„Nerob žiadne hlúposti, inak ťa zabijem“

Ústie revolvera vsunuté cez pootvorené okno auta mi mierilo na hlavu. Hlas povedal:

„Nepozeraj sa na mňa. Odisti dvere. Presadni si na sedadlo spolujazdca.“ Urobila som, ako mi prikázal. Muž vkĺzol za volant, ešte stále mieriac na mňa revolverom.

„Máš kľúč od banky?“

„Nemám. Každú chvíľu niekto príde a otvorí.“

„Nerob žiadne hlúposti,“ vystríhal, „inak ťa zabijem.“ Naštartoval moje auto a odišli sme.

Nestalo sa mi to prvý raz. Bola som pokladníčkou v pobočke banky Trust Company Bank. V apríli istá žena namierila na mňa svojou kabelkou a povedala: „Je v nej revolver. Podajte mi peniaze.“ Poslúchla som.

O niekoľko týždňov neskôr prišiel k môjmu okienku nejaký muž. Jeho revolver bolo dobre vidno. „Dajte mi peniaze.“ Posunula som k nemu kôpku bankoviek.

Mala som toho už dosť. Požiadala som o preloženie do inej pobočky. Mojej žiadosti vyhoveli. A tak teraz, v toto štvrtkové ráno 23. mája, sedím vo svojom aute na parkovisku pred novou pobočkou Peachtree Mall v Columbuse v americkom štáte Georgia. Čakám na otvorenie. Je 8 hodín 25 minút. Obyčajne prichádzam do práce o niekoľko minút skôr, aby som si prečítala biblický denný text. V tento deň to je text z Matúša 6:13: „Osloboď nás od toho zlého.“ Vtedy som si to neuvedomovala, ale tento text sa mal stať pre mňa počas nasledujúcich dvoch dní veľmi dôležitým.

Pracovala som v tejto novej pobočke iba dva týždne, a ešte som nedostala kľúč. Okno môjho auta bolo spustené niekoľko centimetrov dole; uvažovala som o texte, ktorý som práve prečítala, keď sa v okne objavila hlaveň revolvera. Dvakrát predtým lupiči unikli s peniazmi z banky. Tento raz so mnou.

Keď sme vyštartovali, začala som sa nahlas modliť: „Jehova, prosím, pomôž mi!“

„Kto je Jehova?“ spýtal sa môj únosca.

„To je Boh, ktorého uctievam.“

„Nepozeraj sa na mňa! Pozeraj sa stále von oknom! Jehova... to je Strážna veža, Jehovovi svedkovia, nie?“

„Áno.“

„Spoznal som ich, keď som žil v New Yorku. Ja som katolík. Každopádne sa modli potichu. Nechcem to počúvať.“ Ale potom dodal: „Pozri, nechcem ti ublížiť. Chcem peniaze, nie teba. Nerob žiadne hlúposti, a nič sa ti nestane.“

Počas jazdy sa ma stále vypytoval na banku. Kto ju otvorí? Kedy sa otvára pre verejnosť? Koľko je tam peňazí? Množstvo otázok o banke. Odpovedala som najlepšie, ako som vedela a súčasne som sa potichu modlila. Prosila som úpenlivo Jehovu, aby mi pomohol bezpečne vyviaznuť z tejto situácie.

Asi po desiatich minútach jazdy zamieril na poľnú cestu do akéhosi lesa. Očividne očakával, že sa s niekým stretne, pretože si začal pre seba mrmlať: „Kde je? Kde je?“ Zastavil, vystúpil z auta a prinútil ma vysunúť sa po sedadlách a vystúpiť na strane vodiča, celý čas chrbtom k nemu. Viedol ma stále hlbšie do lesa s revolverom pritlačeným k môjmu boku. Musela som sa pozerať stále na zem, takže som ho nevidela. Ťažko sa mi išlo cez hustý porast v šatách a s vysokými podpätkami. Priviedol ma k stromu, prinútil ma otočiť sa tvárou ku kmeňu a na oči a ústa mi dal širokú, pevnú pásku. Ruky mi zviazal za chrbtom a potom ma pripútal k stromu, ovinúc pásku súčasne okolo môjho pása a kmeňa stromu.

