Prežili sme výbuch bomby

NEDEĽNÉ ráno 21. júla 1985 sľubovalo jasný zimný deň. Jehovovi svedkovia a ich priatelia začali napĺňať sálu kráľovstva v Casule na západnom predmestí Sydney (Austrália). O 9.35 začal hosťujúci rečník David Winder svoju prednášku na tému Kresťanská vernosť. Bolo krátko po desiatej hodine. Pozerali sme sa do svojich Biblií sledujúc, ako číta slová v Jánovi 6:68.

Čítanie tohto textu však nedokončil. Ohromný výbuch spod pódia ho zanechal skrúteného na podlahe, takmer mŕtveho. Jeden náš priateľ, Graham Wykes, manžel a otec, bol namieste mŕtvy. Mnohí ďalší boli zranení, niektorí ťažko. Takáto nevyprovokovaná brutalita na mieste uctievania Boha šokovala aj svet zvyknutý takmer na všetko. Keď bola správa zverejnená, Austrálčania s napätím sledovali televízne a rozhlasové správy, neveriac vlastným očiam a ušiam.

Bezprostredné reakcie

Bezprostredne po výbuchu nastalo na okamih ticho. Myslím, že väčšina z nás bola omráčená a zarazená, obzerajúc sa v úľaku, neschopná hovoriť alebo uvedomiť si absurdnosť toho, čo sa práve stalo. Vo vzduchu bolo plno prachu. Vyzeralo to a zapáchalo ako na bojisku. Deti sa rozplakali, niektorí ľudia začali v šoku kričať. Neskôr videl jeden očitý svedok, taxikár, „ako berú do sanitného auta neznáme dievča, ktorému chýbala polovica tváre, kedysi zrejme krásnej“.a Toto neznáme dievča bola moja manželka Sue.

Sue udrelo priamo do tváre čosi, čo vyletelo z pódia, takže upadla do bezvedomia. Mne okamžite praskli ušné bubienky. Bolo to, akoby mi niekto v hlave zapol kompresor; nepočul som žiaden výbuch, iba náhle, neznesiteľné syčanie a všetko sa zdalo šedé. Kým my sme sedeli v druhom rade, rečník stál prakticky nad bombou, ktorá bola skrytá pod dreveným pódiom.

Inštinktívne som sa prikrčil a rukami som si chránil hlavu pred padajúcimi úlomkami. Niekoľko nasledujúcich sekúnd sa zdalo ako minúty. Uvedomil som si, že v sále vybuchla bomba a zmocnila sa ma zlovestná predtucha, pretože Sue práve zmizla pod troskami a prachom. Keď som kričal „Susie, Susie!“ moje myšlienky boli spleťou otázok: ‚Zabilo ju? A čo je s Davidom a s ostatnými? Som zranený?‘

Všade ležali rozhádzané stropné panely, stoličky z umelej hmoty, rozlámané drevo, tašky, roztrhané Biblie a časopisy. Čoskoro sa začali vynárať z trosiek omráčené tváre, niektoré krvácajúce a posiate úlomkami. Väčšina tých, ktorí sedeli v zadnej časti sály, neutrpela zranenie, okrem poškodenia ušných bubienkov.

Manželkin desivý sen

Sue som našiel, keď som zbadal, ako jej vyčnievajú topánky spod veľkého, ale našťastie veľmi ľahkého stropného obkladu. Keď som ho odhodil nabok, nebol som pripravený na to, čo som uvidel. Sue mala rozdrvený nos a vodorovne preseknutá horná pera jej visela po bradu. Predné zuby mala vybité a keď som uvidel poranenia očí, bál som sa, či neoslepla. Vlasy boli zlepenou masou krvi, špiny a úlomkov a zdalo sa, že na ramene má hlbokú reznú ranu. Uľavilo sa mi však, keď som nevidel žiadne vážne krvácanie. No neskôr som sa dozvedel, že som sa mýlil. Chvíľu potom, ako som jej zodvihol hlavu a plecia z hromady trosiek, ma tichúčko volala menom. Pokúšal som sa ju utíšiť, pretože som sa nesprávne domnieval, že si začína uvedomovať, čo sa stalo. Neskôr Sue povedala: „Zdalo sa mi, že som doma v posteli, že mám strašný sen a zúfalo som túžila, aby ma Peter zobudil.“ Zdalo sa, že Sue stále prichádza k vedomiu a zase upadá do bezvedomia. Nechcel som ju nechať samotnú, ale potreboval som privolať pomoc.

