Historický vývin slobody prejavu

POČAS celých dejín ľudstvo zápasí o slobodu prejavu. Ľudia prijímajú zákony, vedú vojny a kladú život za právo verejne vyjadrovať svoje myšlienky.

Prečo by malo zdanlivo prirodzené právo vyvolávať také spory, ktoré vedú až ku krviprelievaniu? Prečo ľudské spoločenstvá, či už v minulosti alebo v súčasnosti, považovali za nutné obmedzovať, ba dokonca zakazovať ľuďom uplatnenie tohto práva?

Postoje ľudí k slobode prejavu kolísali ako obrovské kyvadlo na hodinách vekov. Raz sa sloboda prejavu považovala za výsadu, ktorú treba plne využívať. Inokedy bola považovaná za problém, ktorý museli riešiť vlády alebo náboženstvá.

Vzhľadom na to, že dejiny sú plné správ o ľuďoch, ktorí bojovali za právo môcť verejne vyjadrovať svoje názory, pričom sa často stali obeťou násilného prenasledovania alebo boli zabití, pohľad späť na niektoré z týchto dejinných udalostí by nám mal pomôcť preniknúť do podstaty tohto problému.

Tí, čo skúmajú históriu, si zrejme spomenú na gréckeho filozofa Sokrata (470–399 pred n. l.), ktorého názory a učenie boli považované za zhubne pôsobiace na morálku mladých Aténčanov. Tým vyvolal veľký rozruch medzi politickými a náboženskými vodcami gréckej hierarchie, čo napokon viedlo k jeho smrti. Jeho obhajoba pred porotou, ktorá ho nakoniec odsúdila, je dodnes jednou z najvýrečnejších obhajob slobody prejavu: „Ak ste mi ponúkli, že ma tentoraz prepustíte na slobodu pod podmienkou, že už viac nebudem vyjadrovať svoje názory pri tomto hľadaní múdrosti, a že zomriem, ak budem prichytený pri tom, že to opäť robím, potom vám chcem povedať: ‚Muži, Aténčania, budem poslúchať Boha viac ako vás. Pokiaľ žijem a mám silu, nikdy neprestanem byť filozofom a neprestanem nabádať a presviedčať kohokoľvek z vás, koho náhodou stretnem. Budem to robiť, pretože to tak zaiste prikazuje Boh...‘ A ďalej vám chcem povedať, Aténčania: ‚Či ma prepustíte na slobodu alebo nie, dávam vám na vedomie, že nikdy nebudem konať inak, aj keby som mal za to zomrieť mnohokrát.‘“

Postupom času dejiny raného Ríma boli svedkom toho, ako sa kyvadlo prehuplo smerom k menšiemu počtu obmedzení, a to len preto, aby sa počas expanzie ríše mohlo opäť prehupnúť späť smerom k väčšiemu počtu obmedzení. Vtedy sa začalo najtemnejšie obdobie pre slobodu prejavu. Tým, ktorí otvorene vyjadrovali svoje opozičné názory proti vláde a politike, nebola za vlády Tibéria (14–37 n. l.) prejavená žiadna tolerancia. No proti slobode prejavu nebol iba Rím; práve v tom čase židovskí vodcovia prinútili Pontského Piláta, aby dal popraviť Ježiša za jeho vyučovanie, a aj jeho apoštolom výslovne nariadili, aby prestali kázať. No aj oni boli ochotní radšej zomrieť, ako prestať zvestovať. — Skutky 5:28, 29.

Počas väčšiny historických epoch sa občianske práva poskytované vládou často ľubovoľne menili alebo rušili, čo viedlo k nepretržitým bojom za slobodu prejavu. Už v stredoveku niektorí ľudia žiadali, aby ich práva boli jasne vymedzené písomným vyhlásením, ktoré by vláde stanovilo určité hranice pri zasahovaní do týchto práv. To nakoniec viedlo k tomu, že sa začali formulovať významné listiny práv. Patrí medzi ne Veľká charta, ktorá sa považuje za jeden z medzníkov na poli ľudských práv. Neskôr prišiel anglický Zákon o právach (1689), Vyhlásenie práv štátu Virgínia (1776), francúzska Deklarácia ľudských a občianskych práv (1789) a Listina práv Spojených štátov (1791).

V 17., 18. a 19. storočí sa mnohé vedúce osobnosti v dejinách otvorene zasadzovali za slobodu prejavu. Anglický básnik John Milton, ktorý je azda najviac známy dielom Stratený raj, napísal v roku 1644 známy pamflet Areopagitica, v ktorom argumentoval proti obmedzeniam slobody tlače.

