Ostrov Norfolk — od trestaneckej kolónie turistický raj

Od dopisovateľa Prebuďte sa! na Novom Zélande

VÄČŠINA tých, čo prichádzali pred 150 rokmi k brehom ostrova Norfolk, prišli z donútenia — ako trestanci. Bola tu kolónia trestancov, ktorých sem dopravovali z Austrálie; mala povesť najkrutejšieho trestaneckého zariadenia v dejinách Británie. Dnes prichádza každoročne vyše 20 000 turistov navštíviť tento ostrovný raj.

Kde sa nachádza ostrov Norfolk? Ako sa zmenil z trestaneckej kolónie na turistický raj? Aké nezvyčajné udalosti utvárali dejiny tohto ostrova? Aké zaujímavosti pre návštevníkov dnes ponúka?

Moje očakávanie návštevy tohto ostrova ešte vzrástlo po štúdiu jeho pestrej histórie. Dozvedel som sa, že ostrov objavil v roku 1774 slávny anglický bádateľ kapitán Cook, keď sa plavil juhozápadnými končinami nedozierneho Tichého oceánu. Namiesto „veľkého južného kontinentu“, ktorý hľadal, objavil malý vulkanický ostrov s rozlohou päť krát osem kilometrov, ktorý je časťou podmorského skalného hrebeňa tiahnuceho sa stovky kilometrov smerom na juh k Novému Zélandu. Cook pomenoval ostrov po vojvodovi z Norfolku.

„Ostrov utrpenia“

V knihe Norfolk — An Island and Its People (Norfolk — ostrov a jeho obyvatelia) sa píše: „Norfolk má veľmi pestré dejiny. Jedna vec je istá: Keď sa tu objavili ľudia, búrlivé časy nedali na seba dlho čakať, ako keď sa objavia búrkové mraky na obzore.“

Semená zlovestnej búrky boli zasiate asi 14 rokov po objavení ostrova kapitánom Cookom, keď ho osídlil poručík Philip King, aby ho zaistil pre britskú korunu. Jeho druhým cieľom bolo založiť tu trestaneckú kolóniu, ktorá by odľahčila preplnené britské väznice.

Hoci v roku 1814 bola väznica opustená pre vysoké náklady na jej udržiavanie, v roku 1825 bola opäť zriadená a odpykávali si v nej tresty rôzni zločinci, niektorí nebezpeční, niektorí politickí, a mnohí ďalší, ktorých priviezli zo vzdialených domovín na „Ostrov utrpenia“ a väznili ich za nezávažné prečiny. Tak bol ostrov na 30 rokov zmenený z pokojného tichomorského raja, ktorým mohol zostať, na „Ostrov utrpenia“, a to až do roku 1854, keď bol znovu opustený.

Prečo „Ostrov utrpenia“? Z knihy Discovering Norfolk Island (Objavujeme ostrov Norfolk) som sa dozvedel, že „podmienky sa menili podľa jednotlivých veliteľov [väzenia]. Po miernejšom režime často nasledovalo mimoriadne kruté zaobchádzanie a tresty. Dejiny tohto obdobia sú plné vrážd, vzbúr, pokusov o útek, niekedy úspešných, ale zväčša prekazených, po ktorých ako trest nasledovalo bičovanie a popravy. Napríklad major Thomas Bunbury, veliteľ väznice v roku 1839, ktorý nariadil 300 rán bičom pre každého z piatich mužov, ktorí sa zmocnili člna, aby utiekli, zaviedol aj systém odmeňovania väzňov s dobrým správaním.“

Odsúdenci stavali trestaneckú osadu, vrátane ciel, ubytovní pre vojakov a ďalšie stavby, ktoré sa zachovali v rôznom stave a stoja dodnes; pripomínajú neobyčajné dejiny ostrova. Prechádzal som sa medzi týmito múrmi a budovami, ktoré boli opisované ako jedny z najkrajších ukážok georgiánskej architektúry na južnej pologuli. Preniesli ma 150 rokov naspäť do minulosti a vo svojej fantázii som počul žalostné výkriky obetí väzenia.

