Boj proti chorobám a smrti — vyhrávame?

UŽ ŽIADNE choroby, už žiadna smrť! Väčšine ľudí by to mohlo znieť iba ako zbožné prianie. Napokon, ako napísal doktor medicíny a profesor bakteriológie W. Oliver: „Od najranejších zaznamenaných dejín choroby veľmi vplývali na utváranie osudu ľudstva... Veľké epidémie postihovali človeka s hrôzostrašnou rýchlosťou... Choroby vždy sledovali jeho šľapaje.“

Máme preto nejaký dôvod veriť, že je na dosah prevratná zmena? Priblížila sa lekárska veda k tomu, aby odstránila všetky choroby a dokonca i samotnú smrť?

Je nepochybné, že lekári a výskumníci urobili pozoruhodne veľa v boji proti chorobám. Ktorý informovaný človek by nebol vďačný za úspešné vyliečenie cholery, čo sa konečne dosiahlo koncom 19. storočia, alebo za vyvinutie očkovacej látky proti obávaným kiahňam? Túto očkovaciu látku vyvinul v roku 1796 Edward Jenner z vredu menej smrteľných kravských kiahní. V roku 1806 prezident Spojených štátov Thomas Jefferson vyjadril pocity mnohých ďalších ľudí, keď napísal Jennerovi: „Môžete s uspokojením uvažovať o tom, že ľudstvo nikdy nezabudne, že ste žili; budúce národy budú poznať iba z dejín, že niekedy existovali tieto ohavné kiahne.“

Navyše sa musíme zmieniť tiež priaznivo a s vďačnosťou o úspechoch lekárskeho výskumu v súvislosti s takými chorobami ako záškrt a detská obrna. A len málo ľudí dnes nechváli nedávno dosiahnutý pokrok pri liečení srdcových chorôb a rakoviny. Napriek tomu však ľudia stále zomierajú na srdcové choroby a rakovinu. Ukázalo sa, že cieľ odstránenia všetkých chorôb a neduhov celkovo uniká.

„Nové“ choroby

Je paradoxom, že dnešná éra, ktorá videla príchod CAT-u [počítačom riadenej tomografie] a rekonštrukčnej chirurgie, videla tiež zrod množstva „nových“ chorôb, ako sú legionárska choroba, syndróm toxického šoku a zabíjač s veľkou publicitou menom AIDS.

Je isté, že mnohí spochybňujú to, do akej miery sú tieto choroby nové. Jeden článok v U. S. News & World Report hovorí, že v niektorých prípadoch choroby, ktoré boli už dlho okolo nás, boli iba presnejšie diagnostikované a dostali nové mená. Napríklad legionárska choroba bola prvýkrát identifikovaná v roku 1976, ale možno bola predtým nesprávne diagnostikovaná ako vírusový zápal pľúc. Podobne syndróm toxického šoku bol možno predtým nesprávne považovaný za šarlach.

Avšak zdá sa, že je tu určitý počet chorôb nepochybne nových. Z nich je iste najznámejšou AIDS. Táto ochromujúca smrteľná choroba bola prvýkrát identifikovaná a pomenovaná v roku 1981. Inou, menej známou „novou“ chorobou je brazílska purpurová horúčka. Bola identifikovaná v Brazílii v roku 1984 a úmrtnosť na ňu sa odhaduje na 50 percent prípadov.

Bez vyliečenia v dohľade

Napriek najlepšiemu ľudskému úsiliu je úplné a trvalé vyliečenie ľudských nemocí v nedohľadne. Je pravda, že priemerná dĺžka ľudského života sa od roku 1900 zvýšila asi o 25 rokov. Ale táto zmena sa dosiahla hlavne vďaka lekárskym postupom, ktoré znížili riziko úmrtnosti v dojčenskom veku alebo v detstve. Dĺžka ľudského života v podstate zostáva blízko biblickej „sedemdesiatky“. — Žalm 90:10, Preklad kráľa Jakuba.

