Listina práv — prečo bola potrebná?

AMERICKÁ listina práv vzbudila taký veľký záujem, že v priebehu 50 rokov bolo o nej napísaných 700 kníh — len v tomto roku ich bolo vyše 40. Pretože na rok 1991 pripadá dvesté výročie schválenia Listiny práv, ľudia sa začali o ňu viac zaujímať. Istý prieskum však ukázal, že 59 percent americkej verejnosti nevie, čo je Listina práv.

Keď bola v roku 1788 schválená ústava Spojených štátov, pripúšťala dodatky, aby ujasnili miesta, ktoré neboli v ústave presne formulované. V roku 1791 bolo k ústave pridaných prvých desať dodatkov. Týchto desať dodatkov súviselo so slobodou a stali sa známymi ako Listina práv, pretože zaručujú ľudu Spojených štátov určité osobné slobody.

Prečo bola potrebná?

Prečo potrebovali Spojené štáty Listinu práv? Mali už pevnú ústavu, ktorá bola navrhnutá s úmyslom „zaručiť požehnania slobody“ pre občanov. Dodatky boli potrebné preto, že ústava samotná mala očividný nedostatok: neobsahovala žiadne jasne formulované záruky práv jednotlivca.

Väčšina Američanov sa obávala despotizmu národnej vlády, ktorá by odopierala osobné slobody, najmä náboženskú slobodu. Historik Charles Warren do istej miery vysvetľuje príčiny týchto obáv:

„Ľudia na všetkých stranách tvrdili, že i keď prvým účelom ústavy bolo vytvoriť vládu, jej druhým účelom, rovnako dôležitým, musí byť ochrana ľudu pred vládou. To nás naučili celé dejiny a všetky ľudské skúsenosti...

Prežili trpké roky, keď videli vládu, či už kráľovskú [britskú] alebo štátnu [americkú], šliapať po ľudských právach, za ktoré tvrdo bojovali oni a ich predkovia v kolóniách i v Anglicku, aby ich chránili... Vedeli, že to, čo vláda robila v minulosti, môže robiť aj v budúcnosti, či už bude jej vládna moc kráľovská, štátna alebo národná... A rozhodli sa, že v Amerike by mala byť takáto vládna moc hneď od počiatku pevne držaná na uzde.“

Je pravda, že ústavy rozličných štátov mali nejakú obmedzenú listinu práv. Ale výstražný záznam dejín odhaľuje, že v niektorých štátoch bolo obmedzovanie osobných slobôd bežné.

Obyvatelia kolónií preniesli mnohé zvyky Starého sveta do svojho Nového sveta. Prenasledovali menšinové skupiny a uprednostňovali jednu náboženskú skupinu pred druhou. Hneď ako sa rozšírila správa o príprave ústavy, slobodymilovní ľudia začali hnutie za národnú listinu práv, ktorá by zaručovala ich slobody a oddelila cirkev od štátu.

Ak mal ľud také obavy pred centralizovanou národnou vládou, prečo ju teda vytvoril? Po podpísaní Vyhlásenia nezávislosti v roku 1776 bola potrebná nová vládna forma. Britská nadvláda v [amerických] kolóniách sa skončila. Jednotlivé štáty potom prijali stanovy konfederácie, ktoré ich spájali v jeden štát — ale iba podľa názvu. Jeden historik to opisuje takto: ‚Každý [štát] chcel pracovať ako nezávislá jednotka; vo vzájomných stykoch prevládala nedôvera a rivalita.‘

Preto bola vytvorená národná vláda s najvyššou zákonodarnou a výkonnou mocou a súdnictvom. Tieto tri súčasti pracovali v medziach určitého systému kontrol a rovnováhy na ochranu pred vládnou diktatúrou. Najmä odvetvie súdnictva malo slúžiť na ochranu a výklad práv zaručených ústavou. Najvyšší súd mal byť vrchným súdom s právom vysvetľovať ústavu.

Prvý Kongres, ktorý sa zišiel v roku 1789, usilovne pracoval na prisľúbenej Listine práv. Konečný výsledok: desať dodatkov k ústave. Tieto dodatky sa stali časťou ústavy pred 200 rokmi, 15. decembra 1791 — len o niečo viac ako tri roky po prijatí vlastnej ústavy.

Sloboda vyznania

Jedným z najdôležitejších práv, ktoré Listina práv zaručuje, je sloboda vyznania. Prvá časť Prvého dodatku znie: „Kongres nevydá žiaden zákon, ktorý by právne vymedzoval činnosť nejakého náboženstva alebo zakazoval jeho slobodné vykonávanie; ani žiaden zákon, ktorý by obmedzoval slobodu prejavu.“

Všimnite si, že tento dodatok je určený pre Kongres, nie pre štátne zákonodarstvo. Ale prijatím štrnásteho dodatku v roku 1868 sa začal Prvý dodatok vzťahovať aj na jednotlivé štáty. Poskytuje ochranu národnou ústavou proti narúšaniu osobnej slobody štátom.

