Ženy — sú v úcte doma?

„Jedna za druhou, tie ženy zomreli hroznou smrťou... A zatiaľ čo bezprostredná príčina ich smrti bola odlišná, okolnosti v podstate odlišné neboli: Quebecká polícia hovorí, že každá z tých žien bola zabitá buď bývalým, či terajším manželom alebo milencom. V tomto roku [1990] bolo v Quebeku zavraždených spolu 21 žien ako obete vysokej vlny manželského násilia.“ — Maclean’s z 22. októbra 1990.

DOMÁCE násilie, niektorými nazývané „temná stránka rodinného života“, vedie k žatve narušených rodín a utvára u detí pokrivený názor na to, aké by mali byť manželské vzťahy. Deti sú rozpoltené vo svojej oddanosti voči rodičom, keď sa pokúšajú pochopiť, prečo otecko bije mamičku. (Menej častá je otázka, prečo je mamička taká zlá na otecka.) K ovociu domáceho násilia často patria synovia, ktorí, keď vyrastú, sami budú biť svoje manželky. Otcovská pečať ich poznačila vážnymi duševnými a osobnostnými problémami.

Publikácia OSN The World’s Women—​1970-1990 (Ženy vo svete — 1970–1990) uvádza: „Útoky mužov na ženy v ich domovoch sú pokladané za najmenej hlásené trestné činy — čiastočne preto, že takéto násilie je považované za spoločenský neduh, nie za trestný čin.“

Nakoľko zlá je situácia, pokiaľ ide o týranie manželiek v Spojených štátoch? Správa senátu, citovaná v predchádzajúcom článku, hovorí: „Pojem ‚domáce násilie‘ môže znieť mierne, ale správanie, ktoré sa ním opisuje, má od jemného ďaleko. Štatistiky predstavujú mrazivý obraz toho, aké vážne — áno, dokonca smrtiace, môže byť týranie manželiek. Následkom týrania zomiera ročne 2000 až 4000 žien... Na rozdiel od iných trestných činov, týranie manželským partnerom je ‚chronickým‘ násilím. Je to trvalé zastrašovanie a opakované telesné ubližovanie.“

Časopis World Health hovorí: „Násilie proti ženám sa objavuje v každej krajine a v každej sociálnej a ekonomickej vrstve. V mnohých kultúrach je bitie ženy považované za právo muža. Príliš často sa obvyklé bitie a znásilňovanie žien a dievčat považuje za ‚súkromnú záležitosť‘, ktorá nezaujíma druhých — už či právne autority, alebo zdravotnícky personál.“ Toto násilie sa môže ľahko preniesť z domu do školského prostredia.

Bolo to ilustrované tým, čo sa stalo na istej keňskej internátnej škole v júli 1991. The New York Times podali správu, že „71 dospievajúcich študentiek bolo znásilnených študentmi a 19 ďalších zomrelo počas noci internátneho násilia, ktoré, podľa správy... pokračovalo neprekazené miestnou políciou či učiteľmi“. Ako by sa dalo vysvetliť takéto sexuálne násilie? „Táto tragédia podčiarkuje odporný mužský šovinizmus, ktorý ovláda keňský spoločenský život,“ napísal Hilary Ng’Weno, šéfredaktor The Weekly Review, keňského najčítanejšieho časopisu. „Situácia našich žien je žalostná... Vychovávame chlapcov s malou alebo žiadnou úctou k dievčatám.“

V tom spočíva jadro tohto celosvetového problému — chlapci sú často vychovávaní k tomu, aby považovali ženy za nižšie tvory, ktoré možno vykorisťovať. Považujú ich za zraniteľné a ľahko ovládateľné. Odtiaľ je len malý krok k neúcte voči ženám a k otvorenému mužskému šovinizmu a rovnako malý krok k znásilneniu pri bežnom spoločenskom kontakte alebo známosti. A čo sa týka znásilnenia, nemalo by sa zabúdať na to, že „útok môže skončiť za chvíľu, ale následky môžu trvať po celý život“. — Správa senátu.

