Problémy súčasného športu

ĽUDIA si zvykli tvrdiť, že šport je cenný preto, že formuje charakter. Tvrdili, že šport podporuje ocenenie pre tvrdú prácu, čestné správanie a že prináša radosť z hry. Ale mnohým ľuďom sa dnes takéto argumenty zdajú prázdne, či dokonca pokrytecké.

Problémom športu je najmä dôraz, aký sa kladie na víťazstvo. Časopis Seventeen to nazýva „tienistou stránkou športu“. Prečo? Podľa tohto časopisu, „výhra naraz odsunie stranou záujem o štúdium, čestnosť, zdravie, šťastie a väčšinu iných dôležitých stránok života. Výhra sa stáva všetkým.“

Skúsenosť Kathy Ormsbyovej, hviezdy amerických študentských atletických súťaží, znázorňuje smutné dôsledky prílišného zdôrazňovania športového úspechu. Dňa 4. júna 1986, niekoľko týždňov potom, čo vytvorila národný študentský rekord v behu žien na 10 000 metrov, Kathy počas súťaží NCAA (National Collegiate Athletic Association) opustila bežeckú trať, pribehla k neďalekému mostu a skokom z neho sa pokúsila o samovraždu. Prežila to, ale od pása dole ostala ochrnutá.

Psychológ Scott Pengelly, ktorý sa venuje športovcom, poznamenal, že prípad Kathy nie je ojedinelý. Po pokuse Kathy o samovraždu Pengelly povedal: „Mal som telefonáty, v ktorých mi povedali: ‚Mám rovnaké pocity ako Kathy.‘“ Ďalšia atlétka, Mary Wazeterová z georgetownskej univerzity, ktorá vytvorila vo svojej vekovej kategórii národný rekord v polovičnom maratóne, sa tiež pokúsila o samovraždu skokom z mosta a zostala ochrnutá na celý život.

Napätie, sprevádzajúce snahu zvíťaziť a splniť očakávania, môže byť obrovské, a následky neúspechu môžu byť zničujúce. Donnie Moore, slávny poliar baseballového tímu California Angels, mohol jediným nadhodom loptičky rozhodnúť o tom, že jeho tím postúpi do súťaže ‚1986 World Series‘. Avšak pálkár Bostonu po odpálení loptičky prebehol cez všetky méty až po domácu métu, a Boston potom tento zápas a tým i celú americkú ligu vyhral. Donnie, ktorého podľa vyjadrenia jeho priateľov tento neúspech neustále prenasledoval, sa zastrelil.

Extrémna súťaživosť

Ďalším podobným problémom súčasného športu je extrémna súťaživosť. Bez zveličovania možno povedať, že súperi sa prakticky môžu zmeniť na netvorov. Keď šampión v ťažkej váhe Larry Holmes vstupoval do ringu, musel sa, ako sám povedal, zmeniť. „Všetko dobro som musel nechať mimo ringu,“ vysvetľuje, „a všetko zlo vziať do ringu, ako doktor Jekyll a pán Hyde.“ U športovcov sa prejavuje nesmierne nutkanie zabrániť iným s rovnakým talentom, aby nad nimi zvíťazili.

„Musíte mať v sebe oheň,“ povedal jeden bývalý futbalový tréner, „a nič ten oheň tak nerozdúcha ako nenávisť.“ Údajne aj bývalý americký prezident Ronald Reagan raz povedal jednému študentskému futbalovému mužstvu: „K svojmu súperovi môžete pociťovať správnu nenávisť. Je správna preto, že je to len symbolická nenávisť počas zápasu.“ Ale je naozaj správne vytvárať si nenávisť voči súperovi?

