Zabijak držaný v šachu

EGYPTSKÝ faraón Ramzes V. zomrel asi pred 3 000 rokmi. Nikto nezistil príčinu jeho smrti, ale až do dneška jeho mumifikované telo nesie príznaky prezrádzajúce podivného vraha. Ten istý lotor zanechal ničivé stopy aj v starej Indii, Číne, Grécku a prakticky vo všetkých krajinách.

Bol to taký mocný zabijak, že menil i chod dejín. Ako uvádza istý prameň, v dolnej časti údolia Indu zasadil ťažkú ranu aj mohutnej armáde Alexandra Veľkého. Keď sprevádzal cestovateľa Cortésa do Mexika, zdecimoval pôvodné obyvateľstvo do tej miery, že tým takmer zabezpečil dobyvateľovi ľahké víťazstvo. V 18. storočí bola Európa v niektorých rokoch svedkom toho, že až 600 000 životov uviazlo v pazúroch tohto zabijaka. Tí všetci boli obeťami nepriateľa, ktorého nemohli vidieť — nepatrného vírusu tvaru tehličky, vírusu kiahní.

I v moderných dobách správa o kiahňach vyvoláva v mnohých ľuďoch obavy. Napríklad v roku 1947 v meste New York zaznamenali 12 prípadov kiahní a zaočkovali vyše 6 miliónov osôb. Odhaduje sa, že ešte v roku 1967 si kiahne vyžiadali 2 milióny životov. Prečo je toto ochorenie také obávané? Predstavuje i dnes hrozbu?

Obávaný zabijak

Väčšina z nás sa oboznámi s touto chorobou iba pri pohľade na charakteristické jazvy na niekom cudzom, ktorého zjazvená tvár prezrádza, že prežil návštevu tohto zabijaka. Mnohí ju však neprežili. V niektorých oblastiach jedna z dvoch infikovaných osôb zomiera.

Rovnako desivé ako vysoká úmrtnosť sú pre mnohých i hrozné prejavy choroby. Obvykle po dvoch týždňoch od nakazenia, keď sa vírus už dostatočne rozmnožil, začína spôsobovať naozaj veľké ťažkosti. Dostavia sa vysoké horúčky, bolesti hlavy a zimnica, nasledované zakrátko kŕčmi a bodavými bolesťami v chrbtici. Po niekoľkých dňoch sa objavia malé červenkasté škvrnky, najprv na tvári, potom na rukách, hrudi, chrbte a nakoniec na nohách. Tie sa rýchlo zväčšujú, až sú z nich hnisavé pľuzgiere a postihnutá osoba vyzerá hrozne. Ešte vážnejšie je postihnutie dôležitých telesných orgánov. Ak sa imunitný systém tela dostatočne nezmobilizuje na obranu, jeden alebo i viac orgánov môže zlyhať, čo vedie k smrti pacienta.

Hoci sa kiahne nepovažujú za veľmi nákazlivé, ich schopnosť prežiť pomerne dlhý čas mimo ľudského hostiteľa vedie k tomu, že sa ochorenie môže ľahko prenášať na tých, ktorí sú v blízkom styku s postihnutou osobou alebo pracujú s infikovaným oblečením a bielizňou. Smrtiaci vírus, ktorý sa dostane von z hnisavého vredu posledného nositeľa, môže sa preniesť na zrnkách prachu alebo kvapôčkach vody a ľahko sa dostane do hrdla alebo dýchacieho ústrojenstva inej obete a nastúpi znovu svoj infekčný cyklus.

Neboli známe žiadne chemické látky ani lieky — a doteraz nie sú —, ktoré by mohli zamedziť šírenie kiahní. Lekári a ošetrovateľky sa môžu jedine pousilovať urobiť pacientovi čo najväčšie pohodlie a poskytovať mu liečbu na zníženie rizika šírenia nákazy. Jediná nádej na vyliečenie tkvie v podivuhodne vytvorenom imunitnom systéme ľudského tela. A práve toto bol jeden z najväčších objavov modernej medicíny, ktorý jej poskytol zbraň na spútanie tohto nemilosrdného zabijaka.

Zbraň a usmrtenie zabijaka

„Budúce generácie sa dozvedia iba z dejepisu o tom, že existovali tieto odporné kiahne,“ napísal v roku 1806 Thomas Jefferson, vtedajší prezident Spojených štátov. Písomne blahoželal Edwardovi Jennerovi, britskému vidieckemu lekárovi a prírodovedcovi, k objavu prostriedku na odstránenie kiahní. Jennerov spôsob liečby, neskôr nazývaný očkovanie, je v zásade tým istým postupom, s ktorým sa dôverne oboznámili cestovatelia v tomto storočí.

