Bola som rukojemníčkou

„Popros svojho Boha, aby všetko dobre dopadlo!“ Tieto slová hovoril neznámy, ktorý ma zadržal pred niekoľkými hodinami — bezmocnú ženu — pevne za krk a ohrozoval ma ručným granátom. Vonku policajní odstreľovači mierili puškami na miesto, kde ma držal. Bola som rukojemníčkou v banke v Guatemala City!

Muž nahlas vykríkol: „Nikto sa ani nepohne! Toto je prepad! Chcem všetky peniaze!“ Na políciu zakričal: „Nestrieľajte. To, čo držím v ruke, nie je hračka. Ak budete strieľať, nebudem tu jediný mŕtvy. Všetkých vás granátom roztrhám na kusy!“

MODLILA som sa k Bohu Jehovovi, aby mi pomohol, pretože som cítila, že strácam pokojnú myseľ. Prosila som ho, aby mi pomohol zostať pokojnou a vytrvať v skúške. Pripomínala som si, že je pevnou vežou, kam sa utiekajú spravodliví a sú chránení. — Príslovia 18:10.

Keď som znovu nadobudla pokoj, všimla som si, že zamestnancom banky ako i zákazníkom sa podarilo dostať von. Iba člen bezpečnostnej stráže, lupič a ja sme zostali. Potom smel odísť aj muž bezpečnostnej stráže.

Po nejakom čase smeli vojsť štyria neozbrojení muži, medzi nimi psychológ (ako som sa dozvedela neskôr) a reportér. Obaja kládli mužovi otázky, prečo koná týmto spôsobom. Odpovedal, že to robí z pomsty, pretože nejaké inštitúcie s ním zle zaobchádzali.

Dávam sa spoznať

V tej chvíli som vyzerala pokojne, preto ma psychológ začal vyšetrovať. Pýtal sa na mená mojich rodičov, bratov a sestier. Povedala som tiež, že som Jehovova svedkyňa a najstaršia z piatich detí, ktorým kresťanskí rodičia vštepili biblické zásady.

Keď noc pokročila, štyria muži vyšli jeden za druhým von. Požiadala som svojho väzniteľa, aby mi tiež dovolil odísť. Odmietol. Dodal: „Netráp sa. Všetko bude v poriadku. Dajú mi to, čo chcem, a potom môžeš ísť domov.“ Odpovedala som: „Nedajú vám nič. Oboch nás zabijú. Prosím, vyjdime von.“ Povedal však: „Radšej zomriem, a ak to bude nevyhnutné, zomrieme obaja.“

Spomenula som si, čo povedal predtým a pokúsila som sa rozprávať s ním: „Bola som pritom, keď vám ublížili?“ „Nie,“ povedal. „Prečo mám teda pykať za to, čo som neurobila?“ spýtala som sa. Odpovedal: „To je osud. Ak tu máme zomrieť, zomrieme.“ Ale ja som odvetila: „To nie je osud. To ste vy, komu skrslo v hlave, že musí zomrieť. Jehova je Boh lásky; odpúšťa nám. Poskytuje nám príležitosť na záchranu, pretože jeho zámer sa nezmenil. Spôsobí, že na zemi bude znovu raj.

V tej chvíli niekto vstúpil do banky a žiadal lupiča, aby sa vzdal, hovoriac: „Dohovorme sa. Nechajte Siomaru odísť. Vezmite si peniaze z pokladnice a trezoru a odíďme spolu, takže vás nezrania.“ Ale môj väzniteľ odmietol.

Nie som komplicom

Hodiny plynuli. Potom som náhle počula nejakého muže hovoriť cez megafón. Povedal: „Vzdajte sa! Nemôžete vyhrať. Vyjdite von s rukami nad hlavou. Povedzte lupičovi, aby sa sám vzdal. Vy nie ste rukojemníčka. Vy ste komplic! Prestaňte predstierať!“ Naľakane som vykríkla: „Akým právom ma obviňujete?“ Hlas odpovedal: „Pozorovali sme, aká ste pokojná. Nik by na vašom mieste nebol taký pokojný.“

Keď som to počula, začala som nahlas vyslovovať Jehovovo meno a modliť sa. Potom som povedala tomu, kto ma v megafóne obvinil: „Budete to mať na svedomí až do konca života, pretože ma obviňujete bez akýchkoľvek dôkazov.“ Neskôr som sa dozvedela, že guatemalské noviny a televízia priniesli správu, že som bola zrejme komplicom.