Bob Cousy, bývalý vynikajúci basketbalový hráč mužstva Boston Celtics, raz rozprával o svojej úlohe strážiť Dicka Barnetta, vysoko produktívneho hráča tímu Los Angeles Lakers. „Od rána do večera som sedel vo svojej izbe,“ povedal Cousy. „Nerobil som nič iné, len som myslel na Barnetta. Sčasti som uvažoval o tom, ako budem proti nemu hrať, no okrem toho som si v sebe vytváral voči nemu nenávisť. Kým som sa dostal na ihrisko, bol som už taký rozohnený, že keby mi Barnett povedal ‚ahoj‘, asi by som mu dal jednu do zubov.“

Faktom je, že hráči sa často úmyselne snažia vyradiť svojich súperov z hry a sú za to odmeňovaní. Ira Berkow, športový novinár, povedal, že futbalistu, ktorému sa podarí kopnúť súpera tak, že je vyradený z hry, „[spoluhráči] obklopia a objímajú za dobre odvedenú prácu. Ak rozdal veľa takýchto tvrdých rán... na konci sezóny ho odmenia buď vyšším platom, alebo, v prípade radového hráča, možnosťou ďalej hrať. Hráči sú preto pyšní na svoje prezývky ako Kruťas Joe Greene, Jack Tatum (Rozparovač),“ a podobne. — Noviny The New York Times, 12. decembra 1989.

Fred Heron, hráč amerického futbalu, ktorý hrá v mužstve St. Louis, povedal: „Tréneri nám povedali, že zadák [tímu Cleveland Browns] má problémy s krkom. Odporúčali mi, aby som sa ho pokúsil vyradiť z hry, ak budem mať na to príležitosť. A tak som sa počas hry prebojoval cez niekoľkých hráčov, obišiel som útok i obranu a zrazu tam stál on. Prudko som ho ťahal za hlavu, až kým nepustil loptu. Spoluhráči ma za to chválili. No ja som teraz videl zadáka, ako sa v bolestiach zvíja na zemi. Zrazu som si pomyslel: ,Čo som sa zmenil na zviera? Je to len hra, a ja sa pokúšam niekoho zmrzačiť.‘“ Heron k tomu poznamenal: „Diváci ma zahrnuli ováciami.“

Mnohí ľudia sa sťažujú, že úrazy v dôsledku extrémneho súperenia sú vážnym problémom súčasného športu. Je smutné, že milióny takýchto zranení postihujú deti, ktoré sú veľmi skoro zapojené do športu, v ktorom sa príliš zdôrazňuje súperenie. Podľa americkej komisie pre bezpečnosť spotrebných výrobkov sú každý rok ošetrené v nemocničných ambulanciách štyri milióny detí, a podľa odhadu je ešte ďalších osem miliónov detí ošetrených rodinnými lekármi.

Mnoho detí dnes trpí zraneniami z preťaženia, čo bolo v minulosti zriedkavosťou. Keď deti športovali len pre zábavu a zranili sa, išli domov, a nehrali dovtedy, kým im bolesť neprešla. No v organizovaných športoch, vyznačujúcich sa nadmerným súperením, deti často pokračujú v hre, a tak si ďalej zhoršujú svoje zranenia. Podľa bývalého baseballového poliara Robina Robertsa sú hlavnou príčinou tohto problému dospelí. „Vystavujú deti prílišnému tlaku — psychickému i fyzickému — a to oveľa skôr, než sú na to pripravené.“

Peniaze a podvádzanie

Ďalším problémom športu je to, že prvoradou vecou sa v ňom stali peniaze. Zdá sa, že v športe dnes prevláda chamtivosť nad športovým duchom a zmyslom pre fair play. „Je smutné, že čistota športu sa počas osemdesiatych rokov úplne vytratila,“ povzdychol si dopisovateľ novín The Denver Post Jay Mariotti. „Šport sa v našej kultúre deväťdesiatych rokov pyšne vypína ako príšerná sila, ako neuveriteľne obrovský priemysel (so 63,1 miliardy dolárov je 22. najväčším priemyslom v Amerike), o ktorom sa niekedy priliehavejšie hovorí ako o humbugu.“

V minulom roku v Spojených štátoch zarobilo 162 popredných ligových hráčov baseballu, čo je viac než každý piaty, vyše milión dolárov, pričom najvyšší plat prekročil tri milióny dolárov. Teraz, o rok neskôr, dostane viac než 120 hráčov po vyše dva milióny dolárov, vrátane tridsiatich dvoch, ktorí dostanú po vyše tri milióny dolárov a najmenej jeden dostane viac než päť miliónov dolárov ročne v období od roku 1992 do roku 1995! Honba za peniazmi a obrovské platy sa stali bežnými aj v ďalších športoch.