Už stáročia pred Jennersovými pokusmi sa používali podobné formy liečby kiahní. Napríklad v Bengálsku v Indii mali kňazi bohyne kiahní Šítaly Maty zvyk zberať infikovaný materiál z ľahkých prípadov kiahní a pod kontrolou ho prenášali na zdravé osoby. Z tejto primitívnej formy očkovania sa často vyvinula menej prudká forma choroby. Keď však imunitný systém príjemcu ochorenie prekonal, jedinec sa stal úplne odolným voči ďalšej nákaze.

Napriek nebezpečenstvám spojeným s touto formou liečby zaviedli ju už pred Jennerom i v Európe. V roku 1757, keď mal Jenner osem rokov, sám živo pocítil strach z týchto nebezpečí, keď ho jeho poručníci z úzkostlivej snahy ochrániť ho pred touto vtedy veľmi rozšírenou pliagou odviedli do jednej z „očkovacích maštalí“, ktoré sa na ten účel bežne používali. Priviazali ho, aby mu obmedzili pohyb, a ustlali mu ako ostatným pacientom na jednoduchej podložke pokrytej slamou. Tam pretrpel účinky naočkovaných kiahní v podmienkach najprimitívnejšej zdravotnej starostlivosti.

Hoci Jenner prežil, nezotavil sa úplne ani po rokoch. Táto životná skúsenosť do istej miery vysvetľuje horlivosť, s akou neskôr pracoval na tom, aby našiel lepší spôsob vytvorenia odolnosti. Príležitosť k tomu dostal, keď začal pôsobiť ako vidiecky lekár v Sodbury v Anglicku. Upútala ho pravdivosť istého starého vidieckeho úslovia, ktoré tvrdí, že dojičky, ktoré dostali chorobu známu v Anglicku ako kravské kiahne (u nás ovčie kiahne), nikdy nedostanú pravé kiahne. V roku 1796, po rokoch bádania v danej oblasti, vyskúšal výsledky svojich výskumov tak, že úmyselne infikoval mladého chlapca Jamesa Phippsa veľmi slabým vírusom ovčích kiahní. Mal teóriu, že James sa vylieči iba s minimálnou ujmou a potom bude odolný voči smrtiacim pravým kiahňam.

Nie všetci však s Jennerom súhlasili. Miestni obyvatelia protestovali z obavy, že znovu privolá hroznú pohromu, alebo že deti, ktoré liečil, získajú zvieracie črty. Jenner búrku prežil a keď sa James bez problémov uzdravil a najmä stal sa úplne odolný voči pravým kiahňam, miestny odpor utíchol. Výskum trval až do roku 1798, keď Jenner zverejnil svoje objavy. Jeho teória sa potvrdila. Konečne sa našla zbraň na usmrtenie zabijaka.

Konečne usmrtený

Po Jennerovej priekopníckej práci pokračovali vo výskumoch iní vedci. Vyvinuli lepšie metódy výroby očkovacej látky a samotného očkovania a tým nabrúsili ostrie novej zbrane. Napriek tomuto pokroku si však vírus kiahní vyberal ďalšie obete. Dokonca v roku 1966 boli zaznamenané prípady výskytu kiahní v 44 krajinách a v rozvojových krajinách sa bežne objavovali ako strašné epidémie.

Koncom toho istého roka na 19. svetovom zdravotníckom kongrese sa zúčastnené štáty nakoniec dohodli, že spoja svoje úsilie do spoločnej akcie na spútanie a zničenie tohto zabijaka. Úspech závisel od skutočnosti, že vírus pravých kiahní hynie, ak sa nachádza mimo ľudského tela. Inými slovami, človek je jeho jediný nositeľ. Ak sa zabezpečí prevencia pred jeho prenosom z človeka na človeka, vírus vyhynie. Tak sa začalo uskutočňovanie desaťročného plánu vykynoženia kiahní. Spočívalo v sledovaní akéhokoľvek výskytu, vrátane nabádania verejnosti na ohlasovanie ochorenia, a v hromadnom očkovaní, aby bol tento netvor držaný v šachu a nemohol sa šíriť.

