Bol som zlodej profesionál
BUM! Ozvalo sa súdnou sieňou sudcovo drevené kladivko. Zdalo sa mi, že jeho ďalšie slová, hoci vyslovené pokojne, znejú ako burácanie. „Týmto vás odsudzujem na 15 rokov väzenia.“ Nikdy nezabudnem na tie slová ani na udalosti, ktoré nasledovali. Strážnik ma rýchle odviedol zo súdnej siene späť do cely vyšetrovacej väzby, ktorá bola posledné tri mesiace mojím domovom.
Ďalší deň, skoro ráno, ma viedli chodbou do malej miestnosti, kde mi dali asi 13 cm široký kožený pás, ktorý sa zapínal na chrbte. Vpredu boli dva kovové kruhy, ktorými mi spútali ruky. Po skončení tejto procedúry ma dvaja strážnici odviedli ďalšou chodbou a tam som sa pripojil ku skupine mužov, ktorí boli takisto spútaní ako ja. Muži stáli v dvoch radoch, jeden vedľa druhého. Zaviedli ma na moje miesto v rade a reťaz, natiahnutá medzi oboma radmi, sa zdvihla a uzamkla v treťom kruhu, ktorý bol na boku koženého pásu.
Potom nás šesť strážnikov zaviedlo k výťahu, ktorý nás dopravil k špeciálne upravenému autobusu. Sedel som tu vedľa vraha a oproti obchodníkom s drogami, spolu s násilníkmi a lupičmi. Všetci sme išli na to isté miesto — do väzenia!
Možno by ste radi vedeli, ako som sa dostal do tejto situácie. Porozprávam vám teda o svojej minulosti a o udalostiach, ktoré spôsobili, že som skončil vo väzení.
Nenarodil som sa ako zločinec
Moji rodičia sa zosobášili hneď po druhej svetovej vojne a v roku 1947 sa narodil môj starší brat. O dva roky neskôr som sa narodil ja a o 18 mesiacov neskôr sa narodil mladší brat. Moji rodičia podnikli s tromi malými deťmi dlhú cestu na západ z Richmondu v štáte Virginia do štátu Oregon na tichomorskom pobreží USA. Potom sme pokračovali na sever do štátu Washington a usadili sme sa v meste Bellevue. Vtedy sa mi zdalo, že žijeme normálne. Hoci sme neboli príliš súdržnou rodinou, pravidelne sme chodili na výlety a do miestneho evanjelického kostola. Úcta k Bohu, Ježišovi a k Biblii bola v rodinách pochádzajúcich z Virgínie bežná. V januári 1960 prišla na svet moja sestrička. Aká bola naša matka vzrušená, keď mala konečne dievčatko, ktoré si vždy veľmi priala!
Ale asi o šesť mesiacov neskôr sa udialo niečo, čo zmenilo náš život. Znova sme sa presťahovali, tentoraz do Maple Valley, do mesta v oblasti hustých lesov. Prestali sme chodiť do kostola, nebolo viac rodinných výletov a môj otec začal veľmi piť. Na toto presťahovanie mám ešte stále smutné spomienky. Poznačilo nás na dlhý čas. Som presvedčený, že to prispelo k mojej rozháranej mladosti.
Prečo som si zvolil život zločinca
Maple Valley (Javorové údolie), ako si to viete už podľa názvu predstaviť, nebolo v šesťdesiatych rokoch lákavým miestom pre život búrlivého mladíka. A tak som sa postaral o vzrušenie sám. Bolo to jednoduché, pretože v škole som sa stýkal so zlou partou. Naša činnosť po vyučovaní sa zmenila na spoločné opíjanie sa, po ktorom nasledovali pästné súboje a užívanie drog. Mnohokrát som sa po týchto potýčkach opitý tackal domov o tretej alebo štvrtej ráno. Alebo som neprišiel domov aj niekoľko dní a býval som u kamarátov. Bolo to dosť zvláštne; vedel som, že robím zle, ale zdalo sa, že moji rodičia si to nevšímajú.
Niekedy sme kradli iba preto, aby sme sa presvedčili, že dokážeme s korisťou utiecť. Raz som ukradol auto a jazdil som iba tak pre zábavu. Chytili ma však a vyše roka som strávil v Green Hill, miestnom nápravnom zariadení pre mladistvých.
V čase, keď ma prepustili z Green Hill, som chodil na strednú školu. Domnieval som sa, že toto je vhodné miesto na uplatnenie toho, čo som sa „naučil“ v ‚škole zločinu‘ pre mladistvých. Vôbec ma nenapadlo, že sa na mne takto plní biblický výrok „Zlá spoločnosť kazí užitočné zvyky“. — 1. Korinťanom 15:33.
Keď som mal asi 16 rokov, stretol som niekoho odlišného, mladého muža menom Jim Carley. Iba nedávno sa prisťahoval do nášho mesta spolu s rodinou zo štátu Idaho. Málokto ho poznal ako Jima; známejší bol ako Spud, čo bola prezývka zemiakov z Idaho. Bol jedným z Jehovových svedkov.
