Zmenila vás televízia?

‚OKNO do sveta.‘ Takto opisujú televíziu. V knihe Tube of Plenty — The Evolution of American Television jej autor Erik Barnouw poznamenáva, že začiatkom šesťdesiatych rokov sa „pre väčšinu ľudí stala [televízia] oknom do sveta. Zdalo sa, že pohľad, ktorý ponúka, je skutočný svet. Dôverovali jej presvedčivosti a úplnosti.“

Ale samotné okno si nemôže vybrať pohľad, ktorý poskytuje; nemôže určiť osvetlenie alebo uhol pohľadu, ani nemôže náhle zmeniť pohľad, aby si udržalo váš záujem. Televízia to však dokáže. Tieto činitele výrazne ovplyvňujú vaše pocity a váš úsudok o tom, na čo sa pozeráte; sú však ovládané ľuďmi, ktorí vytvárajú televízne programy. Dokonca aj najnestrannejšie správy a dokumentárne programy sú predmetom manipulácie, a to aj vtedy, keď je to neúmyselné.a

Majstrovský zvodca

Najčastejšie sa však ľudia, ktorí riadia televízne vysielanie, snažia priamo ovplyvniť divákov. Napríklad pri reklamách majú prakticky voľné pole pôsobnosti na použitie akýchkoľvek lákavých trikov, aby vás navnadili na kúpu. Farba. Hudba. Pekní ľudia. Erotika. Nádherná scenéria. Ich repertoár je nevyčerpateľný a využívajú ho majstrovsky.

Bývalý popredný reklamný pracovník napísal o svojej pätnásťročnej činnosti v tejto oblasti: „Zistil som, že cez médiá [napríklad cez televíziu] možno hovoriť priamo do mysle ľudí a potom ako nejaký mág z iného sveta zanechať v nich myšlienku, ktorá môže spôsobiť, že urobia to, čo by ich nikdy ani nenapadlo urobiť.“

To, že televízia má takúto veľkú moc, bolo známe už v päťdesiatych rokoch. Istá spoločnosť, ktorá zarábala 50 000 dolárov ročne na rúžoch, začala využívať reklamu v americkej televízii. V priebehu dvoch rokov jej obrat prudko vzrástol na 4 500 000 dolárov ročne! Jedna banka bola náhle zaplavená 15 000 000 dolárov vkladov potom, čo propagovala svoje služby v televíznom programe, obľúbenom u žien.

Priemerný Američan dnes sleduje vyše 32 000 reklám ročne. Reklamy pôsobia na city ako lákadlo. Mark Crispin Miller o tom napísal v Boxed In — The Culture of TV (Väznení v skrinke — kultúra televízie): „Pravdou je, že sme ovplyvnení tým, na čo sa pozeráme. Reklamy, ktorými je náš život preplnený, ho neustále ovplyvňujú. Táto manipulácia,“ dodáva autor, „je veľmi nebezpečná, pretože často sa dá len ťažko rozoznať a neprestane, kým sa nenaučíme uvedomovať si to.“

Ale televízia neponúka len rúž, politické názory a kultúru. Ponúka aj morálku, či skôr jej nedostatok.

Televízia a morálka

Málokto by bol prekvapený zistením, že sex je v americkej televízii zobrazovaný čoraz častejšie. Jednou štúdiou, publikovanou v roku 1989 v časopise Journalism Quarterly, bolo zistené, že počas 66 hodín najviac sledovaného vysielacieho času televízie bolo na obrazovkách dovedna 722 prípadov sexuálneho správania, či už mlčky predpokladaného, slovne vyjadreného alebo skutočne zobrazeného. Boli tam ukážky od erotických dotykov po pohlavné styky, masturbáciu, homosexualitu a krvismilstvo. Bolo to priemerne 10,94 takých scén každú hodinu!

USA sú sotva výnimkou v tomto ohľade. Francúzske televízne filmy otvorene zobrazujú sexuálny sadizmus. V talianskej televízii sa objavuje striptíz. Španielska televízia uvádza neskoro v noci násilnícke a erotické filmy. Tento zoznam by mohol nepretržite pokračovať.

Násilie je ďalším druhom nemravnosti v televízii. V USA nedávno chválil jeden televízny kritik „hrôzostrašne dobrý humor“ v rade hororov. Ukazovali v ňom scény odsekávania hláv, mrzačenia, prebodávania a posadnutosť démonmi. Samozrejme, násilie v televízii sa zväčša nezdá také ukrutné, a preto sa ľahšie považuje za samozrejmosť. Keď nedávno predstavovali západnú televíziu v jednej odľahlej dedine na Pobreží slonoviny v západnej Afrike, jeden ohromený starec sa zmohol len na otázku: „Prečo sa belosi stále prebodávajú, strieľajú a bijú?“