Prvý dodatok bráni Kongresu obmedzovať slobodu vierovyznania. Tiež mu nedovoľuje vytvoriť nejakú cirkev alebo prijať zákony, ktoré by nejakú cirkev rešpektovali. Doložka ‚proti založeniu cirkvi prostredníctvom zákona‘ mala postaviť, ako povedal Thomas Jefferson, „rozdeľujúci múr medzi cirkvou a štátom“.

Prvý dodatok zaručuje slobodu presvedčenia a prejavu, ako náboženskú tak i svetskú. Tento dodatok sa mal v budúcnosti stať veľkou spornou otázkou ústavy. ‚Otcovia‘ — zakladatelia republiky vedeli, že sloboda vyznania vážne ovplyvňuje občianske slobody a naopak.

Prečo najprv náboženstvo?

Je pozoruhodné, že tvorcovia Listiny práv sa rozhodli prerokovať najprv otázku náboženstva. Po stáročiach náboženských sporov v materských krajinách ostala v ich mysliach a srdciach nezmazateľná stopa. Boli pevne rozhodnutí brániť sa pred opakovaním týchto trpkých zápasov.

Náboženská sloboda bola prvoradá, pretože títo ľudia pochádzali z krajín, kde existovali zákony proti odpadlíctvu, kacírstvu, pápežstvu a svetskosti, a dokonca zákony postihujúce zanedbanie finančnej podpory cirkvi. Trestami za porušovanie týchto zákonov bolo mučenie, väznenie alebo smrť. Preto Thomas Jefferson a James Madison zanietene vystupovali za oddelenie cirkvi od štátu. Už nikdy priazeň vlády kňazskej hierarchii alebo prenasledovanie tých, ktorí zmýšľajú inak!

Niektoré z Madisonových myšlienok na podporu názoru, že náboženstvo treba udržať nezávislé od štátu, sú zaznamenané v dokumente, ktorý mal názov „Spomienka a protest“. Výrečne v ňom zdôvodňuje, že pravé náboženstvo nepotrebuje podporu zákona, že nikto by nemal platiť dane na podporu nejakého náboženstva a že prenasledovanie bolo nevyhnutným dôsledkom existencie náboženstva podporovaného vládou. Madison tiež varoval, že takáto podpora by brzdila kresťanskú evanjelizačnú činnosť.

Jefferson súhlasil s Madisonom a povedal, že podpora štátu oslabuje kresťanské náboženstvo: ‚Kresťanstvo prekvitalo tristo rokov bez toho, aby bolo štátom podporovaným náboženstvom. Akonáhle získalo podporu štátu za vlády cisára Konštantína, odchýlilo sa od svojej čistoty.‘ — Under God (Pod vedením Boha) od Garryho Willsa.

Najvyšší súd a náboženská sloboda

Uplynulo už 200 rokov odvtedy, čo bola podpísaná Listina práv. Jej záruky zodpovedali sociálnym a politickým záujmom 17. a 18. storočia. Vyhovovala táto istá Listina práv meniacim sa potrebám občanov počas nasledujúcich 200 rokov? Áno, pretože má údajne „trvalé zásady“, ktoré môžu byť „prispôsobené rôznym krízam v ľudských záležitostiach“.

Najvyšším súdom Spojených štátov sú tieto trvalé zásady „prispôsobované rôznym krízam v ľudských záležitostiach“, najmä pri vymedzovaní občianskych slobôd. Najvyšší súd vymedzil slobody, do ktorých nesmela vláda zasahovať. Ako to uviedol jeden historik, Najvyšší súd vymedzil rovnováhu medzi organizovanou spoločnosťou a právom jednotlivca.

