Hľadala som lepší svet
Rozprávanie bývalej katolíckej mníšky
LEPŠÍ svet — je niečo také možné? Svet plný nenávisti, skazenosti, násilia, sebectva, nespravodlivosti a utrpenia iste nebol svetom, ktorý Boh zamýšľal, keď svet stvoril. Musí existovať lepší svet. Ak by to bolo možné, bola som odhodlaná pomôcť ho nastoliť.
Narodila som sa a vyrastala som v provincii Corrientes (Argentína), na mieste známom uctievaním Panny z Itatí. Ľudia sú tam katolíkmi, sú mimoriadne nábožní, a každý rok chodia na mnohé púte, aby túto pannu uctievali. Aj ja som k nim patrila. Od detstva som túžila spoznať Boha, o ktorom sa tak veľa rozprávalo, ale otec mi zakázal chodiť na hodiny náboženstva. Neskôr, v čase môjho dospievania, sa otec stýkal so zlou spoločnosťou a stal sa pijanom. Všetci sme trpeli, no najviac matka, ktorá niesla hlavný nápor jeho slovných útokov a zlého telesného zaobchádzania. Výsledkom bolo, že som začala nenávidieť druhé pohlavie, považujúc všetkých mužov za zlých a zvrhlých.
Môj cieľ — zbraň na zabitie
Škola mi však pomohla rozvinúť moje lepšie vlastnosti. Študovala som horlivo a vytrvalo, dostávala som diplomy z predmetu dámske krajčírstvo a z ekonómie, a neskôr som zmaturovala s najlepšími známkami ako učiteľka. Teraz sa začali spĺňať moje najkrajšie sny: získala som tituly a diplomy, ktoré ma oslobodia z otcovho jarma. Súčasne som si robila plány, že budem veľmi usilovne pracovať, aby som pomohla zlepšiť situáciu mojej matky a potom — potom si kúpim revolver a zabijem otca!
Tento plán mi pravdaže nepriniesol žiadnu radosť, a ešte menej pokoja a šťastia. Cítila som sa skôr ako zviera v klietke. Mala som 20 rokov a ocitla som sa v bludisku bez východiska.
Náboženský život — očakávanie a skutočnosť
Približne v tom čase som sa začala stýkať s mníškami a aj s komunistami. Obidve strany sa snažili vštepiť mi svoje idey. No myšlienka na pomoc chudobným vo vzdialených krajinách, napríklad v Afrike a v Ázii, ma priviedla k rozhodnutiu vstúpiť do kláštora.
V kláštore som žila štrnásť rokov. Môj život tam bol pohodlný, tichý a pokojný. Až dovtedy, kým som nezačala pracovať s kňazmi, ktorých filozofia bola zameraná na pomoc rozvojovým krajinám. Vtedy som si uvedomila rozdiel medzi svetom, v ktorom sme žili my mníšky, a medzi svetom ostatných ľudí — svetom bolesti a nespravodlivosti, kde ľudia trpeli pod jarmom útlaku vysokopostavených a mocných.
V cirkevnom ráde Tereziánske karmelitánky misionárky, ku ktorému som patrila, sa veľa hovorilo o spravodlivosti, no zdalo sa, že moji nadriadení ju vo svojom zaobchádzaní s inými úplne ignorujú. Členovia učiteľského zboru dostávali omnoho nižší plat, ako určovali vládou stanovené mzdové tarify, nemali žiadne sociálne výhody ani pre seba, ani pre svoje rodiny, a mohli byť prepustení bez predchádzajúceho oznámenia a bez odškodnenia. Situácia pomocníkov v domácnosti bola ešte horšia; okrem 10 až 12-hodinovej práce v škole si museli nájsť ďalšie zamestnanie, aby uživili svoje rodiny. Chcela som takú nespravodlivú situáciu napraviť.
Keď som to spomenula matke predstavenej, povedala, že k tomu, aby som bola extrémistom, mi chýba už len samopal na pleci! V tej chvíli som si pomyslela, že by som radšej bola extrémistom, než taká neľudská ako predstavenstvo kláštora. Rozhodla som sa teda požiadať o oslobodenie od trvalých sľubov zdržanlivosti, chudoby a poslušnosti, ktoré som zložila. Chcela som pomáhať cirkvi na širšom poli činnosti. Oslobodenie mi poskytli bez prieťahov.
Moja politická činnosť
Vtedy som skutočne začala plniť sľub chudoby. Často by som nebola mala ani kúsok chleba, nebyť dobrosrdečných ľudí, ktorí ma obklopovali. Po prvý raz som zistila, ako v skutočnosti žijú obyčajní ľudia. Usilovne som pracovala v miestnej cirkvi na všetkých úsekoch — náboženskom, sociálnom i politickom. Vyučovala som dospelých a mala som veľa príležitostí hovoriť s nimi o primitívnych podmienkach, v ktorých ich spoločnosť nútila žiť, o príčinách a o možných riešeniach. Aké to boli riešenia? Najprv použitie mierových prostriedkov a protestov; a potom, ak to na dosiahnutie vytúženého cieľa, spravodlivosti, bude potrebné, použiť aj násilie.
Nábožensko-politické hnutie, s ktorým som bola v spojení, je organizované katolíckymi kňazmi a podporované laikmi; svoju činnosť zameriava na zaostalé oblasti Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Obhajuje okamžitú, radikálnu zmenu sociálno-ekonomickej štruktúry revolučnou cestou a rozhodne odmieta všetky druhy ekonomického, politického a kultúrneho imperializmu. Jeho cieľom je zavedenie latinskoamerického socializmu, ktorý podporí formovanie hombre nuevo (nového človeka), oslobodeného od pút, ktoré naňho uvalili cudzie politické systémy.