Norfolk a vzbura

Prechádzka norfolským cintorínom mi poskytla ďalší pohľad do neobyčajnej histórie ostrova. Prekvapilo ma, ako často sa vyskytovalo na náhrobných kameňoch priezvisko Christian. Počas svojho pobytu som často počul miestnych obyvateľov povedať: „Som Christian [Kresťan]“. Nemienili tým svoju náboženskú príslušnosť, ale skôr svoj rodový pôvod.

Len málo ľudí nepočulo o vzbure na lodi Bounty. Stala sa námetom pre nespočetné množstvo kníh a najmenej troch filmov. Rovnako dobre známe sú aj hlavné postavy stojace proti sebe, kapitán Bligh a jeho mladý zástupca, poručík Fletcher Christian. V apríli 1789 po odchode z Tahiti poručík Christian a jeho spoluvzbúrenci vydali v malom člne napospas moru kapitána Bligha spolu s jeho 18 vernými dôstojníkmi. Po siedmich strašných týždňoch na mori a po plavbe, ktorá bola opísaná ako jeden z najpozoruhodnejších výkonov navigácie v dejinách námorníctva, pristál Bligh a jeho spoločníci na ostrove Timor, ktorý dnes patrí k Indonézii, takmer 6 400 kilometrov západne od miesta, kde boli zanechaní. Bligh sa neskôr vrátil do Anglicka, aby vyrozprával svoj príbeh; traja vzbúrenci boli odsúdení a obesení.

Medzitým sa Fletcher spolu s ôsmimi vzbúrencami vrátili loďou Bounty na Tahiti, odkiaľ odplávali spolu s 19 tahitskými mužmi a ženami, aby unikli trestu. V roku 1790 priplávali k osamelému ostrovu Pitcairn, 2 200 kilometrov juhovýchodne od Tahiti.

Možno povedať, že pre vzbúrencov bol ostrov Pitcairn do určitej miery trestom. Život na ostrove bol tvrdý. Žiarlivosť viedla k násiliu a smrti. Napriek týmto problémom a sprievodným ťažkostiam, ktoré prinášal ťažký život, táto „kolónia“ prežila. Určite nikto z nich si nepomyslel na to, že ich potomkovia dostanú v roku 1856 príležitosť, aby sa usadili na ostrove Norfolk, asi 7 000 kilometrov na západ.

Z Pitcairna na Norfolk

Dňa 8. júna 1990 sa Norfolk prebudil do studeného daždivého dňa. Počasie však neodradilo stovky obyvateľov oblečených v pestrých odevoch z polovice 19. storočia, aby sa zhromaždili v prístave osláviť výročný deň Bounty. So zaujatím som pozoroval, ako námorníci bojujú s vetrom a vlnami, keď predvádzali pristátie, ktoré sa uskutočnilo pred 134 rokmi, v roku 1856.

V tom roku uplynulo od vzbury 67 rokov. Vtedy sa 193 obyvateľov ostrova Pitcairn presídlilo do nového domova na ostrove Norfolk. Niektorí sa neskôr vrátili, a tak je Pitcairn obývaný až dodnes.

Noví usadlíci Norfolku — húževnatí ľudia európskeho a tahitského pôvodu — nepôsobia dojmom krutých, vzbúrených rebelov. Vytvorili úzko späté, nábožné a priateľské spoločenstvo. Farmárstvo a rybolov sú základnými spôsobmi obživy. Skúsenosti z ostrova Pitcairn ich dobre vyzbrojili pre ďalší život v odlúčenosti, spoliehajúc sa na vlastné sily. Aj najmenší kontakt s okolitým svetom prostredníctvom lodí, ktoré sa plavili okolo ostrova, bol neľahký, pretože ostrov nemal prístav s dostatočne hlbokou vodou.

Letisko a zmena

Tak ako pre mnohé národy ostrovov južného Tichomoria, znamenala aj pre Norfolk druhá svetová vojna zmeny. Najvýznamnejšou z nich bola výstavba letiska. Letisko umožnilo častý kontakt so svetom a rozkvet turistiky, ktorá je teraz hlavným zdrojom príjmov.