Ďalšia svedkyňa, ktorá bola v šoku a nepochybne sa jej stav zhoršil pri pohľade na moju manželku, rozprávala niečo nesúvislé, keď sa približovala k nám. Voľnou rukou som jej naznačil, aby sa zohla, nech jej môžem niečo povedať. S očami upretými na Sue sa zohla a podala mi ruku. Potom sme sa spolu krátko pomodlili, úpenlivo žiadajúc Jehovu o múdrosť a silu vyrovnať sa s touto situáciou. Keď sme povedali amen, mala ešte v očiach slzy, ale znova nadobudla pokoj. Požiadal som ju, aby našla niečo, čo by poslúžilo Sue ako vankúš.

Prekvapujúco prežili

Keď vybuchla bomba, mladý Paul Hahn sedel priamo predo mnou, asi dva metre od klavíra. Výbuch vyhodil klavír do vzduchu. Veľká časť z neho spadla na Paula a vytrhla mu kus mäsa zo stehna. Jeho krásne predné zuby, z ktorých mu len nedávno sňali strojček na narovnávanie, boli vybité. Joy Wykesová, ktorá pri výbuchu bomby stratila manžela, ležala vedľa s vážnym poranením hlavy a ďalšími zraneniami. Jej dcéry boli tiež zranené.

Spomedzi vážne ranených najpozoruhodnejším spôsobom prežil rečník David Winder. Výbuch bomby ho vyhodil aj s troskami z pódia priamo hore cez dieru, kde bola len niekoľko okamihov predtým strecha. Padol späť dole takmer na to isté miesto, kde pred chvíľou stál. Bol stále pri vedomí, ale v ťažkom šoku. Pretože mal dokaličené chodidlá a lýtka, niektorí si mysleli, že nebude už nikdy chodiť. Dnes nosí na členkoch špeciálne spony a môže chodiť. Niektoré časti jeho odevu sa našli na blízkom eukalyptovom strome. Rečnícky pult našiel sused o tri domy ďalej vo dvore za domom. Pre veľkú stratu krvi bol David v kritickom stave, preto ho dopravili helikoptérou do nemocnice.

Prichádzajú záchrancovia

Polícia a záchranná služba prišli veľmi rýchlo a zaslúžia si za to pochvalu. Zatiaľ čo sa pracovníci záchrannej služby starali o zranených, polícia konala svoju prácu. Pretože výbuch bolo počuť a cítiť ďaleko na predmestiach, čoskoro boli cesty vedúce k sále kráľovstva preplnené stovkami zvedavých pozorovateľov a televízne kamery bežali naplno. Niektorí z bezprostredných susedov nám láskavo ponúkli pomoc podľa svojich možností.

Ranených rýchle umiestňovali do vozidiel prvej pomoci a prevážali do miestnych nemocníc. Personál nemocníc bol zhrozený tým, čo sa stalo. Mnohí miestni svedkovia prišli do nemocníc, aby poskytli útechu a podporu. David Winder a Sue boli prevezení do nemocnice, zvlášť zariadenej na ošetrovanie úrazov. Zatiaľ čo som bol v úplnej narkóze, mi v ten večer v nemocnici Liverpool odstránili triesky, ktoré mi uviazli hlboko v ramene. Nasledujúci deň som mal stále väčšie obavy o svoju manželku a chcel som ju vidieť. Hoci v nemocnici nemali pochopenie pre moje obavy, popoludní ma prepustili, takže som mohol byť so Sue.

Vzniká sporná otázka o krvi

Našiel som ju na jednotke intenzívnej starostlivosti a keď som sa na ňu prvýkrát pozrel, stojac pri jej posteli, plakal som. Privítala ma tvár plná modrín, na nepoznanie opuchnutá a znetvorená. Skupiny stehov ako miniatúrne čierne zipsy držali jej tvár pohromade.

Sue nevidela, pretože oči, ba dokonca i riasy mala skryté v opuchnutých tkanivách tváre. Kosti tváre, nos, hornú čeľusť, lícne kosti a kosti očnice mala polámané. Skutočné nebezpečenstvo však bolo v tom, že časť lebky práve nad nosovou kosťou mala vtlačenú dnu a tá jej prepichla jednu tepnu. Kým ležala v bezvedomí pod sutinami, krv nepozorovane vtekala do žalúdka. Hodnota hemoglobínu v krvi jej klesla na 6 g/100 mm3. (Priemerná hodnota u žien je asi 14 g/100 mm3.)