Osemnáste storočie bolo svedkom rozšírenia slobody prejavu v Anglicku, hoci i naďalej tu pretrvávali obmedzenia. Kolónie v Amerike naliehavo žiadali slobodu prejavu, a to hovoreného i písaného. Napríklad v Ústave Pennsylvánskej republiky z 28. septembra 1776 sa okrem iného uvádza: „Ľud má právo na slobodu hovoreného i písaného prejavu a uverejňovania svojich názorov, preto by sa nemala potláčať sloboda tlače.“

Toto vyjadrenie bolo inšpiráciou pre Prvý dodatok k ústave Spojených štátov, ktorý bol vydaný v roku 1791 a vyjadroval zmýšľanie zakladateľov Americkej ústavy o vysoko cenených právach ľudu: „Kongres nesmie vydať žiaden zákon, ktorý by sa týkal zakladania nejakého náboženstva alebo ktorý by zakazoval slobodné vykonávanie nejakého náboženstva; alebo zákon, ktorý by obmedzoval slobodu prejavu alebo tlače, alebo práva ľudí na pokojné zhromažďovanie a na žiadanie vlády o nápravu krívd.“

V devätnástom storočí, v roku 1859, anglický filozof John Stuart Mill vydal svoju esej „Na slobode“. Z tejto eseje sa často cituje a odkazuje sa na ňu ako na jedno z najvýznamnejších vyhlásení na obhajobu slobody prejavu.

No boj o právo slobodne vyjadrovať svoj názor na verejnosti sa neskončil ani po príchode údajne osvietenejších rokov 20. storočia. Napríklad v súdnych sieňach nižších súdov, ako aj Najvyššieho súdu Spojených štátov museli pre snahy obmedziť slobodu prejavu v Amerike odznieť viaceré vyhlásenia na obhajobu tejto slobody.

Sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov Oliver Wendell Holmes ml. vyjadril svoj názor na slobodu prejavu pri mnohých súdnych rozhodnutiach. Opisujúc kritériá slobody prejavu, povedal: „Ak existuje nejaká zásada Ústavy, ktorá si viac vyžaduje dodatky ako ostatné zásady, tak potom je to zásada slobody myslenia — nie slobody myslenia pre tých, ktorí s nami súhlasia, ale slobody pre myšlienky, ktoré nenávidíme.“ — Spojené štáty verzus Schwimmer, 1928.

Je to práve prehliadanie tejto zásady, čo vyvoláva súdne boje, ktoré kyvadlom stále kývu medzi slobodou a donucovaním. Až príliš často sa ľudia riadia heslom: „Sloboda prejavu pre mňa — ale nie pre teba.“ Nat Hentoff vo svojej knihe, ktorá nesie tento názov, uvádza príklady, keď dychtiví obhajcovia Prvého dodatku pohybovali kyvadlom z jednej strany na druhú podľa toho, ako to vyhovovalo ich vlastným názorom. Uviedol prípady, keď Najvyšší súd Spojených štátov zvrátil niektoré zo svojich vlastných rozhodnutí, z ktorých sa niektoré týkali Jehovových svedkov a ich dlhoročného boja za právo slobodne hovoriť o svojom náboženskom presvedčení. V súvislosti s nimi napísal: „Členovia tejto viery v priebehu desaťročí veľmi prispeli k rozšíreniu slobody svedomia pomocou ústavných súdnych procesov.“

Mnoho analytikov práva a novodobých historikov sa hojne rozpisuje o nespočetných súdnych bojoch, ktoré boli vedené na obranu slobody prejavu koncom 20. storočia, a to nielen v Amerike, ale aj v iných krajinách. Sloboda prejavu nie je nikdy zaručená. Hoci sa vlády azda chvália slobodou, ktorú poskytujú svojmu ľudu, skúsenosti ukazujú, že zmenou vlády alebo sudcu môže ľud tieto slobody stratiť. Jehovovi svedkovia stáli v prednej línii boja za tieto vysoko cenené slobody.

V svojej knihe These Also Believe (Aj títo veria) profesor C. S. Braden píše: „[Jehovovi svedkovia] svojím bojom o zachovanie občianskych práv preukázali demokracii pozoruhodnú službu, lebo ním veľmi prispeli k zabezpečeniu týchto práv pre všetky menšiny v Amerike. Ak sú porušované občianske práva ktorejkoľvek skupiny, potom sú ohrozené aj práva ostatných skupín. Značným dielom prispeli k zachovaniu hodnôt, ktoré patria k najcennejším v našej demokracii.“

Pre ľudí, ktorí milujú slobodu, je ťažké pochopiť, prečo niektoré vlády a náboženstvá svojmu ľudu odopierajú túto slobodu. Je to popieranie základného ľudského práva a potláčaním tejto slobody trpí mnoho ľudí na celej zemi. Budú sa postoje k slobode prejavu i naďalej pohybovať ako kyvadlo sem a tam, a to dokonca i v krajinách, v ktorých sa ľudia tešia tomuto základnému právu? Bude myšlienka slobody prejavu zneužitá na ospravedlnenie nemravnej a oplzlej reči? Polemika o tom je dnes predmetom boja už aj na súdoch.

[Obrázok na strane 3]

Sokrates obhajoval slobodu prejavu

[Prameň ilustrácie]

Musei Capitolini, Roma