Pravda ma oslobodila

KEĎ som mal sedem rokov, môj otec zomrel a moja úbohá matka musela vychovávať šesť detí. Vyrastali sme v juhoafrickom Johannesburgu. Keď som bol chlapcom, nemal som kamarátov. Veľmi som sa zajakával a rozhovor ma privádzal do rozpakov.

No táto nevýhoda mi pomohla rozvinúť iné schopnosti. Keď sme v škole písali slohové úlohy, často som dostával najlepšie známky. Niekedy dokonca učitelia čítali moje slohové úlohy v iných triedach. Zajakávanie neovplyvnilo ani moju schopnosť spievať. Doma som trávil väčšinu voľného času v spálni, hral som na gitare a spieval.

Napokon sa hudba stala mojím jediným skutočným záujmom. Túžil som hrať v rockovej skupine a to ovplyvňovalo moje učenie v škole. Zo školy som vlastne odišiel pred ukončením základnej školskej dochádzky. Založil som skupinu a takmer každý víkend sme hrávali na rozličných miestach v okolí Johannesburgu. Onedlho som už mal dlhé vlasy a začal som nadmerne piť.

Spomínam si, ako sme niekoľko týždňov hrali v nočnom lokále v Johannesburgu. Jednej zo zamestnankýň — zdalo sa, že je to krásna žena — som sa zapáčil a začala mi kupovať alkoholické nápoje. Aký som bol zhnusený, keď som zistil, že to bol muž preoblečený za ženu! Áno, nočný lokál sa staral o zábavu homosexuálov. Ak sme chceli dodržať dohodnutý čas programu v tomto lokále — večer od deviatej do rána do piatej, a to šesť nocí v týždni — stali sme sa závislými od halucinogénnych drog.

Po piatich rokoch hry v skupine sa stalo niečo, čo ma priviedlo k tomu, že som začal vážne uvažovať o náboženstve. Katolícky kňaz pozval našu skupinu hrať na mládežníckom odpoludní v jeho kostole. Bolo tam vyše 500 mladistvých a katolícky kňaz bol pokladníkom. Hrali sme skutočne divokú hudbu a mnohí mladí boli pod vplyvom alkoholu. No moju pozornosť upútala iná skupina mládeže. Sedeli v kruhoch na podlahe tanečného parketu a podávali si dokola drogy. Začal som si klásť otázku, či vôbec existuje Boh.

Existuje Boh?

Začal som bádať a navštívil som adventistov siedmeho dňa, metodistov, katolíkov a ďalšie cirkvi. No cítil som, že mi nemajú čo ponúknuť, a čoskoro som tam prestal chodiť. Moje rozčarovanie potvrdili udalosti, ktoré sa odohrali v jednu nedeľu na diskotéke. Svetlá tam boli tlmené a hudba hlučná. Všimol som si barmana, ktorý bol miestnym katolíckym kňazom. Mal na sebe džínsy a vestu bez košele, a na krku veľký kríž. Nepovažovali sme ho za lepšieho od nás a nazývali sme ho kňaz hipík.

Potom som sa začal zaujímať o budhizmus a kúpil som si malú sochu Budhu, ktorú som si dal vo svojej izbe vedľa postele. Každý deň som si kľakol pred sochu a hovoril som: „Ó Budha, pomôž mi.“ Veril som tiež tomu, že ľudia majú astrálnu dušu pripojenú k telu striebornou šnúrkou a že pomocou nej môže človek cestovať vesmírom kamkoľvek chce.

Táto falošná náuka o nesmrteľnosti duše ovplyvnila našu hudbu. (Porovnaj Kazateľa 9:5, 10 a Ezechiela 18:4.) Začal som komponovať piesne pod vplyvom drog. Skupina sa naučila hrať moje skladby a urobili sme i profesionálne nahrávky. Nahrávka trvala dve hodiny a témou piesní bol život astrálneho cestovateľa. Jedna z piesní bola o Satanovi; podporovala rúhavú myšlienku, že Diabol je mocnejší ako Boh.

Posadnutosť okultizmom a halucinogénnymi drogami mi skutočne škodila. V noci som sa prebúdzal a videl som, ako sa v izbe pohybujú tmavé postavy. Jednu noc som sa tak vyľakal, že ramená mi ochabli, a keď sa hrôzostrašná postava blížila ku mne, sotva som sa mohol pohnúť. Pri inej príležitosti som ležal v posteli, keď sa v izbe náhle objavili zvláštne predmety. Želal som si, aby som sa dokázal vymaniť z tohto zotročenia.

Deň, ktorý zmenil môj život

V tom čase sa môj starší brat Charles i so svojou manželkou Lorraine stali Jehovovými svedkami. V sobotu ráno som sa často zobúdzal omámený alkoholom a vedľa postele som našiel kúsok papiera. Charles naň napísal niekoľko biblických textov, ktoré súviseli s mojím zlým spôsobom života.

