Starostlivosť o smrteľne chorých

V POSLEDNOM čase sa v mnohých častiach sveta mení prístup ľudí k smrti a umieraniu.

V minulosti sa lekári pozerali na smrť ako na nevyhnutný koniec ich služby pacientom, koniec, ktorý treba uľahčiť, a to vo väčšine prípadov doma.

V nedávnej minulosti sa však veľký dôraz kládol na techniku a na liečbu, a tak sa lekári začali pozerať na smrť ako na neúspech, ako na porážku. Zabrániť smrti za každú cenu sa stalo hlavným cieľom lekárskej praxe. Súčasne s touto zmenou došlo k vývoju úplne novej techniky, ktorá umožňuje udržať ľudí pri živote dlhšie než to bolo možné predtým.

Lekárska technika priniesla do mnohých krajín nesporný pokrok; ale vyvolala aj niektoré vážne obavy. Jeden lekár poznamenal: „Väčšina lekárov stratila perlu, ktorá bola kedysi neoddeliteľnou súčasťou medicíny — ľudskosť. Technika, efektívnosť a precíznosť vytlačili zo srdca teplo, súcit, pochopenie a záujem o jednotlivca. Medicína je teraz chladnou vedou; jej upokojujúci vplyv patrí minulosti. Umierajúci človek môže dostať málo útechy od ‚mechanického lekára‘.“

To je názor len jedného človeka a rozhodne to nie je všeobecná obžaloba lekárskej profesie. Ale pravdepodobne ste si všimli, že mnohí ľudia majú strach z toho, že by mali byť udržiavaní pri živote pomocou prístrojov.

Postupne sa začali objavovať hlasy s iným názorom. S názorom, že by sa v niektorých prípadoch malo umožniť ľuďom zomierať prirodzene, dôstojne, bez toho, že by boli vystavení vplyvom necitlivej techniky. Prieskumom verejnej mienky, ktorý uskutočnil časopis Time, sa zistilo, že viac než tri štvrtiny opýtaných sa domnievalo, že by sa malo dovoliť lekárom, aby ukončili liečbu udržiavajúcu život smrteľne chorých pacientov. Touto štúdiou dospeli k nasledovnému záveru: „Keď sa [ľudia] zmieria s tým, že [smrť] je neodvratná, chcú zomrieť dôstojne, nechcú byť pripútaní k množstvu prístrojov na jednotke intenzívnej starostlivosti ako nejaká laboratórna vzorka pod mikroskopom.“ Súhlasíte s tým? Zhoduje sa to s vaším názorom na tento problém?

Navrhované riešenia

V závislosti od rôznych kultúr a sociálneho pôvodu existujú veľmi rozmanité prístupy k problematike umierania a smrti. Jednako však ľudia v mnohých krajinách prejavujú rastúci záujem o situáciu beznádejne chorých ľudí. V posledných rokoch etici, lekári i verejnosť podporujú úsilie upraviť starostlivosť o takýchto nešťastných ľudí.

Spomedzi mnohých opatrení, ktoré boli podniknuté v tejto problematike, je najčastejšia praktika „neoživovania“, ktorá je zavedená v mnohých nemocniciach. Viete, čo k tomu patrí? Po dôkladných rozhovoroch s rodinou pacienta, a prednostne podľa možnosti aj s pacientom, sa vopred urobia presne stanovené plány, ktoré sa poznamenajú do pacientovho zdravotného záznamu. Sú zamerané na obmedzenia, ktoré sa ukladajú pri pokusoch o oživovanie čiže resuscitáciu beznádejne chorého pacienta, ak by sa jeho stav zhoršil.

Takmer každý uznáva, že najdôležitejšou vecou pri takýchto ťažkých rozhodnutiach by malo byť: „Čo by si prial pacient?“ Je to však vážny problém preto, že pacient je často v bezvedomí alebo je inak nespôsobilý sám sa rozhodnúť po primeranom poučení. Preto vznikol dokument, ktorý by mohol byť označený ako vôľa žijúceho. Jeho zmyslom je umožniť ľuďom, aby si vopred určili, akú liečbu by si želali v posledných dňoch života. Takáto vôľa by mohla znieť napríklad takto:

„Ak by som bol v nevyliečiteľnom, nezvratnom stave, ktorý spôsobí smrť za pomerne krátky čas, je mojím prianím, aby mi život nebol predlžovaný pomocou postupov udržiavajúcich život. V prípade, že bude môj stav beznádejný a nebudem schopný zúčastniť sa rozhodovania o mojej liečbe, dávam pokyn pre ošetrujúceho lekára, aby neuplatnil alebo ukončil postupy, ktoré iba predlžujú proces umierania a nie sú nutné pre moje pohodlie alebo utíšenie bolesti.“ V takýchto dokumentoch sa môže aj presne určiť, akú liečbu si človek v beznádejnom stave želá a akú si neželá.