Transfúzia krvi sa ihneď stala spornou otázkou; tento spor nakoniec skončil v slepej uličke. Chirurg povedal Sue, že ak bude potrebná transfúzia krvi a ona ju odmietne, zviaže mu tým ruky. Sue ho znova uistila o tom, že si to obidvaja uvedomujeme a že „prijme akúkoľvek vhodnú alternatívnu liečbu, ale náš postoj ‚zdržiavať sa krvi‘ je nemenný“. (Skutky 15:28, 29) Toto vysvetlenie neprijal.

Začal sa neutíchajúci psychologický nátlak. Chirurg sa spýtal Sue, či má deti. Keď odpovedala, že nie, povedal jej: „To je dobre, pretože by mali ošklivú matku.“ Rozprával tiež Sue o možnosti, že sa s ňou kvôli jej tvári rozvediem. Ako reagovala Sue? „Bolo to veľmi skľučujúce. I keď sa tento chirurg svojím spôsobom snažil, aby som vyzerala čo najlepšie, rozhodla som sa, že mu nedovolím, aby urážal moje svedomie.“ Jeho neustále trápenie kvôli transfúzii krvi iba zvyšovalo napätie a strácal sa cenný čas. Počas tohto traumatického obdobia vystupovala do popredia ako ostrý kontrast súcitná a nežná starostlivosť, s akou sa o Sue staral celý ošetrujúci personál. Zaslúžili si našu úctu.

Od výbuchu uplynulo už 11 dní. Kosti tváre mala Sue práve v kritickom stave, lebo sa jej začali zrastať na nesprávnych miestach. Potrebovala operáciu, a to rýchlo! Lekár na nasledujúcej vizite v poslednom návale hnevu vykríkol: „Ja sa jej ani nedotknem!“ a odišiel. Boli to okamihy najväčšej úzkosti v našom živote. Pozerajúc sa však späť, toto chirurgovo odmietnutie sa ukázalo ako požehnanie.

Súcitný chirurg

Jeden svedok, ktorý je tiež lekárom, sa za nás prihovoril u istého chirurga, ktorý robí plastické operácie, a tento súhlasil, že bude liečiť Sue použitím alternatívneho postupu. Hoci táto metóda nebola z lekárskeho hľadiska uprednostňovaná, vylúčila otázku transfúzie krvi. Tento chirurg sa prejavil ako ohľaduplný a láskavý. Získal si našu úctu, pretože bol pripravený urobiť všetko, čo bude v jeho silách, a to bez použitia krvi.

Do zlomených kostí tváre Sue boli zaskrutkované kovové, asi 8 centimetrov dlhé ihly s drážkami. Oceľové spony zase pridržiavali tieto ihly na mieste, aby sa mohli kosti správne zrásť. „Spať šesť týždňov s ihlicami, ktoré mi vyčnievali z tváre, nebol žiaden pôžitok,“ priznala Sue. Polámanú hornú čeľusť mala pridrôtovanú k nepoškodenej dolnej čeľusti, aby sa zaistilo, že zrastie správne. Obnoviť čuch však už nebolo možné.

Sue má vynikajúci zmysel pre humor, a čo je ešte dôležitejšie, dokázala sa smiať sama zo seba pri pomyslení, že vyzerá ako ‚chodiaca televízna anténa‘. Potrebovala však viac ako len zmysel pre humor, pretože v priebehu dva a pol roka sa mala podrobiť viacerým chirurgickým zákrokom. Patrila k nim aj transplantácia ušných bubienkov a rozsiahle opravy chrupu.

Poučili sme sa

Obidvaja sme sa z tejto skúsenosti mnoho naučili. Uvedomili sme si, akú silu má modlitba a to, že Jehova nikdy nedovolí, aby sme trpeli viac, ako dokážeme zniesť. Keď musela odolávať prvému chirurgovi v spornej otázke krvi, Sue sa zverila: „Bola som veľmi nervózna a smutná, že vznikol pri tom taký spor. Zakaždým som sa modlila k Jehovovi a pocit úplného pokoja, ktorý ma zalial, bol veľmi povzbudivý. Čítala som o iných svedkoch, ktorí zažili niečo podobné, ale teraz to poznám z vlastnej skúsenosti.“ Pretože sme videli, ako Jehova pomáha v situáciách, ktoré by sme predtým považovali za strašné, máme teraz väčšiu dôveru, ak by sme museli v budúcnosti čeliť podobným skúškam.