Snažili sme sa viac preniknúť do radov chudobných, stotožňovali sme sa s ich životnou situáciou. S týmito ideálmi v mysli som sa úporne snažila pomôcť všetkým — mladým i starým, dospievajúcim i dospelým.
Najväčšie sklamanie — môj súkromný život
V boji za lepšie podmienky chudobných som zabudla, že srdce môže byť zradné. Zamilovala som sa do svojho predstaveného, istého kňaza, a dva roky som s ním žila. Časom som otehotnela. Keď sa to kňaz dozvedel, chcel, aby som podstúpila potrat. Odmietla som, pretože to by bola vražda. Aby som mohla priviesť dieťa na svet, musela som sa svojej spolupráce s kňazom vzdať a odísť z mesta. Bála som sa odhalenia, že som jeho milenkou.
Odchádzala som z mesta s hlboko zranenými citmi, zamýšľajúc spáchať samovraždu tak, že sa hodím pod vlak. No čosi ma zdržiavalo. Vytrvala som. Priatelia, členovia rodiny a láskaví ľudia v mojom rodnom meste mi prejavili lásku, súcit a porozumenie — niečo, čo ten jediný muž, ktorého som milovala, nikdy neurobil. Keď sa mi narodil syn, boli to oni, kto sa o nás staral. Chcela som, aby môj syn vyrástol v mocného, dynamického muža, ktorý bude verný svojmu presvedčeniu a bude ochotný aj zomrieť za svoje idey. Na znak tohto priania som mu dala ako druhé meno Ernesto na pamiatku Ernesta Che Guevaru (známy argentínsky partizán), ktorého som veľmi obdivovala.
Keď armáda zvrhla argentínsku vládu, začalo sa prenasledovanie ľavičiarskych skupín. Mnohí moji spoločníci boli uväznení. Môj domov niekoľkokrát prepadli encapuchados (muži v kapucniach), prevrátili celý dom a ukradli takmer všetky moje veci. Mnohokrát som bola predvolaná pred úradníkov, aby som prezradila miesto pobytu svojich spoločníkov, no ja som zostala svojim priateľom verná a radšej by som bola zomrela, ako sa stala zradkyňou.
Rozhodujúci obrat
Žila som pod tlakom, a preto som potrebovala niekoho, s kým by som sa mohla porozprávať, komu by som mohla dôverovať a spoliehať sa naňho ako na skutočného priateľa. Práve vtedy zazvonili pri mojich dverách dve Jehovove svedkyne. S radosťou som ich prijala a všimla som si ich pokoj a priateľskosť, čo ma priťahovalo. Chcela som, aby ma opäť navštívili a študovali so mnou Bibliu. Keď prišli, vysvetlila som im ťažkú situáciu, v ktorej som sa nachádzala, a otvorene som im povedala, že nechcem, aby boli do nej zapletené a považované za mojich spoločníkov. Uistili ma, že sa neboja, lebo úrady ich poznajú.
Naše štúdium Biblie bolo od počiatku ako prekážková dráha. Keďže som stratila vieru a dôveru v Boha, bolo pre mňa veľmi ťažké prijať náuky, o ktorých hovorila pomôcka k štúdiu Biblie Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Práve som sa chcela štúdia vzdať domnievajúc sa, že Biblia je mýtus a pravdu má Marx, keď nazval náboženstvo „ópiom ľudstva“. Keď som povedala svedkyniam o svojich pocitoch a aby už so mnou nestrácali čas, odpovedali, že nepovažujú za stratu času pomáhať ľuďom, ktorí potrebujú pomoc.
Odlišným zážitkom bola účasť na zhromaždeniach zboru v sále Kráľovstva. Bola som presýtená zhromaždeniami, kde očividne chýbala výmena myšlienok, vzájomná úcta a priateľskosť. Zhromaždenia Jehovových svedkov sú však iné. Sú založené na Biblii, posilňujú vieru a podnecujú nás k tomu, aby sme sa navzájom milovali, ba milovali aj svojich nepriateľov.
Nová kresťanská osobnosť nahrádza násilie
Konečne som našla cestu k lepšiemu svetu. Svoju oddanosť Bohu Jehovovi som symbolizovala 8. júna 1982 krstom vo vode. Po krste som viac než predtým túžila zobliecť si starú osobnosť, politického hombre nuevo, a obliecť si novú osobnosť s jej vynikajúcim ovocím opísaným v liste Galaťanom 5:22, 23. Teraz sa zúčastňujem na inom druhu boja, na kresťanskom boji, zvestovaním dobrého posolstva o Kráľovstve, a svoj čas a úsilie venujem vyučovaniu druhých o pravde Kráľovstva a o lepšom svete, ktorý má prísť.
Akým požehnaním je pre mňa učiť môjho syna, že nemá vyrásť tak, aby napodobňoval Ernesta Che Guevaru, ale že môže kráčať v šľapajach Ježiša Krista, nášho Vodcu a Vzoru. Modlím sa o to, aby sme spolu so synom a so všetkými ľuďmi, čo milujú spravodlivosť, vrátane mojich bývalých spoločníkov a príbuzných, mohli vstúpiť do toho lepšieho sveta, ktorý bude trvať večne, na rajskú zem naplnenú radosťou, pokojom, šťastím a spravodlivosťou. Násilie neprospeje nikomu; rodí len nenávisť, rozdelenie, sklamanie a ťažkosti, ktoré nikdy nekončia. Hovorím z vlastnej skúsenosti, pretože som tak žila. — Rozprávala Eugenia María Monzónová.
[Obrázok na strane 22]
Zvestovanie z domu do domu v Argentíne