Mnohí muži, hoci nie sú priamo fyzicky násilnícki voči ženám, môžu byť označení za podvedomých misogynov, čiže za mužov, ktorí nenávidia ženy. Namiesto fyzického násilia ich radšej zneužívajú alebo bijú duševne. V knihe Men Who Hate Women & the Women Who Love Them (Muži, ktorí nenávidia ženy, a ženy, ktoré ich milujú) Dr. Susan Forwardová hovorí: „Podľa toho, ako týchto mužov opísali ich partnerky, často to boli muži šarmantní, a dokonca milujúci, ale náhle boli schopní konať kruto, kriticky a urážlivo. Ich správanie zahŕňa širokú paletu, od očividného zastrašovania a hrozieb k rafinovanejším, skrytým útokom vo forme stáleho ponižovania alebo nahlodávajúcej kritiky. Bez ohľadu na spôsob, výsledky bývajú rovnaké. Taký muž si zaistil autoritu utláčaním ženy. Takíto muži tiež odmietajú prevziať akúkoľvek zodpovednosť za citový stav partnerky, ktorý zapríčinili ich útoky.“

Jasuko,a útla Japonka, vydatá 15 rokov, nám o svojej rodinnej skúsenosti povedala: „Môj otec pravidelne bil moju matku a zle s ňou zaobchádzal. Kopával ju a bil päsťami, vláčil za vlasy, dokonca hádzal po nej kamene. A viete prečo? Pretože sa opovážila protestovať proti jeho manželskej nevere. Viete, v japonskej kultúre sa považovalo za celkom normálne, že niektorí muži majú milenku. Moja mama bola na svoju dobu vpredu a odmietala to prijať. Po 16 rokoch manželstva a štyroch deťoch sa rozviedla. Zostala bez akejkoľvek podpory na deti od otca.“

Dokonca i tam, kde bitie manželky bolo oznámené úradom, to často nezabránilo pomstychtivému manželovi, aby svoju ženu zabil. V mnohých prípadoch v krajinách, ako sú Spojené štáty, zákon dostatočne nechráni manželku, ktorú muž terorizuje a vyhráža sa jej. „Jeden rozbor ukázal, že vo vyše polovici prípadov všetkých vrážd manželiek ich manželmi bola polícia v predchádzajúcom roku päť ráz volaná do domu, aby vyšetrila sťažnosť na domáce násilie.“ (Správa senátu) V niektorých krajných prípadoch manželka zabila manžela, aby sa uchránila pred ďalším týraním.

Domáce násilie, ktorého obeťou je zvyčajne žena, sa prejavuje mnohými spôsobmi. Hlásený počet úmrtí pre veno v Indii (manželia vraždia manželky pre nespokojnosť s venom zaplateným rodinou manželky) vzrástol z 2 209 v roku 1988 na 4 835 v roku 1990. Tieto čísla nemôžu byť pokladané za úplné alebo presné, lebo mnohé úmrtia žien sa podvodne vydávajú za domáce nehody — zvyčajne úmyselné upálenie petrolejom používaným na varenie. K nim patria i samovraždy žien, ktoré už nemôžu znášať domáce trápenie.

Voľba — synovia či dcéry?

Ženy sú diskriminované od narodenia, ba dokonca pred ním. Ako je to možné? Madhu z Bombaja (India) pre časopis Prebuďte sa! odpovedala: „Keď sa v indickej rodine narodí syn, je tam radosť. Starosti matky sa skončili. Teraz majú rodičia syna, ktorý sa o nich v starobe postará. Ich ‚sociálne zabezpečenie‘ je zaistené. No ak porodí dcéru, díva sa na to ako na zlyhanie. Je to akoby priniesla na svet len ďalšie bremeno. Rodičia jej budú musieť zaopatriť nákladné veno, aby ju mohli vydať. A ak matka stále rodí dcéry, potom je považovaná za neschopnú.“b

Indický časopis Express píše o dievčatách v Indii: „Ich prežitie sa nepovažuje za skutočne dôležité pre prežitie rodiny.“ Ten istý zdroj prináša výsledky prieskumu v Bombaji, pri ktorom „bolo odhalené, že z 8 000 zárodkov zničených potratmi, ktoré nasledovali po testoch na určovanie pohlavia, 7 999 bolo ženských“.

Elisabeth Bumillerová píše: „Podmienky niektorých indických žien sú také zúfalé, že ak by sa ich biednemu stavu venovala taká pozornosť, aká sa venuje etnickým a rasovým menšinám v iných častiach sveta, ich prípadu by sa ujali skupiny pre ľudské práva“. — May You Be the Mother of a Hundred Sons.

„Ženská práca nemá konca“

Výrok „ženská práca nemá konca“ sa môže zdať frázou. Ale vyjadruje pravdu, ktorú muži často prehliadajú. Žena s deťmi nemá luxus pevného pracovného času, aký majú často muži. Ak dieťa v noci plače, kto bude pravdepodobne k nemu vstávať? Kto upratuje, perie a žehlí? Kto pripravuje a podáva jedlo, keď manžel príde domov z práce? Kto po jedle uprace a potom ukladá deti spať? A v mnohých krajinách, na dôvažok k tomuto všetkému, od koho sa očakáva, že bude chodiť po vodu, a dokonca pracovať na poli s dieťaťom na chrbte? Zvyčajne je to matka. Jej pracovný čas nemá 8 alebo 9 hodín denne. Často je to 12 až 14 hodín alebo i viac. Ale nemá za to nadčasový príplatok — a veľmi často sa nedočká ani vďaky!