Neskôr, v jednu nedeľu, ma Charles a Lorraine pozvali, aby som si s nimi pozrel biblickú dramatizáciu, ktorú predvádzali Jehovovi svedkovia na svojom výročnom oblastnom zjazde v Pretorii. Bol som na dramatizáciu zvedavý, tak som sa rozhodol ísť. Akým príjemným prekvapením bolo vidieť taký veľký zástup čistých ľudí. Páčil sa mi ten deň, aj keď som 90 percentám z toho, čo som počul, nerozumel. Keď ma Charles predstavil svojim priateľom, zapôsobila na mňa srdečnosť s akou ma privítali, hoci som mal dlhé vlasy a nebol som na túto príležitosť vhodne oblečený. Dohodli sme sa s jedným svedkom, že bude so mnou študovať Bibliu.

Nasledujúci týždeň som namiesto nácviku svojej hudobnej skupiny išiel na zhromaždenie do sály Kráľovstva Jehovových svedkov. Do konca týždňa som sa rozhodol odísť zo skupiny a predať svoje hudobné vybavenie. Keď sa skupina rozpadla, dohodli sme sa, že si ponechám autorský exemplár nahrávky, pretože som napísal texty všetkých piesní a skomponoval k nim hudbu. Nedokázal som odolať pokušeniu, aby som si ich nenechal. Nechal som si tiež svoju akustickú gitaru a ďalej som hrával okultnú hudbu, ktorú som skomponoval pod vplyvom drog.

Pokračoval som v štúdiu Biblie, chodil som na kresťanské zhromaždenia a moje porozumenie Božích požiadaviek postupne rástlo. Čoskoro som si uvedomil, že ak sa chcem páčiť Bohu, musím sa aktívne zúčastňovať kresťanských zhromaždení a ako Jehovov svedok mať podiel na šírení dobrého posolstva z domu do domu. (Skutky 5:42; Rimanom 10:10) Pri tejto myšlienke som pociťoval hrôzu. Tak veľmi som sa zajakával, že som sa stal uzavretým a obyčajne som sa spoľahol na druhých, že budú hovoriť namiesto mňa.

Zajakávanie ma nezastavilo

Keď som chodil na zhromaždenia, často som si hovoril: ‚Keby som len mohol podávať komentáre tak ako ostatní.‘ Nakoniec sa mi to podarilo; ale ako som bojoval, aby som vyslovil tých niekoľko slov! Po skončení zhromaždenia prišli mnohí ku mne a pochválili ma. Cítil som sa ako futbalový hráč, ktorý dal gól. Začal som pociťovať skutočnú lásku, ktorá je znakom pravého kresťanstva. — Ján 13:35.

Ďalšia prekážka sa objavila, keď som začal navštevovať školu teokratickej služby a mal som čítať Bibliu pred skupinkou poslucháčov. Zajakával som sa tak veľmi, že som nedokázal dokončiť úlohu vo vymedzenom čase. Po zhromaždení mi dozorca školy láskavo dal praktickú radu. Navrhol mi, aby som sa doma cvičil v čítaní nahlas. Tak som deň čo deň čítal nahlas Bibliu a časopis Strážna veža. Sebadôvera, ktorú som získal v škole teokratickej služby, mi pomohla, a dokázal som v službe od dverí k dverám oslovovať neznámych ľudí. V októbri 1973 som bol pokrstený a tak som symbolizoval svoju oddanosť Bohu Jehovovi.

Konečne sa oslobodzujem

Bol som však ešte novým, nezrelým kresťanom. Napríklad cez slnečnú nedeľu som sa po zvestovaní z domu do domu zvyčajne posadil do auta a zatvoril som okná. Zatiaľ čo som sa tešil z teplého slniečka, počúval som kazetu s nahrávkou svojej hudby. V tom istom období som začal tiež dvoriť milej mladej žene, Debore, ktorá bola zvestovateľkou celým časom. Raz, keď som počúval nahrávku, Debora sa priblížila k autu a ja som rýchle zastavil pásku. Hlboko vo svojom vnútri som si uvedomoval, že to nie je hudba vhodná pre kresťana.