Vtedy som sa už veľmi triasla. Prikázal mi, aby som prestala. Cez pásku som mumlala, že nemôžem. „Tak len ticho stoj. Niekto ťa sleduje a ak sa budeš chcieť oslobodiť, zabije ťa.“ S tým odišiel. Spomenula som si na denný text, ktorý znel: „Osloboď nás od toho zlého“ a pomyslela som si, aký je teraz priliehavý.

Zakrátko sa vrátil, ale iným autom — svoje by som bola rozoznala podľa zvuku motora. Asi si vzal vlastné auto. Odstránil pásku z môjho pása a zo stromu, na očiach a ústach mi ju však nechal, a zápästia som mala spútané za chrbtom. Viedol ma späť cez porast k autu. Otvoril batožinový priestor auta, napchal ma do neho, zavrel kapotu a odštartoval.

Znova som sa začala modliť. Modlila som sa väčšinu dňa a prosila som Jehovu o potrebnú silu, ktorá by mi pomohla prekonať všetko, čo ma čakalo. Išli sme asi 15 alebo 20 minút, potom zastavil, otvoril batožinový priestor, odstránil mi pásku z úst a spýtal sa na telefónne číslo banky. Povedala som mu ho. Spýtal sa ma, kto je mojím nadriadeným. Povedala som a znova mi dal pásku na ústa. Neskôr som sa dozvedela, že zatelefonoval do banky a žiadal peniaze — 150 000 dolárov!

Povedal Georgeovi — službukonajúcemu úradníkovi banky — aby bol o druhej hodine popoludní v istej telefónnej búdke južne od Atlanty aj s peniazmi, kde dostane ďalšie pokyny. Oznámil mi tento vývoj situácie a uistil ma, že čoskoro budem voľná. Do druhej popoludní bolo však ešte ďaleko a ja som bola stále natlačená a zviazaná v batožinovom priestore a bolo mi čím ďalej horúcejšie. Hodiny sa vliekli. Raz či dvakrát sa bol na mňa pozrieť, ako mi je. „Tvoj Boh Jehova sa o teba stará,“ poznamenal. Takže si pamätal, ako som sa ráno modlila k Jehovovi.

Uvažovala som o svojej rodine. Vedeli vôbec o tom, že som zmizla? Ak áno, ako reagovali? Mala som väčšie obavy o nich ako o seba. Myslela som na rôzne biblické texty. Na jeden o Jehovovom mene, ktoré je ‚silnou vežou, do ktorej uteká spravodlivý a dostáva ochranu‘. Tiež na verš ‚každý, kto vzýva Jehovovo meno, bude zachránený‘. A celkom určite som uplatňovala radu apoštola Pavla „ustavične sa modlite“. (Príslovia 18:10; Rimanom 10:13; 1. Tesaloničanom 5:17) Okrem biblických textov mi stále prichádzali na myseľ slová a melódie piesní Kráľovstva, ako napríklad ‚Si štítom mocným, Boh Jehova náš, si pevnou skalou, záchranu dáš‘ a ‚Boh Jehova je náš Pán, je útočišťom nám‘.

Spomenula som si na skúsenosti zo Strážnej veže, keď Jehova pomohol aj iným vydržať zvláštne skúšky. Zostala mi v mysli skúsenosť z Prebuďte sa!, v ktorej bola jedna svedkyňa držaná v banke ako rukojemníčka.a Lupič ju držal pevne okolo krku, oháňal sa ručným granátom a vyhrážal sa jej. Jej utrpenie trvalo celé hodiny; bola zatvorená s lupičom v banke a polícia bola vonku. Tiež vydržala v tej skúške tak, že sa modlila k Jehovovi a pripomínala si texty z Biblie, a jej odvaha bola odmenená tak, že sa bezpečne vrátila späť k rodine.

Nakoniec auto zastalo a vodič vystúpil. Nemohla som sa pozrieť na hodinky, pretože som ich mala na zápästí zviazanom za chrbtom, ale správne som predpokladala, že boli dve hodiny a lupič išiel nadviazať kontakt s Georgeom z banky. Dúfala som, že budem čoskoro oslobodená. Ale nestalo sa tak. Jeho plány zrejme neprebiehali úplne hladko, a tak sme sa znova vydali na cestu.

