Pomoc zomierajúcim v našej modernej dobe

ISTÁ žena, lekárka, prežila jednu z najbolestnejších skúseností, keď videla zomierať svoju 94-ročnú starú matku na jednotke intenzívnej starostlivosti po operácii na rakovinu; stará matka si operáciu „nikdy neželala“.

„Plakala som na jej pohrebe nie preto, že zomrela, veď prežila dlhý, plnohodnotný život,“ napísala táto lekárka. „Plakala som pre bolesť, ktorú si vytrpela, a preto, že nesplnili jej prianie. Plakala som pre stratu a pocity sklamania, ktoré prežívala moja matka a jej súrodenci.“

Možno vás zaujíma, ako sa dá pomôcť takýmto ťažko chorým ľuďom. Táto lekárka hovorí ďalej:

„Najviac som plakala sama nad sebou, lebo som cítila nesmiernu vinu, že som nebola schopná uchrániť ju od bolesti a nedôstojnosti, a pre žalostný pocit neschopnosti, ktorý som mala ako lekár, ktorý nie je schopný vyliečiť, ani privodiť úľavu od bolesti. Nikde nás neučili akceptovať smrť a umieranie. Choroba bola považovaná za nepriateľa, s ktorým treba bojovať stále, za každú cenu. Smrť bola považovaná za porážku, zlyhanie. Nevyliečiteľné choroby boli považované za stálu pripomienku neschopnosti lekára. Obraz mojej drobučkej starej matky, upierajúcej na mňa vydesené oči, napojenej na kyslíkový prístroj na jednotke intenzívnej starostlivosti, ma dodnes prenasleduje.“

Táto milujúca vnučka načrtla zložitý etický a lekársko-právny problém, ktorým sa dnes na celom svete zaoberajú súdy i nemocnice: Čo je v našej technicky vyspelej dobe najlepšie pre nevyliečiteľne chorých?

Niektorí ľudia zastávajú názor, že pre chorého človeka by sa malo urobiť všetko, čo je z lekárskeho hľadiska možné. Tento názor vyjadrilo Združenie amerických lekárov a chirurgov takto: „Záväzná povinnosť lekára voči pacientovi v hlbokom bezvedomí, či voči pacientovi s už len zvyškovými vegetatívnymi funkciami, alebo vývojovo ťažko postihnutému pacientovi, nezávisí od toho, aká je perspektíva uzdravenia. Lekár musí konať vždy v záujme pacientovho zdravia.“ Znamená to poskytnúť všetku liečbu a lekársku pomoc, aká je len možná. Máte pocit, že je to pre ťažko chorého človeka vždy to najlepšie?

Mnoho ľudí určite považuje takýto prístup za chvályhodný. No skúsenosti s vyspelou technikou v medicíne v minulých desaťročiach dali podnet k vzniku odlišného názoru. V jednej významnej štúdii s názvom „Pomoc beznádejne chorým pacientom“, z roku 1984, prišla skupina desiatich skúsených lekárov k takémuto záveru: „Zredukovanie radikálnej liečby u beznádejne chorých je vhodné, ak by táto liečba iba predĺžila ťažký a nepríjemný proces umierania.“ O päť rokov neskôr publikovali tí istí lekári článok s rovnakým názvom, doplnený slovami „Druhý pohľad“. Uvažovali v ňom o tom istom probléme a vyjadrili sa ešte otvorenejšie: „Mnohí lekári a etici... prišli k záveru, že je morálne prestať podávať umelú výživu niektorým umierajúcim, beznádejne chorým alebo pacientom, ktorí sú v stálom bezvedomí.“

Takéto tvrdenia nemôžeme jednoducho odbyť tým, že je to len teoretizovanie a plané diskusie a že sa nás to netýka. Mnohí kresťania sú v tomto smere postavení pred srdcervúce rozhodnutia. Mal by byť beznádejne chorý milovaný človek udržiavaný pri živote dýchacími prístrojmi? Mala by sa dávať vnútrožilová alebo iná umelá výživa smrteľne chorým pacientom? Ak je situácia beznádejná, mali by sa všetky finančné prostriedky príbuzných či celej rodiny minúť na liečbu, vrátane prípadného prevozu do ďalekého zdravotníckeho zariadenia, kde sú možnosti najvyspelejšieho spôsobu liečby?

Určite uznáte, že odpovedať na takéto otázky nie je ľahké. Hoci by ste chceli pomôcť chorému priateľovi či milovanému príbuznému, a stáli by ste pred takýmito otázkami, možno by ste sa spýtali: ‚Aké vodidlo má v týchto veciach kresťan? Aké sú možnosti pomoci? A čo je najdôležitejšie, čo o tejto problematike hovorí Biblia?‘