Čoskoro potom, ako sme sa s Deborou zosobášili, nastali problémy. Často som sa zobudil uprostred noci spotený a triasol som sa. Mával som desivé nočné mory, v ktorých som sa brodil riekami krvi, pričom ma prenasledovali démoni. Chúďa, moja manželka, celé mesiace prežívala ťažké časy pre tieto útoky démonov. Hoci si Debora neuvedomovala úplne obsah mojej hudby, mala podozrenie, že má na mňa zlý vplyv, a povedala mi svoj názor. No ja som tvrdohlavo trval na svojom: „Túto pásku si ponechám navždy ako pamiatku.“

Hádali sme sa i pre mnohé iné veci a často to končilo tak, že som na ňu kričal. Pretože sme sa tak často hádali, Debora múdro požiadala o pomoc starších zboru. Občas nás navštívil starší a snažil sa nám pomôcť, no keď odišiel, znova som sa na Deboru nahneval. Bol som príliš pyšný, aby som uznal, že potrebujeme pomoc. Hovorieval som: „Akým právom si išla za staršími a rozprávala sa s nimi. To je moja zodpovednosť. Ja som hlavou rodiny.“ Naozaj som nemal vyrovnaný názor na vedenie v rodine. Potom som bol nevľúdny a niekoľko dní som sa s ňou nerozprával. Teraz si uvedomujem, že sa pokúšala chrániť svojho manžela a manželstvo.

Potom sa jedného večera Debora rozprávala s istým starším o mojej hre na gitare a o tom, akú hudbu počúvam. Tak ma starší navštívil a dlho sme sa spolu rozprávali. Pamätám sa, že sa ma opýtal: „Máš niečo doma, čo by azda mohlo byť príčinou tvojich problémov?“ Konečne som rozprával otvorene a povedal som mu o záležitosti s páskou, priznajúc sa, že ma pre to trápi svedomie. — 1. Timotejovi 1:5, 19.

Ten istý večer po odchode staršieho som sa rozhodol, že sa pásky zbavím. Spolu s Deborou sme ju vzali na dvor za domom a pokúšali sme sa ju zapáliť, ale nechcela horieť. Tak sme vykopali jamku a pásku sme zahrabali. Pomyslel som si: ‚Ak sa mám zbaviť nečistej hudby, tak to musím urobiť úplne.‘ Bolo to podivuhodné, ale moje nočné mory prestali. Od toho času sa vzťahy v našom manželstve postupne zlepšovali.

Výzva — verejná prednáška

Hoci mi škola teokratickej služby dodala väčšiu istotu, stále som sa veľmi zajakával. Túžil som po tom, aby som dokázal bez zajakávania prednášať v zbore. Debora mi láskavo navrhla, aby som navštívil logopéda. Súhlasil som a asi štyri mesiace som raz týždenne dostával odbornú pomoc cvičenia reči. Táto terapia spolu s dobrými radami Jehovovej organizácie mi pomohla tak, že som robil pokroky v rečníctve.

V roku 1976 som dostal prednosť — bol som menovaný za staršieho v našom zbore. O dva mesiace som mal svoju prvú 45-minútovú prednášku. O niekoľko rokov neskôr som mal prednosť predniesť svoju prvú prednášku na krajskom zjazde. Neskôr som mával pridelenú nejakú prednášku takmer na každom krajskom zjazde. Potom, v decembri 1990, som ako verejný rečník dosiahol vrchol. Mal som prednosť predniesť 20-minútovú prednášku o rodinnom živote kresťanov pre vyše štyritisíc poslucháčov v sektore pre anglicky hovoriace publikum na oblastnom zjazde Jehovových svedkov „Čistý jazyk“ v Johannesburgu.

Na svojom probléme so zajakávaním musím stále pracovať. Ak by som to nerobil, mohlo by sa opakovať, a keď sa raz začnem zajakávať, je ťažké prestať. Tu i tam mám ešte trochu problémy, no spolieham sa na Jehovu a to skutočne pomáha. Vždy, keď idem na pódium prednášať, modlím sa k Jehovovi o pomoc, aby som bol pokojný a správne predniesol informácie. Môžem však povedať, že po prednáške nikdy nezabudnem pokorne poďakovať Jehovovi, pretože len s jeho pomocou som schopný dokázať to.

Spolu s Deborou sme boli požehnaní dvoma krásnymi deťmi — dcérou Pendray, ktorá má teraz 15 rokov, a synom Kylem, teraz 11-ročným. Ako rodina nachádzame veľkú radosť v službe z domu do domu. Nadšenie Pendray a Kyleho, ktoré majú pre túto činnosť, je pre Deboru i pre mňa skutočným povzbudením.

Keď sa pozerám späť na svoj život, pociťujem šťastie i ľútosť. Ľutujem, že moja hudba mala taký zlý vplyv na iných, no som šťastný, že som našiel pravdu, prestal som hrať nečistú hudbu a podarilo sa mi prekonať problém so zajakávaním. Často myslím na Ježišove slová, ktoré povedal svojim učeníkom: „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ (Ján 8:32) Prostredníctvom Jehovovej nezaslúženej láskavosti som zažil aj ja túto šťastnú skúsenosť. — Rozprával William Jordaan.

[Obrázky na strane 26]

Debora a William Jordaanovi dnes

Stále musím pracovať na svojom probléme so zajakávaním