Samozrejme, odpoveďou je, že televízni producenti a sponzori chcú dať divákom to, čo diváci chcú vidieť. Násilie divákov priťahuje. A sex tiež. Tak televízia ponúka hojnosť z oboch, ale nie zas príliš veľa a príliš často, aby tým divákov neodpudila. Donna McCrohanová o tom píše v publikácii Prime Time, Our Time: „Väčšina obľúbených programov zachádza tak ďaleko ako len môže vo vyjadrovaní, sexe, násilí a obsahu; keď sa časom dostanú až k určitej hranici, prekročia ju. Potom je verejnosť pripravená na novú hranicu.“

Napríklad homosexualita bola kedysi za „hranicou“ dobrého vkusu pre televíziu. Ale keď si na ňu diváci zvykli, boli pripravení zniesť viac. Istý francúzsky novinár vyhlásil: „Žiaden producent by sa dnes neodvážil prezentovať homosexualitu ako úchylku... Skôr by označil za čudnú spoločnosť, ktorá by nebola dosť tolerantná.“ V americkej kábelovej televízii mal v roku 1990 v 11 mestách premiéru ‚homosexuálny seriál‘. Vyznačoval sa scénami mužov ležiacich spolu v posteli. Producent programu povedal pre časopis Newsweek, že tieto scény vymysleli homosexuáli s účelom „znížiť citlivosť divákov, aby si ľudia uvedomili, že sme ako ostatní“.

Fantázia proti skutočnosti

Autori štúdie zverejnenej v časopise Journalism Quarterly poznamenali, že nakoľko televízia takmer nikdy neukazuje dôsledky nezákonného sexu, jej „stály príval dráždivých sexuálnych obrazov“ je v skutočnosti úplnou dezinformačnou kampaňou. Citovali aj ďalšiu štúdiu, ktorá dospela k záveru, že televízne seriály predkladajú predovšetkým túto myšlienku: Sex je možný aj bez manželstva a nikto z toho neochorie.

Je to svet, ako ho poznáte? Predmanželský sex bez tehotenstiev mladistvých alebo bez pohlavne prenášaných chorôb? Homosexualita a bisexualita bez strachu z nákazy AIDS-om? Násilie a mrzačenie, ktoré zanecháva víťazných hrdinov a pokorených darebákov často podivuhodne bez zranení? Televízia vytvára svet, v ktorom činy zostávajú šťastlivo bez následkov. Zákony svedomia, morálky a sebaovládania sú nahradzované zákonom okamžitého pôžitku.

Je jasné, že televízia nie je „oknom do sveta“, aspoň nie do skutočného sveta. Jedna súčasná kniha o televízii má názov The Unreality Industry (Priemysel neskutočna). Jej autori tvrdia, že televízia „sa stala jednou z najmocnejších síl v našom živote. Dôsledkom toho je, že televízia nielenže určuje, čo je skutočnosť, ale čo je ešte závažnejšie a znepokojujúcejšie, televízia zmazáva samotný rozdiel, deliacu čiaru medzi skutočnosťou a ilúziou.“

Tým, ktorí si myslia, že sú odolní voči vplyvu televízie, môžu znieť tieto slová ako zbytočný poplach. ‚Neverím všetkému, na čo sa pozerám,‘ tvrdia niektorí. Možno máme sklon nedôverovať televízii. Ale odborníci varujú, že tento druh nedôvery nás nemusí chrániť pred rafinovanými spôsobmi, ktorými pôsobí televízia na naše city. Istý autor o tom píše: „Jedným z najväčších trikov televízie je, že nikdy neprezradí, do akej miery ovplyvňuje mechanizmus našej psychiky.“

Vynález na ovplyvňovanie

Podľa publikácie 1990 Britannica Book of the Year Američania sledujú televíziu priemerne sedem hodín a dve minúty denne. Opatrnejší odhad uvádza asi dve hodiny denne, ale aj to by sa ešte rovnalo siedmim rokom stráveným pri televízore počas celého života! Ako by takéto obrovské dávky televízie nemali mať účinok na ľudí?

Sotva to niekoho prekvapí, keď čítame o ľuďoch, ktorí majú ťažkosti s rozlišovaním medzi televíziou a skutočnosťou. Jednou štúdiou publikovanou v britskom časopise Media, Culture and Society bolo zistené, že televízia u niektorých ľudí skutočne vyvoláva „alternatívne videnie skutočného sveta“, navádzajúc ich k predstave, že ich priania o skutočnosti sú samotnou skutočnosťou. Zdá sa, že aj ďalšie štúdie, napríklad tie, ktoré zhromaždil americký Národný ústav duševného zdravia, podporujú tieto zistenia.

Keďže televízia ovplyvňuje názory ľudí na skutočnosť, ako by neovplyvňovala samotný život a konanie ľudí? Donna McCrohanová píše v knihe Prime Time, Our Time: „Keď vysoko hodnotený televízny program prelomí to, čo sa považuje za tabu alebo hranice v reči, cítime sa oveľa voľnejšie, aby sme ich prekročili tiež. Podobne sme ovplyvnení, keď... je normou promiskuita alebo keď sa nejaký muž zmieňuje o používaní prezervatívov. V každom prípade pôsobí televízia — s oneskoreným účinkom — ako zrkadlo, ktoré nás môže presvedčiť o tom, akí sme, a preto sa často takými aj staneme.“

Je isté, že rozmach veku televízie je sprevádzaný vzrastom nemravnosti a násilia. Je to náhoda? To sotva. Z jednej štúdie vyplynulo, že percento zločinov a násilia v troch krajinách vzrástlo, len čo v nich bola zavedená televízia. Kde bola televízia zavedená skôr, percento zločinnosti vzrástlo skôr.