Niektorí sa nás pýtali, ako je to možné, že Jehova pripustil, aby v sále kráľovstva vybuchla bomba, pričom jeden brat zomrel. Boží ľud bol v priebehu dejín i v dnešnej dobe vystavený mnohým brutálnym činom. Ak by Jehova postavil okolo neho ochranný plot, ako to Satan tvrdil v prípade Jóba, ich pohnútky pre službu Bohu by boli skutočne spochybnené. Nemáme žiaden dôvod myslieť si, že nám nič nemôže ublížiť, že Boh nás vždy bude chrániť, dokonca aj v ‚nepredvídaných udalostiach‘. To, že prijímame utrpenie, ba dokonca stratu života za svoje presvedčenie alebo aj v iných prípadoch, svedčí o tom, že naše uctievanie je rýdze, nesebecké a nie prospechárske. — Kazateľ 9:11; Jób 1. a 2. kapitola; Matúš 10:39.

Činné bratstvo

Počas celého tohto napätého obdobia sa ukázali naši duchovní druhovia „oddanejší ako brat“. (Príslovia 18:24, EvP) Sue vysvetľuje: „Niektorí členovia mojej rodiny cestovali lietadlom 4 000 kilometrov, aby mohli byť počas prvých kritických dvoch týždňov s nami. Bolo to veľkou útechou, keď bola pri mne rodina a priatelia, pretože som často trpela desivými snami.“ Od pozorných bratov a sestier prúdilo zdanlivo nekonečné množstvo pohľadníc, listov, telegramov a kvetov z Austrálie i zo zahraničia. Akí sme boli vďační za tieto „zlaté jablká v strieborných ozdobách“. (Príslovia 25:11) Výsledkom bolo vynikajúce svedectvo. Bolo to skutočne činné bratstvo.

Sue dodáva: „Prichádzala aj praktická pomoc. Blízki priatelia, svedkovia, robili z ovocia a zeleniny šťavu, obzvlášť z druhov, ktoré sú bohaté na železo. Pretože sme žiadali lekárov, aby brali ohľad na naše želania, cítili sme sa zaviazaní podporovať ich. V mojom prípade to znamenalo zlepšenie tvorby krvi. Dávali mi tiež tabletky na doplnenie železa.“ Mnohí z nás sa stali priamo majstrami v premene kompletných jedál na tekutú potravu a treba uznať, že Sue sa stala rovnako obratnou v jej pití. (Pokúšali ste sa niekedy jesť pečené mäso, zemiaky a zeleninu cez slamku?) „Výsledkom bolo to, že hemoglobín v krvi stúpol na veľkú radosť chirurga o 3 g/100 mm3 ešte pred operáciou,“ hovorí Sue.

Trpezlivosť, láska, modlitba, pomoc Božieho ducha a jednoducho aj čas, ako i rozumná strava — to všetko prispelo k tomu, že sa Sue uzdravila. Niektoré zranenia zanechali stopy, ktoré napraví v patričnom čase iba vláda Božieho kráľovstva. Tí, ktorí Sue dobre poznali, vidia, že jej tvár je trochu zmenená, ale bez ohľadu na to si chirurg zaslúži uznanie. A pre mňa je stále krásna.

Áno, nádej, ktorú máme ako Jehovovi svedkovia, je niečo jedinečné. Dokáže nás previesť cez akúkoľvek skúšku. Táto skúška nás duchovne neoslabila, skôr naopak, upevnila putá v našom zbore. Priateľ, ktorý sa zaujíma o Bibliu a prežil výbuch bomby, s úsmevom priznáva, že ho ,k pravde priviedla bomba‘. Keď videl na vlastné oči taký brutálny útok na mierumilovné rodiny, ešte pevnejšie sa rozhodol pokračovať v biblickom štúdiu.

Doteraz nebol nikto obvinený z tohto zločinu, ale polícia našla podozrivého. Údajne je to pomstychtivý vrah, ktorý nenávidí svedkov. Polícia však nemá dostatok dôkazov, aby ho mohla obžalovať. Dotyčný bol zapletený do mnohých ďalších zločinov.

Teraz, po šiestich rokoch, sa spolu so Sue tešíme z prednosti, že slúžime ako členovia kancelárie odbočky Strážna veža v Austrálii. Mimoriadnou radosťou bolo pre nás zasvätenie novej sály kráľovstva, budovanej rýchlym spôsobom výstavby, ktorá bola postavená v dňoch 22.–24. júna 1990 hneď vedľa pôvodnej, bombou zničenej sály. Kresťanská láska prekonala slepú nenávisť jedného muža. — Rozprával Peter a Sue Schulzovci.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 10]

Peter a Sue Schulzovci na nedávnej fotografii

Sue Schulzová so zdrôtovanou tvárou

[Obrázok na strane 13]

Nová, väčšia sála kráľovstva