchnutá a hrozne doškriabaná. Uprene som sa pozerala na jej krásne oči a dotkla som sa jej ruky, ale nemohla som pomôcť jej rozdrtenému telu. Mohla som iba hladkať jej krásne vlasy. Nebola však nijaká odozva. Bola mŕtva.
Pripadla mi nešťastná úloha povedať jej otcovi a bratom, že zomrela. Pre tú hroznú stratu nie sú už naše dni také ako predtým. Keby sme ju mohli aspoň raz zovrieť v náručí, aspoň raz objať. Život už nebude ako kedysi. Jediné, čo nám zostalo, sú spomienky.“
Páchateľ
Mladý muž: „Môj príbeh je iný ako tie, ktoré ste počuli. Začal sa pred 23 mesiacmi. Pamätám sa, akoby to bolo včera. Moja priateľka hrala v ten večer ligu v kolkoch, tak som sa rozhodol, že si niečo vypijem a budem sa prizerať na hru. Za dve a pol hodiny som vypil päť alebo šesť pohárov piva. Usúdil som, že by som mal byť rozumný a počkať hodinu, kým pôjdeme autom domov.
Asi po pol hodine jazdy domov objavila sa na ceste sanitka a v strede cesty stál muž, ktorý riadil premávku. Vôbec som ho nezbadal, až keď bolo neskoro. Pokúšal som sa ho obísť a brzdil som. Keď sa mi rozbilo predné sklo, pomyslel som si: ‚Kiež by to bol jeleň alebo pes!‘ Ale vedel som, že nie je. Vystúpil som z auta a sklonil som sa nad ním kričiac: ‚Ste v poriadku? Ste v poriadku?‘ Neodpovedal mi. Pamätám sa, že som stál nad ním a pozeral mu do tváre. Bolo to všetko také neskutočné.
Prišla dopravná polícia a kládli mi otázky. Potom povedali: ‚Veľmi dobre spolupracujete, ale akosi čudne chodíte a ste akýsi rozjarený. Nepili ste?‘ Vzali ma na policajnú stanicu a urobili test. Mal som 0,08 promile [neprípustné množstvo alkoholu v krvi pre väčšinu oblastí v Spojených štátoch]. Nemohol som uveriť, že toto všetko sa stalo mne. Teraz som pod trestným dozorom pre vraždu z nedbalosti a DWAI [jazda pri zníženej schopnosti].
Iba pred mesiacom som získal učiteľské osvedčenie. Uvážte, ako sa pozerá spoločnosť na učiteľov. Očakáva, že budú morálne bezúhonní. O toto som sa usiloval a teraz sa musím pozerať, ako všetko strácam.
Odsúdili ma na rok podmienečne, na 19 mesiacov mi odňali vodičské oprávnenie, dostal som pokutu 250 dolárov, strávil som týždeň vo väzbe, odpracoval som 600 hodín vo verejnej službe a podrobil som sa deväťtýždňovému poradnému kurzu pre alkoholikov. Ba čo viac, spomínam si na noci, keď som sa strhol zo spánku s obrazom tváre toho muža pred sebou. A musel som sa vrátiť a pozerať do tváre priateľom a rodine. Zdalo sa, že s tým budem zápasiť po celý život. Nebol som si istý, či to stojí za to. Musel som sa vrátiť k žiakom, ktorých vyučujem, a pozerať sa na všetky tie deti. Musel som premýšľať, koľkí z nich vedia o tom, čo som urobil. A stále mám pocit viny a výčitky svedomia voči rodine toho muža.
V ten večer, keď som havaroval, musel som urobiť najťažšiu vec vo svojom živote — zavolať matke a povedať: ‚Mami, zabil som človeka pri havárii. Potrebujem sa odviezť domov.‘ Keď tam prišla, iba sme sa vzájomne podopierali a plakali. Neželám ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi, aby podstúpil to, čo ja. Ľudia, ktorí pijú a jazdia — to je problém, v ktorom chcem pomôcť. Keď odídete z tohto stretnutia, odíďte so spomienkou na nás. Nikdy na nás nezabudnite.“
Záver stretnutia
Patricia Johnstonová, koordinátorka tohto stretnutia obetí, ho uzaviera vlastným tragickým zážitkom havárie svojho otca — alkoholika. Hovorí: „Keby som mohla dať do fliaš všetok ten zármutok, ktorý spôsobuje alkohol, a nalievať z nich ‚ešte jeden [pohárik] na cestu‘, nikdy by neboli potrebné ďalšie programy ako tento.“
Na záver sa moderátor spýtal, či má niekto otázky. Nemal nikto. Ale mnohí hovorili so slzami v očiach: „Nikdy viac o mne nepočujete, že znova pijem a jazdím.“
Iba čas ukáže, aké budú výsledky takýchto stretnutí a či ovplyvnia počet odsúdených vinníkov, ktorí sa vrátia na cesty, aby znova jazdili opití. Ale to, čo tomuto problému dodáva hrozivé rozmery, je obrovské číslo, milióny tých, ktorí jazdia pri zníženej schopnosti a nie sú pristihnutí.
Súčasné správy z Úradu súdnej štatistiky Ministerstva spravodlivosti USA ukazujú, že iba za posledný rok boli uväznené takmer dva milióny osôb pre jazdu pod vplyvom alkoholu. Štatistiky tiež ukázali, že na každý prípad uväznenia pre jazdu v opilosti môže až 2 000 a viac zostať neodhalených v nekontrolovaných oblastiach, množstvo, z ktorého potenciálne môžu vzniknúť ďalšie nehody.
Čo vytvorilo také prostredie, ktoré podporuje vražedné a nezodpovedné správanie? Prečo musí pokračovať boj proti alkoholu za volantom, ale neúspešne? Pozrime sa na niektoré odpovede.
[Obrázok na strane 7]
Predvedenie páchateľa na stretnutie s obeťami