A tak bolo senzáciou, keď Anna Williamsová zomrela v decembri 1987 vo veku 114 rokov. O smrti A. Williamsovej jeden novinár napísal: „Vedci si myslia, že 115 až 120 rokov je pravdepodobne horná hranica ľudskej dlhovekosti. Ale prečo to tak má byť? Prečo má ľudské telo zlyhať po 70, 80 alebo dokonca po 115 rokoch?“

V šesťdesiatych rokoch vedci zaoberajúci sa lekárskym výskumom objavili, že ľudské bunky pravdepodobne majú možnosť deliť sa iba asi 50-krát. Zdá sa, že keď sa raz dosiahne táto hranica, nedá sa urobiť nič na udržanie buniek pri živote. To vedie k popretiu predchádzajúcich vedeckých teórií, že ľudské bunky by mohli žiť za správnych podmienok neobmedzene dlho.

Spojme to s uvedomením si, že veľa ľudského utrpenia spôsobuje človek. Istá výskumníčka prišla k hĺbavému záveru: „Nad chorobami sa nevíťazí iba biomedicínskou liečbou. Anamnéza chorôb je úzko spätá so sociálnymi a morálnymi faktormi.“

Svetová zdravotnícka organizácia poznamenala: „Sami sme si zasadili rany vierou, že veda, lekári a nemocnice nájdu liečbu, namiesto toho, aby sme v prvom rade odstraňovali samotné príčiny chorôb. Samozrejme, nemôžeme sa zaobísť bez zdravotníckych zariadení, ktoré skutočne zachraňujú život, ale uvedomme si, že tieto nepridávajú k nášmu ‚zdraviu‘ — iba zachraňujú pred zomretím... Sebazničujúci pud fajčiara a opilca, vplyv nezamestnanosti na myseľ a telo — to sú iba niektoré z ‚nových chorôb‘. Prečo pripúšťame ‚epidémiu dopravných nehôd‘, ktorá nás olupuje o životy a odčerpáva naše finančné prostriedky?“

Choroby, utrpenie a smrť sú s nami ešte stále nerozlučne späté. Napriek tomu však máme dôvod tešiť sa s dôverou na čas, keď už viac nebude chorôb ani smrti. A najlepšie na tom je, že máme všetky dôvody veriť, že ten čas je na dosah.

[Rámček na strane 4]

„EGYPTSKÉ CHOROBY“

To, že ľudia márne bojovali s chorobami už od raných dôb, je zaznamenané dokonca i v Biblii. Napríklad Mojžiš urobil zaujímavú zmienku o „všetkých zlých egyptských chorobách“. — 5. Mojžišova 7:15.

Tieto zjavne zahŕňali elefantiázu, úplavicu, kiahne, bubonickú formu moru a zápal očí. Mojžišov ľud unikol takýmto nemociam hlavne pomocou pokrokových hygienických návykov, ktoré im ukladala zmluva Zákona.

Starostlivým skúmaním egyptských múmií sa však identifikovalo množstvo iných „egyptských chorôb“. Tieto zahŕňali artritídu, zápal stavcov, choroby zubov a čeľustí, zápal slepého čreva a dnu. Jeden svetský lekársky spis z raného obdobia známy ako Ebersov Papyrus sa dokonca zmieňuje o chorobách, ako sú nádory, postihnutie žalúdka a pečene, cukrovka, malomocenstvo, zápal spojiviek a hluchota.

Starovekí egyptskí lekári robili, čo mohli, aby bojovali s týmito chorobami, niektorí sa dokonca úzko špecializovali v svojom lekárskom odbore. Grécky dejepisec Herodotos napísal: „Krajina [Egypt] je plná lekárov; jeden lieči iba choroby očí, iný choroby hlavy, zubov, brucha alebo vnútorných orgánov.“ Avšak veľa z egyptského „lekárstva“ bolo náboženským šarlatánstvom a ani zďaleka to nebolo vedecké.

Moderní lekári sa tešili z omnoho väčšieho úspechu v svojom boji proti chorobám. Avšak výskumníčka v oblasti medicíny Jessie Dobsonová dospela k tomuto záveru, ktorý vedie k zamysleniu: „Teda čo sa môžeme naučiť zo štúdia chorôb minulých vekov? Všeobecný záver z prehľadu dôkazov naznačuje, že choroby a utrpenia vzdialenej minulosti sa význačnejšie neodlišujú od tých terajších... Je zrejmé, že všetka zručnosť a úsilie vytrvalého výskumu urobili málo na vyhladenie chorôb.“ — Choroby človeka staroveku