Náhle motor zareval a auto sa plnou rýchlosťou vyrútilo vpred. Lupič nielenže išiel veľkou rýchlosťou, ale zároveň kľučkoval, ako keby sa vyhýbal hustej premávke. Hádzalo ma po celom batožinovom priestore. Moje telo sa odrážalo od podlahy, hlava búchala o všetky steny batožinového priestoru. Ruky som mala zviazané za chrbtom, bola som bezmocná a nemohla som sa chytiť alebo zmierniť nárazy, keď ma hádzalo na všetky strany. Trvalo to možno desať minút, ale zdalo sa mi to omnoho dlhšie.

Čoskoro potom auto zastalo a lupič otvoril batožinový priestor, aby sa pozrel, čo je so mnou. Samozrejme, že som bola vážne otrasená a vyčerpaná z úderov. Srdce mi búchalo a veľmi ťažko sa mi dýchalo. Bola som celá mokrá od potu a bezmocná, pretože som sa nemohla utrieť rukami zviazanými za chrbtom. Dýchalo sa mi zvlášť ťažko, pretože spomedzi pások, ktorými som mala zaviazané oči a ústa, mi vyčnieval iba nos. Odstránil mi pásku z úst, aby sa mi ľahšie dýchalo a ak chcem, aby som mohla rozprávať.

Povedal mi, že polícia spozorovala jeho auto a začala ho prenasledovať. Preto išiel tak rýchlo a kľučkoval, aby sa vyhol iným autám. Podarilo sa mu uniknúť. Vysvetlil mi, že zatiaľ nedostal peniaze, ale ešte sa o niečo pokúsi; bude to síce trvať dlhšie, ale nemám si robiť starosti. Znova ma uistil, že nemá v úmysle mi ublížiť. Potrebuje peniaze, a ja som prostriedkom k tomu, aby ich získal. Keď to povedal, veľmi sa mi uľavilo, pretože som sa modlila, aby mi Jehova pomohol správne reagovať, keby mi chcel lupič ublížiť.

Hodiny sa vliekli. Niekoľkokrát zastavil, azda aby znova zatelefonoval alebo sa pokúsil prevziať peniaze. Raz, keď sme zastavili, som počula, ako čerpá benzín. Bola som tak ochromená kŕčmi, že som sa pokúsila zmeniť polohu, ako sa dalo, a pritom som spôsobila trochu hluk. Ihneď otvoril batožinový priestor a varoval ma, aby som nerobila žiaden hluk. Bola som zvedavá, koľko je hodín. Nikdy mi to nepovedal, okrem prvého razu, keď boli dve hodiny. Vedela som, že sme ešte stále v blízkosti Atlanty, pretože som počula vzlietať a pristávať lietadlá na letisku.

Potom otvoril batožinový priestor a povedal: ‚Ešte to potrvá ďalšiu hodinu. Ešte hodinu, a budeš voľná.‘ Povedal to niekoľkokrát. Už som mu neverila. Iba som dúfala. Dnes nebolo vonku príliš teplo, ale v batožinovom priestore bolo tesno a dusno a stále horúcejšie. Veľmi som sa potila a stále sa mi ťažšie dýchalo. Začala som sa modliť o vzkriesenie, pretože som si nebola istá, ako dlho budem môcť ešte dýchať.

Dúfala som, že ak by som predsa zomrela, Jehova pomôže mojej rodine vyrovnať sa s tým. Mala som obavy o svoju rodinu práve tak, ako o seba. Vedela som, že ak by som zomrela, Jehova ma privedie naspäť k životu vzkriesením a znova sa spojím so svojou rodinou v jeho zasľúbenom novom svete spravodlivosti. (Ján 5:28, 29; 2. Petra 3:13) Boli to práve myšlienky na Jehovu a jeho sľuby, ktoré ma podporili.