Je prekvapujúce, že televízia nemá cenu ani ako uvoľňujúca zábava, hoci si to mnohí myslia. Prieskumom uskutočneným medzi 1 200 osobami počas trinásťročného obdobia sa zistilo, že zo všetkých druhov zábavy je najmenej pravdepodobné, že by práve pozeranie televízie pôsobilo na ľudí uvoľňujúco. Skôr spôsobovalo pasivitu divákov, napätie a neschopnosť sústrediť sa. Dlhé sledovanie televízie zanechávalo ľudí v horšej nálade než mali na začiatku sledovania. Naproti tomu po čítaní boli ľudia uvoľnenejší, v lepšej nálade a mali lepšiu schopnosť sústrediť sa!

Ale bez ohľadu na to, aké budujúce môže byť čítanie dobrej knihy, televízor, tento pohotový zlodej času, môže ľahko vytlačiť knihy na druhé miesto. Keď zaviedli v New Yorku prvýkrát televíziu, verejné knižnice onedlho zaznamenali pokles v požičiavaní kníh. To pravdaže neznamená, že by ľudia prestali čítať knihy. Ale svedčí to o tom, že ľudia dnes čítajú s menšou trpezlivosťou a ich pozornosť čoskoro ochabuje, keď ich nezaplavujú trblietavé obrazy. Štatistiky a štúdie možno nevyjadria také neurčité obavy. A predsa, ako veľa strácame pokiaľ ide o vnútornú hĺbku a disciplínu, ak sme závislí od stáleho hýčkania nepretržitým prúdom televíznej zábavy, ktorá je tvorená tak, aby zaberala celú našu pozornosť.

Deti televízie

V prípade detí je otázka televízie skutočne naliehavá. Čokoľvek môže televízia spôsobiť dospelým, môže rozhodne spôsobiť aj deťom, a to ešte vo väčšej miere. U detí je ešte pravdepodobnejšie, že uveria svetu fantázie v televízii. Nemecké noviny Rheinischer Merkur/​Christ und Welt citovali nedávny výskum, pri ktorom sa zistilo, že deti často „nedokážu rozlišovať skutočný život od toho, čo vidia na obrazovke. Prenášajú to, čo vidia v neskutočnom svete, do skutočného sveta.“

Vyše 3 000 vedeckých štúdií počas desaťročí výskumov podporilo záver, že násilie v televízii má negatívny vplyv na deti a mládež. Uznávané organizácie ako Americká akadémia detského lekárstva, Národný ústav duševného zdravia a Americká lekárska asociácia sa zhodujú v tom, že násilie v televízii spôsobuje agresívne a antisociálne správanie detí.

Štúdiami sa dospelo k ešte ďalším znepokojujúcim záverom. Napríklad detská obezita sa dáva do súvislosti s nadmerným sledovaním televízie. Je zjavné, že to má dve príčiny. 1. Pasívne hodiny pred televízorom nahrádzajú aktívne hodiny hry. 2. Televízne reklamy obratne núkajú deťom tučné bezcenné jedlá s malou výživnou hodnotou. Ďalší výskum upozornil, že deti, ktoré nadmerne sledujú televíziu, majú v škole slabý prospech. I keď je tento záver do istej miery diskutabilný, časopis Time nedávno priniesol správu o tom, že mnohí psychiatri a učitelia vinia televíziu z toho, že deti horšie čítajú a majú horšie výsledky v škole.

Rozhodujúcim činiteľom je opäť čas. Kým priemerné americké dieťa ukončí strednú školu, strávi pred televízorom 17 000 hodín v porovnaní s 11 000 hodinami v škole. Pre mnohé deti je pozeranie televízie hlavnou činnosťou vo voľnom čase, ak nie ich hlavnou činnosťou vôbec. Kniha The National PTA Talks to Parents: How to Get the Best Education for Your Child (Národné ZRPŠ radí rodičom: Ako získať najlepšie vzdelanie pre dieťa) poznamenáva, že polovica desaťročných detí strávi doma štyri minúty čítaním, ale 130 minút pozeraním televízie.

Keď sa to všetko zhodnotí, pravdepodobne bude veľmi málo tých, ktorí by mohli vážne dokazovať, že televízia nepredstavuje skutočné nebezpečenstvo pre deti a aj pre dospelých. Ale čo to znamená? Mali by rodičia doma zakazovať sledovanie televízie? Mali by sa ľudia všeobecne chrániť pred jej vplyvom tým, že by vyhodili televízor alebo ho odložili na povalu?

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 7]

„Prečo sa belosi stále prebodávajú, strieľajú a bijú?“

[Obrázok na strane 9]

Vypnite televízor a začnite čítať knihu