Podľa časopisu World Health sa v Etiópii od mnohých „žien očakáva, že budú pracovať 16 až 18 hodín denne, a úroveň ich príjmu je taká nízka, že nemôžu uživiť seba a svoje rodiny... Hlad je každodenný jav; vo väčšine prípadov [ženy, ktoré zbierajú a nosia palivové drevo] dostanú len jedno neúplné jedlo na deň a zvyčajne odchádzajú z domu bez raňajok.“

Siou, pôvodom z Hongkongu, vydatá 20 rokov, povedala: „V čínskom prostredí mali muži sklon podceňovať ženy a považovať ich za domáce pomocnice a rodičky detí, alebo v druhom extréme za bezduché predmety, hračky alebo sexuálne objekty. Ale čo my, ženy, skutočne chceme, je, aby sa s nami zaobchádzalo ako s inteligentnými bytosťami. Chceme, aby muži počúvali, keď hovoríme, a aby s nami nezaobchádzali tak, akoby sme boli len figúrky!“

Neprekvapuje, že kniha Men and Women (Muži a ženy) hovorí: „Všade, i tam, kde sú ženy vysoko vážené, viac je hodnotená práca mužov než žien. Nezáleží ani trochu na tom, ako spoločnosť rozdelí postavenia a úlohy medzi pohlavia; tie, ktoré patria mužom, sú nevyhnutne oceňované viac v očiach celej spoločnosti.“

Skutočnosť je taká, že ženská úloha v domácnosti je pokladaná za samozrejmosť. V predslove ku knihe The World’s Women—​1970-1990 sa o tom píše: „Životné podmienky žien — a ich prínos pre rodinu, hospodárstvo a domácnosť — boli spravidla neviditeľné. Mnohé štatistiky boli vyjadrené termínmi, ktoré vykresľujú životné podmienky mužov, nie žien, alebo ktoré jednoducho prehliadali rod... Veľká časť práce, ktorú robia ženy, sa stále posudzuje tak, ako keby nemala žiadnu ekonomickú hodnotu — a nie je ani meraná.“

V roku 1934 vyjadril severoamerický spisovateľ Gerald W. Johnson postoj k ženám v zamestnaní: „Žena často dostane mužskú prácu, ale zriedkavo mužský plat. Dôvodom je, že je nepredstaviteľné, aby nejakú prácu neurobil muž lepšie než ktorákoľvek žena. Najlepší krajčíri a klobučníci sú muži... Najlepší kuchári sú vždy muži... Dnes je skutočnosťou, že ktorýkoľvek zamestnávateľ je ochotný dať mužovi viac peňazí, ako dá za tú istú prácu žene, pretože má dôvod veriť, že muž ju urobí lepšie.“ Hoci táto poznámka mohla byť v ironickom duchu, odrážala predsudky doby, ktoré sú ešte stále v mnohých mužských mysliach.

Nedostatok úcty — celosvetový problém

Každá kultúra si utvárala svoje postoje, sklony a predsudky k postaveniu žien v spoločnosti. Ale otázka, ktorá musí byť zodpovedaná, znie: Ukazujú tieto postoje náležitú úctu k dôstojnosti žien? Alebo skôr odrážajú nadvládu muža počas stáročí zásluhou jeho zvyčajne väčšej telesnej sily? Ak sa so ženami zaobchádza ako s otrokmi alebo využiteľnými predmetmi, kde je potom úcta k ich dôstojnosti? Vo väčšej či menšej miere väčšina kultúr prevrátila postavenie ženy a podkopala ich sebaúctu.

Jeden príklad za mnohé prichádza z Afriky: „Jorubské ženy [Nigéria] sa musia v prítomnosti svojich manželov tváriť, že nič nevedia a že so všetkým súhlasia, a keď podávajú jedlo, vyžaduje sa od nich kľačať pri manželových nohách.“ (Men and Women) Takéto područie sa v iných častiach sveta môže prejavovať rozmanitými spôsobmi — žena idúca v určitej vzdialenosti za manželom alebo idúca pešo, zatiaľ čo on sa vezie na koni alebo na mulici, alebo nesúca bremená, zatiaľ čo manžel nenesie nič, alebo stravujúca sa oddelene a tak ďalej.