Vodič znova otvoril batožinový priestor. Bola tma — už niekoľko hodín bola tma. Telefonoval ešte niekoľkokrát. Jeho úsilie získať výkupné bolo neúspešné. Povedal, že ho už zunovali tieto pokusy a že ma odvezie naspäť do Columbusu a pustí ma. Kým sme sa dostali naspäť, bola som úplne vyčerpaná. Už som iba ležala v batožinovom priestore a želala som si, aby konečne všetko skončilo. Potom som sa však vzchopila a pomyslela som si: ‚Nie, musím byť v strehu. Musím sa prinútiť zostať bdelá. Čoskoro bude po všetkom. On to vzdal a vezie ma domov.‘

Zamýšľal pustiť ma pri mojom aute, ale nebolo tam, kde si myslel, že zostalo. Zaviezol ma teda k sále kráľovstva Jehovových svedkov, ale v oknách bytu, kde býval jeden z našich cestujúcich služobníkov, sa svietilo. „Nepustím ťa tam, kde sú ľudia!“ No prvýkrát ma vypustil z batožinového priestoru auta. Mala som ešte zaviazané oči a ruky zviazané za chrbtom, ale sňal mi pásku z úst. Mala som závrat a sotva som mohla chodiť — nohy som mala celkom stŕpnuté. Uložil ma späť do batožinového priestoru, odviezol ma kus cesty ďalej, vyložil ma za baptistickým kostolom a odišiel. Bol piatok, pol druhej v noci.

Naozaj som pociťovala závrat, sadla som si a potom som omdlela. Posledné, čo si pamätám, bol zvuk odchádzajúceho auta. Keď som o tri hodiny precitla, ležala som na tráve v blate. Odstránila som si pásku zo zápästí a z očí. Pozrela som sa na hodinky. Bolo trištvrte na päť. Bola som 17 hodín v batožinovom priestore a 3 hodiny v bezvedomí. Keď som išla dole ulicou, nohy sa mi klátili, pretože boli stŕpnuté. Nejaký muž cúval nákladným autom z príjazdovej cesty. Povedala som mu, že ma uniesli a potrebujem zavolať rodine a polícii. Polícia tam bola o desať minút. Bolo po všetkom.

Zaviezli ma na kontrolu do zdravotného strediska. Dvadsať hodín som nič nepila ani nejedla a nemala možnosť ísť na toaletu a umyť sa a spala som iba posledné tri hodiny. Telo som mala pokryté podliatinami, šaty zablatené, vlasy rozcuchané, tvár špinavú a poznamenanú stopami pásky. Ale nič z toho nepokazilo moje stretnutie s manželom Bradom a s mojou matkou Glendou, ako i s mnohými drahými príbuznými a priateľmi, ktorí sa zišli, aby ma privítali doma. Ich utrpenie, keď čakali a robili si starosti, bolo odlišné od môjho, ale svojím spôsobom bolo azda ešte mučivejšie.

Zo zdravotníckeho strediska som išla na policajnú stanicu, odpovedala som na otázky a urobila výpoveď. Ako oznámili noviny Columbus Ledger-Enquirer 25. mája 1991, polícia oznámila, že únosca, ktorý bol v tom čase už zadržaný, bude tiež „obžalovaný zo znásilnenia a sodomie spáchanej minulý víkend“, čo sa stalo bezprostredne predtým, ako ma uniesol. V tom istom čísle novín bolo uverejnené vysvetlenie žiadosti policajného náčelníka Wetheringtona, aby oznamovacie prostriedky o prípade nepísali: „Skutočne sme sa obávali o život Lisy.“ Toto všetko ma iba viac utvrdilo v tom, že ma ochránilo spoliehanie sa na Jehovu.

Išla som domov, aby som si dala najlepší horúci kúpeľ v svojom živote, po ňom prišiel najsladší posilňujúci spánok. Keď som sa doňho vnárala, vrátila som sa k hrejivej myšlienke denného textu z Matúša 6:13, ktorý ma ešte utešoval, a v súlade so Žalmom 146:7 som zažila ‚prepustenie tých, ktorí boli spútaní‘. — Rozprávala Lisa Davenportová.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 17]

„Modli sa potichu. Nechcem to počúvať“

[Zvýraznený text na strane 17]

Otvoril batožinový priestor auta, napchal ma do neho, zavrel kapotu a odštartoval

[Zvýraznený text na strane 18]

Moje telo sa odrážalo od podlahy, hlava búchala o všetky steny batožinového priestoru

[Zvýraznený text na strane 19]

Už som iba ležala v batožinovom priestore a želala som si, aby konečne všetko skončilo

[Zvýraznený text na strane 20]

Keď som o tri hodiny precitla, ležala som na tráve v blate