Vyrastal som v africkom meste

Vzrast počtu obyvateľov v krajinách subsaharskej oblasti patrí k najvyšším na svete. Každá žena tu porodí priemerne viac než šesť detí. Chudoba, zhoršujúce sa životné prostredie a nedostatok prírodných zdrojov sú ďalšie činitele, ktoré prispievajú k ťažkostiam. Prinášame vám informácie z prvej ruky o živote v tejto časti sveta.

VYRÁSTOL som tu, vo veľkom západoafrickom meste. Bolo nás sedem detí, ale dve zomreli krátko po narodení. Naším domovom bola prenajatá spálňa a obývačka. Matka s otcom spávali v spálni a my deti sme spávali na rohožiach na podlahe obývačky, chlapci na jednej strane izby, dievčatá na druhej.

Podobne ako väčšina ľudí v našom susedstve, nemali sme veľa peňazí a nemali sme vždy všetko, čo sme potrebovali. Niekedy nebolo ani dosť jedla. Na raňajky sme často nemali nič okrem ohriatej ryže z predchádzajúceho dňa. A niekedy ešte aj toho bolo málo. Na rozdiel od tých, čo uvažujú, že manžel ako živiteľ rodiny by mal dostať najväčšiu porciu, manželka o niečo menšiu a deťom sa dá len to, čo zostane, naši rodičia radšej nejedli a nechali nám deťom zjesť to málo, čo sme mali. Vážil som si túto ich obeť.

Ako som chodil do školy

Niektorí ľudia v Afrike si myslia, že do školy by mali chodiť len chlapci. Nepovažujú za potrebné, aby dievčatá chodili do školy, pretože sa vydajú a manžel sa o ne postará. Moji rodičia nemali takýto názor. Všetkých piatich nás dali do školy. Bolo to pre rodičov veľké finančné bremeno. Veci ako ceruzky a papier neboli problémom, ale učebnice a povinné školské uniformy boli drahé.

Keď som začal chodiť do školy, nemal som topánky. Rodičia si mohli dovoliť kúpiť mi topánky, až keď som chodil do druhého ročníka strednej školy, keď som mal štrnásť rokov. To neznamená, že som nemal žiadne topánky. Tie jediné, čo som mal, boli na nosenie do kostola. Nesmel som ich nosiť do školy alebo niekam inam. Musel som chodiť naboso. Niekedy si otec mohol dovoliť kúpiť poukážky na autobus; keď si to však nemohol dovoliť, museli sme chodiť do školy i zo školy pešo, čo bolo asi tri kilometre jedným smerom.

Pranie a nosenie vody

Šaty sme si právali v potoku. Pamätám sa, ako sme tam chodievali s matkou; niesla vedro, kus mydla a šaty. Pri potoku nabrala vodu do vedra, dala doň šaty a namydlila ich. Potom udierala šatami o hladké skaly a plákala ich v potoku. Potom ich rozprestrela na ďalšie skaly, aby uschli, pretože boli príliš ťažké na to, aby sme ich odniesli domov mokré. Bol som vtedy ešte malý, a tak mojou úlohou bolo strážiť schnúce šaty, aby ich nikto neukradol. Matka robila väčšinu práce.

Len málo ľudí malo do domu zavedenú vodu, a tak jednou z mojich povinností bolo chodiť s vedrom po vodu z vonkajších potrubí. Problémom bolo, že v období sucha boli mnohé tieto zdroje vody uzavreté, aby sa v nich udržala voda. Raz sme boli celý deň bez pitnej vody. Nemali sme ani kvapku! Niekedy som musel prejsť kilometre, aby som našiel vodu a naplnil aspoň jedno vedro. Pretože som nosil vodu na také veľké vzdialenosti na hlave, na mieste, kde som mával vedro, my vypadali vlasy. Ako desaťročný som mal na hlave lysé miesto! Som rád, že mi vlasy opäť narástli.

Deti ako istota

Keď tak uvažujem o minulosti, povedal by som, že náš životný údel bol priemerný, pre túto oblasť Afriky možno dokonca nadpriemerný. Poznám mnoho rodín, ktorých životná úroveň bola oveľa horšia než naša. Mnohí z mojich priateľov zo školy museli pred školským vyučovaním i po ňom predávať na trhu, aby priniesli domov peniaze. Ďalší si nemohli dovoliť ráno niečo zjesť, chodili do školy hladní a boli tam bez jedla po celý deň. Spomínam si, že mnohokrát, keď som v škole jedol chlieb, prišlo za mnou s prosbou niektoré z týchto detí. Odlomil som mu kúsok a podelil sa s ním.

Napriek takémuto strádaniu a ťažkostiam väčšina ľudí chce mať stále veľkú rodinu. „Jedno dieťa, žiadne dieťa,“ hovoria tu mnohí. „Dve deti sú jedno, štyri deti sú dve.“ Je to preto, že detská úmrtnosť tu patrí k najvyšším na svete. Rodičia vedia, že aj keď niektoré z ich detí zomrú, niektoré prežijú, vyrastú, dostanú zamestnanie a prinesú domov peniaze. Potom budú schopné postarať sa o zostarnutých rodičov. V krajine, kde neexistuje žiadne sociálne zabezpečenie, to znamená veľa. — Rozprával Donald Vincent.