Smrť — každodenný jav
KAŽDOROČNE zomrie na celej zemeguli asi 50 miliónov ľudí. To je 137 000 ľudí za deň, 5 700 za hodinu a asi 100 za minútu alebo viac ako traja ľudia každé dve sekundy. Ani jedna rodina nie je vyňatá spod nemilosrdného pôsobenia smrti. Všetci rovnako zomierajú — králi aj poddaní, bohatí aj chudobní, muži aj ženy.
„Na tomto svete nie je isté nič — okrem smrti a daní,“ napísal v roku 1789 svojmu priateľovi známy americký nakladateľ, vynálezca a diplomat Benjamin Franklin. Tento jeho postreh však nebol ničím objavným. Asi 2 800 rokov pred ním povedal Šalamún, múdry kráľ starovekého izraelského národa: „Lebo živí si uvedomujú, že zomrú.“ Aj on iba potvrdil to, čo bolo ešte pred asi 3 000 rokmi povedané prvému človeku na zemi: „Si prach a do prachu sa vrátiš.“ — Kazateľ 9:5; 1. Mojžišova 3:19.
Hoci je smrť počas celej ľudskej histórie bežnou skutočnosťou, stále je zdrojom veľkého zármutku. Správne bolo povedané, že našou normálnou túžbou je žiť, nie zomrieť. Vzťahy, ktoré máme k rodine a k priateľom, sú pevnými zväzkami a želali by sme si, aby neboli nikdy pretrhnuté. No ako plynú roky, tieto putá jedno po druhom spretŕha smrť. Naši starí rodičia, rodičia i priatelia postupne zomierajú.
„Skutočnosti ukazujú, že ľudia vysokého veku, ktorí by žili viac ako 113 rokov, sú vzácnosťou a súčasná absolútna hranica doloženého ľudského veku nepripúšťa, že by žil niekto, kto by oslavoval narodeniny po 120. roku života,“ píše sa v Guinnessovej knihe rekordov. Dnes teda nie je nažive nikto, kto by bol žil v čase, keď sa narodil Winston Churchill (1874) alebo Mohandas Gándhí (1869), v čase, keď Rusko v roku 1867 predalo Spojeným štátom Aljašku, či keď bol v roku 1865 spáchaný atentát na Abrahama Lincolna — nehovoriac už o všetkých ostatných historických udalostiach, ktoré sa odohrali pred týmito udalosťami 19. storočia.
Napriek všetkým novodobým prevratným úspechom v medicíne a vo vede je dĺžka ľudského života v podstate taká, ako napísal staroveký muž Mojžiš: „Dní našich rokov je sedemdesiat rokov; a ak je ich v dôsledku zvláštnej sily osemdesiat rokov, predsa sa pridŕžajú ťažkostí a vecí, ktoré škodia; veď sa to istotne rýchle pomíňa a my odlietame.“ (Žalm 90:10) To bol, prirodzene, všeobecný údaj. Sám Mojžiš sa dožil 120 rokov.
Nech už je náš život akokoľvek ťažký, strata niekoho blízkeho prináša so sebou mimoriadny bôľ a žiaľ. Často má nepriaznivý dopad na zdravie pozostalých, ba sú známe aj prípady náhleho ochorenia a smrti. Nech už zomrie ktorýkoľvek člen rodiny, dostaví sa silný pocit straty. Istý psychiater to vyjadril takto: „Keď vám zomrie rodič, strácate svoju minulosť. Keď vám zomrie dieťa, strácate svoju budúcnosť.“ Úzkosť a citová tieseň, ktoré nasledujú, môžu byť neopísateľné. Finančná pozostalosť býva často vysoko zdanená, a tým sa situácia ešte zhoršuje. Tlak pridržať sa istých pohrebných obradov a zvykov môže k žiaľu ešte pridať.
Existuje spôsob, akým možno zmierniť stres a ťarchu, ktoré na nás doľahli, keď nám zomrel niekto blízky?