Chodili sme s Jimom do tej istej školy. Keď som si ho všímal, zisťoval som, že je odlišný od mojich ostatných priateľov. Vychádzal dobre so všetkými, ale nezúčastňoval sa na ich darebáctvach. Zapôsobilo to na mňa. Jasne si spomínam, ako mi povedal, prečo tento zlý systém čoskoro skončí a nahradí ho nový, pokojný svet pod panstvom Božieho nebeského kráľovstva.
Chcel som sa dozvedieť viac, a tak som niekoľkokrát navštívil jeho „kostol“, ktorý nazývali sála kráľovstva. Bolo to v roku 1967. To, čo som tam počul, bolo zaujímavé, ale mal som dojem, že tento nový svet je vecou ďalekej budúcnosti. Okrem toho som sa práve vtedy zabával. Zaoberal som sa vybavovaním „objednávok“ — každému to, čo potreboval — nástroje, autosúčiastky, stereorádiá, televízory. Tieto „objednávky“ som samozrejme vybavoval tak, že som kradol a podvádzal. Prečo by som mal vstúpiť do cirkvi, ktorá odsudzovala môj vzrušujúci „obchod“?
Keď som mal 19 rokov, opustil som školu a oženil som sa so svojím dievčaťom zo strednej školy. O rok neskôr som sa stal otcom dcérky, ktorej sme dali meno Rhonda Jean. Pri tejto novej zodpovednosti som cítil, že sa musím o ne postarať, ale robil som to iba nečestnými spôsobmi.
Našiel som pravdu!
Ešte stále som „obchodoval“, užíval a predával drogy, kradol autá a vykrádal byty, ale nakoniec, ako sa dalo predpokladať, „obchod“ zle skončil. Zatkli ma a čoskoro som sa ocitol spútaný v situácii, ktorú som opísal na začiatku, na ceste do väzenia. Mal som 20 rokov, manželku a šesťmesačnú dcérku. A teraz som mal ďalších 15 rokov stráviť vo väzení! Uvedomoval som si, že musím niečo urobiť, aby som ovládal svoj život. Začal som si spomínať na to, čo mi kedysi hovoril Spud o Biblii.
Vo väzení som začal čítať Bibliu spolu so svetskými knihami o sebavýchove. ‚Čítanie týchto kníh mi pomôže správať sa rozumne,‘ myslel som si. Ale nepomáhali mi. Nepomáhalo mi nič, kým sa ma ďalší spoluväzeň v nápravnom stredisku v Sheltone nespýtal, či by som sa nechcel zúčastniť rozhovorov o Biblii s Jehovovými svedkami z miestneho zboru. Povedal mi, že chodia do väznice každý týždeň. Súhlasil som. Hneď od prvého stretnutia s týmito dvoma svedkami som vedel, že to, čo sa učím z Biblie a z knihy Pravda, ktorá vedie k večnému životu, je správne. Našiel som pravdu!
Vydávam svedectvo vo väzení
K môjmu každotýždennému štúdiu Biblie so svedkami sa niekedy pripojilo až 15 spoluväzňov. V tomto čase moja manželka usúdila, že som sa vo väzení pomiatol a požiadala o rozvod. To bolo veľkou skúškou mojej znovunájdenej viery.
Rozhodol som sa posilňovať svoju vieru tak, že budem prijímať viac duchovného pokrmu. Začal som čítať celú Bibliu spolu s biblickými publikáciami, vrátane starších čísiel časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Budoval som si pevnú vieru. Začal som tiež zvestovať každému, kto bol ochotný počúvať. Čoskoro sa mi mnohí spoluväzni vyhýbali. Keď si na to spomínam, chápem, že to bolo pre mňa skutočnou ochranou.
Vo väzení som však mal aj mnoho zaujímavých rozhovorov. Jeden z nich bol s katolíckym kňazom, ktorý povedal, že to, čo sa učím, je prekrútené a že ľudia môžu dokázať z Biblie čokoľvek, čo sami chcú. Na dôkaz svojho tvrdenia povedal, že mi ukáže miesto, kde Biblia hovorí, že niet Boha. Prijal som jeho ponuku. Otvoril svoju Bibliu, knihu žalmov, a ruku držal tak, že ukazovákom zakrýval časť jedného verša. Povedal som: „Dajte, prosím, preč svoj prst, aby som si mohol prečítať celý verš.“ Odpovedal: „Len čítajte to, čo vidíte.“ Čítal som teda a na moje prekvapenie tam bolo: „Niet Boha!“ „Hľa,“ povedal, „tu je dôkaz. Boh nejestvuje!“ Znova som ho požiadal, aby mi ukázal celý verš. Tentoraz odtiahol ruku. A tam stálo: „Vo svojom srdci blázon hovorí: Niet Boha!“ — Žalm 14:1, EvP.