Takáto vôľa žijúcich, hoci nie je za každých okolností právne záväzná, je na mnohých miestach uznávaná. Podľa odhadu si takúto vôľu napísalo v Spojených štátoch amerických 5 miliónov ľudí. Mnohé autority v tejto krajine to považujú za najlepší dostupný prostriedok na zaistenie toho, aby sa rešpektovali a chápali želania ľudí.

Aký druh liečby či starostlivosti?

Aká starostlivosť sa v súčasnosti poskytuje smrteľne chorým? Azda najvýznamnejšou novinkou je koncepcia nazvaná hospic, ktorá je vo vzrastajúcej miere uznávaná na celom svete. Čo je to „hospic“?

Hospic znamená skôr filozofiu alebo program starostlivosti o smrteľne chorých než nejaké miesto či budovu. Toto slovo je odvodené od stredovekého francúzskeho slova pre miesto odpočinku pútnikov. Hospic sa sústreďuje na tímový prístup (lekári, zdravotné sestry, dobrovoľní pracovníci), pri ktorom ide o zaistenie pohodlia a relatívne bezbolestného stavu smrteľne chorého pacienta, a to prednostne v jeho vlastnom dome.

Hoci niektoré hospice sú založené v rámci nemocníc, mnohé sú nezávislé. Väčšina z nich využíva sociálne zdroje, napríklad opatrovateľky, odborníkov na výživu, pomocníkov a chiropraktikov. Starostlivosť hospic viac zdôrazňuje veľkú mieru súcitu než veľkú mieru lekárskych opatrení. Viac sa sústreďuje na intenzívne riešenie pacientovho nepohodlia než na intenzívnu liečbu jeho choroby. Jeden lekár to vysvetlil takto: „Hospic neznamená menšiu alebo žiadnu starostlivosť, ani lacnú starostlivosť. Je to jednoducho úplne odlišný druh starostlivosti.“

Akým dojmom na vás pôsobí táto koncepcia? Domnievate sa, že by ste sa mali o takomto prístupe porozprávať — azda aj v prítomnosti lekára — s tým z vašich milovaných, ktorý je podľa diagnózy v konečnom štádiu choroby?

Aj keď starostlivosť hospic možno nie je vo vašej oblasti teraz dostupná, je pravdepodobné, že v budúcnosti tam bude, pretože hnutie hospic sa rozširuje po celom svete. Spočiatku sa naň hľadelo ako na hnutie proti klasickej lekárskej starostlivosti, ale postupne sa starostlivosť hospic zaradila do hlavného prúdu medicíny a teraz sa považuje za uznávanú alternatívu pre smrteľne chorých. Svojimi postupmi, najmä správnym používaním utišujúcich prostriedkov, prispela hospic k niektorým pozoruhodným výsledkom v zdravotníckej starostlivosti.

V liste do časopisu New England Journal of Medicine opísala dr. Gloria Werthová smrť svojej sestry v hospice: „Mojej sestre nikdy nedávali nasilu lieky, jedlo či nápoje. Mohla jesť, piť... alebo brať lieky, keď si to želala. Ale najlepšou vecou na hospice je to, že naše spomienky na smrť Virginie sú neobvykle pokojné, a nie nešťastné. Ako často to možno povedať po smrti na jednotke intenzívnej starostlivosti?“

[Zvýraznený text na strane 5]

„Medicína je teraz chladnou vedou; jej upokojujúci vplyv patrí minulosti. Umierajúci človek môže dostať málo útechy od mechanického lekára“

[Zvýraznený text na strane 6]

Hospic sa viac sústreďuje na intenzívne riešenie pacientovho nepohodlia než na intenzívnu liečbu samotnej choroby