Za posledných 50 rokov predložili Jehovovi svedkovia Najvyššiemu súdu desiatky prípadov týkajúcich sa slobody prejavu a slobody vyznania. Väčšina týchto prípadov sa týkala práva šíriť názory.a

Listina práv definuje slobodu, ale kniha The Supreme Court and Individual Rights (Najvyšší súd a práva jednotlivca) od Eldera Witta má kapitolu s názvom „Jehovovi svedkovia: Ľudia, ktorí vymedzujú slobodu“. Píše sa v nej: „Podľa historika Roberta F. Cushmana, ktorý sa zaoberá dejinami ústavy, členovia tejto sekty predložili Najvyššiemu súdu počínajúc rokom 1938 asi 30 závažných prípadov, ktoré podrobili skúške zásady náboženskej slobody. Vo väčšine týchto prípadov rozhodol súd v ich prospech.“

Ale v roku 1940 v známom prípade Minersvillská školská správa proti Gobitisovým vyniesol Najvyšší súd rozhodnutie v neprospech Jehovových svedkov v spornej otázke zdravenia zástavy.b Potvrdil povinný obrad zdravenia zástavy. Sudca pán Frankfurter oznámil názor väčšiny, keď povedal, že zatiaľ čo ‚sloboda, znášanlivosť a zdravý rozum‘ sú na strane rodiny Gobitisových, je presvedčený, že sudcovia sa majú podrobiť rozhodnutiu predstaviteľov volených ľudom. Inými slovami, politikom by sa malo dovoliť, aby vydávali zákony, ktoré obmedzujú náboženskú slobodu. Ale presne to Listina práv zakazuje.

Vyše 170 novín toto rozhodnutie odsúdilo. Iba niekoľké ho podporili. Právne komentáre v tlači mu takmer bez výnimky odporovali. Nemožno sa diviť, že toto rozhodnutie bolo o tri roky zmenené. Neskôr, v prípade Výbor škôl štátu Západná Virgínia proti Barnetteovým, povedal sudca pán Jackson súdu toto: „Účelom Listiny práv bolo vyňatie určitých subjektov z vplyvu nestálych politických sporov a postaviť ich mimo dosah skupín väčšiny a úradov a ustanoviť ich ako právne zásady, ktorými sa budú súdy riadiť. Právo na život, na slobodu a na súkromné vlastníctvo, na slobodu prejavu, tlače, slobodu uctievania a zhromažďovania, a ďalšie základné práva nemôžu byť predmetom hlasovania; nie sú závislé od výsledkov žiadnych volieb.“c

Vo voľbách rozhoduje väčšina. Ale základné slobody zaručené Listinou práv chránia menšinu pred útlakom väčšiny a pred mocou štátu. Nedávno napísala sudkyňa Sandra Day O’Connorová: „Podľa môjho názoru bol Prvý dodatok uzákonený práve na ochranu práv tých, ktorých náboženské uctievanie väčšina nezdieľa a na ktorých sa možno pozerajú nepriateľsky.“ Toto mali zjavne na mysli tvorcovia ústavy a Listiny práv.

Prijmú všetky národy ústavu s Listinou práv? Väčšina takúto ústavu doteraz neprijala a ak sú dejiny určitým ukazovateľom, mnoho ju ani neprijme. Takže nádej, že všetky národy dostanú dokumenty umožňujúce odstrániť útlak a zastávať sa práva všetkých, povedie ku sklamaniu.

Vláda, ktorá nesklame

Nebude teda túžba celého sveta po slobode, práve a rovnosti nikdy skutočnosťou? Naopak, k uskutočneniu týchto túžob sme bližšie ako kedykoľvek predtým. Ako je to možné? Pretože žijeme v čase, o ktorom dávno hovorili biblické proroctvá, v čase, keď budú všetky utláčajúce vlády odstránené a riadenie ľudských záležitostí prevezme vláda, o ktorú sa majú modliť nasledovníci Ježiša Krista — Božie kráľovstvo. — Matúš 6:9, 10.

Katastrofálne udalosti, ktoré sa odohrali v 20. storočí, dokazujú, že žijeme v posledných dňoch súčasného systému vecí a že čoskoro prevezme vládu nad zemou Božie nebeské kráľovstvo. (Matúš 24:3–13; 2. Timotejovi 3:1–5) Tak ako predpovedá biblické proroctvo: „A za dní tých kráľov [dnes existujúcich vlád] zriadi nebeský Boh [nebeské] kráľovstvo, ktoré... nebude prenesené na nijaký iný ľud. Rozdrví a ukončí všetky tieto kráľovstvá [ktoré dnes existujú] a ono samo bude stáť až na neurčité časy.“ — Daniel 2:44.

Čo to bude znamenať pre ľudí so spravodlivým srdcom? Božie slovo sľubuje: „A ešte chvíľku a zlého už nebude... Ale mierni, tí budú vlastniť zem a naozaj nájdu svoje najväčšie potešenie v hojnosti pokoja.“ (Žalm 37:10, 11) Pod vládou Božieho nebeského kráľovstva bude na zemi neustále skutočný mier a bezpečie. Vtedy, len vtedy bude pravá sloboda, spravodlivosť, rovnosť a celosvetové bratstvo skutočnosťou na celej zemi.

[Poznámky pod čiarou]