Dôraz na peniaze sa často kladie aj vo vysokoškolskom športe. Tréneri víťazných družstiev sú štedro odmeňovaní, ich plat spolu s peniazmi za reklamu dosahuje až milión dolárov ročne. Školy, ktorých družstvá sa kvalifikujú do koncoročných pohárových súťaží, dostávajú v Spojených štátoch milióny dolárov — v minulom roku to bolo 55 miliónov. „Futbalové a basketbalové tímy musia zarábať peniaze,“ vysvetľuje rektor John Slaughter, „a aby si zarobili, musia vyhrávať.“ Výsledkom toho je začarovaný kruh, v ktorom sa snaha zvíťaziť stáva posadnutosťou s katastrofálnymi dôsledkami.

Keďže udržanie zamestnania profesionálnych hráčov je závislé od toho, či vyhrávajú, často urobia takmer všetko pre to, aby vyhrali. „To už nie je šport,“ hovorí bývalá baseballová hviezda Rusty Staub. „Je to ničomný obchod.“ Je preniknutý podvodmi. „Ak nepodvádzate, tak sa nesnažíte vyhrať,“ vysvetľuje baseballový hráč Chili Davis. „Rob všetko, čo môžeš, ak ťa pri tom neprichytia,“ hovorí Howard Johnson, hráč baseballového tímu New York Mets.

Morálny aspekt športu je teda vážne narušený a týka sa to aj vysokoškolského športu. „Niektorí tréneri a športoví činitelia podvádzajú,“ pripúšťa Harold L. Enarson, bývalý rektor Ohio State University, „zatiaľ čo rektori a správcovia to vedome prehliadajú.“ V minulom roku uložila Národná asociácia vysokoškolského športu pokutu 21 univerzitám za porušovanie pravidiel, a v prípadoch 29 ďalších univerzít sa viedlo vyšetrovanie.

Neprekvapuje teda, že systém hodnôt mladých hráčov je zdeformovaný, čo je ďalším vážnym problémom súčasného športu. Používanie dopingu na dosiahnutie lepšieho športového výkonu je bežné, ale snaha o dosiahnutie vzdelania často chýba. Jednou významnou štúdiou sa potvrdilo, že hráči na fakultách so zameraním na šport trávia počas sezóny viac času športovaním, než štúdiom a účasťou na výuke. Jednou celoštátnou štúdiou sa tiež zistilo, že na tretine amerických vysokých škôl so zameraním na basketbal mužov nedokončí štúdium ani každý piaty hráč.

Aj z toho malého počtu vysokoškolských športovcov, ktorým sa nakoniec podarí dosiahnuť úspech v profesionálnom športe a dobre zarábať, sa príliš často stávajú tragické postavy. Nedokážu narábať so svojimi finančnými prostriedkami a realisticky hľadieť na život. Travis Williams, ktorý zomrel vo februári minulého roku ako 45-ročný v biede a bez domova, je len jedným takým prípadom. V roku 1967, keď hral za tím Green Bay Packers, vytvoril doteraz platný rekord v americkom profesionálnom futbale, keď dokázal ubehnúť s loptou, ktorú chytil po výkope, priemerne 37,6 metra. Raz sa vyjadril, že keď bol na vysokej škole, „nikdy nemusel chodiť na prednášky. Stačilo mu chodiť na tréningy a na zápasy.“

Problémy týkajúce sa divákov

Ľudia dnes trávia oveľa viac času sledovaním športových podujatí než samotným športovaním, a to spôsobuje vážne problémy. Jedným z problémov je, že diváci na športových podujatiach sú často vystavení neslušnému, či dokonca násilnému správaniu iných divákov. V atmosfére niektorých športových podujatí, nabitej emóciami, sú bitky bežným javom; stovky divákov boli zranené a niektorí boli dokonca zabití.

V súčasnosti však väčšina divákov nie je na športových podujatiach fyzicky prítomná; sledujú ich v televízii. V Spojených štátoch sa venuje na jednom športovom kanáli vysielajúcom 24 hodín denne viac času športovému spravodajstvu, ako sa venuje správam o udalostiach dňa na ktorejkoľvek z hlavných televíznych staníc! Nevznikajú však sledovaním športu doma žiadne problémy?