Skôr ako som vystúpil spolu s ďalšími cestujúcimi z lietadla, miestny predstaviteľ vládnej turistickej kancelárie nás informoval, že po cestách sa voľne pohybuje dobytok, a preto „vás nabádame, aby ste jazdili opatrne. Zvieratá majú prednosť.“ Skutočne, návštevníkov, ktorí prichádzajú hlavne z Austrálie a Nového Zélandu, priťahuje jednoduchý, nekomplikovaný spôsob života. Príťažlivé sú tiež krásy prírody, nakupovanie bez cla a neobyčajná história spojená s trestaneckými kolóniami a neskoršou vzburou na lodi Bounty.

Hoci obyvatelia ostrova uznávajú svoju závislosť od príjmov z turistiky, jej neustály rozmach vzbudzuje obavy niektorých starousadlíkov, ktorí tu bývajú už dlhý čas a s nostalgiou si spomínajú na zašlé dni, keď sa viac spoliehali na vlastné sily. Keď som sa spýtal jednej obyvateľky, či jej je ľúto za starými časmi, odpovedala: „Áno! Ó, áno! Určite! Každý mal viac času na to, aby sa úprimne zaujímal o druhých. Ľudia si vymieňali svoje výrobky. Teraz sa všetko zameriava na peniaze.“

„Watawieh Yuu“

Takto ma pozdravili v jedno dopoludnie, keď som bol v zvestovateľskej službe z domu do domu. „Watawieh yuu“ znamená: „Dobrý deň; ako sa máte?“ Hoci všeobecne sa na ostrove hovorí po anglicky, prisťahovalci z roku 1856 si priniesli vlastný pôvabný jazyk, zmiešaninu starej angličtiny a tahitčiny, ktorá sa vyvinula počas ich pobytu na ostrove Pitcairn. Jazyk „pitcairn“ alebo „norfolk“ je omnoho zložitejší ako angličtina pidgin, ktorou sa hovorí v Oriente; má vlastné pravidlá a príjemný rytmus.

Vyhľadal som si ďalšie príklady v publikácii Speak Norfolk Today. Napríklad „Twelw salan goe d’ miiting“ znamená „Dvanásť ľudí išlo na zhromaždenie“. „Es gud dieh, el duu f’ gu fishen“ zodpovedá výroku „Je pekný deň, práve vhodný na rybačku“.

„Príďte a pozrite sa“

V jednej turistickej brožúre o Norfolku sa píše: „Najpriateľskejšie, najidylickejšie, historické, krásne, odpočinkové, bezpečné, lákavé, neznečistené, vhodné pre šport, jedinečné miesto na svete na dovolenku.“ A istý miestny obyvateľ mi s hrdosťou povedal: „Myslím, že v prítomnom systéme vecí sme tak blízko rajským podmienkam, ako je to len možné; a nikdy by som toto miesto nevymenil za žiadne iné.“

Hoci ostrov sa nachádza v južných moriach, je tu typicky mierne podnebie. Sú tu zelené, mierne zvlnené kopce s mnohými peknými stromami, kermi a kvetmi. Z každého vyvýšeného miesta vidno nezmerný Tichý oceán. Domy nie sú tesne blízko seba; sú postavené v pekne upravených záhradách. Zločinnosť tu prakticky neexistuje. Ľudia aj naďalej usilovne pracujú s minimálnou podporou vlády. Pretrváva sebestačný, prispôsobivý životný postoj. A aj na tomto malom ostrove Jehovovi svedkovia zvestujú dobré posolstvo.

Pohostinní obyvatelia tohto jedinečného ostrova vám možno povedia: „Yorlye cum look orn“ — „Príďte a pozrite sa“. Bolo veľmi príjemné, že som mal príležitosť prijať toto pozvanie.

[Mapa/obrázok na strane 15]

Z každého vyvýšeného miesta vidno nezmerný Tichý oceán

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Norfolk

Pitcairn

Nový Zéland

[Obrázky na strane 16]

Administratívne budovy a múry väzenia; v diaľke ostrov Philip

Typická súmerná norfolská borovica