Ovládnite televíziu skôr, než ovládne ona vás
TELEVÍZIA má obrovskú moc. Keď americký televízny priemysel presviedčal rozvojové krajiny, aby si zaviedli televíziu, ponúkal im vidinu televíznej utópie. Celé krajiny budú pretvorené na učebne, pričom aj najvzdialenejšie oblasti budú napojené na vzdelávacie programy s takými životne dôležitými témami ako poľnohospodárske technológie, ochrana pôdy a plánované rodičovstvo. Deti by sa mohli učiť fyziku a chémiu a využívať rozširujúcu sa kultúrnu výmenu.
Tieto vidiny sa samozrejme z veľkej časti, aj keď nie úplne, vyparili v realite komerčnej televízie, ktorá nasledovala. Dokonca aj Newton Minow, predseda Federálnej komisie pre komunikácie, ktorý nazval televíziu „ohromnou pustatinou“, pripustil v tom istom prejave v roku 1961, že televízia má na svojom konte niekoľko veľkých úspechov a poskytuje príjemnú zábavu.
To je určite pravda aj dnes. Televízne správy nás stále informujú o svetových udalostiach. Prírodopisné programy nám umožňujú pohľad na niečo, čo by sme inak nemohli vidieť: dokonalý pôvab kolibríka na spomalenom zábere ako sa vznáša vo vzduchu; alebo neobyčajný tanec záhonu kvetov pučiacich z pôdy a v záplave farieb v zrýchlenom zábere. A potom sú tu aj kultúrne podujatia, napríklad balet, symfónie a opery. Sú tu tiež hry, filmy a ďalšie programy — niektoré vážne s hlbokým pohľadom na problémy a ďalšie, ktoré sú jednoducho dobrou zábavou.
Ďalej sú tu vzdelávacie programy pre deti. Národný ústav duševného zdravia podáva správu, že práve tak, ako sa deti môžu naučiť agresivite z násilia v televízii, môžu sa naučiť aj nezištnosti, priateľskosti a sebaovládaniu z dobrých príkladov v televízii. Programy o tom, ako reagovať v naliehavých prípadoch, zachránili dokonca deťom životy. A tak Vance Packard píše v knihe Our Endangered Children (Naše ohrozené deti): „Znechutení alebo vyčerpaní rodičia, ktorí odkladajú svoje televízory na povalu, reagujú pravdepodobne prehnane, ak sa im situácia s deťmi ešte nevymkla z rúk.“
Ovládnuť televíziu
Je jasné, či už hovoríme o dospelých alebo o deťoch, kľúčom je ovládanie. Ovládame televíziu my, alebo televízia ovláda nás? Pán Packard odporúča, že pre niektorých existuje len jeden spôsob ovládnutia televízie, a to zbaviť sa jej. Ale mnohí ďalší našli spôsoby ovládnutia televízie a naďalej využívajú jej prínos. Nasleduje niekoľko rád:
✔ Jeden alebo dva týždne si starostlivo zaznamenávajte čas, ktorý strávi vaša rodina sledovaním televízie. Na konci tohto obdobia spočítajte hodiny a spýtajte sa sami seba, či si televízia zaslúži čas, ktorý ste jej venovali.
✔ Sledujte televízne programy, a nie televíziu len tak bez výberu. Pozrite si televízny program, aby ste zistili, či je tam niečo hodné sledovania.
✔ Vyhraďte si a dodržte určitý čas na rodinný rozhovor a spoločenstvo.
✔ Niektorí odborníci varujú pred tým, aby mali deti a mladiství v izbe televízny prijímač. Rodičia by ťažšie sledovali, čo deti pozerajú.
✔ Pomôcť môže aj videorekordér, ak si ho môžete bez finančných problémov dovoliť. Požičiavaním dobrých videokaziet alebo nahraním hodnotných programov a ich sledovaním vo vhodnom čase môžete videorekordér využiť na ovládanie toho, čo a kedy budete sledovať. Ale pozor! Bez správneho ovládania sa môže video len rozšíriť čas strávený pred obrazovkou alebo otvoriť cestu k nemravným videokazetám.
Kto je vaším učiteľom?
Ľudská bytosť je schopná prakticky neustále sa učiť. Naše zmysly stále absorbujú informácie a posielajú do mozgu prílev až 100 miliárd bitov údajov každú sekundu. Do určitej miery môžeme ovplyvniť obsah tohto toku tým, že sa rozhodujeme, čím budeme sýtiť naše zmysly. Ako to tento príbeh o televízii živo znázorňuje, ľudská myseľ a duch sa môžu ľahko znečistiť tým, na čo sa pozeráme, práve tak ako sa telo môže znečistiť tým, čo jeme a pijeme.
Ako budeme spoznávať svet okolo nás? Aké zdroje informácií si vyberieme? Kto alebo čo bude naším učiteľom? Slová Ježiša Krista uvádzajú v tomto smere triezvu myšlienku: „Žiak nie je nad učiteľa. Aj keď sa všetko naučí, bude ako jeho učiteľ.“ (Lukáš 6:40, Katolícky preklad) Ak trávime príliš veľa času pred televízorom ako naším učiteľom, začneme ho možno napodobňovať a prijímať hodnoty a normy, ktoré predkladá. Príslovia 13:20 o tom hovoria: „Kto chodí s múdrymi, zmúdrie, ale ten, kto sa stýka s hlupákmi, zle pochodí.“
Dokonca aj keď televízia neprivádza do našich domovov nerozumné či nemravné postavy, stále jej chýba niečo veľmi dôležité. Veľmi málo z toho, čo sa objavuje na televíznej obrazovke, sa zameriava na potreby spoločné všetkým ľudským bytostiam: na duchovné potreby. Televízia môže poslúžiť na to, aby ukázala, v akom žalostnom stave je tento svet; čo však robí pre to, aby nám povedala, prečo si človek nedokáže vládnuť? Môže byť dobrá, aby ukazovala krásy stvorenia; čo však robí pre to, aby nás priblížila k Stvoriteľovi? Môže nás priviesť do všetkých kútov sveta; môže nám však povedať, či tam bude človek niekedy žiť v mieri?
Žiadne „okno do sveta“ nie je úplné bez zodpovedania takýchto životne dôležitých duchovných otázok. Presne toto robí Bibliu takou hodnotnou. Poskytuje „okno do sveta“ zo stanoviska nášho Stvoriteľa. Je určená na to, aby nám pomohla porozumieť zmyslu nášho života a aby nám dala pevnú nádej do budúcnosti. Uspokojujúce odpovede na najzávažnejšie životné otázky sú ľahko dostupné. Čakajú na to, aby sme si ich prečítali na nekonečne strhujúcich stránkach Biblie.
Ale ak neovládneme televíziu, kde si na to nájdeme čas?