Nie je to tak. „Môj manžel už celé roky pozná každého profesionálneho športovca,“ vysvetľuje jedna žena, „a nie je to ojedinelý prípad. Len málo z jeho priateľov nepozerá šport v televízii pravidelne. Najväčším zločinom na tom je,“ hovorí táto žena, „aký vplyv to má na deti.“ Dodáva: „Hnevá ma, že môj manžel využíva svoj voľný čas na sledovanie športu bez toho, že by bral ohľad na mňa alebo na deti.“

Je to len zriedkavá sťažnosť? Vôbec nie. V mnohých častiach sveta sú domácnosti, v ktorých niektorí členovia rodiny trávia príliš veľa času sledovaním športu v televízii, čím zanedbávajú ďalších členov domácnosti. Jedna brazílska žena v domácnosti poukázala na nebezpečné dôsledky takéhoto konania: „Láska a dôvera medzi manželmi sa postupne narúša, čím sa manželstvo vystavuje nebezpečenstvu.“

Športoví nadšenci majú často nevyvážené názory aj v iných ohľadoch. Je bežné, že z hráčov si vytvárajú idoly, čo aj niektorí hráči považujú za problém. „Keď som prišiel do svojho rodného mesta, ľudia tam stáli a uprene hľadeli na mňa, ako keby očakávali požehnanie od pápeža,“ poznamenal Boris Becker, nemecká tenisová hviezda. „Keď som sa pozeral do očí mojich fanúšikov... pomyslel som si, že sa pozerám na nejaké monštrá. Hľadeli uprene, s očami akoby bez života.“

Šport môže byť nepochybne veľmi príťažlivý. Je zdrojom vzrušenia a mocných prejavov oddanosti. Ľudí fascinuje nielen súhra a obratnosť hráčov, ale aj nepredvídateľnosť výsledku zápasu. Chcú vedieť, kto vyhrá. Navyše šport poskytuje miliónom ľudí rozptýlenie po činnostiach, ktoré mnohí považujú za jednotvárnosť života.

Môže však šport priniesť ľuďom šťastie? Môže byť zo športu nejaký skutočný úžitok? A ako sa možno vyhnúť problémom, ktoré so športom súvisia?

[Rámček na strane 9]

Šport ako náboženstvo

Kanaďan Tom Sinclair-Faulkner tvrdí, že ľadový „hokej je v Kanade viac než hra: mnohým slúži ako náboženstvo“. Je to typický postoj, aký zaujímajú mnohí športoví nadšenci bez ohľadu na to, kde žijú.

Napríklad v USA je šport označovaný za „prijateľné svetské náboženstvo“. Športový psychológ David Cox poznamenal, že „existuje mnoho spoločného medzi športom a definíciou náboženstva podľa slovníka“. Niektorí „ľudia zaobchádzajú so športovcami, ako keby boli bohmi alebo svätcami,“ dodal pán Cox.

Športoví nadšenci prinášajú veľké obete, venujúc svoj čas a peniaze svojmu športu, často na úkor svojich rodín. Fanúšikovia venujú nespočetné hodiny sledovaniu športových podujatí v televízii. Hrdo sa obliekajú do farieb svojho mužstva a na verejnosti vystavujú na obdiv športové emblémy. So zápalom spievajú piesne a skandujú heslá, podľa ktorých možno poznať, že sú oddanými vyznavačmi svojho športu.

Mnohí športovci sa dokonca pred zápasom modlia o Božie požehnanie, a keď dajú gól, kľaknú si k modlitbe vďakyvzdania. Na majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1986 pripísal jeden vynikajúci argentínsky futbalista svoj gól Božej ruke. A športoví fanatici sú dokonca označovaní za „dogmatických fundamentalistov“, tak isto ako niektorí stúpenci náboženstva. Tento fanatizmus viedol ku krvavým bitkám medzi fanúšikmi súperov, niekedy dokonca so smrteľnými následkami.

„Svetské náboženstvo“ športu má pre svojich náruživých stúpencov svojich „svätých“, tradície, relikvie a rituály, podobne ako falošné náboženstvo, ale nedáva žiadny skutočný ani trvalý zmysel ich životu.

[Obrázok na strane 7]

Hráči sú často násilne vyradení z hry

[Obrázok na strane 8]

Sledovanie športu v televízii môže narúšať rodinu