Podmienečné prepustenie a pevné rozhodnutie
Keďže môj postoj a správanie sa zmenilo, prepustili ma podmienečne už po dvoch rokoch väzenia. Bolo to koncom roka 1971. Niektorí si možno mysleli, že som sa ‚stal nábožným‘ iba preto, aby som podviedol prepúšťací výbor. Ale teraz som bol vonku z väzenia a bol som rozhodnutý pevnejšie ako kedykoľvek predtým, že už nikdy nezapadnem do zlej spoločnosti. Zámerne som sa rozhodol žiť v oblasti, o ktorej som vedel, že tam nebudú moji bývalí kamaráti. Vedel som, že by to nebolo múdre, keby som sa s nimi stretával. Oni sa mi tiež vyhýbali, lebo sa dopočuli, že som sa stal akýmsi „kňazom“ a že každému kážem.
Pokračoval som v štúdiu Biblie a začal som pravidelne chodiť na zhromaždenia do convingtonského zboru v Kente v americkom štáte Washington. Zvestovateľská činnosť hrala v mojom živote čoraz väčšiu úlohu a v júni 1972 som bol pokrstený. Snažil som sa dosiahnuť vyrovnanosť vo svetských veciach a súčasne som slúžil Bohu a učil z Biblie svoju dcérku. Mala vtedy skoro tri roky a žila so svojou matkou, mojou bývalou manželkou. Bola to pre mňa skutočná skúška, ktorá trvala šestnásť dlhých, zúfalých rokov. Pripúšťam, že často som mal pocit, že veci nepostupujú tak rýchle, ako by som chcel. Vtedy som si pripomínal biblické napomenutie: „Pokiaľ to záleží na vás... zachovávajte pokoj so všetkými ľuďmi. ‚Moja je pomsta; ja odplatím, hovorí Jehova.‘“ — Rimanom 12:18, 19.
Mnoho nocí som strávil v plači a v modlitbách. Môj život sa v tom čase veľmi podobal typickému počasiu oblasti Puget Sound. Bol šedivý a pochmúrny, s občasnými zábleskami slnka. Mojím „slnečným svetlom“ bola teokratická činnosť: zhromaždenia a zjazdy, kde som mohol nadviazať nové priateľstvá a obnoviť predchádzajúce. Na jednom zjazde som stretol niekoho, kto mal mať na mňa trvalý vplyv, a po dvoch rokoch známosti sme sa s Mary Hughesovou v auguste 1974 zosobášili.
V júli nasledujúceho roku sa nám narodil syn, ktorému sme dali meno Trey. Vedel som, že v našom manželstve bude vždy Boh na prvom mieste, najmä odvtedy, čo som bol nedávno menovaný za služobného pomocníka v kresťanskom zbore. Uvedomil som si, že keď mám túto prednosť, otvorili sa mi nové dvere príležitosti slúžiť Jehovovi. Bol som rozhodnutý plne využiť túto príležitosť a pokračovať v službe Bohu. Veľmi som sa usiloval a vždy som sa spoliehal na Boha, aby ma poučoval, ako mám duchovne rásť. Kedykoľvek ma požiadali, aby som prijal nejaké poverenie, prijal som ho a dôveroval som Bohu, že mi dá potrebnú múdrosť. Neskôr, v roku 1987, som bol menovaný za staršieho.
Počas rokov som sa naučil, že robiť veci Jehovovým spôsobom je vždy tou najmúdrejšou cestou. Len nepodľahnúť netrpezlivosti. Znova som sa o tom presvedčil, keď na jar roku 1990 prišla k nám bývať moja dvadsaťročná dcéra Rhonda a stala sa pokrstenou svedkyňou. To mi znova pripomenulo, akú moc má pravda. Za posledných osem rokov som sa s ňou nesmel stýkať na základe rozhodnutia súdu o opatrovníctve. Jehova však požehnal moje úsilie z predchádzajúcich rokov, keď som sial semená biblickej pravdy do srdca svojej dcéry počas krátkych návštev, ktoré mi súd povolil.
Zdalo sa, že Rhonda si pamätá z Biblie takmer všetko, čo sme ju učili spolu s manželkou Mary. A akým dojmom zapôsobil na ňu náš rodinný život! Od tej jari robila Rhonda rýchly pokrok v biblickom poznaní.
Keď sa pozerám späť na to, aký bol môj život kedysi, a pozriem sa, akým je dnes, musím konštatovať, že byť stále zamestnaný v službe Bohu je skutočne najlepšou ochranou pred nástrahami Satana. Namiesto obmedzujúceho koženého pásu, ktorý mi bol taký odporný, prežívam teraz veľké oslobodenie, oslobodenie z väzenia k slobode Božieho služobníka, ktorý oznamuje pokoj. — Podľa rozprávania Toma McDaniela.
[Obrázok na strane 12]
Bol som väzňom číslo 626023 v nápravnom zariadení štátu Washington
[Obrázok na strane 13]
McDanielova rodina — Mary, Tom, dcéra Rhonda a syn Trey