Edwin Reischauer, ktorý sa narodil a vyrástol v Japonsku, napísal v knihe The Japanese: „Postoj mužského šovinizmu je v Japonsku očividne zrejmý... Dvojaká sexuálna norma, ktorá necháva muža slobodného a ženu obmedzuje, je stále bežná... A od vydatých žien sa očakáva, že budú oveľa vernejšie ako muži.“

Ako v mnohých krajinách, tak i v Japonsku je sexuálne obťažovanie problémom, najmä v natlačených vagónoch metra počas dopravnej špičky. Jasuko z Hino City, predmestia Tokia, povedala pre časopis Prebuďte sa!: „Ako mladá žena som dochádzala do Tokia. Bolo to veľmi trápne, pretože niektorí muži využívali situáciu a štípali ma a ohmatávali, kde len mohli. Čo sme mohli my, ženy, robiť? Museli sme to znášať. Ale bolo to hanebné. V rannej dopravnej špičke bol jeden vozeň vyhradený pre ženy, a tak aspoň niektoré mohli uniknúť tomuto nedôstojnému zaobchádzaniu.“

Sue, ktorá kedysi bývala v Japonsku, mala svoj vlastný spôsob, ako sa zbaviť týchto pozorností. Zakaždým povedala veľmi hlasno: „Fuzakenai de kudasai!“, čo znamená: „Prestaňte si zahrávať!“ Hovorí: „To ihneď vzbudilo pozornosť a zaúčinkovalo. Nikto nechcel stratiť tvár pred ostatnými. Náhle nebolo nikoho, kto by sa ma dotýkal.“

Nedostatok úcty k ženám v domácom kruhu je očividne celosvetový problém. Ale čo postavenie žien na pracovisku? Dostáva sa im tam viac úcty a uznania?

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

Pohlavie dieťaťa — čo ho určuje?

„O pohlaví nenarodeného dieťaťa je rozhodnuté v okamžiku oplodnenia a je to spermia otca, ktorá je rozhodujúca. Každé ovum čiže vajíčko, ktoré žena produkuje, je ženské v tom zmysle, že obsahuje chromozóm X čiže ženský pohlavný chromozóm. U muža len polovica spermií je nositeľom chromozómu X, zatiaľ čo ďalšia polovica nesie Y, čo je mužský pohlavný chromozóm.“ Preto ak sa spoja dva chromozómy X, výsledok bude dievča; ak sa mužský Y spojí so ženským X, dieťa bude chlapec. A tak či má žena chlapcov, alebo dievčatá, je rozhodnuté chromozómom v mužskej spermii. (ABC’s of the Human Body — Abeceda ľudského tela, publikácia z produkcie Reader’s Digest) Preto je nelogické, ak muž dáva vinu svojej manželke za to, že rodí iba dievčatá. Nemožno nikoho obviňovať. Je to jednoducho lotéria rozmnožovania.

[Rámček/obrázok na strane 8]

Tragédia veľkých rozmerov

Elizabeth Fox-Genoveseová v knihe Feminism Without Illusions (Feminizmus bez ilúzií) napísala: „Je odôvodnené veriť, že mnoho mužov... je stále vo väčšom pokušení použiť [svoju] silu v jednom postavení, ktoré je pre nich stále zjavne výhodné — v ich osobných vzťahoch k ženám. Ak je moje podozrenie správne, potom sa pozeráme na tragédiu veľkých rozmerov.“ A táto tragédia veľkých rozmerov zahŕňa milióny žien, ktoré denne trpia v rukách tyranizujúceho muža, otca alebo ktoréhokoľvek iného muža — muža, ktorý zlyháva „v skúškach slušného správania a práva“.

„V tridsiatich štátoch [USA] je ešte spravidla pre manželov zákonné znásilniť svoje manželky, a len desať štátov má zákony umožňujúce zatknutie za domáce násilie... Ženy, ktoré nemajú možnosť ďalšieho výberu, len utiecť, zisťujú, že ani to nie je žiadne zvláštne riešenie... Tretina z jedného milióna bitých žien, ktoré hľadajú každý rok núdzové bývanie, nemôže nájsť žiadne.“ — Úvod ku knihe Backlash — The Undeclared War Against American Woman od Susan Faludiovej.

[Obrázok]

Stámilióny žijú bez tečúcej vody, kanalizácie či elektriny vo svojich domovoch — ak vôbec majú domov

[Obrázok na strane 7]

Domáce násilie je pre milióny temnou stránkou rodinného života