Povzbudivé výsledky sa dostavili temer okamžite, i v krajinách s obmedzenými zdravotníckymi službami. Napríklad v strednej Afrike, keď bolo poskytnuté vybavenie, poradcovia a dostatok očkovacej látky, 20 štátov bolo schopných zlikvidovať ochorenie za tri a pol roka. Ázia, povzbudená úspechmi v Afrike, tiež zintenzívnila svoje úsilie na vykynoženie nepriateľa. 16. októbra 1975 bol izolovaný posledný prípad nákazy v Bangladéši.

To však nebol koniec, pretože v roku 1976 bol ešte hlásený výskyt jednej z dvoch miernejších foriem v Somálsku. Nasledoval 13-mesačný zápas; zdravotnícka správa sa pustila prenasledovať lotra a zahatávať mu cestu, až nakoniec v októbri 1977 sa podarilo pritlačiť ho k múru. Jeho poslednou obeťou bol domorodec Ali Maowe Maalin. Keď sa Ali uzdravil, skončil sa posledný prípad prirodzene sa vyskytnuvších pravých kiahní. Konečne, po takmer 200 rokoch, sa splnil Jennerov sen. Vykynoženie kiahní — najstrašnejšej metly ľudského pokolenia“ — bolo dovŕšené.

Mohli by znovu prepuknúť?

V roku 1980 bolo oficiálne vyhlásené, že svet je oslobodený od kiahní. Povinné očkovanie sa skončilo a nová generácia vyrastá bez nutnosti ochrany proti tomuto vírusu. Čo by sa však stalo, ak by sa tento zabijak vrátil do nezaočkovanej populácie? Obava, že by to mohlo zdecimovať celé kontinenty, nás vedie k otázke, či je takýto návrat možný.

„Sú tu dve možnosti,“ vysvetlil virológ kalkatskej Školy tropickej medicíny. „Jednou je únik z laboratória; druhou ľudská zlomyseľnosť.“

Prvá hrozba sa stala skutočnosťou v roku 1978, keď sa kiahne nakrátko znovu objavili v titulkoch novín, tentoraz v anglickom Birminghame. Akýsi fotograf, ktorý pracoval na poschodí nad laboratóriom, v ktorom prechovávali vírus kiahní na vedecké účely, sa nakazil a než zomrel, stačil nainfikovať svoju starnúcu matku. Našťastie, rýchla a opakovaná akcia britských úradov zneškodnila vírus a zabránila ďalším prípadom. Aby sa zmenšila pravdepodobnosť vzniku podobných situácií, vírus kiahní zverili iba dvom výskumným inštitúciám s vysokou bezpečnosťou; jedna je v Atlante v Georgii, USA, a druhá v Moskve, v ZSSR.

‚Ale,‘ môžete sa spýtať, ‚prečo tohto zabijaka nepopravia, aby sa predišlo takým rizikám?‘ Obava z ľudskej zlomyseľnosti, znie odpoveď. Akokoľvek hrozné sa to môže zdať, je tu vždy možnosť, že by sa kiahne mohli použiť ako biologická zbraň. Dejiny ukázali, že človek je toho schopný. V 17. storočí istí osadníci, ktorí si chceli zjednodušiť uskutočnenie svojich plánov na kolonizovanie Severnej Ameriky, úmyselne rozšírili túto nákazu medzi pôvodné indiánske obyvateľstvo. Mnohí sa optimisticky domnievajú, že sme už natoľko vyspelí, že podobné praktiky sú za nami a možnosť takej ‚kiahňovej vojny‘ je málo pravdepodobná. Môžeme iba dúfať, že to tak je. Takisto môžeme iba dúfať, že kiahne boli skutočne vykynožené a že z dajakého zatiaľ neznámeho dôvodu v budúcnosti znovu neožijú.

Vďaka objavu dr. Jennera mal človek po prvý raz v histórii sľubný úspech pri likvidácii jedného zo svojich smrtiacich vírusových nepriateľov. Lekárska veda, dnes vybavená zložitými prístrojmi a poznaním ďaleko prevyšujúcim Jennerovo, usiluje sa zvíťaziť nad ďalšími infekčnými chorobami. Zvíťazí? Vedci pripúšťajú, že napriek obrovským pokrokom sa konečný cieľ zdá byť stále rovnako vzdialený. Je zrejmé, že bude potrebná múdrosť presahujúca múdrosť človeka, aby bol nastolený svet, v ktorom „žiaden obyvateľ nepovie: ‚Som chorý.‘“ — Izaiáš 33:24.

[Obrázky na strane 23]

Získanie odolnosti voči kiahňam sa začalo prácou dr. Edwarda Jennera

[Prameň ilustrácie]

WHO photo by J. Abcede

[Prameň ilustrácie na strane 21]

WHO photo