V tej chvíli ich môj väzniteľ prerušil: „Prestaňte ju trápiť! Nemá so mnou nič spoločné! Našiel som ju tu a plní iba moje rozkazy.“

Pripomenula som si, že Jehova nám nedal ducha zbabelosti, ale ducha odvahy a zdravého rozumu. (2. Timotejovi 1:7) Naplnilo ma odvahou, keď som si uvedomila, že nie som sama. Hlboko vnútri som pocítila úľavu a pomyslela som si: ,Ak žijeme, vieme že žijeme Jehovovi, a ak zomierame, tak tiež pre neho.‘ — Rimanom 14:8.

Po polnoci som sa znova spýtala svojho väzniteľa, či si to nerozmyslel. Keď odpovedal, že nie, spomenula som svoju rodinu. Povedala som mu, že ich milujem, že ich nechcem opustiť, dokonca aj keď viem, že ak je to Jehovova vôľa, znova ich uvidím v novom svete. Vtedy mi lupič povedal, aby som sa modlila k Bohu a prosila ho, aby všetko dobre dopadlo.

Zdalo sa, že vonku pred bankou sa mi niektorí policajti pokúšajú niečo povedať. Neskôr som zistila, že sa pokúšali primäť ma, aby som prišla bližšie k dverám a mohli mi pomôcť dostať sa von. Počula som, ako hovoria lupičovi: „Vezmite si peniaze, ktoré sú tam a nechajte ju odísť. Vieme, že Siomara nemá s tým nič spoločné.“

Nevedela som, že moji rodičia sú vonku spolu s niektorými spolukresťanmi. Pomohli objasniť, že nemám nijaké spojenie s lupičom.

Potom môj väzniteľ predložil ďalšie požiadavky: „Chcem policajné hliadkové auto s jedným neozbrojeným šoférom a dovezie ma, kam budem chcieť, a keď budeme v bezpečí, nechám ju odísť. Ak sa ma pokúsite zastreliť, granátom roztrhám na kusy seba i ju.“ Ale ja som naliehala: „Vyhoďte si to z hlavy. Myslíte iba na smrť. Naše telá patria Jehovovi.“

Konečne voľná

Asi o štvrtej hodine ráno som sa už cítila chorá. Viac ako 16 hodín uplynulo odvtedy, čo som vstúpila do banky. Nespala som, nič som nejedla a zvuk hlasu v megafóne nás oboch znervózňoval.

Na svitaní hovorila so mnou nejaká žena, neskôr sa ukázalo že lekárka. Vravela, že stále mi bude horšie. Môj väzniteľ mi povedal: „Prosím, vydržte ešte trochu.“ Potom súhlasil s tým, že niekto smie prísť dnu a starať sa o mňa. Ale ľudia vonku sa báli a nechceli prísť dnu.

Asi o trištvrte na osem som v celom tele pocítila zimnicu. Potom som dostala závrat a v bezvedomí som padla na zem. Keď som sa prebrala, bola som z banky vonku! Policajný úradník mi pomohol vstať a s pomocou ďalších dvoch som šla k policajnému hliadkovému autu a zaviezli ma do nemocnice. Keď som vystupovala z auta, znovu som omdlela a neprebrala som sa, kým mi neposkytli lekárske ošetrenie. Potom mi povedali: „Teraz ste v bezpečí. Všetko dopadlo dobre. Odpočívajte.“ V myšlienkach som sa obrátila k Bohu Jehovovi. Ďakovala som mu za to, že mi pomohol vytrvať v tejto skúške.

Neskôr mi rodičia povedali, ako som sa dostala von z banky. Lupič ma vyniesol von a pokúšal sa ma prebrať. Ale na moment odo mňa odstúpil, otočil sa, aby sa pozrel smerom k banke. Práve v tom okamihu ho polícia premohla a ja som bola zachránená. Polícia nevedela, čo primälo môjho väzniteľa, aby odstúpil odo mňa a pozeral sa k banke, veď vedel, že tam nik nie je.

Po štyroch dňoch ma prepustili z nemocnice a vrátila som sa domov. Bola som hlboko dojatá prejavom lásky mojich kresťanských bratov a sestier. Asi 60 sa ich stretlo u nás doma. Akú radosť som pocítila, keď som videla, že moja rodina a ja nie sme sami! Mohla som premýšľať o svojom životnom cieli, ktorým je služba Bohu, a o pravdivosti slov: „Hľadal som Jehovu a vypočul ma, a vytrhol ma zo všetkých mojich hrôz.“ (Žalm 34:4) — Rozprávala Siomara Velásquez López.

[Obrázok na strane 28]

Siomara Velásquez López